Dejiny národov: Ako sa utvárala identita štátov 9788055637235

Table of contents :
Licencia
Titulná strana
Tiráž
Úvod
Egypt
India
Irán
Grécko
Čína
Írsko
Španielsko
Francúzsko
Rusko
Česká republika
Poľsko
Maďarsko
Turecko
Brazília
Mexiko
Holandsko
Švédsko
Veľká Británia
Spojené štáty americké
Austrália
Ghana
Fínsko
Argentína
Kanada
Taliansko
Japonsko
Nemecko
Izrael
Biografie prispievateľov
Poďakovanie zostavovateľa
Zdroje ilustrácií
Register

Citation preview

Prázdna strana

Zostavil Peter Furtado

DEJINY NÁRODOV Elektronická kniha

Peter Furtado je bývalý šéfredaktor medzinárodne uznávaného britského mesačníka History Today. Po  absolvovaní štúdia dejín a  dejín umenia na Univerzite v Oxforde pôsobil na Londýnskej univerzite, kde sa venoval výskumu britského nacionalizmu. V  roku 2009 mu bol udelený čestný doktorát na  univerzite Oxford Brookes za propagáciu histórie medzi širokou verejnosťou. Bol editorom viacerých publikácií, k  najznámejším patrí kniha 1001 dní, ktoré pretvorili svet (1001 Days that Shaped the World). Histories of the Nations © 2012 and 2107 ames & Hudson Ltd, London Slovak edition © 2018 Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., Bratislava Translation © 2018 Ema Draškabová, Peter Draškaba & Ľubomíra Kuzmová Prvé slovenské vydanie Z  anglického originálu Histories of the Nations: How eir Identities Were Forged vydaného v  roku 2017 vydavateľstvom ames & Hudson Ltd, Londýn, preložili Ema Draškabová, Peter Draškaba (s. 9 – 136) a Ľubomíra Kuzmová (s. 137 – 256). Zodpovedná redaktorka Silvia Barčák Odborná revízia a register Peter Draškaba Editor Andrej Šútovec Zalomenie Alias Press, s. r. o., Bratislava Tlač FINIDR, s. r. o., Český Těšín Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná ani šírená v  akejkoľvek forme alebo akýmikoľvek prostriedkami, či už elektronickými, alebo mechanickými, vo forme fotokópií či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo

budúceho informačného systému  a  podobne bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa. Cena uvedená na  obálke knihy je nezáväzným odporúčaním pre konečných predajcov. ISBN 978-80-556-3723-5 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 www.slovart.sk Vytvorenie elektronickej verzie Dibuk, s. r. o., 2019

PETER FURTADO

Úvod Dejiny štátov a dejiny sveta

Vôbec najväčšiu historickú lekciu sveta, otvárací ceremoniál letných olympijských hier v  Pekingu v  roku 2008, sledovala viac než stovka hláv štátov a  odhadom dve miliardy televíznych divákov. Na  obrovskej flexibilnej LED obrazovke umiestnenej na  ploche štadióna sa premietali momenty z kultúrnych dejín Číny, vrátane toho, ktorý považuje za jeden zo svojich najvýznamnejších – vynález papiera. Ďalšie tri vynálezy – kompas, pušný prach a  tlač – oslavoval výpravný ohňostroj a  rozsiahla pohyblivá scéna, ktorá čerpala z  obrazov čínskej minulosti, terakotovej armády, Veľkého čínskeho múru a  objavných ciest Čeng Cheho. Prostredníctvom hýrivej šou umocnenej farebnosťou, nadrozmernosťou, disciplinovanosťou a  pompéznosťou ukázala Čína svetu, ako chce, aby nazeral na  jej minulosť a  prítomnosť: ako na  veľkolepú civilizáciu, ktorá cudzine nie je nič dlžná a zvyšku sveta venovala úžasné veci. Štyri roky predtým sa v Aténach odohralo niečo podobné, hoci v menej úctyhodnom rozsahu. Grécko sa predstavilo aj v  podobe neodškriepiteľných darov svojej civilizácie svetu – antického sochárstva a  samozrejme hier samotných, a  predstavilo aj svoje „národné“ dejiny

od bronzovej doby Mínojcov a Mykéňanov cez vládu Alexandra Veľkého, založenie mesta Byzantion, dosiahnutie nezávislosti od  Osmanov až po súčasnú ironizujúcu ľudovú kultúru. Príležitosť krajiny predstaviť propagandistický obraz vlastnej histórie a  dedičstva, ktorý pritiahne pozornosť sveta, býva zriedkavá, a  zároveň pôsobivá. Neprekvapí preto, že štáty súperia o  možnosť byť hostiteľskou krajinou olympiády. Všeobecne však platí, že štáty hľadajú spôsoby manipulatívnej sebaprezentácie zameranej na  domáce publikum, najmä prostredníctvom verejnej spomienkovej oslavy a  ceremoniálu, ako aj prostredníctvom médií a  usmerňovaním vzdelávacích osnov. Dejiny sú nevyhnutnou súčasťou pohľadu, akým každý národ vníma sám seba, a ako také sú často značne kontroverzné. V  nedávnych desaťročiach vypukli „dejinné vojny“ nad obsahom školských učebníc v  krajinách takých rozdielnych ako Austrália, Kanada, Rusko a  Japonsko, zatiaľ čo vo Veľkej Británii sa vlády kontinuálne usilovali propagovať ťažko uchopiteľný koncept „britskosti“ prostredníctvom osobitej interpretácie dejín ostrovov. Takéto chápanie národných dejín poskytovalo oporu profesii historika od  19. storočia, keď vzniklo veľa štátnych ústavov zaoberajúcich sa históriou. Hoci sa dnes sféra historického bádania rozšírila a  zahŕňa mnoho tém nepredstaviteľných pre starších historikov, pre všetky štáty sa vlastné dejiny stávajú ústrednou témou vzdelávania a  ich historického výskumu, niekedy vlastne aj na  úkor dejín ostatných štátov. Vo väčšine krajín je navyše dejepis povinný vyučovací predmet, lebo si uvedomujú, akú životne dôležitú súčasť predstavujú dejiny pri formovaní národnej identity a spoločenských síl. Dejiny však nie sú len výtvorom historických ústavov a  vlád. Naopak, sú všadeprítomné. Sú vo vzduchu, ktorý dýchame, v  mestách, ktoré obývame, v  krajine, kde sa túlame. Ľudia sa učia o  svojej histórii doma,

prostredníctvom príbehov prerozprávaných členmi rodiny a médiami, učia sa o  nej z  ľudových rozprávok i  televízie, verejných súsoší a  vojnových pamätníkov, významnej architektúry, múzeí a  galérií. História nasávaná z  takýchto zdrojov sa zriedkavo spochybňuje, a  niekedy si ju dokonca sotva uvedomujeme. Tento prístup sa veľmi odlišuje od  histórie, ktorá sa skúma na  západných univerzitách, kde funguje liberálne nabádanie byť skeptický voči všeobecne prijímaným vedomostiam a  nutnosť spochybňovať spoľahlivosť prameňov, zasadiť poznatky do  širšieho kontextu a  usilovať sa o  ich originálnu interpretáciu. Dôsledkom toho je v mnohých krajinách – dokonca vari najmä v takých, ktoré sa hrdia hlboko zakorenenými tradíciami akademického života – priepastný nesúlad medzi akademickými dejinami sveta a dejinami, ako ich chápu ľudia. „Akademické“ dejiny sveta boli spísané veľakrát, najmä za  ostatných päťdesiat rokov, keď globalizácia svetového hospodárstva a ideologických konfliktov premenila úsilie pátrať po unifikovanej histórii sveta na realitu. Zavše boli ich autormi enormne agilní a  všestranne vzdelaní jednotlivci, ktorí mali zámer polemizovať, napríklad, o  „triumfe Západu“, o  ktorom hovoril John Roberts v 80. rokoch, o „zrážke civilizácií“ Sama Huntingtona z  90. rokov alebo o  environmentálnych dejinách Johna McNeilla zo začiatku 21. storočia. Občas sú produktom tímov vedcov a  pedagógov, zaoberajúcich sa touto problematikou v  snahe v  čo najväčšej miere odstrániť subjektivitu, dbajúc na  to, aby sa každej časti sveta pripisovala rovnaká dôležitosť. Každopádne, každý ucelený opis dejín sveta je dielom syntézy, ktorá uvádza do  kontextu detailnejší výskum iných historikov, a ako taký je odrazom širších záujmov obdobia, v ktorom vznikol. Táto publikácia nepochybne reflektuje to, čo nás v  súčasnosti zaujíma. Skôr než dejiny sveta to je výber udalostí, zostavený s  vedomím, že jednostranné nazeranie, iba jediný všetko preklenujúci opis sa jednak nedá

úspešne uskutočniť, a  jednak ani nie je v  našej postmodernej ére poznačenej existenciou polycentrizmu žiadúci. Kladie si za  cieľ skúmať populárne chápanie dejín vo svete a  žiada profesionálnych historikov a  iných uznávaných literátov, aby vystúpili zo svojich zvyčajných názorových rámcov a písali o tom, ako sa bežne chápu dejiny v kultúre ich vlasti. Stalo sa ošúchaným slovným zvratom, že minulosť je „cudzia krajina“, podľa frázy románopisca L. P. Hartleya, miesto, kde „ľudia robia veci inak“. Ale menej často si pamätáme, že tento pocit „cudzoty“, ktorý vnímame pri návšteve inej krajiny, má predovšetkým korene v  jej minulosti a  najmä v jej predstave o svojej vlastnej osobitej minulosti. Takže východiskový bod knihy je ľahko zrozumiteľný: ak zlyháme v  chápaní toho, ako iní uvažujú a  utvárajú si názor na  vlastnú minulosť, tak ich ani nepochopíme. Na  to, aby sme sa vysporiadali s  národnými a kultúrnymi rozdielmi, ktoré spestrujú i ohrozujú náš svet, nepotrebujeme turistických alebo dokonca historických sprievodcov spísaných našimi krajanmi. Potrebujeme počúvať ľudí, ktorí opisujú svoju minulosť vlastnými slovami. To, na čo vo svojich výpovediach kladú dôraz (či to, čo v  nich naopak opomenú) nám prezradí viac než početné knihy. Ak by niektorí čitatelia pochybovali o tom, že zmysel dejín sa môže od krajiny ku krajine dramaticky líšiť, nabádam ich, aby si pozreli dva príspevky z tejto publikácie. Výskum Petra Ornufa o  pôvode a  dôsledkoch toho, čo pomenúva ako mýtus o  „bezdejinnosti“, alebo „ahistorickosti“, ktorý Spojené štáty prevzali od  Otcov zakladateľov, a  výklad Č’-tchien Luoa o  kľúčovej úlohe histórie pri obhajobe zákonnosti cisárskej moci v  Číne počas 3 000 rokov. Dvadsaťosem historikov z  dvadsiatich ôsmich štátov opisuje v  knihe dejiny svojej krajiny tak, ako ich chápu oni. Každý jeden z nich pochádza

z  príslušného štátu a  väčšina z  nich v  ňom aj žije a  aktívne pôsobí. Nepredkladajú encyklopédiu dejín (príslušné fakty sú ľahko dostupné na internete jedným kliknutím myšou), sú to ich osobné úvahy a vyznania, pričom vybrané témy tlmočia v  súlade s  dôverne známymi faktami. Podobne ako organizátori otváracích ceremoniálov olympiád, ale v  úplne inom rozsahu, si vytýčili úlohu predstaviť svetu vlastné národné dejiny bez príkras. Otázky, ktoré sa môžu vynoriť pri použití tohto postupu, obsahujú v sebe existenciu a podstatu všeobecného príbehu minulosti krajiny alebo toho, čo by sme možno označili za  jej „dávnovek“. V  tomto príbehu vychvaľuje každá krajina to, čo považuje za  svoje veľké úspechy – boj za nezávislosť, zápas za slobodu, slávne činy v kultúre. V jej minulosti sa však vyskytujú aj iné prvky, ktoré sú poľutovaniahodné, a to, ako sa s nimi vyrovnáva, nám môže veľa odhaliť. Môže si osvojiť metódu priebojného sebaospravedlňovania, alebo sa uchýliť k  mlčaniu. Nápadne sa v  prvých náčrtoch úvah zaradených do  tejto publikácie niekoľko prispievateľov rozhodlo vyhnúť akýmkoľvek zmienkam o  niektorých z  najväčších kostlivcov v skrini svojich krajín. Krajina mohla aj zvoliť postup, ktorý by jej umožnil vyrovnať sa s  bolesťami minulosti. Názornými príkladmi sú dôkladná nemecká sebaanalýza prebiehajúca od  60. rokov 20. storočia alebo ustanovenie komisií pre pravdu a zmierenie v Juhoafrickej republike a  mnohých iných traumatizovaných krajinách v  nedávnom období. Niektoré štáty, ako napríklad Egypt a Grécko, môžeme vychvaľovať alebo preklínať – majú úžasnú starovekú minulosť, ktorej sa prítomnosť nikdy nevyrovná. Iné (výraznými príkladmi sú Izrael a  Irán) sa môžu cítiť ostatnými večne nepochopené a  toto nepochopenie samo osebe vnímať ako hlavný zdroj ťažkostí v súčasnom svete.

Kapitoly demonštrujú náročnosť spracovania súvislých dejín čo i  len jedinej krajiny. Úvaha o Českej republike je príkladom, aké ťažké je nájsť akýkoľvek druh zhody o  vlastnej minulosti, kým príspevok o  Veľkej Británii zdôrazňuje zložitosť vybudovania pocitu národných dejín, keď národ samotný je umelou politickou konštrukciou, hoci pretrváva už 300 rokov. Ani taliansky príbeh nie je odlišný. Vzhľadom na  limitovaný priestor sme nepredpokladali, že by ktorýkoľvek z  prispievateľov dokázal spracovať danú problematiku v  absolútnej úplnosti, ale skutočný význam publikácie si uvedomíme až po overení si vyváženosti príspevkov a porovnaní odlišných metód, akými autori z rôznych krajín pristúpili k spracovaniu svojich prác. Nádejame sa, že kniha poskytne každému čitateľovi možnosť získať neznámy pohľad na známe krajiny: ako ony vidia samé seba, ako sa chcú dnes prezentovať a  aký odlišný môže byť pohľad súčasného historika v  porovnaní s  optimistickým obrazom prezentovaným v  bezpočetných turistických sprievodcoch. Samozrejme, výsledkom takéhoto prístupu boli interpretácie národných dejín často značne prifarbované súčasníkmi. Giovanni Levi, napríklad, píše o  pôvode súčasnej politickej slepej uličky v  Taliansku, ktorej korene nachádzame v  hlbokej katolíckej minulosti krajiny. Dina Chapajevová sleduje odklon Ruska v  21. storočí od  Západu a  návrat k  dichotómii datovanej už od  samotného vzniku Moskovského veľkokniežatstva. Dokonca ešte počas prípravy publikácie do  tlače pokračovali dejiny v  odhaľovaní svojich tajomstiev. Ekonomická kríza v  prvom desaťročí 21. storočia potvrdila v mnohých krajinách, že existujúce historické trendy sa naďalej vyvíjajú. Len niekoľko rokov po  tom, ako Atény, „kolíska civilizácie“, slávnostne otvorili nové múzeum Akropoly v roku 2009, grécka ekonomika skolabovala a  pokračujúce zachovanie demokracie v  Grécku

bolo spochybnené. Arabská jar v  roku 2011 vyvolala neočakávanú a  dramatickú zmenu vo väčšine krajín Stredného východu, občiansku vojnu v  Sýrii a  revolúciu v  Egypte – krajine, ktorá bola známa výnimočnou kontinuitou od samotného počiatku svojich dejín. V roku 2016 si Spojené kráľovstvo Veľkej Británie odhlasovalo ukončenie dlhotrvajúceho členstva v  Európskej únii, s  významnými politickými, ekonomickými a  kultúrnymi dôsledkami. Takéto revolučné zmeny nás zaväzujú znovu sa pozrieť na minulosť krajiny. Opakovaná revízia sa však nemôže robiť narýchlo a treba počkať, až kým sa obdobie neustálych zmien neupokojí. Krajiny, ktoré sme do  tejto publikácie vybrali, pochádzajú zo všetkých kontinentov a  žijú v  nich dve tretiny svetovej populácie. Sú medzi nimi vyspelé demokracie, ale aj náboženské autokracie s  jednou vládnucou stranou. Krajiny, v  ktorých prakticky takmer bez prerušenia prebiehajú vojnové konflikty, aj také, ktoré sa vyhýbajú vojne za každú cenu. Krajiny s  tradíciou liberálneho vzdelávania a  diskusie, ale aj tie, kde môžu historikov vybočujúcich svojimi názormi z  oficiálnej línie posadiť do  väzenia. Mnohé z  najviac skúšaných regiónov sveta sú práve tie s historickými spormi, vlečúcimi sa niekedy až stovky rokov. Neschopnosť zúčastnených strán vzájomne pochopiť svoje historické túžby môže mať fatálny dosah na úsilie nastoliť mier. Čitateľov, ktorí narazia v tejto knihe na  hlasy svojich oponentov, pozývame, aby sa zamysleli nad tým, čo je v  nej napísané a  ako je to napísané, ale za  žiadnych okolností ich nepresviedčame, aby s tým súhlasili. Podobne ako problém výberu krajín, bola dôležitá aj otázka výberu vhodného prispievateľa za príslušnú krajinu. Žiaden z tých, ktorí poskytli svoj príspevok, si neželal, aby bol považovaný za  akéhosi oficiálneho hovorcu svojej krajiny, ani nikoho iného než samého seba. Všetci

prispievatelia sú aktívni historici, niektorí veľmi uznávaní takmer na konci profesionálnej kariéry, iní oveľa mladší. Väčšina z  nich žije a  pracuje v krajine, o ktorej píšu. Iní, aj keď ju často nenavštevujú, zostávajú s ňou aspoň v úzkom kontakte. Mnohí absolvovali špecializované štúdium dejín svojej krajiny. Aj keď niektoré z  ich záverov môžu vzbudzovať prekvapenie, všetky sú skutočne podnetné a poučné.

HUSAJN BASÍR

Egypt Faraóni, králi a prezidenti

Kamkoľvek vo svete pôjdete, pravdepodobne narazíte na  nejakú stopu egyptských dejín alebo egyptského vplyvu, a preto sa dá povedať, že Egypt a  dejiny sú synonymá. Samotná civilizácia sa začala utvárať v  údolí egyptského Nílu a  jeho delty. Grécky historik Herodotos opísal egyptskú civilizáciu ako „dar Nílu“, hoci by asi mohlo byť vhodnejšie označiť ju ako „dar Nílu a egyptského národa“. Níl preteká mnohými africkými krajinami, ale žiadna z  nich nedosiahla pokrok, kontinuitu a  prosperitu Egypta. Egypťania, budovatelia tejto jedinečnej civilizácie, sa preslávili zručnosťou, vytrvalosťou, trpezlivosťou, zdržanlivosťou, miernosťou, znášanlivosťou a toleranciou. Egypt leží v severovýchodnom cípe afrického kontinentu a cez Sinajský polostrov, východnú bránu do Egypta a prístupovú trasu pre nájazdníkov počas celých dejín, zasahuje až do  juhozápadnej Ázie. Egypt sa považuje za  významnú a  vplyvnú krajinu na  Strednom východe aj v  Afrike. Leží v srdci arabského sveta a vystupuje ako obhajca a ochranca islamu. Krajina sa nachádza aj v  blízkosti južnej Európy a  juhozápadnej Ázie, majúc na dohľad aj oblasti Stredomoria a Červeného mora. Pre túto geografickú

polohu sa Egypt stal styčným bodom civilizácií, kľúčovým pre kultúrnu výmenu, a objektom túžby dobyvateľov počas jeho dlhej histórie. Početné sú aj pomenovania krajiny. Názov Egypt pochádza zo starovekého výrazu Hut-ka-Ptah, čiže Svätyňa Ptahovej duše, svätyňa boha starovekého hlavného mesta Memfis. Mįsr, moderné pomenovanie krajiny v  arabčine, sa odvodzuje od  staroegyptského slova medžer (slov. kút), z  ktorého pochádza súčasný výraz al-Misríjún, t. j. Egypťania. Egypťania často uvádzajú aj hlavné mesto Káhiru ako Mįsr, pričom používajú pomenovanie krajiny ako skratku pre svoje hlavné mesto. Dnešní Egypťania patria do semitsko-hamitskej jazykovej rodiny, ktorej členmi sú okrem iných aj felahovia (obyvatelia nílskej delty a  stredomorského pobrežia), saídovia (obyvatelia Horného Egypta), beduíni (obyvatelia Sinajského polostrova, Líbyjskej a  Arabskej púšte) a  Núbijci (obyvatelia Asuánu a priľahlého regiónu). Dejiny Egypta sa začínajú asi 3 000 rokov pred n. l., keď bolo vynájdené samotné písmo. To umožnilo zhromažďovať a  zachovávať pre budúce generácie nadobudnuté skúsenosti ľudí. Bolo to obdobie koncentrácie moci – trend, ktorý sa mal stať typickou črtou vládnutia v  Egypte počas jeho dlhej histórie do takej miery, až napokon predstavoval bariéru pokroku pre tých, ktorí si želali decentralizovať rozhodovacie kompetencie. Keď legendárny kráľ Meni, zjednotiteľ Horného Egypta (juh) a Dolného Egypta (delta Nílu), založil okolo roku 3000 pred n. l. centralizovaný štát, zaviedol princípy a  normy, ktoré sa v  egyptskom štáte uplatňujú doteraz a  ktoré spoluvytvárajú aj jeho súčasný kolorit. Egypt potom vstúpil do  obdobia Starej ríše, veku pyramíd, ktoré trvalo od roku 2686 až do roku 2160 pred n. l. Počas tohto obdobia Egypťania postavili pyramídy v  Gíze a  Sakkare a  vytesali sochu Veľkej sfingy pri pyramídach na  plošine v  Gíze ako symbol faraóna Rachefa (Chefréna), staviteľa druhej pyramídy v  Gíze.

Tieto veľkolepé monumenty svedčia o  architektonických, staviteľských, astronomických a organizačných schopnostiach starovekých Egypťanov. Po  tomto zlatom veku vstúpil Egypt do  obdobia úpadku, aby sa znovu vynoril ako vplyvná mocnosť počas Strednej ríše (2055  –  1650 pred  n.  l.), veku egyptskej klasickej literatúry. Po  období druhého zlatého veku nastala pre Egypt najťažšia doba v jeho raných dejinách. Ovládli ho ázijské kmene známe ako Hyksósovia, čo značí „vládcovia cudzích krajín“. Mierumilovne sa prikradli cez východne hranice a  ovládli rozsiahle časti krajiny v  čase, keď bol Egypt oslabený. Po  dlhom a  urputnom boji sa južnému egyptskému vládcovi Ahmose I. (1550 – 1525 pred n. l.) podarilo vytlačiť ich z  Egypta a  zahnať do  Palestíny. Vznikla tak Nová ríša označovaná ako tretie a  posledné obdobie starovekého Egypta. Egypt si osvojil novú zahraničnú politiku založenú na  expanzii a  zahraničných výbojoch a  ovládol mnohé mocné krajiny. Toto obdobie, ktoré trvalo až do  roku 1069 pred n. l., je známe ako vek ríše egyptských faraónov. utmose III. (1479  –  1425 pred n. l.) sa považuje za  zakladateľa ríše s  územnými ziskami v  Ázii a  Afrike. K  ďalším slávnym faraónom tohto veku patria Hatšepsut, Achnaton, Tutanchamon, Setchi I., Ramesse II. a Ramesse III. Po tejto ére vstúpil Egypt do Tretieho prechodného obdobia (1069 – 664 pred n. l.), v  ktorom prevládalo napätie, s  prevažujúcou decentralizáciou moci. Neskoré obdobie (664  –  332 pred n. l.) sa spája s  vládou rôznych egyptských dynastií, s niekoľkými časovými obdobiami perzskej nadvlády až do príchodu Alexandra Veľkého v roku 332 pred n. l. V Alexandrových rukách a rukách jeho následníkov, ptolemaiovských kráľov (332 – 30 pred n. l.), sa Egypt transformoval na  grécko-ptolemaiovské kráľovstvo. Po  porážke ptolemaiovskej kráľovnej Kleopatry VII. Rimanmi v  roku 30 pred n. l. sa Egypt stal významnou súčasťou Rímskej (30 pred n. l. – 395 n.

l.) a potom Byzantskej ríše (395 – 641 n. l.). V roku 641 n. l. ovládli krajinu moslimskí Arabi a Egypt sa stal jedným zo štátov islamského kalifátu, a to až do  začiatku 19. storočia, keď albánsky poručík paša Muhammad Alí (1769  –  1849) založil moderný štát Egypt podľa európskeho vzoru. Vláda jeho rodu sa skončila až revolúciou 23. júla 1952 vyhlásením Egyptskej republiky pod vedením prezidenta Muhammada Nagíba (1952  –  1954) a  jeho nasledovníkov Gamala abd an-Násira (1954  –  1970), Muhammada Anwara as-Sádáta (1970  –  1981) a  Muhammada Husní Mubaraka (1981  –   2011). Nepopierateľnou vlastnosťou egyptskej kultúrnej skúsenosti počas svojej dlhej histórie je jej stabilita vyznačujúca sa nepretržitosťou a rastom, a nie diskontinuitou. Revolúcia v roku 1952, na ktorej čele stála organizácia známa ako Hnutie slobodných dôstojníkov počas vlády Fárúka I., egyptského a  sudánskeho kráľa (1920  –  1965; vládol v  rokoch 1936  –  1952), symbolizovala koniec monarchie, ktorá bola typom vlády prevažujúcej od začiatku faraónskeho obdobia Egypta. Vystriedal ju vojenský republikánsky režim, ktorý ustanovil policajný štát, odmietal slobodu jednotlivca a  nútil ho byť posluhovačom autoritárskej vlády. Revolúcia zniesla zo sveta demokraciu, ktorá prevažovala počas monarchie, napriek tomu, že jedným z  jej princípov bolo upevniť slobodný demokratický život. Nový režim rozpustil politické strany a  ignoroval ľudské práva. Počas šestnástich rokov samovlády sa prezident Násir neprestajne obával novej revolúcie od  číhajúcich oponentov a  obavami z  nej odôvodňoval, prečo musí oponentom utiahnuť uzdu. Odstavil egyptský ľud od politiky. Prečo by sa mali zaoberať politikou, keď inšpiratívny vodca myslí a  koná v  ich prospech? Podobne ako republikánske heslá donekonečna opakovali, že „žiadny hlas neprehluší bojovú vravu“, tak sa ani jeden hlas nezdvihol proti Násirovi.

V  Násirovej moci bolo viesť Egypt smerom k  spravodlivosti a  demokracii, ale on sa tejto šance vzdal a  namiesto toho zasial do  egyptskej pôdy semeno tyranie, ktoré sa potom rozšírilo do  zvyšku arabského sveta. Jeden z  dôsledkov jeho chabého spravovania štátu bola drvivá porážka Egypta, ktorú 5. júna 1967 utrpel od  Izraela. Táto prehra zapríčinila vznik hlbokej jazvy v  egyptskom a  arabskom vedomí a  jej účinok pretrváva v dušiach Egypťanov dodnes. Ľudia boli šokovaní tým, že Násir a  piliere jeho režimu, najmä armáda, zlyhali v  naplnení zodpovednosti za  obranu krajiny. Hlboká beznádej zachvátila krajinu, ktorá seba samú až do  júlovej revolúcie v  roku 1952 považovala za  významnú. Bol to začiatok Násirovho konca, ktorý sa napriek tomu stále ešte snažil, v  období pred svojou smrťou (zomrel v  roku 1970), reformovať armádu a  očistiť ju od  skorumpovaných klík, ktoré zapríčinili potupnú porážku. Zatiaľ čo porážka v  roku 1967 vyvolala šok, veľkolepé víťazstvo nad Izraelom 6. októbra 1973 v  počiatočných fázach októbrovej jomkipurskej vojny bol bezprecedentný. Hrdina tohto konfliktu prezident Sadat ho opísal ako „jeden z  najväčších dní v  dejinách“. V  tento deň egyptské ozbrojené sily zmyli hanbu z porážky z roku 1967, ktorá uľpela na Egypte a  celom arabskom svete, a  v  konečnom dôsledku získali späť stratené územia. Sadatova návšteva Izraela v  roku 1977 a  jeho následný podpis mierovej dohody však vyvolal hnev mnohých ľudí v  Egypte a  ostatných arabských štátoch. Jeho pripravenosť rokovať s  Izraelom bola hlavným dôvodom atentátu, ktorý naňho spáchali 6. októbra 1981 počas osláv ôsmeho výročia veľkého víťazstva. Bol to jeden z  najtemnejších dní v dejinách Egypta. Ako mohol niekto zabiť faraóna obklopeného armádou, keď oslavoval svoje nevídané víťazstvo?

Založenie islamistického hnutia známeho ako Moslimské bratstvo šejkom Hassanom al-Banná v roku 1928 v pobrežnom meste Ismá’ílija malo veľký vplyv na  egyptskú politiku v  20. storočí a  na  začiatku 21. storočia. Začali sa vynárať početné sporné otázky, ako islam a  modernosť, islam a demokracia, náboženský štát, systém vlády a rád, autorita náboženstva, postavenie koptských kresťanov v  islamskom štáte, islamská ekonomika a  úloha žien a  hidžáb. Väčšina týchto otázok sa dotýkala skôr formy ako podstaty. Politický islam narúšal právny poriadok ako v  monarchistickej, tak aj republikánskej ére. Najmä v  republikánskom období poskytoval vládcom ospravedlnenie za  to, že nezavádzali skutočnú demokraciu. Argumentovali tým, že islamisti by mohli zneužiť voľby na získanie moci a  potom zrušiť demokratické práva. Jedna republikánska vláda za  druhou strašila Západ, najmä Spojené štáty, možným nástupom islamistov k moci. Západ, ktorý si osvojil prístup „lepší diabol, ktorého poznáš“, bol preto naklonený podporiť vládnucu stranu, ktorá celé dekády pomáhala udržiavať diktátorské režimy pri moci bez skutočnej legitimity. A  to následne vyvolávalo nenávisť islamistov voči Západu. Mnohí pozorovatelia považovali dlhú absenciu demokracie v Egypte za dôsledok vystupovania islamistov, ktorí na jednej strane verejne ohrozovali stabilitu vládnuceho režimu, a na druhej boli jeho tajnými spojencami pri potláčaní akýchkoľvek slobodných aktivít presadzujúcich občiansku spoločnosť, politický pluralizmus, ľudské práva a  ostatné princípy západnej demokracie. Televízny seriál Kráľ Fárúk vysielaný v  roku 2007 vykresľuje príbeh Fárúka I., posledného egyptského a  sudánskeho kráľa, ktorý vládol v  rokoch 1936 až 1952. Predstavuje ho ako humánneho vládcu, ktorý miloval svoj ľud, podvoľoval sa jeho vôli vyjadrenej vo voľbách a robil to, čo od  neho žiadal predseda a  ministri vlády; panovník, ktorý sa radil so

svojimi úradníkmi a  nepretláčal nasilu svoje názory. Seriál si získal nezvyčajne vysokú popularitu zvlášť medzi mladou generáciou, narodenou po  Fárúkovom panovaní. Táto nostalgia za  minulosťou a  najmä za  érou monarchie vzbudila u  Egypťanov záujem o  duchovnú obrodu a  silné historické povedomie. Napriek tomu oficiálny predstaviteľ egyptského štátu počas návštevy Spojených štátov označil svoju krajinu ako stále nepripravenú na  vstup do  veku demokracie. Jeho tvrdenie, že Egypťania ešte nie sú pripravení pristúpiť na politické zmeny, sa ukázalo ako totálny omyl. Egypt, hoci navonok pokojný, v  skutočnosti prechádzal procesom premýšľania a zmeny, hľadajúc správny spôsob ako docieliť znovuzrodenie. Existovalo mnoho názorových alternatív. Niektorí boli pyšní na obdobie monarchie, pripomínali výkonnosť jej predstaviteľov, silu a  životaschopnosť jej ekonomiky, pokrok a  kultúrnu otvorenosť, ktorú dosiahla. Iní boli vášnivými stúpencami Júlovej revolúcie, nazývali ju začiatkom dejín. Vyzdvihovali Násirov kult, niektorí ho dokonca považovali za posledného z  prorokov. Existovalo však veľa nezhôd medzi prívržencami Násira a  podporovateľmi Sadata, ktorý zavrhol model socialistického štátu s  jedinou politickou stranou a  jej jediným vodcom. Sadatovi podporovatelia oceňovali jeho rozhodné kroky smerom k  politickej otvorenosti a  liberalizácii ekonomiky, najmä s  ohľadom na spoločenskú zodpovednosť a starostlivosť o chudobných. Tretia skupina odmietala obidve éry a sťažovala sa na stagnáciu Egypta. Zaujali prevažne negatívny postoj tvrdením, že Egypťania zapredali svoje duše za  osobný prospech, keď vytrvalo mlčali o  tom, čo revoluční vodcovia spôsobovali krajine a  jej ľudu. Značná časť Egypťanov však pociťovala nostalgiu za monarchiou, ktorú sa aktéri z roku 1952 pokúsili odstrániť z dejín.

Dejiny sa však nedajú vymazať. Tisícky mladých Egypťanov protestovali 25. januára 2011 po  celej krajine proti militaristickému režimu prezidenta Husní Mubaraka. Milióny sa zomkli a demonštrácie trvali osemnásť dní, až kým Mubarak 11. februára 2011 neodstúpil, a neukončil tak takmer tridsať rokov korupčnej diktatúry a  policajného štátu. Režim nastolený Júlovou revolúciou v roku 1952 sa napokon skončil. Egypťania však teraz požadovali demokraciu, nie monarchiu. Panovala široká škála názorov – od  islamizmu Moslimského bratstva až po početných stúpencov liberalizmu západného typu v mnohých mestách. Politické strany, predtým zakázané, znovu obnovili svoju činnosť a  akékoľvek pokusy vonkajších síl ovplyvniť udalosti boli odmietnuté, keďže pokračovala snaha nájsť egyptské riešenie situácie. Parlamentné voľby v  roku 2012 priniesli úspech Moslimskému bratstvu, ktoré sa pokúsilo upokojiť obavy z  novej náboženskej diktatúry presviedčaním o  svojej oddanosti demokratickému pluralizmu. Optimizmus čoskoro vyprchal. O rok neskôr, po vlne protestov, súd zakázal Moslimské bratstvo a  armáda usporiadala nové voľby, ktoré vyhral veliteľ armády Abd alFaáh as-Sísí. Medzitým skupiny džihádistov, niektoré späté s  tzv. Islamským štátom, vyvolali bezpečnostnú neistotu, a  ohrozili tak významný turistický priemysel Egypta. Napriek všetkému však duch starovekého Egypta (duch vytrvalosti, obnovy a  nepretržitosti) snáď v  priebehu tohto transformačného obdobia ešte vytrvá, aby motivoval moderných Egypťanov k  obnove krajiny v  jej bývalej sláve.

MIHIR BOSE

India Civilizácia bez vlastnej historiografie

Minulosť je v Indii stále živá. Vrhá dlhý tieň na prítomnosť a spôsobuje, že dejiny Indie sú bez zveličovania smrtiace. Hrozivo sa to prejavilo v  decembri 1992, keď dav hinduistov zbúral Báburovu mešitu v  meste Ajódhjá s  tvrdením, že ju dali postaviť stredovekí moslimskí vládcovia, ktorí najprv zničili ešte starodávnejší chrám zasvätený hinduistickému Rámovi. Hindovia veria, že Ajódhjá je Rámovým rodiskom. Udalosti okolo Rámovho chrámu – historické dedičstvo indických sporov medzi hinduistami a  moslimami – utvárali indickú politiku: neexistuje žiadna zhoda v tom, či je tvrdenie hinduistov opodstatnené, len pokračuje napätie a násilie, pričom väčšinou je namierené proti moslimskej menšine. V  roku 2003 americký vedec James W. Laine v  historickej biografii o  maráthskom kráľovi Šivadžím zreteľne spochybnil pamiatku hinduistického hrdinu týkajúcu sa jeho boja proti moslimským mogulom. Kniha vyvolala také zúrivé reakcie, že Bhandarkarov orientálny výskumný ústav v  Púne, v  ktorom autor pôsobil, spustošili vandali a  vydavateľstvo Oxford University Press bolo prinútené stiahnuť v Indii knihu z predaja.

Indovia sa nevedia dohodnúť na  výklade vlastných dejín, pretože majú len málo jednoznačných dokumentov. A čo je ešte horšie, autormi indickej historiografie sú v prevažnej miere cudzinci. India, podobne ako Čína, má jedny z  najstarších neprerušovaných kultúrnych tradícií na  svete. India však nemá nič podobné ako čínske staroveké historické záznamy. Historik R. C. Madžumdar v  roku 1960 v  úvode k  pramennej zbierke Staroveké správy o  Indii, súboru textov o  Indii zaznamenaných cudzími historikmi ako Herodotos, Megasthénes, Arrianos, Plutarchos, Plínius a Ptolemaios napísal toto: „Starovekí Indovia nezanechali žiadne písomné záznamy z predmoslimského obdobia dejín Indie, a v dôsledku toho vieme o  jej politickej histórii len máločo.“ Znamenalo to, ako D. P.  Singhal upozornil v Histórii indiého národa, že „od najstarších čias až po príchod moslimov… to znamená pre obdobie asi 4  000 rokov, neexistuje žiadny historický text okrem Kalhanovej kroniky Rádžataranginí, ktorá je v  porovnaní s  gréckymi, rímskymi či čínskymi textami rozprávaním omnoho menej podrobným.“ Pre krajinu, ktorá o  sebe tvrdí, že má dejiny trvajúce približne 5  000 rokov, neexistujú žiadne známe historiografické práce týkajúce sa troch štvrtín tohto obdobia, ktoré by nám zanechali Indovia. Mýty a báje, to áno, ale nič, čo by sme mohli považovať za historicky autentické diela. Madžumdar sa vyjadrením, že história vstúpila do  Indie s  moslimami, prihlasuje k  odkazu jedného z  klasických diel svetového dejepisectva nazvaného Dejiny Indie, ktorého autorom je Abú ar-Rajhán, všeobecne známy ako al-Bírúní. Učenec, ktorý prišiel do  Indie s  vojskom Mahmúda z  Ghazní v  11. storočí, napísal toto dielo v  čase, keď jeho pán vraždil hinduistov alebo ich bral do  otroctva a  raboval ich neuveriteľne bohaté chrámy, aby vytvoril bohatstvom oplývajúci Ghazníjsky sultanát na území dnešného Afganistanu. Každú zimu počas šestnástich rokov plienil

Mahmúd Indiu a  hromadil nesmierne bohatstvo. Uprostred tohto drancovania al-Bírúní nevzrušene pozoroval hinduistický svet, taký odlišný od jeho vlastného. Za neskoršie získanie spoločenského postavenia učenej celebrity v moslimskom svete v mnohom vďačil al-Bírúní indickým vedeckým a matematickým objavom, o ktorých sa dozvedel od hinduistov, ako aj vďaka dokonalému ovládaniu sanskrtu. To je príbeh Indie, dávajúcej aj berúcej zároveň. Dokonca aj názov India vymysleli cudzí nájazdníci. Peržania a Gréci sa pokúsili pomenovať územie ľudí žijúcich pozdĺž rieky Sindhu a  zápasili pritom s  týmto názvom v  sanskrte. Skomolili ho na  Indus, podľa mena mohutnej rieky Pandžábu. Potom, v  snahe nejako pomenovať obyvateľov oblasti okolo tejto rieky, sa perzský a grécky jazyk odlíšili. Slovo Indus sa v  perzštine vyslovovalo s  prídychom a  znelo ako Hindu, to isté slovo vyslovené v  gréčtine zľahka znelo ako India. A  tak je India skomoleným označením subkontinentu za riekou Indus, ohraničeného Himalájami, kým hindu je slovo, ktoré označuje náboženstvo ľudu, ktorý túto oblasť obýva. O mnoho storočí neskôr si európski orientalisti uvedomili, že hinduisti nemajú žiadne pomenovanie pre svoje náboženstvo (oni sami ho nazývajú sanátanadharma, čiže večný poriadok) a vymysleli preň termín hinduizmus. Ako poukázal Nírad Čaudhurí, je to podobné, ako nazývať náboženstvo starovekých Grékov helenizmus, alebo dokonca grékizmus. Tento výmysel nadôvažok prispel k  veľmi kurióznemu prepletencu. V  súčasnej Indii sa termínom Ind označujú všetci obyvatelia krajiny bez ohľadu na  ich náboženstvo. India je sekulárny štát, ale moslimovia sa pokojne nazývajú Indmi bez toho, aby si uvedomili, že by sa mohli volať aj hinduisti. Dokonca aj súčasní Indovia ochotne nechávajú cudzincov vykladať ich minulosť. Jednu naozaj všeobecne rozšírenú knihu s  názvom Sloboda o  polnoci (1975), ktorá vysvetľuje, ako India získala svoju nezávislosť,

napísali dvaja zahraniční novinári, Francúz Dominique Lapierre a  Američan Larry Collins. Slávny film z  roku 1982 o  Mahátma Gándhím režíroval Angličan Richard Aenborough. Ani po  získaní nezávislosti v  roku 1947 India nezmenila cudzincami vytvorený názov krajiny, ale rozhodla sa používať dve označenia, jedno pre domáce a  druhé pre zahraničné prostredie. V  indických jazykoch sa krajina nazýva Bhárat a  indická vláda je bhárat sarkar. Krajina Bhárat (Bháratvarša), bol historický názov, ktorým sa pomenúvalo celé územie subkontinentu. Najvyššie civilné vyznamenanie nezávislej Indie sa nazýva Klenot Indie (Bhárat ratna). Ale vo všetkej oficiálnej korešpondencii sa používa názov India. Najnovátorskejší indický historik D. D. Kosambi (1907 – 1966) reagoval na  nedostatok písomných prameňov návštevou indických sídiel v  okolí svojho materského pracoviska v Púne, aby sa dozvedel niečo o ich histórii z archeologických nálezov, a začal tým nový trend v indickom historickom výskume. Odvtedy tento smer nasledovali aj ďalší vedci, pričom sa vykonalo veľa práce v  teréne pri vykopávkach rozvalín, opracovaných kameňov a  tehál, ako aj ďalších archeologických dôkazov materiálnej kultúry na tých miestach. Indovia sa musia teraz popasovať s  najťažšou úlohou, vyrovnať sa s  britským dedičstvom – historickým mínovým poľom. Žiadny iný tím cudzích vedcov sa tejto problematike nevenoval do hĺbky tak ako Briti. Tí, na  rozdiel od  všetkých predchádzajúcich vládcov Indie, počínajúc Alexandrom Veľkým v roku 326 pred n. l. (prvý, o ktorom máme spoľahlivé historické pramene), neprišli s  mečom; Mogulovia dorazili v  roku 1526 s kanónmi a samozrejme aj s koránom. Napokon títo votrelci zostali v Indii a  stali sa súčasťou krajiny, dokonca aj Alexander v  nej ponechal Grékov, z  ktorých sa časom stali Indovia. Prví Briti, naopak, prišli za  obchodom

s  prosebným listom od  kráľovnej Alžbety I. adresovaným mogulskému panovníkovi Akbarovi Veľkému (v  liste bolo nesprávne napísané jeho meno) so zdôraznením, že prichádzajú do  Indie len ako obyčajní cestovatelia. Súčasní historici sústreďujú pozornosť na  fakt, že ešte predtým ako sa Briti zmocnili Indie, bola táto krajina svetovou hospodárskou veľmocou. V roku 1750, sedem rokov pred víťazstvom Roberta Clivea nad Francúzmi a bengálskym navábom v bitke pri Palásí a upevnením postavenia Britskej ríše v  Indii, sa Čína podieľala na  svetovej výrobe jednou tretinou, India jednou štvrtinou a  Veľká Británia menej než dvomi percentami. Do  roku 1860, iba po sto rokoch britskej nadvlády, to bolo pre Britániu už 20 % a len 8,6  % pre Indiu. V  roku 1900 predstavoval podiel Spojeného kráľovstva 18,5  %, kým podiel Indie klesol až na  1,7  %. Výsledkom bolo, že Veľká Británia pripravila Indiu o  výrobnú prevahu z  jej predindustriálnej éry a premenila ju na krajinu dodávajúcu suroviny pre priemyselnú Britániu. Napriek tomu, že Briti na  konci 18. storočia na  Indii predovšetkým zarábali, existovali aj muži, ako boli William Jones (1746 – 1794) a Warren Hastings (1732 – 1818): prvý učenec, priekopník výskumu sanskrtu a druhý generálny guvernér Indie. Spoločne veľkou mierou prispeli k  znovuobjavenie starobylej indickej učenosti. To, čo zistili, predstavili prekvapenej generácii Indov, ktorí už zabudli na  to, čo ich predkovia dosiahli. Jones, známy ako „orientálny Jones“, založil s  Hastingsovou pomocou Ázijskú spoločnosť Indie a  odštartoval neprerušenú britskú tradíciu indických štúdií, bádania prospešného pre Indov, hoci po  mnoho rokov nebolo žiadnemu Indovi umožnené stať sa členom Ázijskej spoločnosti, respektíve navštevovať jej zasadania. Briti, počnúc Hastingsom a  Jonesom, boli aj podnecovateľmi zmien. Prichádzali s novými myšlienkami a pohľadmi, ktoré Indiu opäť spájali so

svetom. Dosah na  vedomie Indov, zvlášť hinduistov, bol obrovský. Najdôležitejšie reformy hinduizmu – napríklad odstránenie niektorých barbarských zvykov – nevykonali Briti, ale Indovia. Tí, keď začali posudzovať vlastnú spoločnosť očami Britov, uvedomovali si jej nedostatky a snažili sa ju zmeniť. Briti síce pomáhali Indom osvojovať si nepredpojaté názory, ale zároveň kládli medze ich snahám. Klasickým príkladom tohto prístupu je pomenovanie Mount Everestu v  roku 1865. Nazvali ho po  Georgeovi Everestovi, britskom plukovníkovi, ktorý pomáhal pri trigonometrickom meraní Indie. Jeho práca vyústila do  prvých presných meraní Himalájí, vrátane najvyššieho vrcholu sveta. Ale kto naozaj vypočítal, že Mount Everest je najvyššou horou sveta? Plukovník Everest to nebol. Na začiatku bol vrchol označený ako Štít XV. a  až potom sa uskutočnili snahy o  jeho zmeranie. Ernestov nástupca Andrew Waugh ako hlavný zememerač Indie požiadal „hlavného počtára“ Zememeračskej služby Indie urobiť matematický výpočet. Bol to mladý bengálsky matematický génius Radhanath Sikdar, ktorého schopnosti Everest obdivoval. Vypočítal, že Štít XV. čnie do  výšky 8840 metrov nad morom. Ale najvyšší vrchol sveta nemohol byť pomenovaný po  indickom podriadenom pracovníkovi a Waugh presadil, že sa bude volať Everest – ako sa vyjadril, „všeobecne známe meno medzi civilizovanými národmi“. Zakladateľom indického dejepisectva bol al-Bírúní, no Briti sa spoliehali na  vlastných, domácich expertov na  Indiu, ktorí túto krajinu nikdy nenavštívili. James Mill napísal Históriu Britskej Indie (1818) – uznávané dielo mnohých generácií britských študentov – bez toho, aby čo i  len položil nohu na  indickú pôdu. John Maynard Keynes pracoval na  Ministerstve pre Indiu, písal štúdie o  tom, aká by mala byť štruktúra indických financií, a pomáhal pri zakladaní Indickej rezervnej banky. Ale

ani on nikdy Indiu nenavštívil. Vlastne, podľa vlastného vyjadrenia, nikdy to nepovažoval za  potrebné. Jeho najužší kontakt s  nejakým Indom predstavoval vzťah k  študentovi Bimlovi Sarkarovi, ktorý bol pravdepodobne jeho milencom. Ak je to tak, potom Keynes, jeden z  najvýznamnejších britských mozgov, bol nepochybne presvedčený o tom, že zobrať si Inda do postele je jedna vec, a zoznámiť sa s miliónmi z nich, je vec druhá. Ďalšia významná črta britských stykov s  Indiou bol fakt, že Briti sa od  samého začiatku správali tak, akoby stáli morálne vyššie. Najlepšie to dokumentujú výročné správy predkladané britskému parlamentu ministrom pre Indiu. Zväzky v  červenej väzbe sú plné suchých vládnych faktov a  čísel, ktoré tam podľa očakávania nájdete, ale pozoruhodný je titul: Morálny a  materiálny pokrok v  Indii. Odkaz bol jasný: Briti nielen zlepšovali hospodárske podmienky Indov – názor, ktorého sa ešte stále pridržiavajú niektorí britskí historici – ale zlepšovali aj morálku barbarských, dekadentných ľudí. Indovia sa vždy ťažko vyrovnávali s  touto britskou morálnou nadradenosťou. Reagovali na  ňu vytrvalým zľahčovaním vlastných temných stránok alebo neochotným pripúšťaním, že zločiny, ktoré spáchali, boli len chybami, prípadne sa vôbec nestali. Indické ukrutnosti spáchané na  Britoch, ako bolo uväznenie 146 vojnových zajatcov v  roku 1756 v „Čiernej diere“ v Kalkate bengálskym navábom, údajne v priestore bez prístupu vzduchu, kde sa mnohí z nich udusili, alebo masaker mužov, žien a detí v Bibighare, Kanpúre počas povstania v roku 1857 niektorí buď neberú na vedomie, alebo prechádzajú mlčaním. Indovia sa musia dokonca ešte naliehavejšie vysporiadať s  podobným historickým problémom, aký riešili Francúzi po  oslobodení, v  súvislosti s nemeckou okupáciou a vychistickým režimom. Bez aktívnej kolaborácie

Indov by Briti nikdy neboli schopní podrobiť si Indiu, tobôž v nej vládnuť. Vo vrcholnom období Britského impéria nebolo v  krajine s  vyše 250 miliónmi Indov viac než 900 britských úradníkov a  asi 70  000 bielych vojakov. Dokonca aj v  bitke pri Palásí padlo viac Indov bojujúcich na strane Roberta Clivea než Britov (zahynuli štyria anglickí vojaci, deviati utrpeli zranenia a  dvaja boli nezvestní, kým indických sipáhíov padlo šestnásť a tridsaťšesť ich bolo zranených). Vojenské povstanie v roku 1857 (násilie, ktoré Briti označili za vzburu, dnes je často označované ako Prvá indická vojna za  nezávislosť) by Briti nikdy neboli prežili, keby im nepomohli miestni obyvatelia, najmä Sikhovia a Gurkhovia. To, že Britom sa podarilo naverbovať Indov, aby za  nich bojovali a  dokonca viedli vojnu proti iným Indom, bol najpozoruhodnejší úspech britskej rádže. Naprieč celou ríšou sa do bojov zapájali indickí vojaci pod velením britského dôstojníckeho zboru. Briti financovali armádu z  indických daňových príjmov. Vo všetkých vojnách, s  výnimkou búrskej (čo bola vojna medzi bielymi, v  ktorej sa považovalo za  nevhodné mať tmavých vojakov), bojovali Indovia na  strane Britov. Pomáhali im rozširovať ich nadvládu a udržiavať ich panovanie. Počas polstoročia pred rokom 1914 sa indické jednotky zapojili do  bojov vo viac než tucte imperiálnych ťažení od Číny až po Ugandu. Súčasná India reaguje na túto kolaboráciu mlčaním a snaží sa preukázať, že na  rozdiel od  britského uisťovania, krajina pod britskou nadvládou trpela. Povestný je Churchillov výrok, že nazvať Indiu krajinou, je ako tým istým slovom nazvať rovník. Indovia vyzdvihujú kultúrnu jednotu, ktorá sa datuje už od  doby dávno pred britskou nadvládou, ale predbritská India nikdy nebola politicky jednotná. Ani maurjský kráľ Ašóka (304 – 232 pred n. l.), ani mogulský vládca Akbar Veľký (1542  –  1605), dvaja významní panovníci predbritskej Indie, nikdy nevládli celej rozsiahlej krajine

indického subkontinentu. Ale aj pri otázke kultúrnej jednoty treba byť obozretný. Indovia, napríklad, nemajú jeden spoločný deň osláv Nového roku. Na  väčšine územia Indie sa Nový rok oslavuje na  jeseň v  čase slávnosti Díválí, na  východe a  severe však pripadá na  jar, približne na apríl. Získanie nezávislosti Indie v  roku 1947 hádam najzložitejšie vykladajú indickí experti na  politickú propagandu. Podľa indickej interpretácie sa všetko odohralo vďaka Mahátma Gándhímu (1869  –  1948) a  jeho úsiliu o zázračný nenásilný odpor a získanie slobody bez krviprelievania. Gándhí sa považuje za  „otca národa“ rovnakým spôsobom, ako je George Washington otcom Spojených štátov. Návšteva dillíjskeho Rádžghátu, miesta Gándhího spopolnenia, je povinná pre všetky oficiálne návštevy. Ale na  rozdiel od  Washingtonovho víťazstva nad Britmi pri Yorktowne, nemôžu historici poukázať na  onen rozhodujúci okamih, keď Gándhí uchopil moc. Viedol štyri nenásilné kampane, poslednú päť rokov predtým, ako Briti z  Indie odišli. Jeho kampane zmenili Indiu a  Indov, prinútili ich kráčať vzpriamene a  veriť, že sa nemusia zo strany svojich koloniálnych pánov ničoho obávať. Pätnásteho augusta 1947 (Deň nezávislosti) však Gándhí odmietol oslavovať slobodu. Uprednostnil stráviť tento deň s  moslimami v  Kalkate a  pokúsil sa upokojiť napätie medzi hinduistami a moslimami. Žialil nad rozdelením Indie, ktoré bolo výsledkom rokovaní o získaní nezávislosti, a nad násilím, ktoré rozdelenie vyvolalo. India získala nezávislosť vlastne súhrou viacerých

okolností,

v  neposlednom rade aj vďaka počiatočným víťazstvám Japoncov na  Ďalekom východe v  rokoch 1941  –  1942, ktoré zničili mýtus o nadradenosti bielych. Indovia často podceňovali budovanie štátu, na  ktoré sa mali podujať hneď po získaní nezávislosti. Neexistuje rozšírenejší mýtus než ten, že Briti

vládli v  celej Indii. Pravda je taká, že v  roku 1947 na  viac než tretine indického subkontinentu, ktorá ani nebola súčasťou Britskej Indie, vládli v skutočnosti miestne indické kniežatá. Mali uzavreté dohody s  britskou rádžou, ktorá spravovala vonkajšie vzťahy. Rádž dosadzovala v  každom štáte svojho rezidenta, ale knieža mohol v  rámci hraníc svojho územia konať podľa vlastnej vôle, pokiaľ neurobil niečo, čo by ohrozovalo globálnu britskú nadvládu. Často bolo ich najvýznamnejšou úlohou zabezpečiť (ak sa o to Briti zaujímali), aby britský miestokráľ ulovil počas návštevy tigra. Kniežatá vydržiavali dokonca vlastné ozbrojené sily, niektoré z  nich bojovali ako súčasť spojeneckých armád v obidvoch svetových vojnách. Ani britské súdnictvo, ani železnice postavené Britmi nesmerovali do týchto kniežacích dŕžav. V roku 1947 mal každý z  565 kniežacích štátikov na  subkontinente vlastnú predstavu o  pripojení sa k  Indii alebo Pakistanu, či ponechaní si nezávislosti. Integrácia týchto území do  novej Indickej republiky bola dielom Sardára Vallabhbháího Patéla (1875  –  1950), energického gudžarátskeho politika, s  ktorým nebolo radno žartovať, pretože bol hnacím motorom Gándhího politiky. V  prvej indickej vláde po  získaní nezávislosti Džaváharlála Néhrúa zastával funkciu jej podpredsedu. Ďalším prekvapujúcim charakteristickým znakom Britskej Indie bolo to, že hoci sa podobala na štát, chýbala jej jedna podstatná podmienka štátu: všeobecne akceptovaný právny systém. V Indii sa síce uplatňovalo britské trestné právo a  fungoval najvyšší súd ustanovený podľa britského vzoru, ale nikdy sa neuplatňovalo právo občianske. Briti počas nadvlády nikdy nepodnikli žiadne kroky k  zmene, tobôž modernizácii osobných práv hinduistov a moslimov alebo iných spoločenstiev v Indii. Zostali také, aké boli po stáročia. V skutočnosti sa Briti veľmi usilovali posilňovať pôvodné starobylé zvyky.

Od  získania nezávislosti sa India usilovala zaviesť všeobecné občianske práva, čo vyvolalo mnohé problémy s moslimskou menšinou. Keď krajina dosiahla nezávislosť, nespustila ani súdne procesy za  spáchané vojnové zločiny s Indmi, ktorí kolaborovali s Britmi, ani neustanovila Komisiu pre pravdu a  zmierenie, ako ju zriadili napríklad v  Juhoafrickej republike po  apartheide. Kolaborant sa pokrčením pliec pripojil 15. augusta 1947 k bojovníkovi za slobodu. India je krajina, ktorá nemala problémy tvoriť svoje dejiny, ale má veľké problémy nájsť hodnotných domácich historikov. V  starovekej Indii sa poézia vskutku považovala za  hodnotnejšiu ako historiografia. Indovia sa vytrvalo snažia očistiť svoje dejiny od rôznych výkladov, ktorých autormi sú cudzinci. Výsledkom sú pokračujúce polemiky a nedorozumenia.

HOMA KATOUZIAN

Irán Dlhé dejiny a „krátkodobá spoločnosť“

Dejiny Iránu sú dlhé a  zložité. Krajina ako objekt trpkých mocenských bojov po  stáročia preberala pestrú škálu kultúr a  názorov, ktoré, naopak, umožnili vyrásť jednej zo svetovo najobdivovanejších literatúr, umeniu a architektúre. Od čias starovekých Grékov poznali Európania Irán ako Perziu; v roku 1935 iránska vláda pobádaná kontaktmi s nemeckými nacistami požiadala, aby zvyšok sveta ich krajinu oficiálne nazýval Iránom, čím do  značnej miery chcela vyzdvihnúť svoj árijský pôvod. Po  zmene názvu si krajinu často mýlili s  Irakom a  mnohí ľudia na  Západe si mysleli, že aj Irán je arabská krajina. Fársí je perzský výraz pre pomenovanie jazyka, ktorým sa hovorí v  Iráne, ale jeho používanie v  súčasnej slovenčine je mätúce. Na  rozdiel od  slova perzský, ktorému mnohí Európania rozumejú ako kultúrnemu a literárnemu jazyku, fársí nemá kultúrne, respektíve historické konotácie. Len málo cudzincov počulo o  literatúre v  jazyku fársí alebo sú schopní geograficky ju lokalizovať. Perzská literatúra je naozaj najžiarivejší drahokam v  korune iránskej histórie a  kultúry, kolektívny výtvor

nespočetných básnikov a  spisovateľov, domácich aj cudzích perzsky píšucich autorov. Perzská poézia, preslávená po  celom svete dielami Rúmího, Háfiza, Firdausího a  Sa’dího patrí k  jednému z  najväčších literárnych dedičstiev ľudstva. Iránci dosiahli oveľa viac úspechov na  poli poézie, umenia a  remesiel, náboženstva a  mytológie než v  oblasti vedy a  spoločenských inštitúcií. Staroveká a  stredoveká iránska architektúra, zastúpená takými historickými monumentmi ako predislamský Perzepolis a  postislamská kongregačná mešita v  Isfaháne, patria k  najvýznamnejším svetovým architektonickým pamiatkam. Perzské miniatúrne maľby, mozaikové vzory a  moderné iránske umenie – preklenujúce viac než tisícročie – sú jedinečné vo svojej umeleckej identite. Perzské koberce sú najprepracovanejšie a najvýnimočnejšie vo svete. Archeologické dôkazy o  raných civilizáciách siahajú niekoľko tisícročí späť do  minulosti, ale písané dejiny sa datujú do  obdobia pred viac ako 2500 rokmi, keď perzský kráľ Kýros II. Veľký založil prvú svetovú ríšu, rozprestierajúcu sa od  Strednej Ázie po  Cyprus, Egypt a  Líbyu. Bolo to vyvrcholenie takmer dvojtisícročného postupu árijských kmeňov na  Iránsku náhornú plošinu, najpravdepodobnejšie zo stepí severnej Strednej Ázie. Boli to viaceré kmene, vrátane Skýtov, Partov, Alanov, Médov a  Peržanov. Peržania potom založili ríšu, ktorá pohltila ostatné kmene. Perzská ríša mala časté konflikty so starovekými Grékmi, ale na rozdiel od  Grécka dokázala spravovať veľký imperiálny štát, ktorý sústreďoval všetku moc vo svojich rukách. Toto dedičstvo v  podstate pretrvalo až do 20. storočia a i neskôr. Taká koncentrácia moci predstavovala zdroj sily štátu, a zároveň aj jeho slabosť. Štát mohol uplatňovať absolutistickú moc nad spoločnosťou, ale spoločnosť ho preto často vnímala takmer ako

cudziu silu a stále sa proti nemu búrila, najmä v 18. storočí, alebo zlyhávala v  jeho obrane pred cudzími nájazdníkmi, ako boli moslimskí Arabi v  7. storočí. Napriek ohromným imperiálnym a  kultúrnym úspechom krajiny sa tak naprieč iránskymi dejinami prejavoval zásadný antagonizmus medzi štátom a  spoločnosťou. Štát inklinoval k  neobmedzenému absolutizmu, spoločnosť, naopak, k  vzbure a  chaosu. Jedna zo štyroch situácií v  iránskych dejinách spravidla vždy nadobudla prevahu: neobmedzený absolutizmus, slabá absolutistická vláda, revolúcia alebo chaos, po  ktorej zvyčajne nasledoval návrat k neobmedzenému absolutizmu. Tradičné iránske revolúcie sa skôr orientovali na zvrhnutie existujúceho vládcu a  štátnej moci než na  odstránenie systému absolutistickej moci, ktorá sa až do  konca 19. storočia považovala za  prirodzenú. Všeobecný cyklus: absolutistická moc – chaos – absolutistická moc znamenal, že zmena bola oveľa frekventovanejšia v  iránskej než európskej histórii. Naďalej však pretrvávala absolutistická povaha štátnej moci, ktorá opodstatňovala buričský charakter spoločnosti, a  ktorá svoju absolutistickosť zároveň týmto buričským rysom odôvodňovala. Nezávislosť štátu od  všetkých spoločenských tried vysvetľovala jeho výnimočnú moc, ale táto nezávislosť predstavovala aj jeho hlavnú zraniteľnosť, pretože neexistovala žiadna osobitá spoločenská trieda, ktorá by (v  prípade, že by sa štát ocitol v  ťažkostiach) bola závislá od  jeho podpory. Pretože nástupnícke právo nebolo legislatívne zaručené, respektíve ani ukotvené zvyklosťami, hociktorý povstalec mohol zvrhnúť a  nahradiť panujúceho panovníka. Viedlo to k  vzniku „krátkodobej spoločnosti“, ktorá bola príčinou aj dôsledkom chýbajúcej tradičnej aristokratickej triedy a  spoločenských inštitúcií. Človek mohol byť jeden rok prostou osobou, nasledujúci ministrom a  zakrátko nato prísť o  život a majetok.

Ríša založená dynastiou Achajmenovcov okolo roku 550 pred n. l. trvala viac než storočie, kým ju v  roku 330 pred n. l. nedobyl Alexander Veľký. Po  období gréckej nadvlády a  osídlenia nasledoval vzostup inej iránskej ríše v roku 248 pred n. l., ríše Partov, ktorí sa stali prvými susedmi a potom aj rivalmi Rimanov. Iránsko-rímsky konflikt pokračoval dokonca aj vtedy, keď Partov nahradila perzská dynastia Sásánovcov v  roku 224 pred n. l. Zoroastrizmus, staroveké iránske náboženstvo, povýšili na  štátne náboženstvo. Zoroastrijci poznali tri „stavy“ existencie: prvý bol stav harmónie a  blaženosti, po  ňom nasleduje „zmiešaný stav“ obsahujúci dobro aj zlo v súčasnom svete, ktoré napokon ukončí spasiteľ, ktorý ohlási tretí stav, stav trvalej blaženosti. Koncepcie neba, pekla, odmeny a  trestu na onom svete sú dosť podobné predstavám abrahámovských náboženstiev Stredného východu. Zoroastrijskú ortodoxnosť odmietol v  3. storočí n. l. Mání, prorok manicheizmu, zmiešanej formy zoroastrizmu, kresťanstva a buddhizmu. Manicheizmus bol potláčaný, ale neskôr značným spôsobom ovplyvnil postislamský perzský súfizmus. V  6. storočí spochybnili zoroastrijskú ortodoxnosť mazdakisti, ale aj oni sa nevyhli prenasledovaniu po  pokuse uviesť do  života rovnostárske spoločenské hnutie. Sásánovskú ríšu v  roku 651 n. l. rozvrátili moslimskí Arabi. Táto nová sila kombinujúca rovnostárstvo a monoteistickú vieru so spirituálnou silou revolučného pohybu, čelila ohromnej, ale archaickej, vyčerpanej a konfliktmi zmietanej ríši, ktorú rázne nebránili ani jej vlastní obyvatelia. Trvalo dve storočia, kým všetci Iránci konvertovali na  islam, pričom v tomto období sa objavili prvé nezávislé perzské štáty. V tomto čase Iránci významne prispeli k  islamskej kultúre a  civilizácii ako správcovia, spisovatelia, vedci a  lekári. Na  bývalých sásánovských územiach vznikali rôzne perzské štáty až do 11. storočia, keď im všetkým hrozilo podmanenie

hordami prichádzajúcich kočovníkov, najmä turkických kmeňov zo Strednej Ázie, ktoré vytvorili ohromnú Seldžuckú ríšu. Po nej nasledovalo mongolské ničenie iránskych území v  roku 1220 a  neskôr, v  14. storočí, založenie viacerých turkických štátov. Počas tohto obdobia zmätkov však perzština zostala jazykom kultúry a  administratívy, ako aj lingua franca v  mnohých neiránskych krajinách, ako sú Anatólia, Turkmenistan, západná Čína, západná India, a  neskôr sa rozšírila na  celý indický subkontinent a občas až k Indočínskemu polostrovu. V  roku 1501 sa Perzia opätovne zjednotila pod jednou zástavou ako „chránená dŕžava Irán“ a  šíitská vetva islamu sa stala štátnym náboženstvom. Ríša Safíjovcov dosiahla vrchol svojej moci na začiatku 17. storočia, ale v  roku 1722 podľahla afganským povstalcom. Nasledovali desaťročia občianskych a zahraničných vojen. Ku koncu 18. storočia založili Kádžárovci novú dynastiu a znamenali pre krajinu relatívny mier. Irán sa však potom stal predmetom ostrého britskoruského súperenia o  veľmocenskú nadvládu, následne nazývanú „Veľká hra“, ktorá úplne pripravila krajinu o  suverenitu. Tu je pôvod súčasných iránskych konšpiratívnych teórií, ktoré sú naďalej masívne živené prakticky všetkými odtieňmi politických názorov. Iránci si osvojili zvyk pripisovať aj najbezvýznamnejšiu politickú udalosť vo svojej krajine intrigám cudzích mocností a  seba vnímať ako bezmocných pešiakov v šachovej partii zahraničných hráčov. Podľa intelektuálov je liekom na  túto chorobu právo. Poukazovali na skutočnosť, že na  rozdiel od  Európy štát ešte stále uplatňoval absolutistickú moc nad spoločnosťou. Ústavná revolúcia zo začiatku 20. storočia sa zamerala na ustanovenie vlády založenej na  práve, ako aj na  cieľ modernizovať krajinu podľa európskeho vzoru. Ako v  celých

iránskych dejinách, aj tentoraz však pád despotického štátu vyústil skôr do chaosu než demokracie. Rok 1921 poznačil prevrat uskutočnený Rezá Chánom Pahlavím (1878 –   1944), ktorý ukončil chaotickú situáciu. Svojou korunováciou za  šáha v  roku 1926 sa stal zakladateľom dynastie Pahlavíovcov, ktorá vládla až do roku 1979. Prevrat podporili britskí diplomati a vojenskí dôstojníci, ale britská vláda v  ňom priamo nemala prsty. Vyústil do  diktatúry, ktorá v  priebehu jednej dekády viedla k  obnove starobylej despotickej vlády. Počas tohto obdobia nový vládca podnikol kroky k  modernizácii správy štátu, dopravy, priemyslu a vzdelávania. Hoci v tom čase z nej profitovala len mizivá menšina obyvateľov, nastolený trend položil základy pre neskorší rozvoj v 20. storočí. Dnešné iránske elity, hlboko ovplyvnené európskymi nacionalistickými ideológiami, znovu objavili a  romantizovali si starovekú perzskú árijskú minulosť a  zo súčasnej zaostalosti krajiny obviňovali Arabov a  islam. Verili, že bez podmanenia moslimami by bol Irán na rovnakej úrovni ako západná Európa. Toto presvedčenie bolo za  vlády dynastie Pahlavíovcov povýšené na  štátnu ideológiu. Verní tradícii idey antagonizmu medzi štátom a  spoločnosťou sa nielen tradicionalisti, ale dokonca aj sekularisti a  modernisti neskôr obrátili na  šíitský islam ako vieru a  nástroj, ktorý umožňoval postaviť sa tvárou v  tvár sekulárnej a  absolutistickej vláde druhého z  dynastie Pahlavího, šáha Muhammada Rezá Pahlavího (1919  –  1980). Revolúcia v roku 1979 nadobudla charakter celkom islamskej len pre mocenské zápasy, ktoré nasledovali po  jej víťazstve. Odvtedy medzi súčasnými a  sekulárnymi Iráncami opäť nadobudol popularitu árijský romantický nacionalizmus. Moderný nacionalizmus významným spôsobom vplýval na  postoje k  veľmi diskutovanej otázke iránskej identity. Panperzské árijstvo

nevyhnutne viedlo k  znevažovaniu, niekedy dokonca popieraniu multietnického a  mnohojazyčného charakteru iránskej spoločnosti od  jej samotného vzniku, vyvolávalo hlbokú nevraživosť a občas animozitu voči štátu ako aj hlásateľom peržanstva. Označovanie Iráncov ako jedinečnej čistej rasy nielenže odporuje faktom, ale čo je oveľa dôležitejšie, ignoruje ich pozoruhodnú schopnosť prijímať a  prispôsobovať cudzie kultúrne vplyvy, počnúc babylonskou kultúrou 6. storočia, končiac americkou kultúrou 20. storočia. Toto je vlastne tajomstvo bohatosti a  kontinuity iránskej kultúry a  civilizácie napriek historickým prerušeniam a  stále sa opakujúcim revolúciám. Hoci staroveké a  stredoveké iránske ríše v  porovnaní so súčasným Iránom občas zahŕňali dokonca veľmi rozdielne národy, kvalita a  charakteristika iránstva (iránskosti, alebo iraniyat) vždy odlišovala krajinu od  jej susedov. Nebol to nacionalizmus v  akomkoľvek modernom zmysle, ale vedomie spoločenskej a  kultúrnej kolektívnosti, ktorým sa jej ľud odlišoval od Grékov, Rimanov, Arabov, Číňanov a Indov. Faktory, ktoré Iráncov vzájomne spájajú a  určujú ich identitu, neboli nevyhnutne rovnaké po  celé veky, ale tri z  nich zohrávajú významnú úlohu od  stredoveku. Prvým je perzský jazyk, sprostredkovateľ literatúry a špičkovej kultúry, ktorý sa dokonca stal úradným a hovorovým jazykom ďalších krajín, vrátane mogulskej Indie. Ďalším je šíitský islam, pre Irán osobitý, ako jeho štátne náboženstvo, ktoré vyznáva väčšina Iráncov. Pojem štátneho náboženstva je tiež hlboko zakorenený v  iránskej kultúre od  predislamských čias. Tretím faktorom je teritorialita – skutočnosť, že napriek územnému rozširovaniu a  zmenšovaniu Iránu počas rôznych historických období, jeho územie prinajmenšom ako kultúrny región.

bolo

zvyčajne

rozpoznateľné,

Vpád spojeneckých vojsk do Iránu v roku 1941 prinútil šáha Rezá Chána k  abdikácii a  jeho nástupcom sa stal syn šáh Muhammad Rezá Pahlaví. A  opäť nastal politický chaos. Strana Túde (neskôr komunistická) predstavovala najorganizovanejšie politické hnutie 40. rokov 20. storočia. Koniec tohto desaťročia znamenal vzostup Muhammada Mosaddeka (1882  –  1967) ako vodcu Národného frontu. Zvolili ho za  predsedu vlády a  znárodnil ropný priemysel. Nepodarilo sa mu však dosiahnuť dohodu s Veľkou Britániou, a tak v roku 1953 vojenský prevrat, vykonaný domácou opozíciou a  organizovaný a  financovaný britskou a  americkou vládou, zvrhol jeho vládu. Po prevrate nastúpila prozápadná diktatúra, ktorá trvala až do polovice 60. rokov, keď šáh Muhammad Rezá zlikvidoval lojálne politické organizácie ako aj Národný front a  obnovil absolutistickú a  despotickú moc postupom označovaným ako Biela revolúcia. Najdôležitejší revolučný čin predstavovala pozemková reforma, hoci v  skutočnosti vylúčila mnohých roľníkov, vyústila do  relatívneho úpadku poľnohospodárstva a  prilákala do  miest množstvo prisťahovalcov z  vidieka. Štvornásobné zvýšenie cien ropy na  začiatku 70. rokov poškodilo hospodárstvo, lebo podporilo štátne výdavky nad jeho sily a  zintenzívnilo šáhov prehnaný pocit sebavedomia. Na  oplátku ešte viac potláčal už tak nedostatočnú slobodu prejavu, ktorú pociťovali obyvatelia. Tento stav vecí zjednotil všetky opozičné prúdy, vrátane liberálov, ľavičiarov a islamistov. Keď sa šáh pokúsil uvoľniť zovretie, čiastočne aj v  reakcii na  výzvu amerického prezidenta Jimmyho Cartera na  rozšírenie ľudských práv po  celom svete, revolučné hnutie vedené charizmatickým a nekompromisným ajatolláhom Chomejním (1900 – 1989) šáhovu vládu vo februári 1979 zvrhlo.

Nástupnícku Iránsku islamskú republiku ohrozovali vnútorné konflikty, ale mocenský zápas nakoniec vyústil do  víťazstva islamistických síl vedených ajatolláhom Chomejním. Keď sa v  novembri 1979 americkí diplomati stali rukojemníkmi režimu v  Teheráne, vzťahy so Spojenými štátmi sa ešte viac zhoršili a  Západ následne podporil Saddáma Husajna v jeho dlhotrvajúcej vojne s Iránom, ktorá sa skončila v roku 1988. Od Chomejního smrti v roku 1989 sa najvyšším duchovným vodcom stal ajatolláh Chameneí (nar. 1939), ktorý odvtedy dohliadal na  tri prezidentúry: pragmaticko-konzervatívnu Alího Akbara Rafsandžáního (1989 – 1997); reformátorsko-pragmatickú Mohammada Chátamího (1997 –   2005) a  fundamentalisticko-konzervatívnu Mahmúda Ahmadínežáda (2005  –  2013). Ahmadínežádovo znovuzvolenie v  júni 2009 sa vo všeobecnosti považovalo za sporné a vyvolalo masívne demonštrácie, ako aj vážnu roztržku v samotnom islamskom vedení štátu. Nebola to len kríza autority, ale aj legitímnosti. Keď sa konečne podarilo reformistov z politiky vyhnať, začali sa vo vedení štátu objavovať trhliny. Konzervatívna frakcia sa pustila vlastnou cestou a  fundamentalisti sa rozštiepili na  dve časti: Front stability islamskej revolúcie uplatňujúci tvrdú líniu a  zoskupenie označované svojimi oponentmi za  „odpadlíkov“, ktoré podporovalo Ahmadínežáda. Konflikt okolo iránskeho jadrového programu sa pritvrdil a  USA a  Európska únia uvalili na  Irán nové tvrdé ekonomické sankcie, ktoré vyvolali nebezpečné napätie. V  roku 2016 však Obamova administratíva v  Spojených štátoch uzavrela dohodu s  Iránom a  sankcie zrušila.

ANTONIS LIAKOS

Gréo Krajina, ktorá uviazla medzi starovekou slávou a moderným svetom

Čo znamená byť Grék? Odpoveď môžu poskytnúť dve básne. Prvá, od  Kostisa Palamasa, básnika a  autora textu hymny prvých moderných olympijských hier v  roku 1896. Žasne: „Aká je moja vlasť?“ Je to krajina a  pamiatky, ktoré v  nej zanechali všetci predchádzajúci obyvatelia – starovekí Gréci, Rimania, Byzantínci, Benátčania, Osmani a  ďalší? Druhá, Mythistorema, ktorú zložil v  roku 1935 nositeľ Nobelovej ceny George Seferis, prirovnáva básnikove pocity o  Grécku k  pocitom niekoho, kto sa zobúdza z  hlbokého spánku a  drží v  rukách starovekú hlavu z  mramoru. Sníval po celý život, že je od nej neoddeliteľný; nevie, čo si má s ňou počať, a  je unavený z  jej držania. V  Palamasovej básni je dnešné Grécko viacmenej zmesou dvetisícročnej histórie, vrátane činov jeho dobyvateľov, z ktorých všetci zanechali na vzhľade krajiny svoje stopy. V druhej básni sa súčasné Grécko nevie rozhodnúť, akú má identitu; namiesto toho kolíše medzi súčasnosťou a dávnovekom, pričom príklon k druhému z nich je pre krajinu usilujúcu sa získať moderné povedomie neúnosný.

Grécko vzniklo ako moderný národný štát v  povstaní proti Osmanskej ríši v 20. rokoch 19. storočia. Pred ním nebolo jednoznačné, či sa nový štát bude volať Grécko (grécky Hellas) alebo jeho obyvatelia Gréci (Hellenes). Slovom Grék sa v  miestnom jazyku označovali pohania. Význam tomuto slovu prisúdili cirkevní otcovia. Keď kresťanstvo nadobudlo v 4. storočí vo východnom Stredomorí dominantné postavenie, nahradilo staré náboženstvá a  kultúru gréckych mestských štátov – ich verejné bohoslužby, debaty o  verejných záležitostiach na  agore, divadelné predstavenia, zápasnícke arény a  olympijské hry. Bola to nepopierateľne dramatická zmena. Často sa kládla otázka: prežil helénsky svet koniec antiky? Ale aký bol helénsky svet? Platón opísal Grékov ako žaby sediace okolo rybníka, čo bol odkaz na  grécke kolónie okolo pobrežia Stredozemného a Čierneho mora. Vzťahuje sa termín Grék na etnicitu, alebo na civilizáciu? Podľa historika Herodota Gréci v  5. storočí pred n. l. používali spoločný jazyk a  náboženstvo a  mali spoločných predkov. Preto tvorili jedno etnikum, aj keď im chýbala politická súdržnosť a  spoločné národné povedomie. O niekoľko desaťročí neskôr sa historik úkydidés vytasil so skeptickejším názorom. Písal, napríklad, o barbaroch, ktorí sa stali Grékmi, čím mal na  mysli to, že predtým riešili svoje problémy zbraňami, ako to zvykli robiť barbari, ale neskôr podľa práva, ako to robili Gréci. Inými slovami, za  Gréka mohol byť považovaný každý, kto zdieľal grécke hodnoty. V  4. storočí pred n. l. Isokrates postrehol, že za  Grékov boli považovaní tí, ktorí mali grécke vzdelanie. Naznačoval, že helenizmus bol viac kultúrnou než etnickou kategóriou. V  „helénskom“ období, ktorého začiatky sa spájajú s  osobou Alexandra Veľkého a  Macedóncami, sa helenizmus prejavoval prevažne kultúrnym vplyvom, keď mestá s gréckym spôsobom života vznikali až vo vzdialenej Strednej Ázii. Mnohí grécki

spisovatelia tých čias nepísali v  materinskom jazyku. Počas existencie Rímskej ríše sa helenizmus prostredníctvom poézie, filozofie, divadla, sochárstva a  architektúry stal kultúrou rímskej – vlastne skôr gréckorímskej – aristokracie. Kresťania prijali grécky jazyk a  zachránili vybrané grécke filozofické a  básnické texty, rovnako aj texty o  medicíne, matematike a  astronómii. Zničili však „viditeľný helenizmus“ – jeho filozofické školy, sochy, chrámy, divadlá a arény – spolu so všetkým, čo patrilo k agore a verejnej diskusii. Inými slovami, kresťania sú zodpovední za  záhubu gréckeho spôsobu života, a  preto sa slová Grék a  pohan stali pre kresťanov synonymami. Napriek tomu by kresťanstvo asi nebolo získalo podobu, v  akej ho poznáme dnes, keby jeho mravné princípy neboli vyjadrené pojmami v  gréčtine. Preto naďalej zostáva otázka: bol helenizmus zničený alebo prežil? Ak považujeme helenizmus za  civilizáciu určitej epochy, potom jeho začiatky treba spájať so zakladaním gréckych kolónií v Stredomorí a jeho koniec s  úplným pokresťančením Rímskej ríše v  6. storočí n. l. Zákaz antických náboženstiev a  olympijských hier vyhlásený byzantským cisárom Justiniánom v roku 528 a zmena Parthenónu na kresťanský chrám boli predzvesťou konca helenizmu. Helenizmus je civilizácia, ktorá pretrvala dvanásť storočí. Mnohé z  jej kultúrnych čŕt sa nepochybne zachovali až do súčasnosti: prežívajú v podobe lingvistického a pojmového aparátu európskych jazykov, ako aj v  jazykoch východného Stredomoria (koptčine, arabčine, sýrčine, arménčine, turečtine a slovanských jazykoch). Moderná európska kultúra prehodnocovala, znovu použila a  súťažila s gréckymi a rímskymi pojmami a tvarmi. Z tohto pohľadu, najmä od čias osvietenstva v  18. storočí, sa kultúrny helenizmus ukázal ako

východiskový bod pre filozofiu, politickú teóriu, obrazové umenie a architektúru a stal sa základným meradlom západnej civilizácie. Dnešní Gréci však nevnímajú helenizmus ako istý civilizačný stupeň. Samozrejme mu pripisujú prvenstvo, pokladajú ho za  vrchol civilizácie a  prameň tej súčasnej. Helenizmus považujú navyše za  prejav geniality a dômyselnosti gréckeho národa. Súčasní Gréci však veria, že helenizmus sa zhoduje s  národom, ktorý od  konca antiky naďalej prežíval vo Východorímskej ríši. Tento národ v  jeho druhom živote formovalo spojenie s  helenizovanou východnou ortodoxnou cirkvou (viac než s  latinizovanou západnou cirkvou). Gréci sú presvedčení, že napriek osmanskému obsadzovaniu Malej Ázie a Balkánu od 12. storočia n. l. sa ich národu podarilo prežiť až do  vyhlásenia nezávislosti na  začiatku 19. storočia. Grécki vzdelanci z 19. storočia živili predstavy o nepretržitých dejinách svojej krajiny od gréckej antiky až po grécke kráľovstvo vyhlásené v roku 1830. Po  prvé, začali v  hovorovom jazyku používať archaizmy a  rozvíjali jeho písomnú podobu tak, aby sa čo najviac približovala helenistickej gréčtine (koiné). Po  druhé, premenovali mestá, dediny, hory a  ostrovy do  podoby ich starovekých názvov; archeologické náleziská vytvárali podľa nich geografickú sieť historických referenčných bodov zdôrazňujúcich ich grécku identitu. Po tretie, prijali neoklasicizmus za svoj architektonický štýl pre verejné i  súkromné stavby. Rovnaký štýl použili pri tvorbe národných symbolov a  pamätníkov. Ale nadovšetko vytvorili grécki vzdelanci mocný príbeh o  národe s  kontinuálnymi dejinami od  antiky až po  prítomnosť s  využitím podporných dôkazov z  ľudového umenia, historiografie a  dejín umenia. Gréci o  tejto predstave helenizmu presvedčili nielen seba, ale aj cudzincov, či už turistov, alebo bádateľov zaujímajúcich sa o  grécku kultúru a  civilizáciu. Cudzinci, ktorých

fascinovala staroveká grécka civilizácia, pomáhali pri „obrodení“ Grékov. Gréci sami však zaplatili vysokú daň za  presviedčanie seba a  ostatných o  nepretržitých helénskych dejinách: nezriedka si uvedomujú, že stroskotávajú, keď sa prirovnávajú k svojim vynaliezavým, ale vzdialeným predkom. Vždy existoval rozpor v tom, ako Gréci hodnotia seba a ako ich vnímajú ostatní. Pred rozvojom masovej turistiky vedeli o  Grécku len niekoľkí vzdelaní návštevníci z  prečítaných kníh. Boli to ľudia, ktorí obdivovali antické Grécko, ale s dešpektom sa pozerali na ktorékoľvek z ďalších jeho historických období. V  19. storočí „čerstvo“ nezávislí Gréci sami prejavovali podobnú neúctu, napríklad, „očistením“ Akropoly a  Atén od akýchkoľvek rímskych alebo byzantských stavieb. Potom nastala zmena kurzu, v  ktorom sa usilovali vystaviť prvky zo všetkých skorších epoch, aby demonštrovali nepretržité dejiny helenizmu. Pri tejto snahe narazili na  veľkú prekážku: Byzancia sa vytrácala nielen z  gréckeho historického kánonu, ale aj z  európskeho. Znamenalo to aj neprítomnosť dejín východnej ortodoxnej cirkvi. Mnohí západní znalci Byzancie vnímali ortodoxnú cirkev a východnú Európu ako civilizáciu oddelenú od západnej Európy. Gréci sa teraz usilovali prisvojiť si dejiny Byzancie pre seba a predstaviť ich ako jeden článok vlastných národných dejín a vykresľovali Byzanciu ako akvadukt, ktorým antická grécka literatúra pritiekla do  modernej Európy. Zaujímavé však je, že práve tak ako sa západná Európa obrátila Grékom chrbtom, Gréci sami postupovali rovnako voči balkánskym národom a  národom Stredného východu. Grécke historické potýčky s  Benátčanmi, Srbmi, Albáncami, Bulharmi, Arabmi a  Turkami neprešli bez povšimnutia, ale Gréci ich vysvetľovali ako národné rozpory. Zmienka o  Balkáne často vyvoláva sporné otázky, napríklad etnický konflikt, vojna, ba dokonca etnické čistky. Balkán sa považuje za  región,

kde každý bojuje proti každému. V súvislosti s Balkánom neexistuje nič, čo by bolo nejako výnimočné. V  tomto regióne sa neprelialo o  nič viac krvi ako v  ktorejkoľvek inej časti sveta. Tamojšie problémy majú pôvod v  spolunažívaní rôznych etník na  rovnakom území. A  tak, keď jednotlivé národy začali prejavovať politickú vôľu podieľať sa na rozpade Osmanskej ríše, robili si nárok na  územia, o  ktoré mali záujem aj ostatné národy. Grécko a  Bulharsko, napríklad, požadovali Macedónsko. Gréci sa tiež sporili s  Turkami o  Konštantínopol (Istanbul) a  Malú Áziu. Roky predchádzajúce 1. svetovej vojne sprevádzal výbuch nacionalistických vášní a následné desaťročie neustálych vojen a krvavých konfliktov (1912 –   1922). V  tomto procese Grécko štvornásobne zväčšilo svoje územie získaním najväčšej časti Macedónska, ktoré bolo pogréčtené najmä presídlením utečencov z Malej Ázie. Po týchto vojnách nasledovalo násilné a  nechcené masové vyháňanie alebo výmeny obyvateľstva, v  niektorých prípadoch masakry. V roku 1922 bolo donútených 1,5 milióna kresťanských utečencov opustiť Turecko a  odísť do  Grécka. Šesťstotisíc moslimských veriacich odišlo z Grécka, aby sa usídlili v Turecku. Gréci z celého Balkánu teraz našli spoločný domov na  území gréckeho štátu. V  nasledujúcich rokoch vyvinul štát obrovské úsilie, aby utečencom tvoriacim 20  % obyvateľstva pomohol pri ich asimilácii v Grécku. Vojna zmenila politickú scénu v Grécku. Armáda získala na sile, čo často vyústilo do vojenských pučov, ktoré vyvolali krízu parlamentného systému krajiny. Hospodárska kríza v  rokoch 1929  –  1932 vyústila do  sociálnych nepokojov. Prízrak sociálnej revolúcie obchádzal krajinu až do  roku 1936, keď generál Ioannis Metaxas (1871  –  1941), podobne ako v  iných európskych krajinách v  tom čase, nastolil diktatúru. Grécko vlastne vstúpilo do  2. svetovej vojny za  diktatúry napodobňujúcej fašizmus, ale v spojenectve s Veľkou Britániou.

Podľa Nikosa Svoronosa, popredného gréckeho historika 20. storočia, najdôležitejším činiteľom celých gréckych dejín je duch „odporu“. Gréci, vyhlásil, vždy odporovali cudzím nájazdníkom a  vnútornej tyranii. Tento všeobecne rozšírený postoj je výsledkom faktu, že moderný grécky štát bol produktom revolúcie, ktorá, naopak, vytvorila silný subjekt: „My národ!“ Poskytla tak priestor pre nárast tradície ľudového vlastenectva a  nacionalizmu, silného spolitizovania a  nekompromisných politických strán, ako aj relatívne ustálených parlamentných zvyklostí. Áno, Grécko získalo nezávislosť vďaka intervencii veľmocí toho obdobia, najmä Veľkej Británie a Ruska. Grécko bolo po väčšinu svojich moderných dejín závislé, najprv od  Veľkej Británie, potom od  USA. V  dôsledku toho obidve mocnosti nezriedka spolurozhodovali o  domácej politike. Inými slovami, Grécko bolo niečím medzi nezávislým štátom a kolóniou bez toho, aby sa na  kolóniu vôbec niekedy zmenilo. V  rovnakom čase Grécko udržiavalo rozporuplný vzťah k  Európe a  Západu, hoci západné mocnosti potrebovalo, keď sa postavilo proti Turecku alebo hociktorému balkánskemu susedovi. Zaujímavé však je, že Grécko vytrvalo zachovávalo antiimperialistické postoje, hoci pritom riskovalo, že ho budú považovať za  neposlušné dieťa Západu. Táto rozporuplnosť zosilnela po  2. svetovej vojne a mala na súčasné Grécko ďalekosiahly vplyv. V rokoch 1940 – 1942 odrazili Gréci vojenský vpád Talianska, ale potom ich porazili Nemci. Od apríla 1941 do októbra 1944 zažívalo Grécko trojitú okupáciu – nemeckú, taliansku a bulharskú. V tomto období sa úplne zrútil štátny aparát. Mestské obyvateľstvo trpelo hladom a  nekontrolovaná inflácia devalvovala menu. Ľud sa musel postarať o vlastné prežitie a toto, spolu s  hnutím odporu voči okupantom, vyústilo do  zlúčenia vlasteneckého ducha a  sociálnej vzbury. Liberálne a  konzervatívne politické strany boli pasívne, a  tak sa v  mestách a  na  dedinách, kde

pôsobili skupiny odporu, chopil iniciatívy Národný oslobodzovací front (EAM), koalícia ľavicových strán. Jej vojenskú zložku tvorila partizánska armáda známa ako ELAS (Grécka ľudová oslobodzovacia armáda). Napriek opatrným vyhláseniam jej veliteľov, že grécky odpor stojí na  strane spojencov a proti krajinám Osi, hnutie nadobudlo charakter nevyhlásenej sociálnej revolúcie. ELAS sa navyše pokúsil, zavše aj krvavým spôsobom, ovládnuť iné politické a ozbrojené skupiny. Pretože revolúcia často vyvolá kontrarevolúciu, stalo sa tak aj v  okupovanom Grécku. V  spolupráci s  okupačnými silami vznikali súperiace ozbrojené skupiny, ktoré boli pripravené zavliecť krajinu do  krvavej občianskej vojny. Svoju činnosť neskončili ani po  oslobodení Grécka od  Nemcov v  októbri 1944, naopak, stupňovali ju ešte v decembri 1944 a potom opäť v rokoch 1947 – 1949, keď občianska vojna naplno prepukla. Grécka občianska vojna bola jeden z  prvých prejavov studenej vojny. Briti a Američania reagovali okamžite a vojna sa skončila krutou porážkou komunistov. Mnohí z nich boli popravení, vyhostení na neúrodné ostrovy v  Egejskom mori alebo ušli do  krajín východného bloku. Do  roku 1947 mala demokracia iba veľmi slabé postavenie. Grécko prestalo byť agrárnou spoločnosťou, väčšina jeho obyvateľov sa presťahovala do  miest a  veľká vlna emigrantov odišla do  západnej Európy, pretože ekonomika krajiny nebola dosť silná, aby uživila svojich ľudí. Európska povojnová prosperita ovplyvnila aj Grécko. Životná úroveň v  krajine sa vytrvalo začala približovať životnej úrovni iných európskych krajín, aj keď spolu so Španielskom, Portugalskom a  južným Talianskom patrila k  pomalšie napredujúcej Európe. Toto smerovanie prerušila vojenská chunta, ktorá od roku 1967 vládla sedem rokov a spôsobila katastrofu ako Grécku, tak aj Cypru, kde odstránila legitímnu vládu a  vyprovokovala vojenský zásah Turecka, ktorého následky pretrvávajú dodnes. Vojenská chunta bola

posledným dejstvom obdobia vojen a  ostrých politických nepokojov, ktorými sa začalo 20. storočie. Posledná štvrtina 20. storočia sa stala svedkom éry konsolidácie demokratických inštitúcií. Navyše vďaka turizmu sa zlepšila aj životná úroveň a  v  roku 1981 sa Grécko stalo desiatym členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Tento vstup sa ukázal ako nesmierne prínosný, najmä pre hospodárstvo krajiny a inštitúcie, ktoré prešli modernizáciou. V  druhej polovici 20. storočia veľká väčšina turistov, ktorí navštívili Grécko, nečítala ani jedného zo starovekých gréckych spisovateľov, ale asi videla filmy ako Grék Zorba (1964) s Anthony innom a Nikdy v  nedeľu (1960) s  Melinou Mercouriovou. Povojnová kinematografia manifestovala sviežu, nekonvenčnú a žoviálnu grécku identitu. Hoci mnohí Gréci, najmä muži, prijali túto identitu, je pravda, že Gréci dnes majú na vlastné dejiny a  identitu optimistický i  pesimistický pohľad. Navyše, zrútenie socialistických režimov vo východnej Európe v  roku 1989 a  nasledujúca globalizácia Grécko nesmiernym spôsobom ovplyvnili: nepretržitý príliv migrantov z Albánska, východnej Európy, Ázie a Afriky zasiahli dokonca aj jeho najvzdialenejšie regióny, a  migranti dnes tvoria 10  % gréckej populácie. Na niektorých miestach v okolí Atén a Solúnu je viac migrantov ako miestneho obyvateľstva. Nenávistné, xenofóbne prejavy v  dôsledku obavy, že helénska identita je ohrozená imigráciou, sú časté. Čo je irónia v  krajine, v  ktorej ľudia považujú pohostinnosť za  vlastnosť zdedenú po predkoch. Na začiatku 21. storočia oslávilo Grécko vstup do  eurozóny a  usporiadalo LOH v  roku 2004 v  Aténach. Kolosálne výdavky na  ich usporiadanie ešte viac zhoršili svetová hospodárska kríza a  neočakávane vysoká cena za pripojenie sa k euru. Obrovský štátny dlh a strata dôvery medzinárodných finančných trhov si od  roku 2010 vynútili sériu tvrdých úsporných opatrení, ktoré vyústili do  všeobecného hnevu verejnosti voči

vláde. Voľba radikálneho antieurópskeho politika Alexisa Tsiprasa v  roku 2015 priviedla krízu na vrchol, ale aj vláda jeho strany Syriza bola nútená ustúpiť medzinárodnému politickému a  hospodárskemu tlaku. Tento tlak sa ešte vystupňoval, keď v  roku 2015 začali neočakávane prichádzať státisíce utečencov pred sýrskou občianskou vojnou. Aby si Grécko utváralo vlastný osud mimo obmedzení širšieho a hospodárskeho prostredia, sa ukázalo byť nemožným.

politického

Č’-TCHIEN LUO

Čína Historiografia: spájanie minulosti a budúcnosti

Dejiny si v  čínskej spoločnosti vždy udržiavali výnimočne dôležité postavenie, ale na rozdiel od väčšiny iných krajín je to postavenie celkom odlišné. Čína naozaj má pravdepodobne najdlhšiu nepretržitú tradíciu oficiálnej historiografie na  svete. Jej počiatky siahajú takmer k  roku 1600 pred n. l., s  precíznymi zápismi od  roku 841 pred n. l. až do  súčasnosti. V  starodávnych časoch zaznamenávali oficiálne dejiny dvorní astronómovia. Vykonávali obradné povinnosti a  boli poverení aj pozorovaním a  zapisovaním nebeských javov, a  dokonca komunikovaním so samotnými Nebesami (tien). Ich hlavnou povinnosťou ako historikov bolo zaznamenávať veľké udalosti vládnucej dynastie a  cisárove slová a činy. Niektorí učenci pravdepodobne zapisovali len prejavy panovníkov, kým iní sa sústreďovali na  udalosti širšieho dosahu. Záznamy, ktoré vytvorili, neovplyvňovali politické zásahy. Až do nástupu dynastie Tchang (618  –  907 n. l.) nemal cisár žiadnu právomoc ani len čítať zápisy o vlastných činoch. Staroveký čínsky ľud mal obrovský rešpekt pred Nebesami, ale tie sa nikdy nestali objektom uctievania ako všemocný duch alebo boh. Namiesto

toho existovala stála vzájomná interakcia medzi Podnebesím a Nebesami. Cisári sa považovali za  synov Nebies a  ich význam a  úloha spočívala v  uskutočňovaní vôle Nebies vo svete ľudí. Ale dôkaz o  tom, či sa tak aj náležite dialo, závisel od  postoja obyčajných ľudí. Preto sa hovorí, že „zámer Nebies je ako zámer ľudu“. Cisárova metóda zisťovania toho, čo si ľudia myslia, sa označovala ako caj-feng (zbieranie z vetra), to znamená získavanie obľúbených piesní a  príbehov, aby pochopil, aké názory prevažujú. Ďalšou úlohou historikov bolo preto porovnávať a usporadúvať informácie z caj-feng a umožniť vládcovi spoznať, či je jeho vláda naozaj vyjadrením mandátu Nebies. Hovorí sa, že v  starodávnych časoch sa štáty zameriavali hlavne na  prinášanie náboženských obetí a  vedenie vojen. Obeta bola určená imaginárnemu nebeskému duchu a  zároveň aj predkom. V  starodávnej Číne predstavovali predkovia nielen zdroj všetkých znalostí, ale aj základ ľudskej identity, a  ako takí boli veľmi vážení. Dôležitou povinnosťou štátnych historikov bolo aj zachovávanie historickej pamäti predkov – poslanie, ktoré sa zrodilo ešte pred zdokonalením písma. Po  vynájdení písma si problémy súvisiace s  predpotopnými metódami (vyrezávanie znakov v  podobe pečiatok v  ranom období) a  obmedzenými zásobami písacích materiálov vyžadovali zapísanie len výnimočne významných záležitostí a  záznamy boli mimoriadne stručné. Podrobnejšie opisy sa museli šíriť len prostredníctvom piesní a  ústneho rozprávania slepých básnikov. Na panovníkovom dvore ich žilo asi 300. Tieto dva výklady dejín sa zreteľne odlišovali. Ako sa uvádza v  jednom starobylom texte: „Knihy sú pre historika to, čo pre slepých chválospevy.“ Hlavná úloha štátnych historikov spočívala v  prepojení priestoru (od najnižších spoločenských stupňov až po  najvyššie na Nebesiach) s  časom (od  minulosti po  prítomnosť). Túto skutočnosť názorne ilustruje návod

slávneho chanského historika S’-ma Čchiena (pribl. 145  –  87 pred  n.  l.) adresovaný historikom, že by mali „skúmať spojenie medzi Nebesami a Podnebesím a vyznať sa v premenách od dávnych čias až po súčasnosť“. Od ústrednej vlády až po lénne štáty zamestnávali všetky dvory takýchto štátnych historikov. Úradníci vytvárali záznamy a  zbierky caj-feng dokonca aj o  miestnych udalostiach. Práve pre veľkú úctu k  historickej pamäti sú čínske historické záznamy také rozsiahle a  nepretržité. V  neskorších časoch, keď postavenie štátneho historika upadlo, sa so záznamami aj naďalej zaobchádzalo s  veľkou úctou. Počas panovania dynastie Tchang vznikol archív, ktorý sa zaoberal vyhotovovaním a  ukladaním písomných záznamov. Počnúc vládou dynastie Sung (960  –   1279 n. l.) spísala každá nová dynastia históriu predchádzajúcej, aby jednak zhrnula ponaučenia, ktoré si z  dejín možno vziať, a  jednak aby preukázala svoju legitímnosť. Najranejšie diela o dejinách, ktoré dnes poznáme, sú Kniha dokumentov a Letopisy jari a jesene. Prvá je zbierkou politických dokumentov z obdobia panovania dynastií Šang (pribl. 1600  –  1046 pred n. l.) a  Západná Čou (pribl. 1046 – 771 pred n. l.) a druhá súborom historických záznamov štátu Lu (722  –  481 pred n. l.). Usudzuje sa, že obidve diela zostavil a  vydal Konfucius (551  –  479 pred n. l.). Ďalším kompilátom, ktorého vydanie sa takisto pripisuje Konfuciovi, je Kniha piesní. V  prvom rade je to zbierka poézie pochádzajúcej z  panovníckeho dvora dynastie Čou a  viacerých provinčných dvorov, ktorá azda súvisí s praxou caj-feng. Ak všetky tieto dokumenty naozaj zostavil a vydal Konfucius, potom tohto mudrca určite môžeme označiť za otca čínskej historiografie. Konfucia hlboko znepokojoval politický a  kultúrny chaos tých čias. Panuje presvedčenie, že si pri zostavovaní Letopisov jari a  jesene kládol za  cieľ vyvolať pocit výčitiek svedomia u  tých, ktorí porušovali to, čo on

chápal ako prirodzený poriadok, pričom nad nimi vo svojom diele vyniesol rozsudok. Svoje úsudky vyjadril opismi konkrétnych činov (sing-š’). Pochvalu a kritiku vyjadroval výberom udalostí a osôb: spôsob, akým boli zaznamenané, predstavoval rozsudok o  tom, či ich činy boli alebo neboli vyjadrením mandátu Nebies. Spôsob spisovania záznamov bol tak zároveň aj aktom ich interpretácie. Historická spisba nesie v  sebe obrovskú zodpovednosť za  hodnotenie vybraných udalostí a  schvaľovanie štátnej moci, uplatňovaním priameho vplyvu na legitimitu vládnutia príslušného panovníka, ako aj na jeho dejinnú úlohu . Historik mal preto dve úlohy: vytvoriť čo najpresnejší záznam a  ponúknuť primeranú chválu a  kritiku výberom obsahu. Medzi týmito dvoma povinnosťami nepochybne existovalo napätie. Keď sa zaviedol zvyk vyhotovovať záznam o  histórii predchádzajúcej dynastie, tento vnútorný konflikt sa prejavil navonok cez pevne stanovené rozdelenie práce. Úloha zaznamenávať činy momentálne vládnucej dynastie (ktoré budú predmetom záznamu v  budúcnosti) sa oddelila od  zápisov, ktoré kriticky hodnotili dejiny tej predchádzajúcej. Staršie dejepisectvo mohlo vyhotoviť približne „pravdivý dokument“ (tým pravdivejší, čím väčší počet neskorších dynastií sa odvolával na tieto oficiálne záznamy) a opis novších dejín preto mohol pokračovať s relatívne malými výhradami. Spájanie minulosti a  budúcnosti sa tak stalo ešte významnejším aspektom poslania záznamov. Novoustanovené dynastie pociťovali záväzok priznať svojim predchodcom ich oprávnené miesto v  dejinách. Teda úschova záznamov v archívoch sa stala povinnosťou, ktorou súčasní vládcovia zaväzovali svojich nástupcov, a  opis dejín sa stal povinnosťou, ktorú neskoršie generácie dlhovali svojim predchodcom. Tento proces sa postupne systematizoval, pretože štáty, provincie a  aj jednotlivci sa usilovali zanechať relevantné záznamy o svojich činoch.

Hoci si Konfucius kládol za  cieľ zhodnotiť minulosť a  prítomnosť, pridržiaval sa princípu „hľadať pravdu v  činoch a  udalostiach“. Zvyk, že osobný výklad je potrebné prezentovať prostredníctvom opisov udalostí, sa v  čínskej historickej spisbe od  jeho prijatia pevne zakorenil. V  centre zápisu udalostí stáli vždy jednotlivci. Až do  20. storočia dominovali v  čínskej historickej spisbe biografie významných osobností. Najlepším kritériom pre posúdenie dôležitosti toho-ktorého jednotlivca však neboli nevyhnutne jeho činy. Historici venovali pozornosť aj tým, ktorí preukázali morálnu silu. S’-ma Čchien okrem životopisov cisárov zaradil do  Zápiskov historika aj biografiu Po  Iho a  jeho brata Šu Čchi, ktorí sa postavili na odpor čouskému kráľovi Wu. Ten predtým, než sa stal kráľom, zaútočil s  armádou na  svojho vládcu, čouského kráľa zo Šangu. Keď Wu dobyl územie Šangov a stal sa novým vládcom, Po I a jeho brat sa odmietli živiť obilím nového štátu Čou a zomreli od hladu. Význam tohto druhu historickej pamäti v Číne je naznačený v jednom z veršov starobylej Knihy premien: „Múdry muž skúma slová a činy svojich predkov, aby sa stal lepším.“ Po  I  a  Šu Čchi sa spomínajú v  historických záznamoch práve pre silu mravného charakteru, lebo sa nepridali ku kráľovi Wu. Oficiálne dejiny boli, prirodzene, opisované z pohľadu víťazov politických zápasov, ale existuje aj dlhá tradícia neposudzovania veľkosti jednotlivca podľa toho, či dosiahol úspech alebo utrpel porážku. Dokonca ak istá dynastia odmietla tú predchádzajúcu, bola naďalej viazaná povinnosťou pravdivo opísať ľudí, ktorých sa to týkalo. Historici sa vždy museli snažiť o  rovnováhu medzi spomenutými dvoma imperatívmi. Názor, že mravný charakter má väčší význam než úspech, sa dokonca ešte viac vyjadroval v ľudovej slovesnosti. Kuan Jü a Jüe Fej, dvaja v dejinách obdivovaní hrdinovia Číňanov, si uvedomili, že ich ambície zostali nenaplnené – prvý, generál zapletený do pádu dynastie Chan na začiatku

3. storočia n. l., druhý, vlastenec bojujúci za  Južný Sung v  12. storočí – a  preto by sme rozhodne mohli povedať, že zlyhali. V  ľudovej kultúre sa však stali objektmi zbožňovania. Dejiny a  historiografia zohrávali v  Číne oveľa dôležitejšie postavenie než na  Západe. Dejiny objasňovali a  odôvodňovali základné predpoklady nebeského poriadku (tien tao) a  ľudského sveta, ako aj kultúrnu a  politickú identitu. Vo veľkej miere boli aj arbitrom, či cisári boli alebo neboli vyjadrením mandátu Nebies, a tak rozhodovali o ich legitimite. V ére nazývanej obdobie jarí a jesení a obdobie bojujúcich štátov (770 –   221 pred n. l.) sa prejavoval rozpor medzi chaotickým politickým poriadkom a  narastajúcou nezávislosťou feudálov na  jednej strane a pribúdajúcou centralizáciou v rámci kultúry na strane druhej. V tom čase existovalo intenzívne súperenie medzi rôznymi filozofickými školami, v ktorých sa učenci usilovali zmeniť svet podľa svojich vlastných receptov. Považuje sa to za  prejav ohromnej slobody ideí. Týkali sa však celého Podnebesia, nielen záležitostí jediného kráľovstva. Idea „celého Podnebesia“ (tien sia) bola veľmi flexibilná a  mohla odkazovať na  celý hmotný svet alebo celú ľudskú spoločnosť, či krajinu ovládanú panovníkom. Veľmi často obsahovala všetky tri významy. Až do  čias panovania chanského cisára Wu-tiho (vládol pribl. 140  –  87 pred n. l.) sa Konfuciove texty považovali za  klasické a  učenci, ktorí ich študovali a interpretovali, boli najvýznamnejší zo „štyroch spoločenských tried“ (tri ostatné tvorili roľníci, remeselníci a  kupci). Po  nasledujúcich 2 000 rokov bol hlavný rozdiel medzi Čínou a Západom v tom, že v Číne „pravda“ nepochádzala nevyhnutne len od  nadprirodzenej moci alebo boha. Podľa Konfuciovej interpretácie predstavovali dynastie Sia, Šang a  Čou (súhrnne známe ako obdobie vlády Troch dynastií) zlatý vek, v  ktorom očividne existovala ideálna spoločnosť. V  nasledujúcom období

sa vzdelanci usilovali v  rámci existujúceho spoločenského poriadku podporiť znovunastolenie takého, aký vládol za  Troch dynastií, a ohlasovali premenu nespravodlivého sveta na spravodlivý. Posvätením konfuciánskych textov zároveň trochu upadla prestíž historickej spisby. Keďže však klasické texty boli relatívne spoľahlivé a ich obsah sa obmedzoval na  vzdialený dávnovek, historická spisba naďalej plnila kľúčovú legitimizujúcu funkciu pre jednotlivcov a  udalosti. Považovala sa za cestu k pravde, zvlášť preto, že zámer a vôľa Nebies boli vyjadrené prostredníctvom postojov, ktoré zastával obyčajný ľud, a  aj preto, že ideálna spoločnosť existovala počas dávnovekého obdobia vlády Troch dynastií. V  tomto súlade sa značná časť obsahu základného aj vyššieho vzdelania zameriavala na historiografiu. Situácia sa zmenila ohromným vplyvom Západu, ktorý v  19. storočí zasiahol všetky stránky čínskej spoločnosti. Vzhľadom na  mnohopočetnú čínsku populáciu sa cieľom nájazdníkov nestala okupácia čínskeho územia, ale prijatie menej nákladnej stratégie jej ovládnutia. Cieľom bola infiltrácia kultúry, ktorá mala vydláždiť cestu hospodárskym ziskom. Hoci sa kúpna sila Číňanov ukázala obmedzená, Západ bol v zápase o ovládnutie kultúry mimoriadne úspešný a  tento fakt postupne vplýval na  zmenu myslenia mnohých vzdelaných Číňanov. Pretože konfucianizmus sám o  sebe nebol schopný zaistiť Číne prosperitu a  odolnosť, krok za  krokom ustupoval zo svojho zvrchovaného postavenia v spoločnosti. Pretože taký postup podkopával základy vlastnej čínskej kultúry, čínske postoje prešli dramatickou premenou. Číňanom sa podsúval názor, že ich kultúra je barbarská a zaberá vo svete len okrajové postavenie. Do začiatku 20. storočia tak Čína prišla o svoju dôstojnosť. Teraz nastal jednoznačný posun v mocenských vzťahoch medzi rôznymi oblasťami bádania. Konfuciove diela už nemohli vyhovovať požiadavkám

nového hľadania národného potenciálu a  bohatstva a  odvtedy strácali na  význame. Napriek tomu sa všestranné poznanie histórie ukázalo ako podstatné pre samotné prežitie krajiny a jej kultúry a štúdium dejín neskôr získalo nebývalú dôležitosť. Intelektuáli však trpeli takým nedostatkom dôvery v  čínske tradície učenosti, že v  čase, keď štúdium dejín malo poslúžiť veľkej úlohe oživenia čínskeho národa, uviazlo v  náručí západných intelektuálnych tradícií. Od začiatku 20. storočia verili mnohí pokrokoví intelektuáli, že tradičná kultúra sa musí odsunúť do  múzeí a  musí uvoľniť cestu modernizácii. Dokonca aj niektorí konzervatívni vzdelanci si osvojili názor, že tradičná kultúra je starožitnosť. Väčšina ľudí súhlasila, že tradície nemôžu vyriešiť problémy doby, a  videla v  nich hrozbu pre rozvoj novej spoločnosti. Presadil sa silný dôraz na rozlišovanie „starého“ od „moderného“ s tým, že staré sa musí odstrániť. Podľa Hnutia 4. mája (1919) pravdu mala čoraz viac predstavovať veda. Štúdium dejín bolo postavené na novej koncepcii opierajúcej sa o vedeckú metodológiu s  poslaním „pretvoriť minulosť krajiny“. Nacionalizmus a  veda spojili sily. Bez uplatňovania vedeckých metód nemal výskum národných dejín veľký význam, zatiaľ čo bez „národnej minulosti“, ktorú zvykli skúmať čínski intelektuáli, by vedecký prístup nemal žiaden zmysel. Obľube sa tešila marxistická teória historického materializmu, prejav vedeckého prístupu, a  po  roku 1949 sa stala hlavným vzorom pre historický výskum. V  20. storočí preto takmer všetci čínski vzdelanci prijali názory a  metódy Západu. História sa musela stať jednou z  vedeckých disciplín a  uchádzať sa o  miesto medzi mnohopočetnými odbormi. História, ako klasické štúdiá, nebola schopná slúžiť túžbe po  hľadaní národnej sily a  moci a  postupne sa vzdávala závažnej povinnosti prebudiť

znovuzrodenie národa. Zostala však slobodnejšia a  postupne sa rozvíjala ako každá štandardná akademická disciplína. Od  polovice 90. rokov sa objavili alternatívne prístupy k  dejinám a  ponúkali nové pohľady na  historické otázky využívaním nových prameňov a  osvojovaním si netradičných foriem výkladu dejín. V modernej Číne sa výklad histórie, ktorá sa vyučuje v školách a venuje jej pozornosť aj verejnosť, dramaticky zmenil. Otvárací ceremoniál olympijských hier v  Pekingu v  roku 2008 predstavoval pompézne gesto premeny úlohy histórie v  Číne. V  tom, čo sa považovalo za  akúsi ódu na  históriu alebo živý obraz, zvýraznil ceremoniál výrobu papiera a ostatné technológie, ktoré tvoria historické „štyri veľké vynálezy“ (ďalšie sú kompas, pušný prach a  tlač). Tieto vynálezy, ktoré sa dnes považujú za  reprezentantov čínskej kultúry, boli iba zriedkavo predmetom nejakej pozornosti pred sto rokmi. Len v  nedávnej dobe sa ich podarilo znovuobjaviť a  dodať im novú váhu. Sú bezpochyby súčasťou čínskych dejín, ale paradoxne v  Číne, na  rozdiel od  Západu, veda nikdy nemala najdôležitejšie postavenie. A  tak môžeme exhibíciu, ktorá bola súčasťou ceremoniálu, označiť za čínsku históriu z pohľadu Západu. Premena úlohy dejín a  ich obsahu za  ostatných sto rokov spôsobila aj určitý zmätok. Ich bývalý význam postupne poklesol a  mnoho ľudí – vzdelaných i  prostých – si kladie otázku o  zmysle dejín. Asi pred päťdesiatimi rokmi boli dejiny stále ešte dôležitá vedecká disciplína a  medzi čínskymi vedeckými ústavmi existovali najmenej tri výskumné inštitúcie venujúce sa dejinám (príznačné je, že všetky ostatné vedecké odbory mali len po  jednom ústave). Za  ostatných dvadsať rokov sa však na  univerzitných fakultách histórie prejavil pocit krízy a  v  dnešných časoch rapídnych zmien sa význam kultúrnej identity dramaticky zvýšil. Celá spoločnosť sa začala dychtivo zaujímať o dejiny Číny a jej ľudí. Či sa

nová pozornosť stane pre štúdium histórie požehnaním, alebo naopak prekliatím, na to odpovie sama história.

CIARAN BRADY

Írsko V tieni láskavého zneužívateľa

V  dobrom aj v  zlom, jediný najvýznamnejší fakt v  írskych dejinách je od  12. storočia intenzívny a  pohnutý vzťah s  Veľkou Britániou, ktorý sa začal „dobytím“ krajiny skupinou anglo-normanských feudálnych dobrodruhov. Ďalšie vplyvy čiastočne vyrovnávali toto osudové spojenie, najmä hlboké a trvalé väzby na kontinentálnu Európu. Po misii sv. Patrika v 5. storočí sa v Írsku veľmi rýchlo rozšírilo kresťanstvo a írski mnísi medzi 8. a  11. storočím významnou mierou prispeli k  pokresťančeniu a  kultúrnemu rozvoju západnej a  strednej Európy. Zložité obchodné spojenia a  styky pretrvali dlho po  12. storočí, hoci boli narušené a prebudované ako priamy dôsledok zabratia územia Írska, ktoré sa začalo v roku 1169. Spôsob zabratia krajiny sa charakterizuje neľahko. Územne a  politicky nebola moc dobyvateľov až do  17. storočia celkom upevnená, zatiaľ čo v  zmysle kultúrnej a  ideologickej hegemónie zabratie krajiny pravdepodobne nebolo dovŕšené vôbec. A  navyše to nebol jeden súvislý rozvláčny proces. Čo začali anglo-normanskí baróni, nezodpovedalo tomu, čo sa pokúšali dokončiť tudorovskí panovníci o 400 rokov neskôr. A hoci vo

„vojne o anglické dedičstvo“ a v konfiškáciách v rokoch 1689 – 1699 uspeli Angličania prevzatím takmer všetkej írskej pôdy do  svojho vlastníctva, poriadok, ktorý bol potom nastolený, sa výrazne líšil vo svojom politickom a spoločenskom charaktere a jeho ideologických základoch od ráznych, ale nevydarených experimentov Olivera Cromwella asi štyridsať rokov predtým. Ani postoj Anglicka voči Írsku nebol vždy agresívny. Opakované výbuchy násilia, represií a vykorisťovania sa striedali s obdobiami pokusov o  zmier, reformy a  rozvoj – pričom každé obdobie bolo prerušované dlhšími periódami nevšímavosti, bezohľadnosti a  zanedbávania. Ak sa dá kultúrna psychológia národov stotožniť s  psychologickým rozvojom jednotlivca, bolo by lákavé stereotypné črty (často pričítané írskemu charakteru v  zmysle utrpenia írskeho ľudu) odôvodniť vplyvom dominantného, tyranského, vykorisťujúceho, manipulatívneho, príležitostne láskavého a  často nevšímavého vzťahu ako klasického príkladu freudovského láskavého zneužívateľa. Aby sme príliš neodbočovali k  takýmto neoveriteľným špekuláciám, je lepšie skúmať konkrétne ekonomické, politické, ideologické a kultúrne oblasti, v ktorých vzťah Írska k jeho susedovi formoval vlastné írske dejiny. Zo všetkých zasahujúcich vplyvov bol najnápadnejší ekonomický, všeobecne vyjadrovaný prostredníctvom uplatňovania práva Anglicka na  vlastníctvo írskej pôdy. Hoci anglo-normanskí votrelci a  ich dediči významne prenikli do  všetkých oblastí Írska, ich postavenie bolo často veľmi krehké a  podmienené schopnosťou dobyvateľov využívať rozpory medzi rodenými Írmi a  občasnými posilami z  Anglicka. Do  konca 13. storočia väčšina Ulsteru, severného Connachtu a niektoré horské regióny v Leinsteri a Munsteri získali naspäť gaelské írske klany. Zložitá vlastnícka skladba sa začala vyvíjať v súvislosti s kľúčovými sférami anglickej správy,

s  právom a  držbou pozemkov obklopených rozľahlými perifériami, kde prevažovali zbastardené a  neformálne spôsoby uplatňovania politickej moci a  vlastníctva majetku. Tento systém, zavádzajúco označovaný za  proces, pomocou ktorého sa anglickí kolonisti stali „írskejšími než Íri samotní“, v  skutočnosti predstavoval spojenectvo a  súperenie udržiavané neoficiálnym zdaňovaním a  vydieračstvom, ktoré umožňovali malej skupine vplyvných angloírskych a gaelskoírskych klanov deliť sa o moc. Tá však bola nestabilná a náchylná vyvolávať lokálne zlyhania. Z dlhodobého hľadiska bola politicky dekadentná a  hospodársky nákladná, pretože klesajúci počet ekonomicky produktívnych ľudí nestačil uspokojiť nároky elít. Po  storočiach zanedbávania sa Tudorovci usilovali zamerať pozornosť na  túto zhoršujúcu sa situáciu premenou rodových elít (gaelských aj angloírskych) na  zjavne anglickú aristokraciu a  jej podporou v  prijímaní anglických právnych postupov, spôsobu držby pôdy a  kultúru. Bola to náročná úloha, ktorej riziká sa zhoršovali pre nevyvinutý, nekompetentný a často skorumpovaný politický a administratívny aparát, prostredníctvom ktorého sa Tudorovci snažili zaviesť reformy. Hoci sa väčšina šľachty spočiatku zaujímala o  zmenu, len malý počet jej členov naplnil výzvy, ktoré v  sebe obsahovala. Do  začiatku 17. storočia vyústilo mnoho neúspešných podnetov do  série šľachtických vzbúr a  rozvratu mnohých najvýznamnejších gaelských aj anglických aristokratických rodov. V  tomto kontexte sa kolonizácia (pokračovanie zaberania írskej pôdy anglickými novousadlíkmi), s  ktorou Tudorovci počítali ako s  vedľajším doplnkom širšieho úsilia o  anglicizáciu, teraz stala prvoradým prostriedkom bezpečného ovládnutia krajiny. Sériu ďalších vojen vyvolali aj ústavné otrasy v  samotnom Anglicku v  polovici 17. storočia, a  zavŕšili tak skazu pôvodnej írskej šľachty. Napokon sa vyprofilovala nová, ale nie

oveľa stabilnejšia spoločenská štruktúra, pod ktorou široké masy miestneho roľníctva a  schudobnená nižšia a  vyššia šľachta zbavená vlastníctva žili vedľa seba v  hlbokom nepriateľstve voči menším roztrateným skupinám anglických a  škótskych osadníkov. Nad obidvoma stranami však vládla úzka elita anglických aristokratov, väčšinou rentierov, z ktorých mnohí v Írsku ani nežili. Slabé stránky, typické pre túto novú spoločenskú štruktúru, sa prehlbovali pôsobením hlboko rozdeľujúcej náboženskej otázky. Protestantská reformácia, presadená ako súčasť tudorovského zámeru anglicizácie, predstavovala vážnu výzvu pre domácu elitu. Je však iróniou, že gaelská šľachta spočiatku reagovala pozitívne, ale zosilnel odpor elity z  komunity starých kolonistov. Legitímnej prítomnosti tejto komunity v Írsku (pozri pápežskú bulu Laudabiliter z 12. storočia) sa teraz anglická koruna mlčky zriekla. V  Írsku sa protireformačnej ideológie zastávali spočiatku zdanlivo lojálni starí Angličania (ako začali sami seba nazývať). Pretože tudorovské ťaženie za  anglicizáciu sa zvrhlo na  násilnú konfrontáciu, náboženské dôvody na  odpor sa sústredili okolo gaelských Írov. V  17. storočí sa preto nekompromisné rímskokatolícke náboženstvo stalo pre starých Angličanov a  rodených Írov nositeľom spoločného odporu voči novým protestantským anglickým osadníkom, veľkostatkárom, právnikom a  obchodníkom. Na  istý čas nejasná náboženská orientácia stuartovských panovníkov zadržiavala sektárske delenie. Ale nastolenie násilnej kolonizácie víťazného protestantského režimu Viliama Oranžského po  porážke katolíckych jakobitov v  bitke pri Boyne v  roku 1690 umožnilo nekontrolovateľný rozkvet sektárstva vo forme zavedenia prísnych trestov so zámerom posilniť krehký režim prostredníctvom náboženskej intolerancie a prenasledovania.

Novú anglickú protestantskú elitu však ohrozovali hlboké vnútorné pnutia, ktoré sa stali vypuklejšími v  priebehu 18. storočia. Na  prvom mieste to bolo náboženské napätie. Záujmy protestantov nikdy neboli jednoliate. V  jednej kolónii založenej v  Ulsteri na  začiatku 17. storočia si dve rozdielne komunity osadníkov (anglická a  škótska) osvojili nápadne odlišné formy slávenia bohoslužieb a  výrazne protikladné postoje k cirkevnej organizácii a jej predstaviteľom. Také odlišnosti sa stáročiami prehĺbili, a keď škótska opozícia v Ulsteri získala dominantný vplyv, stalo sa jej potlačenie ako nezávislej sily hneď druhou prioritou vlády Viliama Oranžského po potlačení katolicizmu. Umlčanie odporu v Ulsteri sťažoval výskyt ďalších netradičných foriem protestantizmu, ktoré sa v polovici 18. storočia šírili po  celom ostrove v  podobe presbyteriánstva, kvakerstva, hugenotstva a neskôr metodistického hnutia. Anglická vrchnosť musela popri náboženskej a kultúrnej hrozbe čeliť aj ďalšej výzve, a  to ekonomickej a  obchodnej. Hospodárske vykorisťovanie vždy predstavovalo podstatnú časť vzťahov medzi Anglickom a  Írskom. Navyše, popri zabratí najúrodnejšej pôdy a využívaní prírodných zdrojov ostrova sa stredovekí panovníci a  parlament príležitostne usilovali o  ovládnutie obchodu s  Írskom tak, aby zvýhodnili anglické obchodné záujmy, a  preto bol ustanovený pevný výmenný kurz určujúci menu anglo-írskej kolónie o  33  % nižšiu voči libre šterlingov. Ešte vážnejší problém predstavoval dokonca pokus podporiť tudorovskú nadvládu v Írsku zvýšením príjmov bez súhlasu írskeho parlamentu. Od polovice 17. storočia sa takéto praktiky zlegalizovali a  Írsko zohrávalo z  hľadiska ekonomických a  spoločenských podmienok síce dôležitú, ale podriadenú úlohu v rozvoji Britského impéria. Tlmená nespokojnosť elít, spočiatku vedomých si svojej zraniteľnosti v Írsku a závislosti od Británie, sa počas 18. storočia stupňovala, keď vedúci

predstavitelia anglo-írskej elity žiadali oslobodenie spod obchodných obmedzení a  zvýšenie investícií do  írskej domácej ekonomiky spôsobom porovnateľným s  rastúcou nespokojnosťou severoamerických kolonistov. Blízkosť Británie, obavy z  francúzskej intervencie a  znepokojenie nad oživením postavenia katolíckej väčšiny, to všetko podkopalo silu írskeho pobúrenia. Namiesto toho sa na konci 90. rokov 18. storočia Írsko kŕčovito zmietalo v  opätovnom prepuknutí sektárskeho násilia, nepodarenom pokuse republikánskej revolúcie a  všeobecne rozšírenom katolíckom odboji. Bolo to obdobie krvavých represií, počas ktorého zahynulo viac ľudí než počas Francúzskej revolúcie. Situácia vyústila do  zavedenia priamej vlády nad Írskom, zrušenia parlamentu a  v  roku 1801 do  prijatia Zákona o únii a vytvorenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska. Úniu Írska s Veľkou Britániou jeho anglickí osnovatelia vysvetľovali ako zúfalú snahu zabrániť odbojným komunitám v  sebaobetovaní. Anglicko veľkoryso ohlasovalo záruky týkajúce sa pokračovania reformy (vrátane udelenia úplných občianskych práv katolíkom). Žiadny zo sľubov však nesplnilo. V tejto postúnijnej pochmúrnej atmosfére si zachovali akú-takú životaschopnosť dve požiadavky hnutia za reformu z 18. storočia. Prvá sa dovolávala nároku na  priznanie úplných občianskych práv katolíkom. Po  viac než dvoch desaťročiach politickej činnosti Daniela O’Connella westminsterský parlament v  roku 1829 s  nechuťou schválil zákon o zrovnoprávnení katolíkov. Významnejší než samotné prijatie zákona bol spôsob, akým sa ho Írom podarilo dosiahnuť. Pomocou širokej ľudovej podpory bol O’Connell zvolený za  poslanca parlamentu. Ako jeho člen odmietol zložiť prísahu vernosti panovníkovi, sekulárnej hlave anglikánskej cirkvi. Účasť ľudu predstavovala teraz najdôležitejší faktor írskej politiky. Vďaka aktivite ľudových más sa O’Connellovi podarilo získať aj podporu predstaviteľa doposiaľ nezmieriteľne konzervatívnych síl,

katolíckej cirkvi. Rodiaca sa demokracia v  Írsku tak nadobudla osobitý charakter. Jej tempo, ciele a  smerovanie diktovala jedna z  najmenej demokratických a najmenej liberálnych inštitúcií v Európe. Z  tohto hľadiska ďalšie prežitie Írska po  reformnom 18. storočí získalo obnovený význam. Bolo to odhodlanie chrániť svojbytné ústavné a  parlamentné tradície. Hoci írsky parlament bol pôvodne inštitúciou stredovekej anglickej kolónie, už v  roku 1460 vyhlásil svoju nezávislosť od  Anglicka. V  roku 1541 dublinský parlament v  súlade s  anglickým právnym poriadkom vyhlásil premenu Írska na  samostatné kráľovstvo, ktorému v  personálnej únii s  Anglickom spoločne vládol anglický panovník, hoci tento experiment duálnej monarchie v  praxi nikdy ďalej nezašiel. Možnosť, že by sa Írsko mohlo postupne stať samostatným celkom s  vlastnými zákonmi, inštitúciami a  pravidlami, zostávala iba túžbou, ktorá až do  roku 1801 lákala gaelských Írov, starých Angličanov (Angloírov) a  reformátorov z  18. storočia. Preto bolo sotva prekvapujúce, že po schválení zákona o zrovnoprávnení katolíkov sa O’Connell zameral na zrušenie Zákona o únii. Je iróniou, že cirkvou podporované smerovanie k  demokracii dopĺňala aj snaha presadiť nezávislosť Írska, ktorá sa spoliehala na  anglické tradície reforiem vykonávaných prostredníctvom zákonných, právoplatných a administratívnych zmien. Zásadný problém týchto paradoxov a  pretrvávajúcich nejasných postojov anglo-írskej politiky na začiatku 19. storočia spočíval v rastúcom presvedčení, že samotná anglická konštitučná tradícia získala na  sile do takej miery, že je schopná pomenovať a rozhodnúť akýkoľvek otvorený problém, hneď ako sa predmet sporu má vyriešiť. Ešte oveľa desivejšou iróniou však je, že do  tohto nesporného ideologického konsenzu mala zasiahnuť najtragickejšia udalosť moderných dejín Írska v  podobe hladomoru.

Hladomor v  rokoch 1845  –  1847, spôsobený plesňou zemiakovou, predstavoval od  17. storočia zlomový predel v  dejinách anglo-írskych vzťahov. Jeho dozvuky Írsko pociťovalo viac než jedno storočie. Čiastočne ako dôsledok úmrtí z  hladu, podvýživy a  chorôb. Čo bolo však oveľa závažnejšie, írska populácia sa pre masové vysťahovalectvo znížila z  8,2 milióna v roku 1841 na 4,4 milióna obyvateľov do roku 1911. Medzi tými, ktorí stratili najviac (vysťahovalci do  USA) a  intelektuálmi, ktorí roztrpčene dumali o  príčinách hladomoru, prudko stúpol radikálny republikanizmus. Vzrástol najmä medzi členmi tajnej organizácie zaväzujúcej sa vykonať prevrat násilnými prostriedkami a  terorom – organizácie Írske republikánske bratstvo, respektíve Feniánska spoločnosť. Hneď za chudobnými a nešťastnými sa najmarkantnejšími obeťami stali veľkostatkári (všetci, bez ohľadu na to, či sa snažili alebo nesnažili zmierniť utrpenie svojich nájomníkov). Strata príjmov z  prenájmu mnohým spôsobila zadlženie. Niektorí náhlivo odpredávali svoje pozemky, ale voči tým, ktorí sa usilovali zlepšiť svoje postavenie poľnohospodárskymi, administratívnymi a  zákonnými iniciatívami sa pri každom ich pokuse postavili na  odpor skupiny, ktoré utrpeli najmenej, a  pritom vyťažili z pohromy najviac. Boli to stredne veľkí nájomcovia a malí vlastníci pôdy. Táto zdatná roľnícka trieda tvorila chrbtovú kosť najmocnejšieho politického hnutia na  konci 19. storočia. Ich záujem sa sústredil na pozemkovú reformu. Hoci hladomor zmietol O’Connellovo Združenie za zrušenie únie, snahy o  istú formu politickej samosprávy sa opäť objavili v  trochu miernejšej podobe. Stáli za nimi predstavitelia reformných záujmov veľkostatkárov. Tí získali na sile vtedy, keď sa na konci 70. rokov 19. storočia pod obratným a  machiavelistickým vodcovstvom Charlesa Stewarta Parnella spojili s  hnutím za  premenu vlastníctva írskej pôdy, a  dokonca s  radikálnejším

republikánskym hnutím založeným írskymi Američanmi zastupovanými feniánmi. Parnellov „nový odchod“ dodal sily obidvom prúdom bojujúcim za  samostatnosť („konštitučnému“ aj „radikálnemu“) v  rozsahu v  Írsku nevídanom od začiatku 40. rokov 19. storočia. Jeho ustavične vyvíjaný tlak na stranícky systém panujúci vo Westminstri si vynútil ústupky v podobe najradikálnejšieho pozemkového zákona, aký kedy anglický parlament navrhol, a v podobe záväzku Gladstonovej Liberálnej strany prijať Zákon o írskej samospráve. Vnímavosť liberálov a konzervatívcov reagovať na požiadavky Írov však bola viac než len prejav slabosti. Vedenie obidvoch strán chápalo svoju írsku politiku ako prostriedok odlíšenia sa od  politických súperov a posilnenia jednoty vlastných stúpencov. Liberál Gladstone využil prísľub poskytnutia politickej samosprávy Írsku na  preformulovanie liberálnej politiky, zatiaľ čo konzervatívec lord Salisbury zaviazal toryovcov prijať súbor radikálnych pozemkových zákonov ako prostriedku na  „láskavé zabitie zákona o  politickej samospráve“ (podľa slovného obratu symbolizujúceho úlohu Anglicka ako láskavého zneužívateľa Írska). Podmienečnosť britskej podpory írskej reforme sa ukázala vtedy, keď obidve politické strany odstúpili od svojich prísľubov po tom, ako Parnella opustila väčšina katolíckych prívržencov po  jeho predvolaní na  súd v  rozvodovom konaní v  roku 1889. Záväzok liberálov poskytnúť Írsku samosprávu sa opäť stal ústrednou témou okolo roku 1910 ako súčasť zápasov premiéra Asquitha o  znovuzískanie postavenia jeho strany v anglickej politike. Zákon o samospráve parlament napokon v roku 1912 v podstate prijal s účinnosťou od roku 1914. Dokonca aj potom ho ulsterskí protestanti energicky spochybňovali a  označovali za  zákon o  „rímskej samospráve“, pričom sa vyhrážali odporom. Vzburou pohrozili aj vojenské

posádky v Írsku. Keď v roku 1914 prepukla v Európe vojna, jeho naplnenie sa odložilo ad acta. V tejto atmosfére dezilúzií sa zaktivizovalo radikálne Írske republikánske bratstvo. Intenzitu jeho výziev posilnilo brutálne potlačenie neúspešného dublinského povstania na Veľkú noc v roku 1916. Medzi rokmi 1918 až 1921 sa Írsko ocitlo v  zovretí krvavej gerilovej vojny. Obavy republikánov z civilných obetí a rozpaky Británie nad počínaním jej polovojenských síl, tzv. čierno-hnedých ozbrojencov, prinútili obidve strany usilovať sa o  prímerie. Nasledujúca britsko-írska zmluva z  roku 1921 zabezpečovala nezávislosť Írska, ale za cenu toho, že Írsky slobodný štát zostane členom Commonwealthu, a  čo bolo ešte dôležitejšie, Severné Írsko súčasťou Spojeného kráľovstva. Hoci zmluva bola príčinou krátkej, ale intenzívnej občianskej vojny medzi jej politickými stúpencami a  odporcami, voliči ju schválili. V  nasledujúcich dvoch desaťročiach rozvoj stabilného demokratického systému v  Slobodnom írskom štáte uľahčovala aj ďalšia z  dlhých etáp britskej nevšímavosti. Krídlo odporcov zmluvy sa opäť prihlásilo ku „konštitučnej“ politike založením populistickej politickej strany Fianna Fáil (Vojaci osudu) pod vedením Eamona de Valeru. Ako premiér vlády po  roku 1932 sa de Valera usiloval jednostranne revidovať podmienky zmluvy prostredníctvom návrhu novej ústavy. Vyvolal „hospodársku vojnu“ s  Britániou svojím odmietnutím platiť každoročnú pozemkovú daň. „Vojna“ sa skončila prevažne vďaka ochote ChamberlainMacDonaldovej vlády uzavrieť v  roku 1938 dohodu, na  základe ktorej Británia vrátila Írskemu slobodnému štátu dovtedy zadržiavané prístavy. Vrátenie prístavov v  príhodnom čase pomohlo Írsku udržať si krehkú neutralitu počas druhej svetovej vojny. Vytrvalé nezasahovanie Británie v  období od  30. rokov až do  začiatku 50. rokov umožnilo, že experiment s  hospodárskou sebestačnosťou sa ukázal ako nevyhovujúci. Dôkazom

neúspechu tejto politiky bola pretrvávajúca vysoká miera nezamestnanosti a  emigrácia. Do  konca 50. rokov boli politickí reprezentanti Írskej republiky (vyhlásenej v  roku 1949 bez odporu Británie) pripravení na  aktívnejšie zapojenie sa do  medzinárodného diania. Írsko a  Spojené kráľovstvo úzko spolupracovali v  úsilí o  dosiahnutie výhodných podmienok pre vstup do  rozširujúceho sa Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Nedostatok záujmu Británie o  dianie v  Írsku v  období od  20. rokov až do  začiatku 60. rokov 20. storočia tak prispel k  rozvoju modernej demokracie prísne dodržiavajúcej občianske a politické práva občanov, a to napriek skutočnosti, že katolícka cirkev (jej postavenie bolo pevne zakotvené v  de Valerovej ústave) posilnila konzervatívnu spoločnosť, v  ktorej rozvod, antikoncepcia a  potraty boli zakázané a  uplatňovala sa prísna cenzúra. V  Severnom Írsku však nevšímavosť Británie vyvolala menej šťastné dôsledky. S podporou diskriminačného volebného systému, ozbrojenej polície a  sektárskych milícií vládol jednofarebný unionistický kabinet v  záujme protestantskej väčšiny a  často konal aj proti záujmom značnej katolíckej menšiny. Postavenie provincie v  rámci Veľkej Británie, ktorú nesužovala nacionalistická rétorika na  juhu ostrova a  sporadické pokusy Írskej republikánskej armády, bolo konsolidované aj pre jej lojálny postoj počas druhej svetovej vojny. Je iróniou, že rozhodnutie povojnových britských vlád vyjadriť uznanie rozšírením podpôr sociálneho štátu v  provincii vo forme investícií do  vzdelania, zdravotnej starostlivosti, bývania a  priemyslu viedlo k  nalomeniu autority unionistickej vlády. Jej politické a  sociálne ašpirácie, zrazu povzbudené prísľubmi pokroku (zároveň však znemožnené pretrvávajúcou unionistickou diskrimináciou), spôsobili, že katolícka menšina sa na konci 60. rokov zradikalizovala vo svojich požiadavkách na  rovnoprávnosť.

Surové zastrašovanie a  represie vyvolali sektárske násilie, majetkové presuny a  mocenský vplyv (Dočasnej) IRA, rozklad práva a  poriadku a  v  roku 1972 zastavenie činnosti samosprávnych orgánov a  uvalenie priamej správy z Londýna. V  nasledujúcom štvrťstoročí symbolizovalo Severné Írsko v  malom vzťah medzi Írskom a  jeho veľkým susedom. Vlny surových represií zameraných prevažne proti republikánskym polovojenským silám alebo podozrivým stúpencom striedali úprimné mierové iniciatívy (dohoda o deľbe moci v roku 1972, anglo-írska dohoda z roku 1986). Existovali však aj dlhé obdobia (najmä po  hladovkách republikánskych väzňov v  roku 1981), keď sa neuvažovalo o  žiadnych významnejších aktivitách okrem politiky „zadržiavania“. Situácia sa však rapídne zhoršovala. Predbežné iniciatívy londýnskej vlády Johna Majora v 90. rokoch zosilneli po nástupe nových labouristov v roku 1997. Tie potom vyústili do najdôležitejšej fázy vyriešenia severoírskej otázky, uzavretia Veľkonočnej mierovej dohody v  roku 1998, ktorá viedla k  ustanoveniu exekutívy s  deľbou moci medzi zástupcami dovtedy dvoch nezmieriteľných protivníkov – Demokratickej unionistickej strany a  strany Sinn Féin. Dohoda, hoci neriešila všetky problémy a  podozrenia, však prežila a  ďalej napredovala. Za  svoj úspech vďačí najmä úprimnej angažovanosti britskej vlády pokračovať v reformách a nepochybne aj trvalej podpore Írskej republiky, ktorej vlády a  ľud vytrvalo čelili taktike teroristov počas dlhého obdobia nepokojov. Politická a  ideologická zrelosť, ktorú preukázala Írska republika v  skúšobnom období svojej nezávislosti, je dôkazom, že ak vzťah Írska k jeho vplyvnému susedovi nikdy nebol veľmi dobrý, nebol ani úplne zlý.

ENRIC UCELAY-DA CAL

Španielsko Druhá strana „čiernej legendy“

Poznáme mnoho podrobností o  rôznych národoch, ktoré obývali Pyrenejský polostrov v predrímskych časoch, ale v tomto celkovom obraze niečo chýba. Iberovia obchodovali naprieč Stredomorím, ale ich písmo sa nedá rozlúštiť, Kelti sa, podľa všetkého, prisťahovali odinakiaľ a o tom, kto sú vlastne Baskovia a  kedy sa objavili, sa doteraz vášnivo diskutuje. Väčšina informácií, ktorými o dávnej Ibérii disponujeme, bola prekrútená protichodnými nacionalistickými interpretáciami (španielskymi, baskickými, katalánskymi, galícijskými a portugalskými). Známe sú aj čulé kontakty s  Feničanmi, púnske osídlenie na  Baleárskych ostrovoch a na pobreží, ako aj grécke obchodné osady, ktoré sa stali mestami. Hannibalove ťaženia na  polostrove v  3. storočí pred n. l. vyvolali následne vpád Rimanov. Asi do  roku 27 pred n. l. ovládol Rím väčšinu územia, ktoré nazýval Hispania (odtiaľ Španielsko), hoci severoatlantické pobrežie chránené horami mu odolávalo dlhšie. Hispánski Rimania dali impériu mnoho vynikajúcich osobností, vrátane spisovateľov Senecu, jeho synovca Lucana a Martiala v 1. storočí n. l. a cisárov Trajána a Hadriána

v 2. storočí n. l. Rimania začlenili napokon Hispániu do ríše a jej obyvatelia hovorili ľudovou latinčinou s miestnymi dialektmi. Sťahovanie národov, ktoré spôsobilo rozpad Západorímskej ríše v 5. a 6. storočí, vnútilo Hispánii „barbarskú“ vládu, ktorú reprezentovali najmä Vizigóti a  Vandali na  juhu krajiny (odtiaľ „[V]Andalusia“) a  Svébovia na  severozápade. Vizigótskemu kráľovi Leovigildovi (pribl. 572  –  586) sa po  viacerých ťaženiach podarilo ako-tak zjednotiť kmene žijúce na Pyrenejskom polostrove. Prevažná časť Vizigótov prijala jazyk a životný štýl hispánskych Rimanov, hoci aj tu dlho pretrvávali spory o kresťanskom učení. Až do  roku 589 boli Vizigóti stúpencami arianizmu (učenia odmietajúceho doktrínu o Sv. Trojici), potom sa ho kráľ Rekkared I. (pribl. 586  –  601) zriekol a  prijal katolícku vieru. Aj vizigótske Španielsko dalo svetu jedného z veľkých polyhistorov tzv. temného stredoveku, a to Izidora zo Sevilly (pribl. 560 – 636). Moslimovia so severnej Afriky vpadli do  Vizigótskeho kráľovstva s  prekvapujúcou rýchlosťou: s  nájazdmi začali v  roku 741 a  skončili asi o  desaťročie neskôr. Útočníci sa neobťažovali obsadením všetkých zákutí na severoatlantickom pobreží. Namiesto toho postupovali až do Galie, kde ich okolo roku 732 zastavili Frankovia. Noví moslimskí vládcovia síce islamizovali krajinu a  osídlili ju severoafrickými osadníkmi, ale k  obyvateľstvu dobytého územia sa nesprávali nadmieru kruto, pretože boli „ľudmi Biblie“ rovnako ako Židia. Celú krajinu nazývali al-Andalus, pričom z  územia na  juhu, predtým ovládaného Vandalmi, sa tlačili ďalej na  sever. Zápas o  moslimské dedičstvo na  Strednom východe (o  kalifát alebo „následníctvo“ po  Prorokovi) priviedol na  vzdialený západ Európy Abdarrahmána I., jediného pozostalého po  porážke a  vyvraždení umajjovských kalifov novou dynastiou Abbásovcov. V  roku 756 sa konkurenčný Cordóbsky emirát postavil proti abbásovskému Bagdadu.

V roku 929 sa ôsmy emir Abdarrahmnán III. vyhlásil za kalifa, „nástupcu“ Proroka, a  hlavu všetkých veriacich moslimov. Cordóba vtedy zažívala kultúrny rozkvet, počas ktorého sa učenci ako žid Maimonides (1135  –   1204) a  moslim Averroes (1126  –  1198) venovali prekladom a  výkladu textov grécko-rímskych klasikov. Dedičstvo starovekej antiky takto ďalej preberali kráľovstvá, ktoré na  Západe vznikali na  troskách Rímskej ríše a  splynuli do  ojedinelej a  symbolickej Svätej rímskej ríše pod vládou Karola Veľkého (pribl. 742 – 814) a jeho dedičov. Karol Veľký prenikol na  polostrov cez Pyreneje a  založil „španielsku marku“ (pohraničné územie svojej ríše), z  ktorej okolo roku 864 vzniklo Barcelonské grófstvo, alebo Katalánsko. Potom sa prítomnosť Karolovcov oslabila a  islamská prevaha už bola nepopierateľná, okrem horských oblastí na severe, kde málopočetné vojenské oddiely dobiedzali do Maurov, ako moslimských obyvateľov Španielska nazývali v  Európe. Ako prvá si po  roku 718 vydobyla nezávislosť Astúria, ktorá rozširovala svoje územie smerom na  juh až do  roku 1065, keď sa stala súčasťou Kastílskeho kráľovstva. Navarrsko dosiahlo súčasný územný rozsah v  polovici 9. storočia a  približne v  roku 1035 sa z  jeho východnej časti vyčlenilo samostatné Aragónske kráľovstvo. Asi o  sto rokov neskôr sa barcelonský gróf oženil s  dedičkou Aragónska a  zlúčil obidve kráľovstvá do  jedného celku. Kastílske kráľovstvo uznalo na  atlantickom pobreží ležiace Portugalské grófstvo, ktoré krátko nato vyhlásilo nezávislosť. Moderné jazyky používané na  Pyrenejskom polostrove sa sformovali približne v 10. storočí, pričom ich používanie sa šírilo zo severu smerom na juh. Baskičtina prepožičala svoj tvrdý prízvuk miestnemu dialektu neskorej ľudovej latinčiny, čím vznikla kastílčina. Na  západ od  nej sa z  galícijčiny vyvinula portugalčina a  rozšírila sa smerom na  juh. Na  východe aragónčina splynula s  kastílčinou, zatiaľ čo katalánčina sa šírila popri

pobreží a  po  dobytí Malorky a  Valencie počas reconquisty na  začiatku 13. storočia aj tam. Miestne križiacke výpravy začali iberskí kresťania proti moslimom žijúcim na  Pyrenejskom polostrove podnikať už koncom 11. storočia. Vo výpravách ich pápež podporoval, a  kvôli nim ich nepovolal bojovať do  Svätej zeme. Ešte pred 12. storočím sa hrob sv. Jakuba v  galícijskom meste Santiago de Compostella stal jedným z  najvýznamnejších kresťanských pútnických miest. Všeobecne to, čo sa označuje termínom reconquista, vnieslo do  hispánskych kultúr fanatickú, až odpornú náboženskú bojachtivosť, ktorá sa udržala po nasledujúce storočia. Vzostup trubadúrskej kultúry v  12. storočí prispel do  dvorskej katalánčiny a  galícijčiny kultivovanosťou (galícijčina zostala literárnym jazykom Kastílie až do  vlády Alfonza X. Múdreho (1221  –  1284), ale oživenie náboženského života počas renesancie kresťanstva často potláčalo výmenu názorov. Medzitým postupne narastal spor medzi dvoma žobravými rehoľnými rádmi: dominikánskym (v  roku 1216 ho založil Kastílčan sv. Dominik), ktorý sa dovolával rozumu a  poslušnosti presadzovanej prostredníctvom inkvizičného aparátu, a  františkánskym rádom, jeho urputným odporcom, ktorého teologický emocionalizmus požíval hlbokú úctu v španielskych kráľovstvách. Aragónsko-katalánske kráľovstvo prišlo o  Languedoc v  prospech Francúzska po  bitke pri Murete v  roku 1213. Po  roku 1282 však expandovalo na Sicíliu a po roku 1441 do Neapolska. Stále väčšiu intenzitu odvtedy naberala španielsko-talianska obchodná aj kultúrna výmena. Ak porážka pri Murete bola predzvesťou pádu vlády Aragónčanov a  Kataláncov v  Languedocu, ale aj povzbudením zámeru pustiť sa do námorných výprav v Stredomorí, potom bitka pri Las Navas de Tolosa v  roku 1212 znamenala začiatok konca moslimskej „al-Andalus“. Moc

kalifátu sa začala rozdrobovať na  malé dŕžavy známe ako taífy (nástupnícke emiráty). Dominantné postavenie získali moslimskí fundamentalisti zo severnej Afriky, najprv Almorávidovci (pribl. 1062  –   1147) a  potom Almohádovci (až do  porážky pri Las Navas de Tolosa). Centru polostrova od  polovice 13. storočia dominovala Kastília, ktorej vazalom sa stal Granadský emirát. Jej súpermi boli výbojné Portugalsko, ktoré prenikalo po  mori do  severnej Afriky a  Atlantiku, a  Aragónskokatalánske kráľovstvo, ktoré ovládalo polovicu Itálie a bolo veľkým hráčom v Stredomorí. Podobne ako vo zvyšku západnej Európy, aj na Pyrenejskom polostrove sa rozvinuli isté podoby neobmedzenej decentralizácie ústrednej moci na  miestnych feudálov, ktorí si mohli zachovať určitú hospodársku sebestačnosť a  vydržiavať vlastné ozbrojené sily. Tento málo nákladný systém delegovania ústrednej moci nadobudol v španielskych kráľovstvách rôzne podoby. Do istej miery ich diktovala aj hranica medzi kresťanským a moslimským územím, ktorá bola pomerne priepustná, otvorená obchodu, ale umožňujúca aj vojenské vpády. Čierna smrť, ktorá v  polovici 14. storočia zdevastovala celú Európu, mala značný dosah na  kresťanské kráľovstvá. V  Nemecku epidémia vyvolala vlny útokov kresťanských veriacich na Židov, vo Francúzsku a Anglicku vysoká úmrtnosť rozvrátila hospodárstvo na  vidieku a  podporila novú mestskú remeselnú výrobu a  obchod s  kastílskou vlnou a  aragónskymi tkaninami. V  konečnom dôsledku viedla k prehĺbeniu autority dominikánskych aj františkánskych kazateľov a  posilneniu postavenia šľachty na  úkor kráľovských panovníkov. Kastília, Aragónsko a  Navarra prežili väčšinu rokov 15. storočia v  surovej občianskej vojne. Napokon sa trónu zmocnil nemanželský syn kastílskeho kráľa a  zakladateľ dynastie Trastámarovcov (vedľajšia vetva tohto rodu získala vládu v  Aragónsku). Ferdinand II.

Aragónsky a Izabela I. Kastílska, bratranec so sesternicou, uzavreli v roku 1469 sobáš. Týmto krokom sa im podarilo v obidvoch kráľovstvách upevniť svoju nespochybniteľnú moc, založiť polostrovnú veľmoc, a  odsunúť tak Portugalsko na  okraj (aj keď ho nemohli dobyť), zabrať v  roku 1492 moslimskú Granadu a vďaka Kolumbovej osudovej plavbe vztýčiť spoločnú vlajku v Karibiku. Keďže okrem spoločnej dynastie ich nič nespájalo, mocným zjednocujúcim prvkom nových „katolíckych kráľov“ sa stalo náboženstvo presadzované v  križiackom duchu. V  roku 1492 (v  tom istom roku padla Granada do  rúk kresťanov) vyhnali sefardských Židov, ktorí odmietli prestúpiť na  kresťanstvo. Moslimov, ak formálne konvertovali, spočiatku tolerovali. V  roku 1609 po  sérii ostrých bojov v  Granadskom pohorí násilím nalodili posledných Moriskov a  odviezli ich zo Španielska. Išlo o primitívnu etnickú čistku. Kastília a Aragónsko sa však zmietali v zajatí čohosi ešte mocnejšieho, než je náboženská exaltovanosť. Hnal ich hlad po nových zámorských územiach v  Afrike a  Novom svete. Ferdinand  II. prevzal vládu nad rozsiahlymi aragónskymi dŕžavami v  Itálii v  čase, keď Valencijčania ovládli pápežskú kúriu, a začal takmer dve storočia trvajúcu vojnu s  Francúzskom o  získanie hegemónie nad územiami za  Alpami. Súčasťou tohto zápasu bola v roku 1515 aj anexia južnej časti Navarrského kráľovstva Ferdinandom II. (jeho zvyšná, severná časť sa neskôr spojila personálnou úniou s  Francúzskom). V  tejto vojne Španielsko uplatnilo modernú taktiku, umožňujúcu zvýšiť palebnú silu pechoty nasadením bojových formácií známych ako tercie. V  zámorí mali spočiatku „Španielsko“ (ako sa útvar, ktorý vznikol zlúčením Kastílie, Aragónska a  Navarry, v  zahraničí čoskoro nazýval) aj Portugalsko šťastie. Portugalci ovládli Indický oceán a  Východnú Indiu práve v  čase, keď sa čínsky mingský cisár vzdal myšlienky pokračovať

v  objavných námorných cestách Čeng Cheho. Portugalci využili túto príležitosť na  expanziu v  uvoľnenom námornom priestore. Španielsko sa Západoindických ostrovov (Karibiku) zmocnilo pomocou tajnej zbrane: nákazlivých chorôb Starého sveta, ako boli pravé kiahne, osýpky a mumps, voči ktorým nemalo domorodé obyvateľstvo žiadnu imunitu. Obrovský počet úmrtí spôsobený týmito chorobami sa podpísal na povesti Španielov ako neľútostných a  krutých ľudí, ktorej sa nikdy nezbavili. Zároveň sa v  nich však posilnil pocit vlastnej dôležitosti a  udatnosti, z  ktorého, bohužiaľ, nikdy nevyrástli. Kapacita tejto „biologickej zbrane“ poskytla Španielom na krátky čas výnimočnú výhodu. Umožnila im dobyť Mexiko, Peru a  väčšinu ďalších území v  Amerike. Rapídne zníženie počtu domorodého obyvateľstva nahrádzali prílevom otrokov z Afriky, ktorí boli vírusom Starého sveta vystavení už dávno. Indiáni, ktorým sa podarilo prežiť, s nadšením prijali španielský model katolicizmu. Ten španielskemu kolonializmu umožnil nabrať silný kozmopolitný nádych. Španielsko sa takto z  čista-jasna stalo zrazu dominantnou veľmocou, schopnou odsunúť v boji o monopol nad Atlantickým oceánom na bočnú koľaj Francúzsko, Anglicko a  ktorúkoľvek ďalšiu krajinu a  v  európskych záležitostiach postupovať podľa potreby takticky. Šťastena však bola vrtkavá. Obidve vetvy dynastie Trastámarovcov vymreli a  habsburský dedič trónu Karol I. (1500 – 1558) získal titul cisára Svätej rímskej ríše ako Karol V. práve v čase dobytia Mexika v rokoch 1519 – 1521. Početné vzbury v Kastílii, Valencii a na Malorke na začiatku 20. rokov 16. storočia, ktorých účastníci namietali proti dosadzovaniu cudzincov na  vplyvné posty, iba poslúžili k upevneniu moci Koruny. Karol V. musel čeliť aj výzve v podobe Martina Luthera požadujúceho náboženskú reformu v Nemecku, na ktorú reagoval v križiackom duchu svojich španielskych predkov.

Karol V. sľub, že svoj život zasvätí službe cisárstvu a  križiactvu, nedodržal a  po  uzavretí Augsburského mieru s  nemeckými protestantskými kniežatami v roku 1555 sa vzdal trónu. Dedičstvo rozdelil tak, že bratovi Ferdinandovi I. odovzdal rakúske dŕžavy a  synovi Filipovi II. (1527  –  1598) španielsku korunu. Filip II. sa usiloval pokračovať v politike svojho otca vykorenením akýchkoľvek náznakov protestantizmu v  Kastílii a  potlačením odporu protestantov v  Nizozemsku. Vojna s  Nizozemskom však dopadla katastrofálne. Trvala osemdesiat rokov (1568 – 1648) a odčerpala španielske príjmy z Ameriky. Posmelila pirátstvo, až napokon Španielsko prišlo o  kontrolu nad námornými trasami v  Atlantiku a  lode s  pokladmi, privážajúcimi bohatstvo Nového sveta, sa museli plaviť v  konvojoch, aby sa ubránili nepriateľským útočníkom. V Stredomorí sa Španielom podarilo definitívne poraziť Turkov až koncom 16. storočia. Keď sa v  roku 1581 podarilo Filipovi pripojiť susedné Portugalské kniežatstvo ku korune, bol to preňho konečne veľký úspech a  veľmi potrebný triumf. Polostrovu teraz vládla jedna jediná dynastia a  prvá skutočná svetová veľmoc siahajúca od  Itálie po  Flámsko a  od  Mexika po Filipíny. Španieli prekypovali takým sebavedomím, že si naozaj mysleli, že by sa mohli zmocniť Číny, podobne ako sa im to podarilo v  prípade Mexika a  Peru. Nový španielsky „unipolárny“ systém azda najpresvedčivejšie dokumentovalo celosvetové rozšírenie jezuitov, nového náboženského rádu, ktorý v  roku 1540 založil jeden kastílsky Bask. Intenzívnou misionárskou činnosťou výrazne pomohol katolíckej cirkvi v jej protireformačnom boji. Filipovi sa na  odpor postavili Holanďania a  Angličania, ktorým sa v roku 1588 podarilo lepšou taktikou poraziť jeho invázne loďstvo – veľkú Armadu. Španieli aj neskôr disponovali viacerými vojnovými flotilami, ale

holandskí, anglickí, francúzski, a  dokonca škótski a  švédski korzári prelomili španielsky monopol v  Atlantiku a  Portugalci upevnili svoje postavenie v  Indickom oceáne a  na  okraji Pacifiku. Keď v  roku 1648 zástupcovia španielskeho kráľa podpísali európsky Vestfálsky mier (a  súhlasili s  nezávislosťou Nizozemska podpisom obdobného mieru v  Münsteri), hegemónia Španielska už bola minulosťou. Portugalsku sa po vojne (prebiehala v rokoch 1640 – 1668) podarilo opäť získať nezávislosť. V  17. storočí za panovania posledných španielskych Habsburgovcov štát riadili prví ministri. Hoci disponovali veľkým vplyvom, v žiadnom prípade sa nemohli rovnať svojim náprotivkom vo Francúzsku. Obdobie od  konca 16. do  konca 17. storočia sa považuje za  zlatý vek Španielska, v  ktorom významní spisovatelia Cervantes, Lope de Vega a Calderón de la Barca pozdvihli kastílčinu na „španielsky“ jazyk a maliari, najmä Velázquez, stanovili estetické kritériá pre mnohé budúce európske generácie. Kultivovaný odpor nadobudol podobu ekonomických návrhov nazývaných arbitrismo. Boli to erudované pojednania, ktoré ponúkali jednoduché riešenia zložitých problémov, napríklad stavbu kanálov na podporu vnútorného obchodu. Bez efektívneho riadenia štátu a  s  impotentným kráľom neschopným splodiť dediča trónu sa Španielsko po  roku 1700 stalo na  európskej šachovnici bezvýznamnou figúrkou. Vojna o  španielske dedičstvo (1701  –   1714) postavila proti sebe súperiacich kandidátov o  trón, prívržencov francúzskeho princa z  rodu Bourbonovcov a  ďalšieho Habsburga. Francúzsky kandidát Filip V. (1683  –  1746) napokon vyhral, ale prišiel o  španielske dŕžavy v  Európe, dokonca Británia získala malý kúsok Pyrenejského polostrova (Gibraltár) a  blízke ostrovy (Menorku). Druhá manželka Filipa V. bola ctižiadostivá talianska vojvodkyňa Alžbeta Parmská, ktorá svojmu manželovi porodila mnoho synov a  pre nich

všetkých chcela talianske kniežatstvá. Španielsko míňalo obrovské finančné prostriedky na nekonečné dynastické vojny. Filipovi dedičia (Ferdinand  VI. a  Karol  III., predtým neapolský kráľ) sú zvyčajne predstavovaní ako reformní panovníci spomedzi takzvaných osvietených autokratov z  polovice 18.  storočia. Hlavné úsilie zameriavali na  efektívnejšie využívanie imperiálnych výrobkov a  trhov a  obnovenie pôvodného postavenia prostredníctvom silného vojnového loďstva. Portugalsko, Španielsko a  Francúzsko v  60. rokoch 18. storočia vyhnali jezuitov zo svojich krajín, ale španielska inkvizícia mala naďalej veľa práce so zabavovaním a pálením kníh na  hraniciach. Španielsko si osvietenstvo ani veľmi neužívalo. Vybraná spoločnosť síce pestovala francúzsky životný štýl, ale vo všeobecnosti mu ľudia nedôverovali. Americká revolúcia, napriek súpereniu novovzniknutých Spojených štátov so Španielskom o  teritóriá v  Severnej Amerike, sa aj pre tradičnú animozitu voči Britom tešila obdivu. Francúzska revolúcia, francúzska svojím štýlom (afrancesado), sa však v očiach Španielov podobala skôr zrade, najmä po jej útoku na  katolícku cirkev v  roku 1790. Manuel Godoy, prvý minister Karola IV., však urobil šokujúci obrat, keď v  roku 1795 uzavrel s  Francúzskom spojeneckú mierovú zmluvu. Španielsko sa tak zaplietlo do  francúzskej politiky a  podľa zmluvy bolo nútené požičať Napoleonovi svoje kráľovské loďstvo. Spojené francúzsko-španielske vojnové loďstvo utrpelo v  roku 1805 porážku od  Britov pri myse Trafalgar. Napoleon požadoval tiež zapojenie sa do  kontinentálnej blokády obchodu s  Veľkou Britániou, ale Portugalsko to odmietlo, a  preto francúzska armáda vpadla cez Španielsko do  krajiny. Napoleon tiež využil vnútorné spory medzi Bourbonovcami, dal schváliť prvú španielsku ústavu a svojho brata Jozefa vymenoval za  španielskeho kráľa. Štátna správa sa s  novou situáciou spočiatku zmierila, ale nižšie a  stredné vrstvy obyvateľstva sa vzbúrili

a  celú krajinu zachvátil brutálny konflikt, čiastočne občiansky odboj, čiastočne vojna za  nezávislosť s  podporou Británie z  „vlasteneckých“ dôvodov. Španieli v  roku 1813 Francúzov vyhnali a  nasledujúci rok definitívne porazili. Novú ústavu schválenú cortesami v  Cádize pod ochranou britských lodných diel však kráľ Ferdinand  VII. (1784  –  1833), ktorý sa vrátil z francúzskeho exilu, odmietol a dychtivo sa usiloval znovu ustanoviť absolutistickú vládu. Vtedy už rozhodujúco zapôsobili dôsledky revolúcie v  španielskych kolóniách v  Amerike. Do  roku 1824 celé teritórium starej ríše pozostávalo už len z nových republík nezávislých od Madridu a  autoritu španielskej vlády uznávali iba Antily (Kuba a Portoriko) a Filipíny. „Liberálna“ vzbura v Cádize si v roku 1820 vynútila znovuprijatie ústavy z  roku 1812 a  spustila prvú z  revolučných vĺn v  Európe. Mocnosti Svätej aliancie, ktoré porazili Napoleona, požiadali Francúzsko o  zásah s  cieľom obnoviť Ferdinandovu absolutistickú vládu. Na  miestach, kde museli francúzski vojaci v  roku 1808 čeliť hnevu, teraz postupovali ako na  vojenskej prehliadke. Okupácia Španielska trvala až do  roku 1827. Dovtedy protestovali nie liberáli, ale klerikálni konzervatívci, ktorí mali pocit, že Ferdinand je príliš zhovievavý. Španielsko takmer nepretržite zažívalo vnútornú vojnu a  nemalo dostatok energie na  zahraničné dobrodružstvá. Španielski liberáli stáli proti ultra-katolíkom – extrémne pravicovým „karlistom“ v nadväzujúcich občianskych vojnách (1846  –  1849 a  1872  –  1876). Vnútorný konflikt po roku 1868 skomplikoval situáciu na Kube, naďalej patriacej Španielsku. Ostrov sužovalo tridsať rokov bojov až do  vojenskej intervencie USA v roku 1898, po ktorej definitívne zanikla španielska zámorská ríša. Španielsko bolo trvalo posadnuté kolapsom svojej nadvlády v  Amerike medzi rokmi 1810 až 1824 a následnou stratou karibských ostrovov a Filipín

v roku 1898. Jediné väčšie úsilie v  zámorí prejavilo pri vpáde do Maroka, na  ktoré najprv v  rokoch 1859  –  1860 prudko zaútočilo a  potom ho atakovalo v  malých pohraničných vojnách v  rokoch 1893 a  1909. Po urputnom a  nákladnom „pacifikačnom“ zápase, ktorý trval viac ako desaťročie, vyhlásili Francúzsko a  Španielsko v  roku 1912 spoločný protektorát nad marockým sultanátom. Vnútorná rozpoltenosť a nestabilita viedla na druhej strane k tomu, že Španielsko zostalo stranou veľkých mimoeurópskych konfliktov medzi rokmi 1854 a 1871 a zachovalo si neutralitu aj vo dvoch svetových vojnách. Barcelona, ako hospodárske centrum tvrdo súperiace s  Madridom, politickým hlavným mestom, kultúrne prekvitala vďaka literatúre (skôr v  katalánčine než v  kastílčine) a  rýdzemu potešeniu z  architektonickej extravagancie, ktorej príkladom bol Gaudí. Katalánskemu nacionalizmu napomohol aj prejav podobného entuziazmu v Baskicku a Galícii. Celkovo sa začiatok 20. storočia niesol v  znamení rozkvetu hispánskej literatúry, najmä esejistiky a  poézie (jej najprominentnejším autorom bol Garcia Lorca), a  býva označovaný za  „strieborný vek“. Ešte významnejšie postavenie získalo výtvarné umenie so svetovo známymi umelcami, ako boli Picasso, Miró a Dalí, korí stáli v strede záujmu. Zdalo sa, že zvrhnutie bourbonovskej dynastie a vyhlásenie novej republiky v roku 1931 (ktorého súčasťou bolo aj vyhlásenie politickej samosprávy Katalánska) súviselo s pocitom kultúrneho rozkvetu. Optimizmus však netrval dlho. Zvyšok sveta nazeral na  občiansku vojnu v  Španielsku (1936  –  1939) s  veľkým znepokojením ako na  konflikt medzi Ľudovým frontom a  Národným frontom, symbolizujúci otvorený boj medzi revolúciou a  fašizmom. Konflikt by sa skôr než veľký ideologický predel dal charakterizovať ako vnútorný zápas, pokračovanie dlhoročných, vlečúcich sa sporov vnútri španielskej spoločnosti. Víťazná Frankova diktatúra

(1936  –  1975) rozdrvila ľavicových, katalánskych a  baskických nacionalistov a  všetky prejavy, ktoré chápala ako kultúrnu nedisciplinovanosť. Po porážke mocností Osi v roku 1945 sa Frankov režim, hoci pevne držal moc v  rukách, nedokázal zbaviť nálepky svojho darebáckeho pôvodu v neúspešnom vojenskom puči, ktorý vyvolal v roku 1936 španielsku občiansku vojnu, a bol bojkotovaný až do Frankovej smrti v  roku 1975. To znamenalo, že hospodárska obnova prebiehala pomalšie než vo väčšine krajín Európy, hoci sa v 60. rokoch rozbehla. Pomohla však upokojiť ideologické vášne a v roku 1975 umožnila očividne ľahký prechod od  diktatúry k  demokracii a  obnoveniu bourbonskej monarchie. Súhlas s  autonómiou Katalánska, vyjednaný v  roku 1977, vyvolal všeobecnú rekonštrukciu demokratického politického systému (prijatie novej ústavy v  roku 1978) opierajúceho sa o  devätnásť regionálnych vlád na  celom španielskom území. Akú definitívnu podobu nakoniec tento kompromis nadobudne (či to bude úplná federácia a s akou úrovňou decentralizácie), zostáva predmetom intenzívnych politických diskusií. Španielske ústavné dejiny sú ako cesta plná dier. Od  roku 1808 žiaden politický systém netrval ani päťdesiat rokov. Politická nejednotnosť obmedzovala rozvoj efektívneho dopravného systému a  bránila výrobe a  rastu vnútornej spotreby. Štát zohrával v  španielskej spoločnosti priveľmi dominantnú rolu a  ozbrojené sily pristupovali k  štátnym záležitostiam diktátorsky. Občianska spoločnosť bola krehká a  polarizovaná, vábená revolučnými a  kontrarevolučnými hnutiami s  postojmi typu buď všetko, alebo nič. Parlamentarizmus v  19. storočí prerušila nespokojnosť armády, kým v 20. storočí prevládol militarizmus. Do  polovice 20. storočia bieda na  vidieku brzdila skôr už urbánnu spoločnosť, ukotvenú však v  prežitých roľníckych zvykoch: tunajší mačovia deptali ženy, tradičná religiozita bola veľmi silná a  pre slobodu

jednotlivca nežičlivá. Zmeny v  katolíckej cirkvi po  roku 1962 spolu s  prílevom zahraničných turistov čoskoro vyvolali uvoľnenie spoločenských noriem. Frankistami presadzovaný rast spotrebiteľsky orientovanej masovej výroby podnietil impozantnú zmenu podporovanú masívnymi európskymi fondmi po  vstupe Španielska do  Európskeho hospodárskeho spoločenstva v  roku 1985. Už počas menej než jednej generácie sa Španielsko zmenilo z  rodinne orientovanej a  sociálne konzervatívnej krajiny s  vysokou pôrodnosťou na  extrémne otvorenú spoločnosť poznačenú jednou z  najnižších pôrodností na  svete, pričom ženy sa podieľajú na verejnom živote viac ako v Škandinávii. Po 90. rokoch minulého storočia masívna imigrácia z  Latinskej Ameriky a  Afriky udržiavala rast populácie, ale táto nová, otvorená spoločnosť musela čeliť pádu investícií po  medzinárodnej úverovej kríze v  roku 2008, čo viedlo k  vysokej nezamestnanosti a  emigrácii najmä medzi mladými ľuďmi. Budúcnosť Španielska v 21. storočí bude závisieť od jeho schopnosti uniesť tento typ zmeny, rastu a  otvorenosti v  oveľa menej prajnom svetovom hospodárskom ovzduší.

EMMANUEL LE ROY LADURIE

Francúzsko História šesťuholníka

Narodil som sa v Normandii a vyrastal som vo viere, že sme potomkovia Vikingov, bandy plavovlasých, modrookých zurvalcov, ktorí vpadli na toto územie krátko po panovaní Karola Veľkého (vládol v rokoch 768 – 814). Ich severská krv z nás spravila Normanďanov, najlepších ľudí v krajine, ktorá bola kedysi rímskou Galiou a dnes je Francúzskom. Ako druhé historické pravidlo mojej mladosti som si osvojil tvrdenie, že my Normani sme v roku 1066 dobyli Anglicko a do tejto krajiny sme priniesli civilizáciu. Nakoniec som sa tohto presvedčenia musel vzdať, keď som zistil, že dokonca pred príchodom Viliama Dobyvateľa (pribl. 1028  –  1087) mali Sasi malé, ale pekné kostolíky, takže očividne vôbec neboli divosi, ako som si dovtedy myslel. A  navyše, Kniha Posledného súdu (Domesday Book) odhalila v záznamoch vcelku vysoko kultivovanú úroveň bývania a obrábania pôdy. Všetky tieto fakty sú v  súčasnosti nepodstatné. Pokiaľ ide o  moje rodisko nachádzajúce sa v oblasti Caen (región Basse-Normandie), kľúčovú historickú udalosť teraz predstavuje vylodenie Spojencov 6. júna 1944. Istého dňa na  konci augusta 1944 som stretol svojho prvého britského vojaka a  požiadal som ho o  trochu cukru, ktorého bol nedostatok. Moja

anglická výslovnosť bola taká otrasná, že mi zdvorilo ponúkol cigaru. Odvtedy sa výročie „Dňa D“ stalo najväčším sviatkom v  Normandii. Dejiny Normandie sa otočili okolo svojej osi a  spájajú sa s  neustálymi námornými vylodeniami: v 9. storočí sa Vikingovia vylodili v Neustrii (ako sa vtedy volala severozápadná časť Galie), Normani sa vylodili v Anglicku v roku 1066 a Briti so Spojencami sa vrátili v roku 1944. Francúzsko asi nemalo vždy podobu šesťuholníka, ale šesťuholník mal osobitnú symbolickú moc. Krajina sa spočiatku označovala ako Francia occidentalis, alebo Západofranská ríša. Neskôr, v  15. storočí, Ľudovít XI. (1423  –  1483) pripojil k  svojmu kráľovstvu Burgundské vojvodstvo. V  16. storočí Henrich II. (1519  –  1559) podnikol viaceré nezmyselné pokusy zmocniť sa Itálie (napriek ich neúspechu priniesli kultúrny osoh), ale potom sa mu podarilo ovládnuť časť Lotrinska. O  sto rokov neskôr sa Ľudovít XIV. (1638  –  1715) zmocnil Alsaska a  regiónov Artois a  Pas-deCalais na  severe, pričom zabral značnú časť územia bývalého južného Nizozemska. Francúzi medzitým od  13. storočia postupne obsadzovali južné Okcitánsko (Toulouse, Montpellier atď.) vojenskou silou, ako v  prípade Languedocu, či mierumilovnejšie, ako v  prípade Auvergne a  Limousinu. Bretónsko sa stalo súčasťou Francúzska v  16. storočí. Časť severného regiónu Baskicka sa stala francúzskou v roku 1453, čo však nemalo vplyv na  jeho starodávne tradície (podobne ako keď bol tento región nechtiac „anglický“ za vlády Plantagenetovcov). Šesťuholník územia, ktoré je dnes Francúzskom, formovali jeho panovníci trpezlivo. Kým sa neustálil, vzdoroval plynutiu stáročí. Hoci Francúzsko dočasne prišlo o  Alsasko-Lotrinsko medzi rokmi 1871 až 1918 a  opäť v  rokoch 1940  –  1945, svoj základný tvar získalo dosť skoro. Parafrázovaním slov Ľudovíta XV. (1710  –  1774) môžeme povedať, že „il

durera bien autant que moi“ („bude trvať tak dlho ako ja“) alebo vlastne ešte aj dlhšie. Ak nejaký prvok minulosti pretrval až do súčasnosti, potom je to práve mapa Francúzska, ktorá sa objavuje na televíznych obrazovkách pri správach o počasí každý večer. Ďalším odkazom na minulosť sú v súčasnom Francúzsku jeho regióny, či presnejšie jeho etnicko-lingvistické oblasti. Poznáme desať takýchto oblastí, reliktov vzdialenej minulosti vhodených do  národného taviaceho kotla. Najväčšia z nich je oblasť langue d’oïl (súčasnej francúzštiny), ktorá tvorí severné, zhruba dve tretiny šesťuholníka. Skladá sa z asi šesťdesiatich departmánov (départements). Zrodila sa z  vpádu Rimanov do  krajiny Galov, neskôr ju „okorenila“ zmes germánskych prvkov a  napokon sa rozšírila na juh. „Privilegovaná“ kultúra Ile-de-France prenikala do južných regiónov krajiny prostredníctvom politiky centralizácie a  jazykovou asimiláciou v 19. a 20. storočí. Ostatné jazykové oblasti sú prevažne, ale nie výhradne, vnímané ako okrajové. Najstaršia je Pays Basque (Francúzske Baskicko), dedič jazyka, ktorý môžeme datovať až do paleolitu a ktorý má prepojenie na  Francúzsko aj Španielsko. Hoci súčasná ekonomická kríza viedla mnohých španielskych Baskov k  príklonu k  socialistickej politike, nacionalistické hnutie na  južnej strane Pyrenejí s  jeho teroristickou odnožou ETA zostáva stále silné. I  keď francúzsky baskický región je naďalej úzko spätý so zvyškom Francúzska, považuje sa za  „záložnú“ základňu, do ktorej sa ilegálne sily ETA občas stiahnu. Oveľa mladšie, ale napriek tomu starobylé korene majú severné a  severovýchodné oblasti. Vznikli počas nájazdov Germánov v  prvom tisícročí. Je to predovšetkým flámsky hovoriaca oblasť Francúzskeho Flámska s  Dunkirkom a  Casselom ďaleko na  severe krajiny, predtým časť južného Nizozemska, ktoré Francúzsko obsadilo v  17. storočí. Niektoré z  nacionalisticky orientovaných skupín sa dali dočasne zlákať

na kolaboráciu s nacistami, ale v súčasnosti je oblasť prakticky integrovaná do  dominantnej francúzskej kultúry. Ďalej na  juhu Lotrinsko a  Alsasko, presnejšie Moselsko a Alsasko, boli Francúzskom anektované za panovania Henricha II. (vládol v rokoch 1547 – 1559), Ľudovíta XIII. (vládol v rokoch 1610 – 1643) a Ľudovíta XIV. (vládol v rokoch 1643 – 1715) a v rôznej miere zažívali ťažké časy v rokoch 1870 až 1945. Najprv boli opätovne pripojené k  Nemecku, medzi svetovými vojnami patrili Francúzsku a  nakoniec ich zastihla násilná nacistická okupácia trvajúca od  roku 1940 do  roku 1945. Nemecko posielalo mladých mužov z Alsaska-Lotrinska označovaných ako malgré-nous (prezývka nútene odvedených do  wehrmachtu) bojovať na  východný front. Od  ukončenia druhej svetovej vojny vedie AlsaskoMoselsko takpovediac dvojitý život, štýlom francúzsky, a  prejavom zároveň paneurópsky. Na  severozápade leží Bretónsko so svojím keltským jazykom, ktorý je ovocím neskorej kolonizácie prisťahovalcami z  Cornwallu a  Walesu. Tí očividne ušli pred nájazdmi Anglosasov. Bretónsko je integrálnou súčasťou Francúzska, ale zostáva rázovité charakterom, živou školou bretónskej histórie a  pokračujúcimi pokusmi vzkriesiť starobylý jazyk. Na  juhu sú oblasti, v  ktorých sa používal starofrancúzsky jazyk. Ich pripojenie k  Francúzsku, i  keď nie bez drám, prebehlo relatívne hladko, pretože zdieľané latinské korene ich spájali so severom krajiny. Medzi nimi existuje veľká skupina, ktorá používa okcitánčinu (zaberá asi tridsať departmánov), jazyk preslávený poéziou stredovekých trubadúrov a  svojím poetickým a lingvistickým znovuzrodením, ktoré inšpiroval skvelý spisovateľ Frédéric Mistral (1830 – 1914) na začiatku 20. storočia. Pokusy oživiť okcitánčinu či provensalčinu sú časté, ale musia čeliť dvojitej výzve v dôsledku imigrácie Francúzov zo severu, z  ktorých mnohí sú dôchodcovia, a  tých, ktorí sa

vracajú z  bývalých kolónií v  severnej Afrike a  považujú podnebie v Provensalsku za podobné tomu, odkiaľ prišli. V  departmáne Pyrénées-Orientales žijú Katalánci v  dôsledku ďalšieho záboru, ktorý vykonali Ľudovít XIII. a  Ľudovít XIV., možno zlákaní prosperitou Barcelony. A potom je to Korzika s jej vlastným italizovaným románskym jazykom. Tento ostrov je aj domovinou energického nacionalistického hnutia, po  mnoho rokov zodpovedného za  teroristické činy, ktoré, hoci boli mierne v  počte ľudských obetí, odradili banky od  investovania do  „ostrova krásy“, ako sa často Korzike hovorí. Menej známa je rozsiahla franko-provensalská oblasť, ktorej jazyk je kombináciou francúzštiny a  okcitánčiny a  ktorá zahŕňa historický región Rhône-Alpes s  mestami Lyon, Saint-Étienne, Grenoble a  Savojsko, a  za  hranicami Francúzska francúzsky hovoriaca časť Švajčiarska. Dialekt, ktorým sa hovorí na  tomto území, má ustálenú podobu, ale nepísal v  ňom žiaden významný spisovateľ. Preto ani nevyvoláva osobitý pocit individuality a jednoty. Štát očividne predstavuje ústredný bod ktorejkoľvek historickej predstavy o  Francúzsku. Začnime výrokom Ľudovíta XIV. „L’État, c’est moi!“ (Štát, to som ja!). Nemôžeme síce s  určitosťou tvrdiť, že tieto slová naozaj vyslovil, dá sa však povedať, že tento výrok presne zodpovedá štýlu Ľudovítovho vládnutia, najmä v  ranom období jeho panovania, keď asi do  roku 1685 podnecoval kult osobnosti a  pochlebovačnosti. Neskôr, sužovaný nepriaznivými okolnosťami, sa však Ľudovít vyjadroval už pokornejšie: „Il faut se soumere“ („Treba sa podriadiť [vôli Božej]“), povedal, keď čelil desivým stratám, ktoré ničili jeho rodinu. Myšlienky starnúceho Ľudovíta o štátnosti sú zhrnuté vo vete vyslovenej na smrteľnej posteli: „Je m’  en vais mais l’État demeurera toujours!“ („Zomieram, ale štát tu zostane navždy!“). Sú ozvenou anglickej stredovekej idey o  dvoch

entitách kráľa: politickej a  fyzickej. Ľudovít podobne oddeľoval vlastné smrteľné ja od rozsiahlej nadstavby, ktorou je štát. Štátny aparát Ľudovíta XIV. bol taký schopný, že o  niekoľko generácií neskôr rozhodne vystúpil aj z bezhlavého tela Ľudovíta XVI. (1754 – 1793) a pretrval pády niekoľkých monarchistických režimov a dokonca aj ničivú porážku v  roku 1870, aby vytvoril jadro budúcnosti – republikánsku veľmoc. Z  čoho sa ešte skladal? Aparát Ľudovítovho štátu bol už dostatočne výkonný, aby si udržal istý stupeň autonómie od  panovníka samotného. Predstavovali ho officiers civil, predchodcovia moderných štátnych úradníkov, ktorí si posty v  úrade kupovali s  tým, že ich potom mohli odovzdať svojim synom, pričom každý z nositeľov úradnej moci bol nezávislý od ústrednej vlády. Rozlišovanie medzi panovníkom a  štátom sa ukázalo už dvadsaťpäť rokov pred Ľudovítom XIV. vo vyjadrení kardinála Richelieua (1585 – 1642) na  smrteľnej posteli. Keď sa ho pýtali, či odpúšťa svojim nepriateľom, jednoducho odvetil takto: „Je n’ en ai jamais eu d’autres que ceux de l’État“ („Nikdy som nemal žiadnych, iba tých, ktorí zastupovali štát“). Toto základné rozlišovanie už stelesňovalo ideu rozmáhajúceho sa francúzskeho štátu. Počas stáročí sa nezmenila idea štátu, ale jeho absolútna veľkosť. V 20. rokoch 16. storočia za panovania Františka I. (vládol v rokoch 1515 – 1547) dozeralo v  mene kráľa na  15 miliónov Francúzov asi 5  000 officiers. Za Ľudovíta XIV. vzrástol počet officiers na 50 000 a v predvečer revolúcie na  100  000. V  súčasnosti zamestnáva verejný sektor vo Francúzsku niekoľko miliónov ľudí. Hlavné ťažisko štátu spočíva naďalej v tom istom, ale jeho dimenzie sa radikálne zmenili, dosiahli už výnimočný stupeň, hoci efektívnosť systému sa proporcionálne nezvýšila.

Do  francúzskych dejín patrí aj veľa poľutovaniahodných udalostí. Niektoré z  nich neboli zďaleka obyčajné, napríklad hromadné vraždenie hugenotov počas Bartolomejskej noci v roku 1572 na príkaz kráľa; zrušenie Nantského ediktu v  roku 1685, ktorý zaručoval protestantom náboženskú slobodu; jakobínsky teror v  roku 1793, ktorý viedol k  popravám tisícov rojalistov; perzekúcie a  deportácie Židov počas nacistickej okupácie (1940 – 1944). Francúzsko však dosiahlo mnoho úspechov, na  ktoré môže byť právom hrdé (hoci oveľa menej ako Británia, ktorej úspechy po  celom svete sú enormné). Po  tejto stránke sa Francúzsko radí skôr ku krajinám ako Taliansko, ktoré sa hrdí renesančným umením, Nemecko so svojím vedeckým pokrokom v 19. storočí a Španielsko s literatúrou svojho zlatého veku. Medzi úspechy Francúzska sa radí aj jeho najstaršia literatúra, najmä z  raného stredoveku (Pieseň o  Rolandovi ľahko znesie porovnanie s  anglosaským eposom Beowulf); románske umenie, pôvodné a  jedinečné v  južnom Francúzsku; gotická architektúra, ktorej korene nachádzame v regióne Ile-de-France a Normandii, odkiaľ sa rozšírila ďaleko za hranice súčasného Francúzska; stredoveká Sorbonna so svojou sieťou fakúlt; renesančná literatúra a eseje Rabelaisa, Montaignea a ďalších; náboženská tolerancia ustanovená Nantským ediktom (1598) Henricha IV. (1553 – 1610) v  čase, keď v  Európe (až na  Nizozemsko) nič podobné neexistovalo; podpora katolíckeho kňaza Richelieua poskytnutá európskym protestantom počas Tridsaťročnej vojny, ktorou zachránil Francúzsko a  možno aj zvyšok Európy pred pádom do  područia vlády inkvizítorskej katolíckej cirkvi. Iným veľkým úspechom krajiny je literatúra klasicizmu zo 17. storočia. Francúzsko síce nikdy nemalo Homéra ani Shakespearea, ale la Bruyère, la Rochefoucauld, Saint-Simon, Molière, Racine a Tallement des Réaux sa radia medzi vážených autorov.

V  najvšeobecnejšom zmysle slova môžeme medzi úspechy „galského“ národa zarátať aj samotné panovanie Ľudovíta XIV. Hoci by sme jeho nehanebný

nacionalizmus

a 

inštitucionalizovanú

náboženskú

diskrimináciu mohli priradiť k prehrám našej krajiny, prekvitajúce luxusné umenie a  architektúra Versailles inšpirovali vznik veľkolepých kópií po  celej Európe a  dokonca aj medzi britskou aristokraciou. Nemožno nespomenúť aj francúzsku vedu inšpirovanú Jean-Baptistom Colbertom, zakladateľom Parížskeho observatória a  hnacím motorom rozvoja trhu s  luxusným tovarom. Vlastne celé európske 18. storočie bolo v  mnohých smeroch francúzskym výtvorom, vrátane univerzálnosti nášho jazyka po  celom kontinente, filozofie osvietenstva a  hospodárskeho rastu kráľovstva za panovania Ľudovíta XV. a Ľudovíta XVI. Záverečnú bilanciu Francúzskej revolúcie – otázku pýchy alebo ľútosti? – treba skúmať veľmi pozorne. Ak ju nehodnotíme ako celkovo ziskovú, je to preto, že počty obetí teroru sa (neprávom) odrátavajú od súčtu výnosov dosiahnutých počas tejto veľkej udalosti. Ale za  mesiace medzi pádom Bastilly 14. júla 1789 a útokom davov na Tuilerijský palác v auguste 1792 sa nemajú Francúzi čo hanbiť. Direktórium po skončení veľkého teroru robilo, čo mohlo, aby zachránilo hlavné výdobytky revolúcie, ako bolo ustanovenie princípu rovnosti a odstránenie moci aristokracie a šľachty. Dokonca ani Napoleona (1769  –  1821) by sme nemali bezpodmienečne vyhadzovať na  smetisko dejín. Krajiny Latinskej Ameriky napokon často považovali korzického generála za  katalyzátor ich oslobodenia spod nadvlády Španielska, krajiny oslabenej krvavou Polostrovnou vojnou vedenou za panovania tohto cisára. Čo spisovateľ a  novinár Léon Daudet nazval „hlúpe 19. storočie“, bola vlastne úspešná zmes francúzskych prvkov s  prvkami anglickými a  nemeckými: napríklad romantizmu, ktorý sa začal ako syntéza medzi

typom stredovekosti zakoreneným v  ancien régime a  emocionálnym pokrokom Francúzskej evolúcie. Za  panovania Ľudovíta XVIII., Ľudovíta Filipa a  Napoleona III., ktorého spájalo s  kráľovnou Viktóriou blízke priateľstvo, si Francúzsko v  prvej polovici storočia osvojilo výrazne anglofilskú politiku. Základy Srdečnej dohody (Entente Cordiale), zmluvy uzavretej v roku 1904 medzi Eduardom VII. a éophilom Delcassém, ktorá vydláždila cestu k prvej svetovej vojne, boli položené v 30. a 40. rokoch 19. storočia Ľudovítom Filipom a  jeho ministerským predsedom Françoisom Guizotom. Tretia republika, alebo jednoducho republika, sa zrodila 4. septembra 1870 a  stala sa pevným politickým zriadením, ktoré existovalo vo Francúzsku pod rôznymi číslami – Tretia, Štvrtá, Piata – po  viac ako 140 rokov (pri odčítaní štyroch rokov nemeckej okupácie). Toto dlhotrvajúce politické zriadenie je niečo, na čo môže byť naša krajina pyšná, na rozdiel od  krehkých monarchií a  ríš, ktoré existovali v  rokoch 1800 až 1870. Za  zmienku stojí obdivuhodný odpor francúzskych pracujúcich spolu s elitou národa na bojiskách prvej svetovej vojny. Neviem si predstaviť, čo by bola Európa získala víťazstvom armád cisára Viliama II. Po  druhej svetovej vojne Charles de Gaulle (1890  –  1970) opätovne zaviedol istý monarchistický prvok do  našej republikánskej ústavy. Bol to celkový úspech, aj keď prezidentov, ktorí nasledovali po  ňom, ľud oprávnene zosmiešňoval. Francúzsko sa tiež podieľalo na  povojnovom vytváraní novej Európy. Francúzski štátnici zohrávali kľúčové úlohy: Aristide Briand (1862 – 1932), príliš málo uznávaný v  20. a  na  začiatku 30. rokov; katolícki politici s  väzbami rozličnej váhy na  nemecký katolicizmus, vrátane veľkého Francúza Roberta Schumana (1886  –  1963) a  umierneného laika Jeana Monneta (1888 – 1979).

Takže popri nespočetných neúspechoch a chybných krokoch existuje aj mnoho prameňov hrdosti. Nedajú sa porovnávať s úspechmi Británie alebo USA, ale napriek tomu zabezpečili Francúzsku v Európe slušnú povesť. Cudzinci prechovávajú v  sebe veľa mylných predstáv o  Francúzsku a jeho dejinách. Rád by som na tomto mieste niekoľko z nich spomenul. Niektorí historici sa pokúsili porovnávať Napoleona s  Hitlerom. Rozdiely sú však také zásadné, že akékoľvek porovnanie je nezmyselné. Kritizujú aj Ľudovíta XIV. za  zrušenie Nantského ediktu v  roku 1685, ktorým došlo k  potláčaniu protestantizmu a  ktoré vyvolalo odchod mnohých hugenotov, ale akosi zabúdajú, že politika Británie – ak sa to tak dá povedať – voči katolíckemu Írsku bola sotva poctivejšia než politika Kráľa Slnko voči hugenotským poddaným. Zrušenie ediktu nebolo ojedinelým prípadom v európskych dejinách. Pôvodcami týchto mylných predstáv o  našej histórii sú najčastejšie Američania. Franklin D. Roosevelt (1882  –  1945), napríklad, nechápal de Gaullea (nechápal ho ani Churchill, hoci ten pôvodne de Gaulla po  jeho príchode do  Londýna v  roku 1940 podporoval). Azda sa to dá vysvetliť generálovou aroganciou: pretože mal aristokraticky znejúce priezvisko, išiel na  omšu a  správal sa ako odmeraný a  autoritársky muž a  niektorí Francúzi v  Londýne ho považovali za  človeka krajnej pravice a  preniesli tento dojem na svojich britských a amerických priateľov. Roosevelt, čo je neuveriteľné, plánoval vytvorenie nárazníkového štátu medzi de Gaullovým Francúzskom a  Nemeckom a  medzi Francúzskom a  Holandskom, ktorý by sa skladal z  Belgicka a  Alsasko-Lotrinska, tohto základného kameňa francúzskeho vlastenectva. Bolo to rýdze bláznovstvo a  odradiť ho od  tohto úmyslu si vyžiadalo všetku neústupnosť britského ministra zahraničia a notorického frankofila Anthony Edena. Ďalší nápad Spojencov predstavovalo vytvorenie AMGOT-u (Spojeneckej vojenskej

vlády pre okupované územia) po  oslobodení Francúzska. Triumfálny návrat de Gaulla do Paríža zabránil takému kolosálnemu aktu bláznovstva. Roosevelt mal k  tomuto druhu mylných predstáv sklon. V  skutočnosti britská a americká tlač de Gaulla často podporovala, keď čelil nepriateľstvu zo strany Roosevelta a neskôr Churchilla. Tento antidegaullovský prístup pretrvával do istej miery aj po roku 1945: odtiaľ pramení pokušenie, najmä v Británii, mýliť si de Gaulla s fašistom, keď v roku 1958 opäť získal moc. Iný príklad nesprávnej mienky o Francúzsku súvisí so začiatkom irackej vojny v roku 2003. Prezident Jacques Chirac (nar. 1932) sa ocitol v Európe naozaj osamotený, keď namietal proti aktu rýdzej agresie. Nie som žiadny bezvýhradný Chiracov stúpenec. Rozpustil francúzsky parlament v  roku 1997 a  umožnil svojim oponentom dostať sa k  moci, čo bolo neuvážené. Oveľa vážnejší krok predstavovalo referendum o  európskej ústave v roku 2005, ktorým chcel zrejme priviesť do pomykova francúzskych socialistov. Výsledné fiasko bola tvrdá facka udelená Európskej únii. Ani jeden z  týchto počinov nebol taký dôležitý, ako jeho pokusy zabrániť vojne v Iraku. Vedľajší účinok Chiracovej iniciatívy sa dostavil v  intenzívnej protifrancúzskej propagande. Poradkyňa pre národnú bezpečnosť USA Condoleezza Riceová hovorila o  potrestaní Francúzska. Francúzsko však začali trápiť oveľa dôležitejšie zložité vnútorné problémy po  narastajúcej nespokojnosti v  imigrantských komunitách žijúcich v  banlieux (predmestských štvrtiach). Vyvolali ich najprv všeobecné nepokoje a  potom džihádistická masakra v  Paríži v  roku 2015. Čiastočnou reakciou bola premena nacionalistickej, populistickej a  antiimigračnej strany Národný front na silu schopnú prihovárať sa za odchod z Európskej únie, a dokonca vyzývať na voľbu ich kandidáta za prezidenta.

DINA CHAPAJEVOVÁ

Rusko Trhliny v tkanive kultúry

Boľševická revolúcia v  roku 1917 odštartovala podľa Josifa A. Brodského (1940  –  1996) epochu „permanentného teroru“. Počas rokov sovietskej vlády sa 50 až 55 miliónov ľudí stalo obeťami represií a  boli fyzicky aj morálne zmrzačení; 11 až 13 miliónov ľudí popravili alebo zahynulo vo väzení. Chýbajúce presné počty obetí sú do  očí bijúci dôkaz ignorancie ľudskosti počas sovietskeho režimu. Občianska vojna v roku 1918, násilná kolektivizácia, deportácie štátnych príslušníkov, veľký hladomor v rokoch 1932  –  1933, čistky v  roku 1937, blokáda Leningradu počas rokov 1941  –   1944 a  Veľká vlastenecká vojna, to všetko sú symboly skazy civilného obyvateľstva a  vojakov nielen nepriateľmi, ale aj ich vlastnou vládou a  vlastnými ľuďmi. Režim vydržal sedemdesiatštyri rokov a  pochoval tri generácie, ako aj početné odveké tradície. Ešte v roku 2007, keď som viedla prieskum verejnej mienky s historikom Nikolajom Koposovom v  Petrohrade, Kazani a  Uljanovsku, sme zistili, že viac než polovica Rusov uvažovala o sovietskej minulosti v tom zmysle, že mala na  súčasné Rusko pozitívny účinok. Viac ako dve tretiny sa odvolávali na roky 1922 až 1953, keď bol vodcom Sovietskeho zväzu Josif V.

Stalin. Hodnotili ich ako zlatý vek, keď boli „ľudia milší, menej sebeckí, viac súcitní“ a  „v  krajine sa udržiaval poriadok“. Osemdesiat percent nepochybovalo o tom, že dejiny ich krajiny by mali vyvolávať len hrdosť, a  viac ako dve tretiny respondentov si nepripúšťali žiadnu vinu alebo historickú zodpovednosť. Dnešné školské učebnice čoraz viac pokladajú stalinizmus za  ospravedlniteľný, nevyhnutný pre modernizáciu krajiny, kým historické monografie predstavujú sovietske dejiny ako slávne pokračovanie skvelej histórie Ruského impéria. Ľudia sa však nepokúšajú zločiny zamlčiavať alebo na  ne zabúdať. Viac ako 90  % Rusov si je vedomých represálií a obrovského množstva obetí. Prístup mojich spoluobčanov k  sovietskej minulosti sa nedá vysvetliť výhradne ako symptóm apatie alebo ľahostajnosti. Odhaľuje (a  nie prvýkrát v  dejinách Ruska) popretie základných kultúrnych hodnôt, humanizmu a humánnej spoločnosti. Rusko nepochybne vytvorilo originálne kultúrne majstrovské diela a vie ich vytvárať ešte aj dnes. Ale napriek tomu tu stále prežíva nemenný a  nepriateľský prístup ku kultúre a  civilizovanosti, ktorý sa prejavil v  dvoch zásadných udalostiach: v  založení Ruského štátu a  prijatí pravoslávia. Obidve sú vyjadrením ruského vzťahu k  Západu a  uviedli do  pohybu hlavnú ideu ruských dejín: stálu fascináciu Západom spolu s naliehavou túžbou prekonať ho, aby tak Rusko uniklo jeho vplyvu. Ruské dejiny možno vnímať ako početné trhliny v  tkanive kultúry, ako stále marenie pokusov elít šíriť západné kultúrne hodnoty a  civilizovanosť do rozľahlých lesov a neobývaných priestorov šíro-šírej krajiny. Prvý základný kameň ruskej národnej identity predstavuje príbeh o  založení štátu, skúma schopnosť Rusov založiť a  vážiť si vlastný štát a udržiavať v ňom poriadok. Najstarší prameň o dejinách starodávnej Rusi Povesť vremenny let, známejší pod názvom Nestorova kronika, rozpráva

o  nasledujúcich udalostiach. V  roku 862 slovanské kmene v  hlavných centrách starej Rusi (Novgorod, Beloozero a Izborsk) odmietli platiť tribút Severanom (Vikingom, známym aj ako Varjagovia) a  zavládli medzi nimi lúpežníctvo a anarchia. Pretože nedokázali skončiť s nepokojmi, požiadali Severanov, aby sa stali ich pánmi a vládli im. Kronikár tvrdí, že varjažské knieža Rurik okamžite nezareagoval, pretože „sa obával ich divokého vzhľadu a povahy“. Severania, ktorí podľa legendy prišli na Rus a založili štát, neboli dobyvatelia, ako bol Viliam Dobyvateľ v Anglicku. Tamojší ľud ich pozval preto, lebo nebol schopný vládnuť si sám. Zdá sa, že dokonca aj samotné meno Rus je varjažského pôvodu. Podľa Povesti vremenny let „meno Rus pochádza od Varjagov a teraz ľud Novgorodu patrí ku kmeňu Varjagov, hoci pôvodne boli Slovania“. Tento príbeh sa neustále pripomína. Pôvod slova Rus bol predmetom sporov medzi tzv. západníkmi (obdivovatelia západnej kultúry) a  slavjanofilmi v  19. storočí, ako aj medzi západníkmi a  nacionalistami za sovietskej éry. „Normanisti“ trvali na dominantnej úlohe Škandinávcov (Normanov alebo Severanov) pri formovaní Kyjevskej Rusi, zatiaľ čo „antinormanisti“ trvali na  výnimočnej úlohe Slovanov. Uznanie faktu, že Rus bola založená Severanmi, podporovalo aj ideu o nevyhnutnosti Ruska nasledovať západný spôsob rozvoja spoločnosti, zatiaľ čo opačný názor podporoval myšlienku jedinečného poslania Ruska a  jeho nezávislosť od Západu. Význam „normanistickej“ teórie pre ruskú sebarealizáciu načrtol ruský historik Vasilij O. Ključevskij (1841 – 1911) v diele Ruské dejiny: „V týchto udalostiach, v  prizvaní kniežat na  pomoc, nebolo nič výnimočné a  bezprecedentné. Nie je to niečo, čo sa stalo len v  našej krajine – také udalosti boli celkom bežné v  západnej Európe tých čias“. Historikovo prianie vysvetľovať pozvanie Varjagov ako vojenský koncept

a  interpretovať túto udalosť ako „zvyčajnú“ v  dejinách hociktorého európskeho štátu, je dôkazom pretrvávajúcej patologickosti tohto sporného bodu v  chápaní ruskej národnej identity. Vasilij O. Ključevskij bol v  skutočnosti zástancom „normanistickej“ teórie. Zdôrazňoval výnimočnú rolu varjažských kniežat pri formovaní ruskej štátnosti, kniežat, ktoré tvorili vládnucu triedu, čiže „Rus“, a  podrobili si slovanské obyvateľstvo: „Ruský štát svojimi činmi formovali Askold a  neskôr Oleg [varjažskí nástupcovia po Rurikovi] v Kyjeve. Politická konsolidácia prišla z  Kyjeva a  nie z  Novgorodu. Varjažské kniežatstvo v  Kyjeve sa stalo jadrom zjednotenia slovanských a  fínskych kmeňov, čo možno považovať za počiatočnú formu Ruského štátu“. Jeden detail v „normanistickej“ teórii, ktorý Ključevskij nemohol akceptovať, bolo tvrdenie, že Rusi neboli schopní rozvíjať svoj vlastný spoločenský poriadok. Druhý základný kameň ruských dejín – prijatie pravoslávia, ktoré sa malo stať hlavným zdrojom odporu voči Západu – pozostáva z  troch udalostí: bola to christianizácia a  masový krst Rusov veľkokniežaťom Vladimírom I. Veľkým v  roku 988; Veľká schizma medzi kresťanským Východom a  Západom v  roku 1054, keď pápež v  Ríme a  byzantský patriarcha na  seba vzájomne uvalili neodvolateľnú kliatbu; pád Konštantínopola a víťazstvo osmanských Turkov v roku 1453, po ktorom sa Moskva, známa ako „tretí Rím“, vyhlásila za  jedinú nositeľku pravoslávia a dediča Byzantskej ríše. Starých Slovanov na  Rusi sa byzantská, rímska, grécka alebo arabská kultúra sotva dotkla. Byzancia predstavovala pre domáce obyvateľstvo niečo úplne cudzie. Jej vplyv sa obmedzil na  šírenie náboženskej viery a  umeleckých štýlov prostredníctvom putujúcich kňazov a  umelcov z  cudziny. Nepravidelný kontakt znamenal, že dedičstvo Byzancie mohlo ovplyvniť len predstaviteľov vzdelanej elity.

Obrátenie Rusov na  pravoslávie uskutočnili varjažské kniežatá. Podľa legendy Vladimír I. Veľký prijal krst, aby sa mohol oženiť s  princeznou Annou, sestrou byzantských cisárov Bazila II. a Konštantína VIII. Násilím doviedol svojich poddaných k rieke Dneper a tu ich dal pokrstiť. O tom, že christianizácia prebehla násilne, zreteľne svedčia stopy po  pokračujúcich pohanských rituáloch vykonávaných v  ruských dedinách, ktoré pretrvávajú dodnes. Prvý zákonník, nazývaný Ruská pravda, pravdepodobne spísali cudzí kresťanskí sudcovia – Gréci alebo južní Slovania – v 11. storočí, s cieľom zrušiť alebo aspoň utlmiť „niektoré pôvodné zvyky, najmä tie, ktoré sa priečili mravnému a  právnemu vedomiu kresťanských sudcov, zušľachťovanému byzantským cirkevným a  občianskym právom“. Skutočnosť, že podľa legendy boli tieto životne dôležité inštitúcie ustanovené násilnou intervenciou, ovplyvnili postoje k právu a poriadku, kultúre a  morálke. Ľudia považovali kultúru a  civilizovanosť za  niečo cudzie a nepriateľské, nanútené cudzími vládcami. Za  ruskou štátnou identitou sa skrýva pretrvávajúci komplex menejcennosti a  krajina a  ani jej ľudia neboli nikdy schopní presvedčivo na  to reagovať. Tento komplex generoval želanie nielen byť ako Západ a  Európa, ale ešte ich aj prevýšiť. Tu treba hľadať žriedlo častých tém v  ruskej histórii: Rusi zachránili v  13. storočí Európu pred Mongolmi, Rusko vyslobodilo v  19. storočí Európu spod Napoleonovho jarma, Sovietsky zväz v 20. storočí spasil svet pred fašizmom a pod. Hlboká neistota v  otázke národnej identity, ktorú sa niektorí usilujú vysvetliť postavením „na  polceste“ medzi Východom a  Západom, bola vlastne zakorenená v protirečivom úsilí byť ako Európa, tromfnúť Európu, ale odmietnuť jej hodnoty. Opakované pokusy vládnucej elity prekonať Západ vyústili do  odporu s  katastrofálnymi následkami. Dlhé dejiny

potláčania kultúry a  civilizačného úsilia a  neúspešné presadzovanie západných vplyvov sú votkané do  ruského historického príbehu a  v  národnom povedomí sa ukázali byť hlboko zakorenené. Na  individuálnej úrovni sa tento konflikt stal zdrojom dilemy a  psychologického sporu. Zhýralosť a  škandály opísané v  románoch Dostojevského (1821  –  1881) sú dôkazom takéhoto konfliktu – malé akty vzbury, v  ktorej jednotlivec zvádza boj o  kultúrne a  civilizačné hodnoty. V tomto ohľade je Dostojevskij rýdzo ruský spisovateľ. Iným prejavom konfliktu medzi Východom a  Západom boli reformy Petra Veľkého (1676 – 1725), ktorý sa usiloval premeniť Rusko aplikovaním modelu vyspelých európskych krajín tých čias, predovšetkým Holandska. Petrove reformy pokrývali všetky aspekty spoločnosti, počnúc verejnou a  cirkevnou správou a  končiac donútením šľachty obliekať sa podľa európskej módy; od vzdelávacích a kultúrnych reforiem (vrátane založenia univerzity a  akadémie vied) po  modernizáciu hospodárstva a  armády; od  výstavby nového hlavného mesta Sankt Peterburgu po  budovanie námorníctva. Všetky tieto kroky však ruský vládca uskutočňoval despotickými opatreniami. Tisícky Petrových nevoľníkov zaplatili za jeho reformy svojimi životmi. Za  štyridsať rokov jeho panovania sa populácia Ruska znížila z 13 na 11 miliónov. Dokonca aj na šírenie európskej kultúry medzi príslušníkov ruskej šľachty musel použiť silu, ktorá sa stala predmetom obdivu počas sovietskej éry. Petrove reformy ešte viac prehĺbili kultúrne rozpory v ruskej spoločnosti. Kontrast medzi životným štýlom a  správaním sa úzkej elity a  masou negramotných mužíkov bol obrovský, pretože mužíci zostali kultúrne, politicky a  hospodársky reformami neovplyvnení a udržiavali si životný štýl starej Rusi až do roku 1917. Reformy Petra Veľkého evokovali medzi „jednoduchým ľudom“ rastúcu nenávisť voči kultúrnym úspechom a civilizácii.

Diskusia o  úlohe a  význame Petrových reforiem sa začala v  roku 1836 uverejnením Filozofiý listov Piotra J. Čaadajeva (1794 – 1856), v ktorých kritizoval ruskú izolovanosť a  zaostalosť. Pokračovala po  celú druhú polovicu 19. storočia medzi západníkmi (významnými spisovateľmi, skladateľmi a  historikmi, ako boli Ivan S. Turgenev, Nikolaj A. Melgunov a  Vasilij P.  Botkin) a  slavianofilmi, zástancami jedinečného a  mesianistického smeru vývoja Ruska opierajúceho sa o  pravoslávie a  samoderžavie (Alexej S. Chomjakov, Ivan V. Kirejevskij a  Konstantin S. Aksakov). V  týchto sporoch získala „normanistická“ teória zvláštny význam, keďže ruský pravoslávny šovinizmus dozrel do  odmietania západnej civilizácie a jej kultúrnych hodnôt. Tieto diskusie pripravili tiež pôdu pre nové odmietnutie Západu založené na  marxistickej teórii triedneho boja. Ruskí historici často spomínali aj ďalšiu trhlinu v  ruskej spoločnosti: inštitút nevoľníctva, ktorý vyjadroval osobitý prístup vládnucej triedy voči vlastnému ľudu ako zajatcom a kolonizovaným. Povstanie dekabristov (14. decembra 1825) bolo pokusom o  reformu ruskej spoločnosti podľa európskeho vzoru. Dekabristi požadovali zrušenie nevoľníctva a  nahradenie samoderžavia republikánskou formou vlády. Zlyhanie povstania predstavovalo ďalšiu bolestivú trhlinu v  tenkej šupke kultúry a  civilizovanosti. Nevoľníctvo považovali za  prejav ruského prístupu k  Západu tak jeho podporovatelia (vládnuca elita, hoci zvyčajne dosiahla vzdelanie v Európe, a obdivovatelia ideálov osvietenstva neprejavovali až do  roku 1861 žiadnu ochotu nevoľníctvo zrušiť), ako aj jeho odporcovia. Nevoľníctvo zároveň vytvorilo medzi mužíkmi intenzívne vnímanie vlády, zákonov a  kultúrnych hodnôt ako niečoho cudzieho, nepriateľského a násilne nanúteného.

Tento prístup ku kultúre a  civilizovanosti vyvrcholil v  roku 1917 v  Októbrovej revolúcii. Neboli to len davy negramotných vojakov, námorníkov, robotníkov a  ich po  moci bažiacich lídrov, ktorých opájal pocit obrovskej eufórie z  víťazstva pustošenia a  z  rozkladu verejného poriadku. Pridali sa aj mnohí významní ruskí intelektuáli. Živými príkladmi sú slávne básne Skýti a Dvanásť od Alexandra A. Bloka (1880 –   1921), v  ktorých básnik oslavuje extázu zo „zbavenia sa reťazí“ kultúry a  civilizovanosti. Ukrutnosti prvých desaťročí sovietskej moci a  zničenie skromného kultúrneho kapitálu Ruska zanechali v  20. storočí tragickú priepasť. Tento prístup by do  istej miery mohol vysvetľovať osud ruskej inteligencie. Témy exilu, väzenia a  popráv boli dlho spoločným menovateľom životopisov najlepších ruských spisovateľov a  umelcov (až do tej miery, že kto nebol prenasledovaný štátom, mohol byť považovaný za  menej významného). Sovieti oficiálne považovali inteligenciu za  „spoločensky cudziu kategóriu“ a  masové odstraňovanie intelektuálov sa stalo vedomou boľševickou politikou. Vraždy najlepších spisovateľov, básnikov, skladateľov a  umelcov krajiny sprevádzali útoky na  kultúrne hodnoty a  spôsoby správania sa inteligencie. Nedôvera štátu voči intelektuálom odrážala stanovisko ľudu voči spoluobčanom s  vyšším vzdelaním. O  tejto tradičnej mentalite výrečne vypovedá jeden príbeh. Na konci 80. rokov 19. storočia hnutie narodnikov (priateľov ľudu) hlásiace princíp „späť k  pôde“ inšpirovalo niekoľko stoviek príslušníkov ruskej šľachty, ktorí sa cítili previnilo za  svoje privilégiá, obliecť si tradičný mužícky odev a putovať po ruských dedinách s poslaním vzdelávať a robiť osvetu medzi roľníkmi. Roľníci však pociťovali len nedôveru a  podozrievavosť: väčšinu narodnikov udali polícii, ktorá ich bila alebo ponižovala. Znevažovanie duševnej práce a  považovanie intelektuálov

za  čudných bláznov alebo hanebných sociálnych parazitov zostáva rozšírené dodnes, hoci aspoň jeden z  troch obyvateľov veľkých ruských miest má diplom vyššieho vzdelania. Boľševická ideológia sa opierala o protiklady medzi Ruskom a Západom, medzi tým, čo sa predstavovalo ako „sovietsky štát robotníkov a roľníkov“ a západný kapitalizmus. Sovietska propaganda prezentovala buržoáziu ako stelesnenie všetkého zla. Rozhodnutie sovietskych vodcov od  Stalina po Chruščova „dobehnúť Západ a  predbehnúť ho“ vo všetkých oblastiach života, čo by potvrdilo nadradenosť socializmu nad kapitalizmom, priťahovalo ruský národ k Západu ukrytému za železnou oponou a robilo ho ešte lákavejším a záhadnejším. Posledných dvadsať rokov sme zažili náznak zmeny. Idealizácia Západu nikdy nebola silnejšia, než na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia. Západ na  krátky čas predstavoval jednoznačnú voľbu ako vzor premeny postkomunistického Ruska na  slobodnú demokratickú spoločnosť a  táto skutočnosť sa stala základom vládnych reforiem, podporovaných celou verejnosťou. Idealizácia Západu sa zmenila na  odmietnutie všetkého sovietskeho a  všetky tienisté stránky socializmu sa vysvetľovali dôvodmi odklonu Ruska od  hlavného prúdu západniarskej cesty rozvoja ľudstva potom, ako sa boľševici dostali k moci. Západ sa stal novým spoločenským projektom ponúkajúcim východisko z historickej slepej uličky, do ktorej sa spoločnosť dostala vďaka socializmu. Rusko strávilo éru perestrojky 80.  rokov 20.  storočia odsudzovaním stalinizmu. Bolo by sa zdalo logické očakávať, že západne orientovaní intelektuáli – lídri v  hľadaní pravdy o  sovietskej minulosti – budú rázne pobádať postsovietsku spoločnosť do  zamýšľania sa nad tým, ako by sa mala s  týmto mučivým dedičstvom vyrovnať. Zápalistý záujem o sovietsku minulosť sa však pominul rovnako rýchlo, ako sa objavil. Na začiatku roku 1992 ho zatlačila do úzadia otázka

výberu vhodného ekonomického modelu. Západne orientovaní intelektuáli teraz uprednostňovali postoj považovať seba a spoločnosť za obete totality a  zriekli sa akejkoľvek historickej zodpovednosti za  sovietsku minulosť alebo spojenie s ňou. Prerušenie spätosti so sovietskou minulosťou však v obrovskom rozsahu zasiahlo povedomie ruských západniarov: odmietnutie významu sovietskeho obdobia znamenalo, že éra, v  ktorej sa udiali prelomové udalosti, sa už viac nepovažovala za historickú. Podľa nich sovietske roky prerušili historickú kontinuitu a  zanechali medzeru v  čase, zatiaľ čo tí, ktorí ešte stále akceptovali komunistickú ideológiu, boli ostrakizovaní. Rusko 90. rokov sa, podľa v  tom čase typického názoru, prirovnávalo k  USA 20. rokov – ku krajine na  „úsvite kapitalizmu“. Slovo „súčasný“ v  tom čase zmizlo: v  sociálnej žurnalistike a  každodennom jazyku bolo vytesnené výrazom „prechodné obdobie“, zdôrazňujúcim túžbu prehnať sa prítomnosťou a  čo najskôr založiť budúcnosť formovanú podľa idealizovaného Západu. Budúcnosť a  minulosť sa zlievali a  odopierali ruskej prítomnosti právo na existenciu. Viera v  pokrok mala Rusku zabezpečiť nástup do  tejto šťastnej budúcnosti. A  pretože cesta, ktorú malo Rusko podľa predpokladov nasledovať, už bola prešliapaná Západom, všetko, čo Rusko malo urobiť, bolo rýchlo kráčať v  jeho stopách. Rusi považovali trhovú ekonomiku za  dopravný prostriedok, ktorý môžu použiť, aby sa doviezli do  budúcnosti. Tento výlet do  západnej modernosti sa však ukázal ako problematický: spomienky na gulag podkopali vieru v pokrok a museli sa potlačiť, aby sa Rusom, aj keď nakrátko, dodala dôvera, že dosiahnu šťastný Západ zajtra. Ruské vnímanie Západu ako stelesnenia ich očakávaní o  dokonalej spoločnosti vyvolalo značnú psychologickú neistotu. Ruskí západniari zo

začiatku 90. rokov, týraní politickou nestabilitou, ekonomickou krízou a  nedostatkom spotrebiteľských tovarov, sa znepokojovali tak vlastnou nedokonalosťou, ako aj nedokonalosťou každodenného života okolo seba. Idealizácia Západu preto skôr zintenzívnila národný komplex menejcennosti, než aby pomáhala Rusom posilniť vlastnú identitu, ktorú podkopalo zrútenie sovietskeho režimu. Ľudia v krátkom čase dramaticky zmenili názory. Môžeme to ilustrovať porovnaním prieskumov verejnej mienky z rokov 1990 a 2007. V roku 1990 obyvatelia Leningradu považovali Petra Veľkého za  svojho najobdivovanejšieho štátnika a Lenina za piateho; za druhého až štvrtého označili troch amerických prezidentov: Roosevelta, Lincolna a  Washingtona. V  roku 2007 však zo všetkých amerických prezidentov menovali obyvatelia Petrohradu len Roosevelta. Zaradili ho však až na sedemnáste miesto, kým celú top pätku tvorili národní hrdinovia: Peter Veľký, Katarína Veľká, Stalin, Lenin a Stolypin. V roku 1990 štyri pätiny obyvateľov Leningradu odmietli zakladateľskú dogmu oficiálnej sovietskej propagandy o  spoločenskej a  politickej nadradenosti Sovietskeho zväzu. V roku 2007 však idea ruskej jedinečnosti nad Západom znovu ožila. Kým v roku 1990 len jedna desatina obyvateľov Leningradu verila, že Moskovská Rus bola lepšia ako západná Európa, v roku 2007 sa počet takých respondentov zvýšil na jednu štvrtinu. Zmena hodnotenia sovietskej éry je dokonca ešte výraznejšia. V roku 1990 si len 5,5  % leningradských obyvateľov myslelo, že Sovietske Rusko bolo lepšie alebo sa vyrovnalo Západu, ale v roku 2007 sa ich počet zvýšil na viac než 40  %! V  roku 1990 na  otázku: „Považujete sa za  Európana?“ pozitívne odpovedali viac než dve tretiny opýtaných; v roku 2007 sa ich počet znížil na jednu tretinu. Pri otázke: „V ktorej krajine by ste sa radšej narodili?“ si v roku 1990 polovica vybrala Rusko, ale v roku 2007 to boli už tri štvrtiny.

Viac než polovica respondentov si myslela, že existuje hrozba zo zahraničia, a tri štvrtiny menovali USA ako potenciálneho agresora. Odmietnutie odsúdiť sovietsku minulosť a túžba zahrnúť sovietsky režim do  eposu o  „slávnych národných dejinách“ len doplnili úzus o  úspešnom a  nepotrestanom zápase vedenom proti kultúrnym hodnotám a  civilizovanosti a  transformovalo odmietnutie Západu do  modu vivendi súčasného politického diania. Západ však nestratil kľúčový význam pre ruské národné sebauvedomenie. Zostáva určujúcim faktorom pre kultúrny nepokoj a  ideologické obavy Rusov – je tu, v  jadre národnej identity, a musí sa odmietať a opakovane prekonávať.

PAVEL SEIFTER

Česká republika Národné dejiny a hľadanie identity

Iba nedávne znovuzrodenie českého štátu, vyhláseného 1. januára 1993, prebehlo v náhlivosti a je na histórii, aby tento chvatný postup posúdila. Predseda vlády si vybral pre svoje slávnostné vystúpenie pri príležitosti jeho vzniku symbolické miesto: súsošie mýtických hrdinov Záboja a Slavoja na národnom cintoríne. Týchto dvoch hrdinov vymysleli takmer dve storočia predtým, aby tak pridali na  presvedčivosti stredovekým mýtom o založení štátu. Nový parlament začal okamžite diskusiu, či by sa vznik štátu mal oslavovať 1. januára, keď bola vyhlásená súčasná republika, alebo 28. októbra, keď v  roku 1918 po  prvýkrát vzniklo samostatné Československo. Ďalším navrhovaným dátumom bol 28. september, deň, keď v roku 935 zavraždili sv. Václava, patróna Čiech. Parlament sa napokon dohodol na  dátume 28. október, aby sa tým potvrdila kontinuita nového štátu s  Československom. Medzitým sa sviatok 9. mája, ktorý sa takmer päťdesiat rokov oslavoval na  pamiatku oslobodenia krajiny Červenou armádou, presunul na  8. máj, deň označovaný za  koniec druhej svetovej vojny v  Európe. Tento presun sviatku, hoci pre nezasvätených trochu tajomný, bol kľúčový preto, aby Česi pochopili samých seba – toto

rozhodnutie totiž revidovalo úlohu krajiny v európskych dejinách od roku 1945. Komunistický štát už viac nezaväzoval oslavovať príchod Červenej armády v roku 1945, odteraz bola len jedným z víťazov v druhej svetovej vojne. Víťazstvo však následne ospravedlňovalo masové vysídlenie československých Nemcov a  Maďarov z  územia krajiny po  roku 1945, čo bolo azda najkontroverznejším aktom v  dejinách krajiny v  20. storočí – a zároveň príkladom, keď poslanci parlamentu unáhlene pretvárali dejiny. Českému trhovisku dejín dominujú dva faktory: súčasný český pragmatizmus a  údajný tradičný konzervativizmus. Hoci ľudia už nie sú takí nacionalisti, ako boli kedysi, majú sklon ignorovať vlastných historikov v  prospech reziduálneho vlasteneckého sentimentu, ktorý sa nezmenil od  „národného obrodenia“ v  19. storočí. Politici sa preto opakovane vracajú k romantickému národnému príbehu, ktorý je takýto: Česi sú starobylí (slovanskí) obyvatelia územia Bohémie. Ich dejiny sú tisíce rokov staré a kresťanské. Keď boli na začiatku 19. storočia „objavené“ falošné české stredoveké rukopisy, zdalo sa, že potvrdzujú starobylosť českých dejín, ktoré sú ešte staršie, plné starodávnych rekov a  dokonca českých amazoniek. Spomedzi prvých kniežat zaujíma v českých dejinách výnimočné postavenie Václav (pribl. 907 – 935), hoci jeho bratovrah urobil pre založenie štátu viac. Od začiatku mali však Česi problém s Nemcami, ktorí sa v  priebehu 13. storočia začali usídľovať v  českom pohraničí. Česi získali slávu, keď v roku 1346 nastúpil „otec vlasti“ Karol IV. na český trón a z Prahy na rieke Vltava urobil centrum Svätej rímskej ríše. V roku 1348 tu založil prvú univerzitu v  strednej Európe. Po  Karlovom vládnutí nastal úpadok. O necelé storočie neskôr vypukla husitská revolúcia, keď majster Ján Hus (pribl. 1369  –  1415) vystúpil proti morálnemu úpadku rímskej cirkvi, za  čo ho upálili na  hranici. Preto ho začali uznávať ako mučeníka (opakujúci sa motív v  českých dejinách). Pápež poslal križiakov, ktorých

Česi porazili v  niekoľkých bitkách „proti všem“ (Proti všem, názov klasického národného románu Aloisa Jiráska z roku 1894). Radikálne krídlo husitov nakoniec v  roku 1434 utrpelo porážku v  bitke pri Lipanoch v dôsledku zrady (ďalší opakujúci sa motív v  českých dejinách). Praha sa opäť stala centrom európskej kultúry za panovania Rudolfa II. (1576 – 1611) a  český jazyk ďalej rozkvital v  úzkom prepojení s  Jednotou bratskou (Moravskí bratia). Ďalšia historická katastrofa nastala v  roku 1620, keď vojsko českých stavov porazila koalícia katolíckych a  habsburských cisárskych vojsk v  bitke na  Bielej hore. Dvadsaťsedem vodcov bolo popravených; mnoho ďalších príslušníkov českej šľachty a  inteligencie, vrátane slávneho učenca Jana Amosa Komenského, si zvolilo odchod z  krajiny. Znamenalo to začiatok tristo rokov trvajúceho utrpenia, barokovej „doby temna“ (Temno, ďalší román A. Jiráska, rok vydania 1915). Krajina sa násilím vrátila späť ku katolicizmu, takmer prišla o  svoj jazyk a  hrozilo, že sa z  dejín úplne vytratí. Na  konci 18. storočia však národní buditelia zburcovali driemajúci národ a  pustili sa do  oživenia jazyka, povzbudzovali rozvoj českej krásnej literatúry, vzdelanosti a  napokon aj historiografie. Obrodenie uspelo a  v  roku 1918 vznikol obnovený štát Čechov, Moravanov a ich slovenských bratov. Obrodenecký model národných dejín korešponduje s „detstvom“ národa. Prioritne dôležitá nie je história samotná, ale položenie základných kameňov, na ktorých stojí národ. Malý, slabý národ potreboval niečo, na čo by sa mohol spoľahnúť, a  našiel to vo svojom slovanskom prapôvode; husiti poskytli ideu, že Česi sú „Boží bojovníci“ a  Hus svojím osudom pripomínal ideu národa mučeníkov. Barokové obdobie sa, naopak, vnímalo ako vek útlaku spojený s  cudzou šľachtou, „nečeskou“ rímskokatolíckou cirkvou a  „nemeckým“ habsburským Rakúskom. V  českých dejinách sa Nemci objavujú ako odveký nepriateľ. Počas celého tohto diania sú

obyčajní ľudia – drobný roľník, remeselník, kňaz, učiteľ a  spisovateľ – vykresľovaní ako nositelia českých dejín, dodávajúci národu jeho „plebejskosť“. Tú si niektorí mylne zamieňajú s  demokratickosťou. Tento nacionalistický model českých dejín je zvečnený v  národnom panteóne na  Vyšehradskom cintoríne v  Prahe, jazdeckými sochami sv. Václava a  vodcu husitov Jána Žižku (pribl. 1360  –  1424), dvadsiatimi veľkorozmernými plátnami v secesnom štýle nazvanými Slovanská epopeja od  Alfonsa Muchu (1860  –  1939), symbolickou výzdobou Národného divadla a operami Bedřicha Smetanu (1824 – 1884). Vlastenecká verzia českých dejín však nie je jediná. Česi sa delili o svoje dejiny s mnohými ďalšími národnosťami v českých zemiach – keď žili pod nadvládou Habsburgovcov, a  neskôr, keď mali vlastný štát, Československo, spolu so Slovákmi. Historik Jan Křen sa pozerá na  české dejiny európskou optikou a  umiestňuje ich do  širšieho rámca strednej Európy. Pri takomto pohľade sa zreteľne ukazuje skutočnosť, že české zeme boli od  začiatku vo veľkej nevýhode. Nachádzali sa ďaleko od  mora aj hlavných centier antickej civilizácie. V  porovnaní so zvyškom Európy vstúpila krajina do  ringu dejín s  omeškaním a  bola nútená dobiehať ostatných. Je to najdôležitejšia črta českých dejín, hoci to bol zároveň aj osud väčšiny území strednej Európy. Ostatné dôležité témy, ako je diskontinuita v  dejinách, vnímanie vlastnej krajiny ako obete, tiež nie sú príznačné iba pre Čechov. Delíme sa o  tieto pocity so susedmi Slovákmi, Maďarmi, Rakúšanmi, a  najmä s  Poliakmi a  Nemcami, pre ktorých boli prerušenia v dejinnom vývoji oveľa zničujúcejšie. Napriek oneskorenému rozbehu mala stredná Európa aj šťastie. Veľkomoravská ríša, ríša západných Slovanov, zanikla na konci 9. storočia, a  tak sa, na  rozdiel od  situácie germánskych kmeňov, žiadny pocit spolupatričnosti medzi jej ľudom nevytvoril. Preto sa ani neobjavila žiadna

protiváha k  Východofranskej ríši. České dejiny sa však úplne neizolovali od  západoeurópskych dejín. Okolo roku 885 založil knieža Bořivoj Prahu a  postavil tu hrad. Praha zostala nesporným centrom českého územia a  hlavným mestom po  viac než 1100 rokov. Dodnes má hlava štátu svoje sídlo len pár metrov od  miesta, ktoré si vybral zakladateľ štátu. České medzinárodné vzťahy určoval fakt, že štát bol súčasťou Svätej rímskej ríše, ale na  území Českého štátu nemal jej panovník žiadne bezprostredné právomoci a nemohol významne zasahovať do jeho politiky. Od  konca 12. storočia a  v  13. storočí prešlo územie Čiech radikálnou modernizáciou. Mestá a obce sa formovali do podoby, akú si ponechali až do polovice 19. storočia alebo aj neskôr. Kultúrne prostredie bolo dokonale vhodné na  realizáciu všetkých uskutočniteľných zámerov. Nemci prišli hlavne ako mešťania do  nových miest a  od  14. storočia sa postupne sťahovali do  pohraničia. Stali sa súčasťou pôvodného spoločenstva a  až do  19. storočia sa neoddeľovali od  Čechov. Stredná Európa – a  české územia – sa tak stala prechodovou zónou medzi Západom a Východom. Čechy disponovali jedinečnou príležitosťou vstúpiť do jadra európskych dejín prostredníctvom českej reformácie, prvej v  Európe, iniciovanej Jánom Husom. Bolo to však Nemecko, ktoré sa stalo pravou kolískou reformácie o storočie neskôr, keď husitské hnutie zostalo izolované. Český štát nakoniec prestal byť centrom Svätej rímskej ríše, ktorá ho spájala so Západom. Medzitým sa dostal na  okraj chodu dejín pre vývoj smerujúci k  odlišnému usporiadaniu v  Európe. V  15. a  16. storočí, keď expanzia Osmanov rozvrátila obchod v  Stredomorí a  iberské objaviteľské plavby posunuli centrum diania na  atlantické pobrežie, zostali české zeme na  okraji rapídne sa globalizujúceho európskeho hospodárstva. Tridsaťročná vojna, ktorá sa v roku 1618 začala v Prahe povstaním českých stavov proti Habsburgovcom, dokončila úpadok. Vojna krajinu úplne

vyčerpala, počet obyvateľov veľmi poklesol a  štát, teraz definitívne podriadený habsburskej monarchii, sa utápal v bezvýznamnosti. Zatiaľ čo západná Európa sa ocitla na prahu predindustriálnej modernizácie, Čechy stagnovali pod španielskym absolutizmom a  rímskym katolicizmom vládnucich Habsburgovcov. Stali sa územím na periférii Európy a prestali byť jej jadrom. Čechy nastúpili cestu modernizácie až okolo roku 1800 a  s  ňou sa dostavil aj nacionalizmus. Spomedzi všetkých spoločenských, hospodárskych a  intelektuálnych zmien vyniká jedna. Iba teraz sa začali dve etnické skupiny v  českých zemiach formovať ako dve národné jednotky: Čechy a Morava. Nemci na českom území stáli v rovnakom čase pred ťažkým rozhodnutím: buď prijať marginálnu existenciu v  budúcom nemeckom štáte, alebo privilegované postavenie v  mnohonárodnej habsburskej monarchii. Česi to mali ľahšie. Uprednostňovali autonómiu vo federalizovanom Rakúsku pred existovaním ako menšina v  Nemecku. Dilemu vyriešil František Palacký (1798  –  1876), historik a  vodca národa. Voľba autonómie pripúšťala viaceré politické možnosti, od  územne podriadeného štátu v  rámci Habsburskej ríše (podobne ako Uhorsko) až po obmedzenú autonómiu, ako česky hovoriace územie, a podiel na správe Rakúsko-uhorskej monarchie vo Viedni. Palackého dielo Dějiny národa českého v Čeá a na Moravě predstavovalo interpretáciu tejto stratégie. Česká historická spisba, niektorá vlastenecká, niektorá viac zaslepená, často predstavovala stratégie pre interpretáciu národa, ktorý má, napríklad, stredoeurópsku alebo úplne európsku minulosť. V  medzivojnovom Československu sa tieto stratégie zblížili. Prvá republika, vyhlásená po ukončení prvej svetovej vojny a  rozpade Habsburskej ríše v  roku 1918, sa často považuje za  vrchol českých dejín v 20. storočí. Jej zakladateľom a prvým prezidentom bol Tomáš G. Masaryk

(1850  –  1937). Ako nepredpojatý vzdelanec a  politik dôverne poznajúci modernú Európu a Spojené štáty (jeho manželka bola Američanka) otvoril Československo západnému pokroku. Na druhej strane sa pri interpretácii českých dejín a štátnosti zameral na Husa a Jednotu bratskú. „Masarykov model“ tak preniesol verziu národného obrodenia z  19. do  20. storočia. V  role „kráľa – filozofa“ na Pražskom hrade posilnil české sebavedomie. Jeho republika bola moderná, obratná v diplomacii, hospodársky rozvinutá a  stala sa jedinou fungujúcou demokraciou v  strednej Európe. Republika však zanikla nielen v  dôsledku defektov v  medzivojnovej Európe, ale aj vlastnými chybami, najmä nacionalistickým sebectvom jej politických strán a  pre povrchnosť vlastnej nevyzretej demokracie. Masaryk hovoril o „demokracii bez demokratov“. Česi sa však po prvýkrát identifikovali so svojím štátom; popri národnom obrodení zanechala prvá republika na ich historickom povedomí najsilnejšiu stopu. Česi a Židia si ju vysoko vážili, až mytologizovali pre jej toleranciu, ale komunisti, Nemci a  Maďari ju preklínali za  jej odpor voči ich vlastným politickým cieľom. Slováci ju velebili aj preklínali. Udalosti, ktoré nasledovali, boli a  jednoznačne sú ešte otáznejšie. Po  Mníchovskej dohode z  30. septembra 1938, ktorou Veľká Británia a  Francúzsko fakticky odovzdali krajinu Hitlerovi, sa vynorila extrémne pravicová a k fašizmu inklinujúca Druhá republika. Nasledovala okupácia nacistickým Nemeckom a  s  ňou český odboj aj kolaborácia. Povojnová obnova zdanlivo demokratického Československa a  sociálneho štátu sa odohrala v  rovnakom čase ako vyhnanie viac ako 2,5 milióna československých Nemcov a presídlenie 600 000 Maďarov. Pre tento postup musel neskôr český štát čeliť výzvam na ospravedlnenie. Tri roky ostrého politického zápasu sa skončili v  roku 1948 prevzatím moci na  Moskvu orientovanou Komunistickou stranou Československa

a  následnými štyridsiatimi rokmi jej vlády. Česi, ktorí sa podriadili sovietskej civilizácii, opäť prišli o kontakt so Západom. Paradoxom zostáva skutočnosť, že Česi zdieľali dlhú tradíciu marxistického socializmu so západnou Európou (s postavením Komunistickej strany – založenej v roku 1921 – porovnateľným s francúzskou a talianskou komunistickou stranou), čo prispelo k  povojnovej izolácii Československa od  Západu pre jeho „zabetónovanie“ vo východnom bloku. V roku 1946 polovica Čechov volila komunistov a  očividne slobodne si vybrali osud, ktorým mali neskôr pohŕdať. Historické traumy sa hromadili: Mníchov a  koniec československého sna; vojnové roky s dejinami skromného odporu a ozbrojeného hrdinstva popri kolaborácii počas nemeckej okupácie; povojnový odsun Nemcov; „triedny boj“ a  jeho teror; verejné politické procesy a  nové pracovné tábory studenej vojny v  50. rokoch. Silné rozčarovanie a  reakcia na  toto dianie v 60. rokoch („Pražská jar“) posunuli Československo opäť na krátky čas v turbulentnom roku 1968 do centra európskeho diania. Keď v auguste toho roku Sovietsky zväz vojensky obsadil Československo so zámerom potlačiť reformné hnutie, celá krajina, komunisti aj nekomunisti, sa jednotne postavili proti agresorovi. Po porážke však len hŕstka disidentov otvorene kládla odpor voči obnove tvrdej línie komunistického režimu. Keď Moskvou vedený východný blok komunistických krajín neočakávane v  roku 1989 padol, títo disidenti, vedení Václavom Havlom, nenásilnou („zamatovou“) revolúciou zmietli komunistickú moc a  vložili – opäť na  krátky okamih – veľké nádeje do  Západu, najmä ľavice. V  dôsledku udalostí roku 1989 a  nasledujúcich rokov sa celá stredná Európa znovu integrovala do Európy. Česko vstúpilo do celého radu západných inštitúcií, vrátane NATO v  roku 1999 a  Európskej únie v  roku 2004. Ako blízko

k stredu a ako ďaleko od európskej periférie tento posun nakoniec Čechov povedie, je stále neisté. Dvadsiate storočie bolo mimoriadne traumatizujúce pre národnú psychiku, ku ktorej sa celé české dejiny musia neustále vracať. Ľudia sa vrhli do  oneskoreného boja proti komunizmu, redukujúc minulosť na  zväzky ŠTB a  na  dejiny vinníkov („tých druhých“) a  obetí (seba samých). Zo vzdialenejších historických udalostí sa „mníchovská trauma“ nezmazateľne vryla do  psychiky českého národa. Mníchovská dohoda z roku 1938 zostáva ranou, ktorá sa pravdepodobne nikdy nezahojí. Boli by sme sa ubránili pred Nemcami? Bola to zrada? Bol tento štát vôbec životaschopný? Na  sovietsku inváziu v  roku 1968 a  dokonca aj na  komunistický puč v  roku 1948 máme sklon pozerať sa rovnakou optikou: mali sme sa chopiť zbraní? Samozrejme, nikdy nebude jasné, ako mali Česi konať. Neprekvapuje, že neexistuje obdobie, nijaká udalosť, žiadny kráľ, žiadny hrdina a  žiadne miesto, ktoré by neboli kontroverzné. Dokonca aj okamih víťazstva na  konci roka 1989 stratil svoj lesk o  pár mesiacov. Celý svet nevedel pochopiť, prečo sa Česi a  Slováci rozdelili, keď sa už oslobodili spod sovietskej nadvlády. Slovenský štát vyrazil sebaisto dopredu, ale český štát, zdalo sa, stratil azimut a  na  pretras dňa vytiahol ideu českého národa. Rúhavá idea sa po  prvýkrát objavila už na  samotnom konci 19. storočia, keď sa kládla otázka, či by pre národ nebolo lepšie pripojiť sa k niektorej významnej rozvinutej spoločnosti, a  urobiť tak pre ľudí viac, než bolo možné za  stiesnenej situácie Čechov. Masaryk v  roku 1894 napísal prácu Česká otázka; Milan Kundera (nar. 1929) predniesol v  roku 1967 prejav na  IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov s  názvom Nesamozřejmost existence českého národa; a  filozof Jan Patočka (1907  –  1977) nazval jednu zo svojich historických esejí Co jsou Češi?

Súčasná česká inteligencia sa už viac nevyjadruje k ašpiráciám národa, ako to robila v  19. a  20. storočí. Česi sa vzdali tradície načúvať starejším národa a  učiteľom pri hľadaní odpovede, kto sú. Trh, médiá a  politici sa dnes odpútali od  nesúvisiacich fragmentov dejín a  používajú ich len na vlastné pobavenie a politické ciele. Cenou za takýto redukcionizmus je strata zjednocujúceho historického príbehu a  úsudku. Podľa názoru dnešného obyčajného človeka dejiny stratili svoju autoritu: Česi sa bez nich zaobídu. Česi poznajú aj príjemnejší spôsob, ako uniknúť dejinám: pestujú ironické, vymyslené a ľahkovážne dejiny, v ktorých sa fikcia stáva realitou a  naopak. Česi sa identifikujú s  Dobrým vojakom Švejkom (hrdinom rovnomenného románu Jaroslava Haška, ktorý vyšiel v roku 1923) a dávno ho prestali považovať len za hlavnú postavu románu o  prvej svetovej vojne. Podobný postoj zaujímajú k fiktívnemu vynálezcovi a cestovateľovi Járovi Cimrmanovi, ktorého pamätná tabuľa je umiestnená aj na  budove Českého veľvyslanectva v  Londýne. Socha sv. Václava na  Václavskom námestí v  Prahe, kde sa národ tradične zhromažďuje, keď je v  ohrození alebo oslavuje víťazstvo, má dvojníka o  niekoľko stoviek metrov ďalej: oblečený v  zbroji sedí obkročmo na  bruchu mŕtveho koňa, ktorý visí za všetky štyri nohy zo stropu pasáže paláca Lucerna. Problém, ktorému Česi dnes čelia, nespočíva v  ich postoji k  dejinám. Spočíva v  ich predstavách o  prítomnosti a  budúcnosti, pre ktoré nemajú žiadne ideály. Ak existencia národného spoločenstva nemá žiadny zmysel, potom nemajú žiadny zmysel ani národné dejiny. Ktorýkoľvek český historik, či už predstaviteľ národného obrodenia, masarykovec, marxista, antikomunistický disident, európsky orientovaný postmodernista, by s tým pravdepodobne súhlasil.

IWONA SAKOWICZOVÁ

Poľsko Tragédia a heroizmus tvárou v tvár mocným susedom

Keď som v  80. rokoch študovala na  univerzite, história bola obľúbeným študijným predmetom. Bolo to aj pre zvláštnu situáciu v  komunistickom Poľsku, keď sa politika navzájom miešala s postojom človeka k minulosti. Dejiny predstavovali silu, ktorá spájala odporcov režimu, posilňujúc pritom už zažitú predstavu o Poľsku ako o krajine zradenej Západom. Tento pocit bol dedičstvom minulosti, doma rozprávaných trpkých príbehov o starých rodičoch zatknutých, uväznených a zastrelených počas druhej svetovej vojny a po nej. Komunistický systém sa zdal byť silný ako nikdy a  pocit beznádeje priviedol mnoho mladých k  štúdiu minulosti. Dejiny nám mohli poskytnúť odpoveď na  otázku, prečo sme po  druhej svetovej vojne opäť prišli o  nezávislosť a  ako máme na  túto situáciu reagovať. Naša generácia bola iba ďalšou v  dlhom rade Poliakov prežívajúcich scenár okupácie a ilegálnych opozičných hnutí. Z tohto pohľadu radíme delenia Poľska v 18. storočí medzi naše kľúčové dejinné udalosti. Slabosť vnútorného politického systému Poľska a  sila a chamtivosť susedných krajín – Ruska, Pruska a Rakúska – znamenali, že

Poľsko, napriek domácim reformám, prišlo o  svoju nezávislosť. Troma rozdeleniami medzi rokmi 1772 až 1795 táto rozľahlá krajina s  asi 12 miliónmi obyvateľov úplne zmizla z  mapy Európy a  vrátila sa na  ňu až po  zhruba 120 rokoch. Názov Poľsko prežil len v  podobe „Poľské kráľovstvo“, čo bol poloautonómny štát vo zväzku s  Ruskom v  období od roku 1815 až do roku 1831. Od  roku 1569 až po  delenia bolo Poľsko krajinou s  nezvyčajným politickým systémom, ktorý sa na  Západe často chápal ako anarchia. Politický útvar známy ako Republika Poľskej koruny a  Litovského veľkokniežatstva bol istým typom šľachtickej demokracie, v  ktorom politická trieda ovládala zákonodarstvo a obmedzovala moc panovníkov. Tí sa vyberali voľbou. Šľachta sa veľmi dôrazne stavala proti akémukoľvek obmedzovaniu osobnej slobody a  samotný koncept absolutistického štátu sa stretal s  odporom. Tento systém možno považovať za  predchodcu modernej konštitučnej monarchie a demokracie. Napriek faktu, že politické práva mala len šľachta, ktorá tvorila asi 10  % obyvateľstva, ešte stále to bolo najvyššie percento z populácie v Európe s takými privilégiami. Poliaci sa radi pozerajú na  ich Poľsko-litovskú úniu (ako je kráľovstvo a  veľkokniežatstvo niekedy známe) ako na  tolerantný, multietnický štát s obyvateľstvom, ktoré si užívalo relatívnu slobodu. Tradícia tolerancie pred delením sa vždy spomína s hrdosťou. Dôležité je pripomenúť si, že počas stáročí náboženského prenasledovania v  Európe predstavovalo Poľsko bezpečné miesto nielen pre kresťanov všetkých vyznaní, ale aj pre Židov. Kaliszský štatút z  roku 1264 garantoval Židom osobnú a  náboženskú slobodu. Tradičná politika tolerovania protestantských vyznaní a všetkých radikálnych kresťanských siekt získala zákonný základ v  roku 1573 v  príslušných článkoch Varšavskej konfederácie. Stali sa súčasťou poľských konštitučných ustanovení v  16.

a  17. storočí a  táto mierová koexistencia všetkých denominácií predstavovala teóriu, ktorá sa v praxi porušovala len z času na čas. Poľsko naozaj nebolo krajinou, kde sa uplatňovalo upaľovanie na  hranici – to je niečo, čo sa nedá povedať o mnohých európskych krajinách počas týchto storočí. Od  polovice 17. storočia začínalo Poľsko zažívať pomalý úpadok politického a  hospodárskeho systému. Tento úpadok bol napokon jednou z  príčin delení. Pred svojím konečným rozpadom sa Poľsko pokúsilo implementovať sériu reforiem, ktoré, predstavujúc odvážny pokus zvrátiť priebeh osudu, vyvrcholili v ústave z 3. mája 1791. Od roku 1990 sa tento deň oslavuje ako štátny sviatok, ktorým si pripomíname prvú európsku modernú ústavu založenú na  princípoch suverenity ľudu a  delenia moci medzi jej zákonodarnou a  výkonnou zložkou. Pre Poľsko to bolo krátke obdobie nádejí a napriek rýchlemu koncu štátu – ústavu Rusi zavrhli len rok po jej prijatí – je toto obdobie dodnes zdrojom hrdosti Poliakov. Reakcia poľskej politickej triedy – šľachty – bola dvojaká. Prijatie politickej reality koexistovalo so silnou túžbou znovu vybudovať štát. Séria neúspešných a  tragických povstaní (najväčšie sa odohrali v  rokoch 1794, 1830  –  1831, 1863) a  zlyhanie európskych diplomatických intervencií v prospech Poľska zanechali v Poliakoch presvedčenie, že svet je proti nim. Po  povstaniach nasledovali surové represálie. Odsúdenie na  dlhoročný žalár, vyhnanstvo na  Sibír a  konfiškácia majetku predstavovali typické tresty udeľované ruskými úradmi rebelujúcim poddaným. Poľské povstania v 19. a 20. storočí nesú určité spoločné črty. Vzbúrenci obyčajne neboli dobre vyzbrojení, ale zaujatosť pre vec a  viera v  možné víťazstvo navzdory všetkému boli dôležitejšie než racionálne prípravy. Povstania organizované vizionármi predstavovali poľskú odpoveď na  zdanlivo beznádejnú situáciu. Tieto povstania sú však aj zdrojom

sporov medzi súčasnými Poliakmi. Zúfalé pokusy získať slobodu reálne oslabovali obyvateľstvo, pretože to boli prevažne mladí idealisti, ktorí buď prišli o život, alebo odišli do exilu. Niektorí dnešní Poliaci považujú tento odpor za veľký hrdinský čin, ale iní odmietajú povstania pre vysokú cenu stratených životov. Napriek tomu, že si Poľsko rozdelili traja susedia, bolo to práve Rusko, ktoré zostáva aj v  ľudovej predstavivosti hlavným vinníkom jeho parcelovania. Cárska ríša získala z  delenia najväčší kus. Viac než 80  % poľského územia uchvátila do  svojich rúk. Najväčšie a  najtragickejšie povstanie organizovali vlastenci proti ruskému záboru. Hoci bola Poliakom na  konci 19. a  začiatku 20. storočia vnútená germanizácia, v  pamäti ľudu nie je vnímaná tak intenzívne ako násilná rusifikácia. Pocit nadradenosti „civilizovaného“ Poliaka nad moskovským „barbarom“ sa miešal so strachom a nádejou slabých voči utlačovateľom. Pravdepodobne najdiskutovanejšou historickou udalosťou medzi Poliakmi je Varšavské povstanie v  roku 1944. Poľská Armija Krajowa bojovala šesťdesiari dní, aby oslobodila Varšavu od  nacistov ešte pred príchodom Sovietov, ale ich úsilie sa skončilo porážkou. Cena za  nádej a  hrdinstvo bola strašná: v  bojoch zahynulo 16  000 poľských povstalcov a  6  000 utrpelo zranenia. Civilné obete boli obrovské. Nacisti zabili asi 200 000 ľudí a veľká časť hlavného mesta bola úplne zničená. Väčšina Poliakov verila a  stále je presvedčená, že Sovietska armáda sa zámerne zastavila na  ľavom brehu rieky Visla, aby počkala, kým nacisti neskoncujú s povstaním. Týmto spôsobom využili nacistov, aby sa zbavili najaktívnejších nezávislých skupín v  poľskom hlavnom meste a  uľahčili poľským komunistom chopiť sa v  krajine moci. Je to nepodložené presvedčenie umocnené antikomunistickými a  antisovietskymi náladami v povojnovom Poľsku.

Varšavské povstanie možno vnímať ako symbolické pre celé dejiny Poľska za posledné dve storočia. Tragické a hrdinské povstanie bolo chabo organizované, hoci ho uskutočnili mladí vlastenci s  nesmiernou zanietenosťou. Moja generácia ho považuje za  legendárne. V  smutných časoch vlády komunistov predstavovalo vrcholný príklad vlastenectva. Toto bola poľská dilema neskorších generácií: je boj jedinou cestou, ako slúžiť vlasti? Po  druhej svetovej vojne prinútil Sovietsky zväz Poľsko, aby sa stalo jeho vazalom. Tohto mocného suseda mnohí považovali za nebezpečnejšiu inkarnáciu Ruska. Povojnové usporiadanie sa považovalo za nové delenie, pretože Poľsko neprišlo len o suverenitu, ale aj o veľkú časť svojho územia. Nové poľsko-sovietske hranice stanovené v roku 1945 zatlačili Poľsko ďalej na  západ. Niektoré územia, ktoré patrili pred vojnou Nemecku, boli síce prisúdené Poľsku, ale to nekompenzovalo vzniknutú stratu na  východe. Poľsko sa územne zmenšilo a milióny Poliakov, ktorí sa sťahovali na západ z  území zabraných Sovietmi, si niesli so sebou nevraživosť voči svojmu východnému susedovi. Komunistický systém v  Poľsku nebol jednoliaty. Vyvíjal sa podľa toho, ako sa menili podmienky v  samotnom Sovietskom zväze. Z  extrémne represívneho systému v  50. rokoch sa v  60. a  70. rokoch stal systém miernejší. Protikomunistické hnutie odporu sa sformovalo hneď po druhej svetovej vojne, ale štátnej moci sa ho podarilo rýchlo zlikvidovať, či už vojensky alebo politicky. Poliaci tak zostali bez možnosti vyjadriť nespokojnosť s  režimom. Sociálne nepokoje silneli a  rástol počet demonštrácií a  štrajkov robotníkov vo veľkých továrňach. V  roku 1956 a  1970 použila armáda a  milície brutálnu silu na  potlačenie obrovských demonštrácií. Zabili pritom viac ako stovku protestujúcich demonštrantov a  prizerajúcich sa občanov. Požiadavky robotníkov boli prevažne

ekonomické, ale mnohí Poliaci a  ľudia na  Západe ich často považovali za  prejav zásadného odporu voči utláčateľskému politickému systému. Po  roku 1976 začali postupne vznikať skupiny nenásilnej opozície. V  tom roku režim prijal tvrdé opatrenia proti robotníkom, ktorí sa zúčastnili na štrajku. Opozícia sformovaná po roku 1976 vznikla z presvedčenia, že Poľsko ako člen sovietskeho bloku musí postupne vytvoriť autonómnu spoločnosť, ktorá bude brániť ľudské práva zákonnými prostriedkami. Aktivity ako zbieranie podpisov pod protestné listy a organizovanie právnej a finančnej pomoci rodinám politických väzňov sa konali poloverejne. V súkromných bytoch prebiehali prednášky o  historických a  literárnych témach, zamerané na  prehĺbenie znalostí o  Poľsku a  jeho kultúre, ktorá sa považovala za podstatnú pre prežitie Poľska ako svojráznej krajiny. Ďalšiu opozičnú aktivitu predstavovalo tlačenie kníh, brožúr a letákov. Nenásilné aktivity sa obmedzovali na  malé skupiny, ale informácie o  existencii odporu sa rýchlo šírili po  krajine a  mnoho Poliakov začalo veriť v  možnosť uvoľnenia režimu. Ľudia počúvali rozhlasové programy vysielané zo Západu už od 50. rokov. Poľské sekcie rádií Slobodná Európa a  BBC vytrvalo informovali svojich poslucháčov o  všetkých činoch opozície a  represívnej taktike vlády. Počúvanie zakázaného a  často rušeného vysielania predstavovalo bezpečné a  populárne vyjadrenie odporu, ktorý bolo možné klásť v  domácom prostredí. Členovia komunistickej strany, ktorí oficiálne podporovali režim, bežne čerpali základné politické informácie z  tohto zdroja. V  totalitných krajinách tak existovalo klasické orwellovské dvojaké myslenie. Napriek silným antikomunistickým a  katolíckym tradíciám v  Poľsku bola ku koncu 70. rokov veľkou organizáciou s  3 až 5 miliónmi členov Poľská zjednotená robotnícka strana. Ľudia vstupovali do strany skôr kvôli

kariérnemu postupu než z ideologických dôvodov. Všetky kľúčové pozície v štátom riadených podnikoch mohli zastávať len členovia strany. Napriek tomu dokonca aj členovia strany vyjadrovali nespokojnosť s  výsledkami vlády komunistov. Hospodárske problémy, trvalý nedostatok určitých potravín a  priemyselných výrobkov a  rady v  obchodoch patrili k  realite života. Okrem krátkych období plných obchodných regálov a  relatívnej, ale povrchnej prosperity, bol každodenný život v  komunistickom Poľsku sivý, nudný a zložitý. Neduživý politický systém utrpel krutý úder voľbou krakovského kardinála Karola Wojtylu (1920 – 2005) za pápeža Jána Pavla II. v roku 1978, prvú netaliansku hlavu katolíckej cirkvi po viac než 450 rokoch. Keď v roku 1979 navštívil Poľsko, milióny rodákov ho chceli vidieť a vracali sa domov s  pocitom víťazstva: po  prvýkrát komunistické Poľsko, ktoré sa oficiálne hlásilo k  ateizmu, povolilo také obrovské náboženské zhromaždenie. Mnohí z  tých, ktorí sa išli pozrieť na  pápeža, neboli praktizujúci katolíci, ale účasť na  jeho privítaní pre nich predstavovala spôsob, ako vyjadriť rozčarovanie z  vládnucej ideológie a  nedostatku slobody a  svoju vieru v kontinuitu Poľska s jeho minulosťou a tradíciami. Spojenie „byť Poliak znamená byť katolík“ sa definitívne potvrdilo v 19. storočí po delení, keď v krajinách dvoch hlavných agresorov vládlo ruské pravoslávie a  nemecký protestantizmus. Katolicizmus predstavoval významný spôsob potvrdenia vlastného obrazu krajiny v  opozícii voči nebezpečným nepriateľom. Protestantskí a  pravoslávni Poliaci tvorili len bezvýznamnú menšinu. Po  druhej svetovej vojne poľský katolicizmus nadobudol silný antikomunistický charakter. Solidarita, prvé oficiálne uznané nezávislé odbory a  pýcha Poľska, vznikla v auguste 1980 po sérii štrajkov. Overila si, že komunistické úrady sú nemohúce a  že opozičné sily sa tešia masovej podpore. V  80. rokoch

predstavovala Solidarita oveľa viac než len odborové hnutie. Bolo to široké antikomunistické spoločenské hnutie združujúce rôzne politické stanoviská. Medzinárodný dosah Solidarity zohral v  ďalšom vývoji rozhodujúcu úlohu. Táto prvá nezávislá organizácia v  komunistickom bloku dokázala, že komunistov možno prinútiť k akceptovaniu liberalizácie systému. Úrady v zúfalstve vyhlásili 13. decembra 1981 stanné právo. Nasledovalo niekoľko rokov represálií, ale opozíciu nezlomili. Po  počiatočnom šoku opozícia opäť pokračovala v ilegálnych aktivitách podľa overených vzorov. Polici dobre poznali činnosti ako tlač a distribúcia kníh, brožúr a letákov. V  súkromí sa konali stretnutia v  úzkom kruhu a  v  kostoloch prebiehali veľké zhromaždenia, všetky venované obrane ľudských práv. Vyhlasovali sa občasné štrajky a  v  spoločnosti rástol nepokoj. Solidarita pôsobila v  ilegalite v  rámci dobre organizovaných lokálnych a  celoštátnych štruktúr. Komunistické úrady napokon nemali žiadnu moc potlačiť Solidaritu a  nakoniec sa v  roku 1988 rozhodli otvoriť s  opozíciou rokovania. K  úspechu týchto rokovaní prispeli zmeny, ktoré sa v  Sovietskom zväze odohrali nedávno predtým (v  roku 1985 sa generálnym tajomníkom ÚV KSSZ stal Michail Gorbačov, nar. 1931). Diskusie okolo okrúhleho stola sa v  roku 1989 skončili dohodou, ktorá priniesla legalizáciu Solidarity a  ďalších nezávislých odborov, poloslobodné voľby a  skutočné zmeny v politickom systéme štátu. Presvedčivé víťazstvo Solidarity vo voľbách 4. júna 1989 vytvorilo cestu ku konečnej demontáži komunistického systému a doviedlo krajinu k slobode a demokracii. Takzvaná revolúcia Solidarity urýchlila pád celého komunistického bloku a  naštartovala obrovské zmeny v  strednej a  východnej Európe. Pokojný prechod tohto regiónu od totality k demokracii je zdrojom pýchy

Poliakov: dokázal, že boli schopní využiť odpor ako pozitívnu a  tvorivú silu. Za ostatných dvesto rokov malo Poľsko malú šancu na nezávislý vývoj, okrem krátkeho obdobia medzi rokmi 1918 až 1939. Pád komunizmu, nárast slobody a  vstup do  Európskej únie zohrali rolu pri premene Poľska na  štandardný demokratický štát. Dejiny sú pre Poliakov veľmi dôležité, pretože tvoria súčasť vlastného obrazu národa. Navzdory tomu neposkytujú mladšej generácii taký vzorec správania, aby začala nanovo, oslobodená od bremena zlyhaní a porážok.

LÁSZLÓ KONTLER

Maďarsko Tisíc rokov panstva

Maďarská štátnosť je starobylá, ale integrita a  suverenita Maďarska boli po väčšinu jeho dejín neisté. Kombinácia týchto dvoch faktorov vysvetľuje maďarskú posadnutosť „založením štátu“. Hlavný medzník predstavuje korunovácia kráľa Štefana I. v  roku 1000, ktorou sa zrodila kresťanská monarchia. Záleží len na  uhle pohľadu, či Štefanovo uplatnenie železnej vôle voči vlastným poddaným a  mocným susedom budeme považovať za akt štátnického umenia vládnuť, kresťanskej piety, či dokonca za prejav prvej ukážky väčšej vízie o  spojení osudu Uhorska so západnou civilizáciou. Nech už je správny ktorýkoľvek z  názorov, vytvorenie politického zriadenia sa oslavovalo v  takej miere, aká nemá obdobu v dejinách žiadneho európskeho národa. Predkovia kráľa Štefana sú predmetom mnohých diskusií a zosmiešňovania medzi konkurenčnými nacionalistickými tábormi. Jedna strana považuje dobyvačných Maďarov, ktorí prišli z  ázijských stepí o  storočie skôr, za  hordu divochov hovoriacich ojedinelým jazykom. Ich jediné zručnosti boli plienenie a  drancovanie. Tí druhí v  nich vidia slávnych bojovníkov, ľudí ušľachtilých spôsobov a duchovnej kultúry, ktorí

učili Európanov, ako variť mäso, používať vidličky a nosiť nohavice. Je však jasné, že Štefan a  jeho nástupcovia transformovali maďarskú spoločnosť na  nepoznanie. Územné usporiadanie štátu nahradilo dovtedajšie spoločenstvo založené na  príbuzenstve, zatiaľ čo viera v  evanjelium nahradila starobylý pohanský kult. Podstata a  rýchlosť tých premien poznamenali aj neskoršie maďarské dejiny. Prispôsobenie sa je pre maďarské dejiny kľúčové. Otázka, koľko príležitostí konať svojbytne Maďarsko v  priebehu vlastných dejín malo, patrí k  obľúbeným témam diskusií. Zápasil tento málopočetný národ len o  prežitie proti nepriateľským mocnostiam a  ich miestnym prívržencom, alebo vyvíjal snahu udržať si svoju ťažko získanú identitu ako člen európskej rodiny? Možných odpovedí je nespočetne veľa. „Máme niečo. My naozaj niečo máme…ale asi nie skutočnú vec.“ Tento slovný obrat sa opakoval v  podmanivo skomolenej maďarčine na predstaveniach Arkadija Rajkina, populárneho sovietskeho komika v 60. rokoch. Mnohí diváci ho chápali ako trpko-sladký kúsok sebaodsudzujúceho humoru vyjadrujúceho nevoľnosť, ktorú pociťoval národ žijúci v „gulášovom“ komunizme pri uvažovaní o  tom, že napokon všetci boli spokojní aspoň s tým, že mali „niečo“, keď už nemali „skutočnú vec“. Od roku 1000 bol pre mnohých Maďarov „skutočnou vecou“ zdanlivý (západný) európsky štandard, možno v podobe šľachtických snemov, ktoré držali stredovekých kráľov na  uzde; západné kresťanstvo a  jeho reformovaná ratolesť; humanizmus a  ideály osvietenstva; trhový kapitalizmus a  parlamentná ústavnosť. Maďarské „niečo“ sa „skutočnej veci“ často približovalo, napríklad zlatou bulou Ondreja II. z  roku 1222 s ustanovením práva šľachty postaviť sa na odpor panovníkovi (v kladení základov pre stredoveký konštitucionalizmus sa veľmi podobala anglickej Magne charte z  roku 1215), či pôsobením kráľa Mateja Korvína (1443  –

  1490; vládol v  rokoch 1458  –  1490), ktorý koncom 60. rokov 15. storočia zriadil prvý renesančný dvor na sever od Álp. V rozpätí týchto rokov bolo stredoveké regnum Hungariae spoľahlivým útvarom, ktorý prežil zničujúci vpád Mongolov (Tatárov) v  roku 1241, ako aj vymretie rodu Arpádovcov v  roku 1301 (rod vládol od  roku 896, keď Maďari prišli do  Karpatskej kotliny). Regnum Hungariae sa presadilo ako regionálna mocnosť a  v  14. storočí uniklo pohrome čiernej smrti. Zároveň existovalo v  tom čase len málo miest a  boli príliš malé, ich volení predstavitelia v  mestskej rade plnili len vedľajšie úlohy a  ich obchodné cechy sa venovali viac zaobstarávaniu luxusných tovarov pre kráľovský dvor a  šľachtu než rozširovaniu vnútorného trhu. Uhorsko sa vyhlo hospodárskej a  demografickej „kríze 14. storočia“, ktorej príčinou bola prehnaná rozpínavosť, a  tá Uhorsku nebola vlastná. Aj preto nezachytilo dynamické zotavenie sa západnej Európy z  krízy. Pokusy zriadiť trvalú univerzitu v  Uhorsku sa ukázali márne až do  roku 1635, pretože univerzitní vzdelanci boli radi, že môžu pôsobiť v cudzine. Štedrá podpora Mateja Korvína umeniu a učenosti predstavovala vrchol, ale bez ľadovca: bola to iniciatíva vznešeného jednotlivca, ktorý sa uprostred všeobecnej zaostalosti inšpiroval izolovanou intelektuálnou elitou. Matejove nádherné sídla v  Budíne a  Vyšehrade sa zmenili na  archeologické náleziská, kde fragmenty kameňov naznačujú ich pôvodné pôdorysy. Ponúka sa tak ďalšia téma vo veľkolepom príbehu maďarských dejín: téma úpadku. Spustilo ho víťazstvo Osmana Sulejmana II. v  bitke pri Moháči (1526) a  bolo príčinou jedného z  veľkých zlomov v maďarských dejinách. Udalosti vyústili do rozdelenia krajiny na tri časti: na  zvyšok Uhorského kráľovstva zdedeného Habsburgovcami na  západe, na trojuholníkový región okupovaný Osmanmi v strede a na novoutvorené Sedmohradské kniežatstvo na  východe, redukované neustálymi

diplomatickými zmenami medzi mocnými susedmi. Kedysi prosperujúca regionálna mocnosť sa stala pohraničnou zónou medzi dvoma svetovými ríšami. Rozšírenie protestantskej reformácie v každej z troch teritoriálnych jednotiek len doplnilo pocit klinu vrazeného medzi vtedajšie dve „pohanstvá“: islam a  katolícku protireformáciu Habsburgovcov. Dochádzalo aj k  ústupkom. V  priebehu 17. storočia sa občas vyskytli aj prejavy nátlaku zo strany Habsburgovcov (podnecovali ústavné protesty, konšpirácie alebo ozbrojený odpor), ale tie neboli ani hlavnou príčinou rekatolizácie, ani prekážkou pokroku a  prosperity. „Úpadok“ sa nedá výlučne pripísať ani prítomnosti Osmanov a  zdecimovaniu ľudských a materiálnych zdrojov, ktoré spôsobili vražedné vojny. Narastajúci účinok týchto vojen bol dramatický. Keď sa vďaka medzinárodnému úsiliu pod taktovkou Habsburgovcov podarilo na konci 17. storočia Osmanov vytlačiť, obrábali sa len 2  % maďarskej pôdy. Počet obyvateľstva bol približne rovnaký ako dve storočia predtým. Vnútorné presídlenie (najmä severných a  južných Slovanov, Rumunov a  Nemcov) viedlo k  zmene etnického zloženia v Karpatskej kotline. Kým stredoveké kráľovstvo bolo tiež etnicky pestré, do konca 18. storočia pomer Maďarov klesol približne na 40 %. Prítomnosť Osmanov mala dlhodobé dôsledky, ale „uhorský úpadok“, ktorý sa s  ňou spájal, bol spôsobený ešte hlbšími príčinami. Napriek blízkosti Osmanskej ríše a  veľkej vzdialenosti od Atlantiku to boli medzinárodné cykly ekonomického rastu, ktoré až do konca 16. storočia stimulovali uhorské hospodárstvo. Nepodarilo sa im však kapitalizovať poľnohospodárstvo a  zabezpečiť rozvoj priemyslu. Jednu z  príčin, existujúcu dokonca ešte pred príchodom Osmanov, predstavovala uhorská šľachta, ktorá bola schopná zberať ovocie agrárnej konjunktúry bez toho, aby sa pustila do  nevyhnutných zmien, iba jednoduchým posilnením svojich vlastníckych práv na pôdu a pripútaním nevoľníkov k nej.

Tá istá šľachta sa hrdo postavila na  obranu „svojich privilégií“ proti snahám centralistickej vlády a  občas vystupovala ako angažovaný líder stavovských povstaní. Takýmto bola aj osemročná vojna, ktorá vypukla po vyhnaní Turkov v  roku 1699 Leopoldom I. (1640  –  1705) ako reakcia na výstrelky novej habsburskej správy štátu. Na  jej čelo sa postavil František  II. Rákoci, potomok sedmohradských kniežat zo 17. storočia. V roku 1711 sa jeho úsilie skončilo síce nezdarom, ale kompromisný mier obnovil starobylú uhorskú „ústavu“ a  zároveň začlenil krajinu ako autonómnu súčasť do habsburskej monarchie. Napriek častým sťažnostiam na  „koloniálne postavenie“ zavládol v  Uhorsku mier a  oveľa výhodnejšie podmienky pre postupnú obnovu krajiny, než existovali predtým. Veľa záviselo od  schopností privilegovanej vrstvy reagovať na  množstvo rýchlych zmien, ktoré často prichádzali z  Viedne od  osvietenských panovníkov Márie Terézie a  Jozefa II. na  konci 18. storočia – napríklad uplatňovanie progresívnych metód vzdelávania a správy štátu, osvojenie si predstáv o  verejnom blahu a  spoločenskej zodpovednosti. Zlyhanie privilegovanej vrstvy konzervovalo skostnatené štruktúry a  vzťahy, čo spôsobovalo ťažkosti s  vyrovnaním sa s  výzvami moderného veku. A  jej úspechy zase pripravovali a do veľkej miery sa podieľali na vzniku jednej z  najvzrušujúcejších kapitol v  dejinách Uhorska: veku reforiem s  jeho očisťujúcim vyvrcholením, ktorým bola revolúcia a  boj za  samostatnosť v rokoch 1848 – 1849. Mravný základ pragmatického vývoja, ktorý smeroval k  zlepšeniu súťaživosti založenej na vzdelávaní a sociálnej emancipácii, bol potlačený atmosférou vytvorenou na  konci 18. storočia Francúzskou revolúciou. Znovu sa však objavil v  20. rokoch 19. storočia a  spojil sa s  odvekou snahou o  ústavnú obranu prostredníctvom politickej elity a  s  novým záujmom o  vlastnú kultúru. Jeho plodom sa stal všeobecný liberalizmus

a  „národné prebudenie“, program občianskej a  národnej emancipácie uskutočňovaný ruka v  ruke s  materiálnym pokrokom – nielen medzi Maďarmi, ale aj Slovákmi, Chorvátmi, Rumunmi a  ostatnými etnickými menšinami. Maďarskí liberáli však presadzovali ideu „jednotného politického národa“ tvrdením, že občianska rovnoprávnosť jednotlivcov potlačí požiadavku poskytnúť osobitné práva spoločenstvám, čo by neodvratne viedlo k zvýšeniu napätia. Napriek tomu sa zdá, že sa vytvorila dynamická situácia, ktorá mohla Uhorsko vyslobodiť z  jeho úzkych mantinelov. Uprostred ostrých diskusií o  „vlasti a pokroku“, najmä medzi grófom Istvánom Széchenyim (vedúcim zástancom pokroku) a  Lajosom Kossuthom (národným hrdinom) narastala eufória z  civilizačného pokroku. Nasledovala dôsledná revízia zákonov a administratívy s cieľom podporiť trhové vzťahy a  rozšíriť ústavné práva o  predtým nepokryté oblasti, alebo, ako to povedal Kosuth, „rozšíriť piliere ústavy“. Tento slovný obrat naznačoval požiadavku zrušenia poddanstva, rovnosti pred zákonom a  zastupiteľskej vlády ustanovenej podľa liberálneho volebného práva platného v  Uhorsku spojenom s  Rakúskom len prostredníctvom osoby panovníka. Presne tieto požiadavky sa podarilo presadiť nekrvavou revolúciou v  marcových zákonoch prijatých v  roku 1848. O  rok a  pol došlo k  ich anulovaniu, keď Viedeň obnovila svoju moc po  rozpakoch z  revolučného vrenia vo viacerých kútoch monarchie. Pre čerstvo vytvorené revolučné ozbrojené sily sa rakúska armáda podporovaná ruskými jednotkami ukázala ako priťažký súper. Ďalšiu výzvu predstavoval rozsah problémov, ktoré musela revolučná vláda riešiť k  spokojnosti všetkých strán, najmä v  súvislosti so zrušením poddanstva a  vzájomnou nedôverou panujúcou medzi uhorskou privilegovanou triedou a  národnostnými menšinami v krajine, ktorá vyústila do krvavých stretov a pretrvávajúcej nevraživosti.

Uhorsko znášalo tieto záväzky až do  roku 1867, keď odmietanie spolupráce maďarskej elity s  represívnym režimom a  ťažkosti, ktoré zažívalo Rakúsko na  medzinárodnej scéne, vytvorili podmienky na  realizáciu ďalšieho kompromisu – vzniku súštátia, Rakúsko-uhorskej monarchie. Prevažne vďaka prezieravosti niekoľkých veteránov z  roku 1848, takých ako bol „mudrc národa“ Ferenc Deák (1803 – 1876), sa rakúsky cisár František Jozef I. (1830  –  1916) zmenil z  cudzieho autokrata na  ústavného kráľa Uhorska – teraz rovnocenného partnera Rakúska v  rámci habsburskej monarchie. Spolu s  liberálnym parlamentným systémom, ktorý bol zaťažený anachronizmami, nastúpil priemyselný kapitalizmus (v prevažne agrárnej krajine, kde si úradná moc zachovala vo vidieckej spoločnosti značnú časť zo svojho starého feudálneho charakteru) a  mestská modernosť so všetkou extravaganciou belle époque. Emancipovaní a asimilovaní Židia zohrávali v hospodárskom a kultúrnom živote krajiny významnú rolu. Míľovými krokmi sa hlásil pokrok a  prosperita a  väčšina ľudí uverila vo vzkriesenie dejinnej „veľkosti“ Uhorska. Uhorsko z  čias Františka Jozefa I. sa však v  kľúčovej otázke líšilo od Uhorska Mateja Korvína, a to etnickým zložením. Dokonca aj maximum ústupkov, ktoré sa mohli od  Maďarov očakávať, nebolo pre menšiny uspokojivé, keďže menšiny mali sklon spochybňovať integritu uhorského štátu. Vyrovnanie v roku 1867 sa upieklo medzi politickými elitami dvoch najsilnejších národných entít habsburskej monarchie na  úkor ostatných národných menšín. Hoci v  tom čase bol systém realistický, pretože sa opieral o  túto dohodu, zrútil sa v  roku 1918, lebo neexistovalo žiadne uspokojivé riešenie všetkých sporných otázok v ústave. Mierová zmluva z  Trianonu z  roku 1920, ktorá spečatila rozkúskovanie „historického

Uhorska“

(dve

tretiny

jeho

územia

so

všetkým

obyvateľstvom, vrátane jednej tretiny etnických Maďarov, pripadli jeho susedom) sa považuje za  najväčšiu tragédiu krajiny. Aj v  súčasnosti predstavuje výbušnú ideologickú a politickú matériu a  dokonca zatieňuje také hrôzy ako boli maďarský holokaust v  roku 1944 (počas neho prišlo o  život niekoľko stotisíc občanov, pričom štátne orgány ochotne spolupracovali s  nemeckými okupačnými silami) a  potlačenie revolúcie v  roku 1956. Jedni tvrdia, že Trianon bol výsledkom obmedzenej a represívnej politiky maďarských politických elít vedenej voči menšinám. Iní si myslia, že vychádzal zo strategických záujmov nepriateľských veľmocí, ktoré využili etnické napätie ako súčasť svojho vojnového úsilia a  boli ochotné načúvať požiadavkám agresívnych nových národných štátov, svojich spojencov. Skutočná tragédia Trianonskej mierovej zmluvy spočíva v  tom, že prispela k  prežitiu štruktúr, ktoré v  prvom rade viedli krajinu k  vojne. Maďarské národné vedomie si predstavovalo stredne veľký štát, v ktorom sa nadradené postavenie Maďarov neopiera o štatistickú väčšinu a rasovú identitu, ale o  historické a  politické úspechy. Maďarov vyviedlo z  miery, keď im bola vnútená existencia v  hraniciach oveľa menšej krajiny. Všeobecný pocit potupy a  hanby vnútorne odôvodňovali chybami v  zmluve. V  očiach susedov a  ich ochrancov sa Uhorsko premenilo z  krajiny povýšeneckých utláčateľov na  akýchsi malicherných rebelantov ohrozujúcich medzinárodnú stabilitu. Ako sa dalo očakávať, Maďarsko vstúpilo do druhej svetovej vojny opäť v spojenectve s Nemeckom. Je pravda, že režim regenta Miklósa Horthyho (vládol v  rokoch 1920  –  1944) bol zdráhavý spojenec, ktorý sa pokúšal zachovať si priazeň západných mocností. Je tiež pravda, že protižidovské zákony boli v  Maďarsku zavedené v  20. rokoch 20. storočia, t.  j.  ešte prv, než svet vôbec počul o  Hitlerovi. Parlamentná štafáž sa ani veľmi

nenamáhala

zakrývať

autoritatívny

charakter

režimu

vyhovujúci

kresťanskej strednej triede, ktorá bola jeho hlavným podporovateľom a ktorá nebola imúnna voči pokušeniam pravicového radikalizmu. Postavy, ktoré sa stali medzinárodnými obchodnými značkami maďarskej kultúry tej doby, emigrovali – László Moholy-Nagy (1895  –  1946), Robert Capa (1913  –  1954) a  Béla Bartók (1881  –  1945). Maďarský holokaust sme už spomenuli. Akoby toho nebolo dosť, Maďarsko ešte do  jesene 1944 zostávalo posledným spojencom nacistického Nemecka a  Horthyho oneskorený a babrácky pokus opustiť potápajúcu sa loď len otvoril dvere maďarským domácim národným socialistom. Sovietske tanky zmietli aj tieto posledné postfeudálne štruktúry, ktoré sa zachránili v rokoch 1918 –  1920. To, čo ich malo nahradiť, to už bolo mimo vôle samotných Maďarov. Aj keby v  krajine neboli prítomné sovietske vojská, situácia do  konca vojny hrala do  karát komunistom pre prekvapujúce vyčerpanie zdrojov a  takmer úplné politické vákuum. Zdalo sa, že ich presvedčivá aktivita, jednoduché riešenia a  organizácia zodpovedajú duchu doby. Politická stratégia a  vojenský nátlak, násilie, intrigy a  oportunizmus pomohli v  rokoch 1945  –  1947 rýchlo sa rozvíjajúcu demokraciu transformovať do roku 1948 na totalitný režim závislý od Moskvy. Heslá ako: „Zmeníme svet okolo nás už zajtra“ si však našli ochotných spolupracovníkov. Obdobie sovietizácie a  stalinizmu počas 50. rokov predstavovalo pre Maďarov boľavý test spoločenskej a politickej morálky, v ktorom obstáli so striedavým úspechom. Zdá sa, že v priebehu revolúcie v roku 1956, keď krátkodychý maďarský režim pod vedením Imre Nagya (1896  –  1958) potlačili sovietske tanky, dominoval (popri rozhorčení nad zločinmi sovietskeho režimu a neutešenej situácii, ktorú ľudu spôsobil) nový, i keď nejasný demokratický konsenzus, a antistalinistickú zúrivosť nesprevádzala žiadna seriózna možnosť obnovy

konzervatívneho autoritatívneho režimu. Udalosti z  roku 1956 sa svojím pátosom stali epizódou maďarských dejín porovnateľnou s  rokmi 1848  –  1849 a Maďarsku tiež navrátili veľkú časť stratenej medzinárodnej prestíže. V roku 1956 sa opakoval model z rokov 1849, 1918 – 1920 a 1944 – 1948 v  tom zmysle, že medzinárodné udalosti opäť, a  ešte šokujúcejšie než predtým, zbavili Maďarsko príležitosti rozhodnúť o  vlastnej budúcnosti. Po  roku 1956 sa opakovala schéma známa aj z  domácich dejín z  obdobia po roku 1849 (alebo po roku 1867) a obdobia po roku 1920. Režim, ktorý bol nastolený po  neskrývanom terore, sa skonsolidoval prostriedkami akceptovateľnými pre veľkú časť Maďarov. Podobne ako na  roky 1848  –  1849, aj na revolúciu v roku 1956 sa dá pozerať ako na príležitosť vytvoriť pôdu pre kompromis naliehaním na  Maďarov, aby realisticky zhodnotili svoju krízovú situáciu, a  na  Moskvu, aby uznala, že existujú limity pre podriadenie sa. Druhá spomínaná okolnosť vytvorila príležitosť pre nových maďarských lídrov, v prvom rade pre Jánosa Kádára (1912 – 1989), získať súhlas, i  keď nie oddanosť, väčšiny Maďarov výmenou za výhody, ktoré neboli dostupné občanom iných krajín sovietskeho bloku. Ich súčasťou bola „opatrná“ sloboda prejavu a prístup ku kultúrnym hodnotám – pozorne usmerňovaných procesov postupnej premeny na  konzumnú spoločnosť. Ľudia sa zmierili s vládou straníckej byrokracie, komunistickej nomenklatúry pod sovietskou záštitou, a s určitými tabu, ako boli systém vlády jednej strany alebo označenie roku 1956 za  „kontrarevolúciu“. Ani liberalizácia, ani rastúce zahraničné pôžičky, ktoré ju dopĺňali, však nevládali udržať úroveň dosiahnutú na začiatku 80. rokov. Režim preto už nebol schopný obhájiť si svoj podiel na  moci. Do  roku 1989, keď komunizmus konečne padol, sa však Maďari nakazili nedostatkom sebadôvery, čo je ich druhá prirodzenosť, a  malými kompromismi, ktoré vymenili za možnosť žiť v  skromnom pohodlí, sa stíšili do  politickej

lenivosti. Len málo Maďarov bolo preto pripravených na  novú príležitosť nastoliť demokraciu (tentoraz očividne neobmedzenú), stať sa pánmi svojho osudu a  uspieť alebo zlyhať zásadne len na  vlastný účet. Až s odstupom času budú môcť ďalšie generácie posúdiť, či si počínali dobre.

MURAT SIVILOGLU

Tureo Krajina so stratenou ríšou

Bezprostrední predkovia Osmana (vládol v rokoch 1280 – 1324), zakladateľa osmanskej dynastie, ktorá pretrvala do  roku 1922, prišli do  Anatólie v  druhej z  dvoch veľkých vĺn turkickej migrácie zo strednej Ázie po expanzii Mongolov naprieč týmto územím na začiatku 13. storočia. Celé sa to začalo celkom skromne, nič nenaznačovalo budúce víťazstvá. Malému kmeňu pozostávajúcemu zo 400 stanov rozmiestnených na  okraji Bitýnie sa podarilo využiť výhodu politických nepokojov v regióne a preukázať sa ako nezávislá entita. Tento kmeň nebol ani najväčší, ani najvznešenejší z mnohých iných turkických kniežatstiev tých čias – napríklad Seldžukovia sa považovali za  „rodinu kráľov“, ale Osmani uspeli a  stali sa hlavnou mocnosťou v regióne. Úspech Osmanov bol taký veľký, že po  dobytí Konštantínopola v  roku 1453 sa Mehmed II. (1432  –  1481) cítil dosť sebavedomý, aby povedal (príznačne v  Tróji), že „to boli Gréci a  Macedónci…, ktorí plienili tieto miesta v  minulosti a  ktorých potomkov teraz vďaka môjmu úsiliu stihne spravodlivý trest za ich nespravodlivosť voči nám Aziatom v tých časoch, a často aj v dobách nasledujúcich.“ Tieto slová odrážali ideu (zastávanú aj

v  Európe), že Turci, ako pred nimi Rimania, sú pomstychtiví Trójania odplácajúci Grékom porážku v  trójskej vojne. Martin Luther v  roku 1517 vyhlásil, že bola chyba bojovať s  Turkami, pretože také konanie „predstavovalo spochybnenie Božieho súdu nad hriechmi ľudí“. Osmani sa po  istom čase v  roku 1529 prebojovali až k  Viedni a  kedysi neveľké kniežatstvo sa stalo ríšou siahajúcou až na tri kontinenty. Ovládala väčšinu juhovýchodnej Európy, západ Ázie a  severnú Afriku. Až do  roku 1683 vyvolávala v  srdciach Európanov pocit hrozby. Tí očakávali, že „vykonávateľ Božej odplaty“ prenikne do Ríma ešte pred zimou. V  nasledujúcom storočí sa však niečo desivo pokazilo. Systém sa rozpadol a  prestíž sa vytratila. V  roku 1817 francúzsky gróf Auguste de Forbin vyjadril počudovanie, že ríša ešte stále existuje; britský ministerský predseda lord Aberdeen (1784  –  1860) hovoril o  akejsi „záhadnej okultnej sile“, ktorá akoby udržiavala osmanskú moc pri živote. Po celej Európe si ľudia hovorili, že „Turci môžu dobyť, ale nie vládnuť“. Kolovali dokonca povesti o  ich možnom vymiznutí, ktoré sa chápalo ako historická príležitosť pre vedecky zmýšľajúcich ľudí, ako bol filozof Hyde Clarke (1815 – 1895). Ten pozýval verejnosť na „predstavenie o zmiznutí mocného a početného národa, aké sa odohralo so starovekými Grékmi a Rimanmi“. Príbeh tureckého národa spočíva v  jeho rýchlej premene z  postavenia vykonávateľa Božej pomsty na  „chorého muža Európy“, „pyšnú ríšu usilujúcu sa zachovať si svoju dôstojnosť za často nedôstojných okolností“. Devätnáste storočie sa ukázalo byť pre Osmanskú ríšu najdlhším. Úpadok na  politickej aréne a  potupa utŕžená na  bojiskách natrvalo poznačili dobre chránené sultánovo panstvo. Fyzická mapa ríše nebola jedinou vecou, ktorá sa dramaticky zmenila. Zmenila sa aj mentálna mapa ľudu v dôsledku finančných a politických neúspechov. Počas storočí verili všetky spoločenské vrstvy Osmanov v  nepremožiteľnosť svojho

imperiálneho projektu, a to napriek porážkam, akou bola bitka pri Lepante v roku 1571, ktorá podľa Cervantesa odkryla „klamnú predstavu o tom, že Turci sú neporaziteľní“, a  to, čo sa považovalo za  „urážajúcu tureckú nadutosť“, pretrvalo až do  19. storočia. V  nasledujúcich desaťročiach sa však vytratili zmienky o  osmanskej povýšenosti. V  literatúre sa klišé o chlipnom Turkovi, ktorý mohol rozkazovať bezbranným zajatkyniam vo svojom háreme, premenilo na  obraz jeho nemohúcnosti. V  cestopisnej literatúre nahradili tvrdohlavých miestnych obyvateľov, ktorí (slovami sira Fredericka Hennikera zo začiatku 19. storočia) pre svoju „tureckú pýchu a  strohosť“ iba nevraživo zdravili, pokorní krajania, ktorí obdivovali západný životný štýl. Rovnakým spôsobom začali rozmýšľať sami Osmani. Ich postavenie v  porovnaní s  Európou, ako povedal jeden osmanský žurnalista v  roku 1872, bolo „ako postavenie nevzdelaného dieťaťa vedľa všestranne vzdelaného učenca“. Štátom podporované modernizačné programy na  konci 30. rokov 19. storočia tento proces urýchlili. Hoci sa Osmani usilovali vymyslieť vlastnú syntézu (keď sa používanie západného nábytku stalo pravidlom, pašovia túžiaci po  starých dobrých časoch strávených na  divánoch sedávali v  módnom obleku od  krajčíra na  stole a  ich podriadení sa chúlili v kreslách), obdiv k „francúzskemu“ životnému štýlu vytvoril pocit menejcennosti, ktorý sa ukázal ako jeden z najdôležitejších odkazov Osmanskej ríše v jej neskoršej premene na Turecko. „Kultúrne podlizovanie sa“ však nebolo jediným odkazom 19. storočia modernému Turecku. Objav úchvatného Západu na  Východe sa udial v  rovnakom čase ako objav diametrálne odlišného Východu na  Západe. Spisovatelia porovnávajúci osmanskú a  európsku politiku ponúkali oddelené svety s minimálnym vzájomným pôsobením. Dokonca už v roku 1863 poukázal Hyde Clarke, že „veci a  inštitúcie bežné v  Európe

[v súvislosti s Osmanskou ríšou] sú denne odstraňované pre výčitky voči Turkom a  predstavujú sa ako protiklad voči európskym normám“. Tento obraz sa nijako neodlišoval od  tureckého pohľadu. Osmanisti sa usilovali presadiť myšlienku o  jedinečnej ríši a  produkovali šovinistické, ultranacionalistické historické práce. Z toho dôvodu sa podľa nich vynoril istý druh „železnej opony“ oddeľujúcej osmanský a  európsky svet pred rozkvetom imperializmu 19.  storočia. Takýto prístup bol však neodôvodnený. V  priebehu stáročí existovali medzi Európou a  Osmanmi popri intenzívnych intelektuálnych a  kultúrnych kontaktoch aj živé obchodné vzťahy. Podľa európskych realistov bola Osmanská ríša, ako sa jeden z  nich vyjadril, „mocnosť ako hociktorá iná, bárs aj európska“. Pre osmanských sultánov, na druhej strane, to bolo len prirodzené, pretože sa považovali, okrem iného, za legitímnych dedičov rímskych cisárov: Kayseri Rum (cisár Ríma) bol titul, ktorým sa hrdo pýšili. Keď došlo v roku 1922 k zrušeniu sultanátu, mladí republikáni pochopili, že osmanské dejiny sú príliš kontroverzná téma. Glorifikácia 15. a  16. storočia ideologicky nevyhovovala, kým spomienky na  19. a  začiatok 20. storočia boli príliš čerstvé, aby sa dalo na  ne zabudnúť. Pre sekulárnych nacionalistov mladej republiky predstavovala nepohodlnú tému aj ústredná úloha náboženstva v  osmanskej spoločnosti. Multikultúrne zloženie Osmanskej ríše navyše odporovalo princípom nového štátu, ktorý vyzdvihoval národnú čistotu. Republikáni sa potrebovali od  toho jednoznačne dištancovať, a  preto odmietli osmansko-islamskú minulosť a  prišli s  niečím, čo je známe ako „téza o  oficiálnych dejinách“, založená na veľmi liberálnom pochopení predosmanských tureckých dejín. Bola to obranná téza proti (ako sa vyjadril jeden z  teoretikov) „očierňovaniu a  neoprávneným výrokom, napríklad, že Turci patria k  „žltej rase“, [sú] podriadení Európanom…[a] nemajú žiadne historické práva na Anatóliu“.

Podľa tejto teórie „kultúrnym domovom tejto rasy [tureckého ľudu] je stredná Ázia. Podnebie [tohto regiónu] sa zmenilo prirodzeným behom vecí… [preto] sa musela táto masa ľudí odsťahovať“. Okrem tvrdení, že Turci boli príslušníkmi árijskej rasy a  založili viacero civilizácií, vrátane sumerskej, akkadskej, asýrskej, chetitskej, egyptskej a egejskej, sa táto téza tiež usilovala upozorniť verejnosť na škodlivé vplyvy islamu na tureckosť. Dôraz kladený na staroveké anatólske civilizácie bol zámerný. Táto teória zvláštnym spôsobom kombinovala stredoázijskú minulosť tureckého národa so starovekým dedičstvom územia. Anatólia, povedal Mustafa Kemal Atatürk (1881  –  1938), zakladateľ Tureckej republiky, je „kolískou Turkov už sedemtisíc rokov“. V  takom chápaní minulosti bolo pre Osmanov len málo miesta. Aj keď si tento názor nikdy nezískal široké uznanie medzi intelektuálmi, celkom dobre poslúžil ako ideologický prameň pre mladú republiku medzi dvoma svetovými vojnami. S  nástupom politického systému viacerých strán na  konci 40. rokov „téza o oficiálnych dejinách“ upadla do zabudnutia. Toto obdobie sa stalo tiež svedkom „normalizácie“ náboženských záležitostí, uskutočňovanej vládnucou stranou so zámerom udržať si moc. Zatiaľ čo akademická obec sa sústreďovala na tzv. zlatý vek ríše – 15. a 16. storočie, politická sféra si všímala rastúce odkazy na  osmanskú minulosť. Ríša vracala úder. Nové vnímanie ríše, opierajúce sa o  neúnavný archívny výskum, presadzovali v  60. rokoch historici ako Halil İnalcik a  Ömer Lütfi Barkan. Podľa tohto nového pohľadu bola Osmanská ríša politická entita sui generis, ktorá sa opierala o  prepracované chápanie spravodlivosti. Podstatne sa líšila od stredovekej Európy, kde roľníci boli nevoľníkmi. Práve tak ako fašizmus mal vplyv na to, ako republika vnímala svoje vlastné dejiny, nové diskusie vyvolával aj marxizmus. Mnohí bádatelia sa zaoberali aj otázkou, či v ríši

existoval ázijský spôsob výroby alebo či je možné nájsť nejaké základy kapitalistického rozvoja. Po  vojenskom puči v  roku 1980 začal štát presadzovať islamizáciu vzdelávania so zámerom bojovať proti ľavicovým hnutiam, čím zároveň napomáhal nový prístup k chápaniu osmanských dejín. Článok 24 ústavy z  roku 1982 uvádza: „Náboženské a  etické vzdelávanie sa bude viesť pod dohľadom a  kontrolou štátu. Výučba náboženskej osvety a  mravnej výchovy bude povinne zaradená do  osnov pre základné a  stredné školy.“ Výsledkom bolo uvedenie Osmanskej ríše na  rovnakú úroveň ako islam. Turci bez ohľadu na  detaily svojej stredoázijskej minulosti sa teraz prezentovali ako obrancovia islamu, najmä počas panovania Abdülhamida II. (1842  –  1918; vládol v  rokoch 1876  –  1909), keď bezprecedentný dôraz na  náboženstvo dosiahol nový vrchol a  spojenie „Turci = islam“ získalo oficiálny súhlas. Od  80. rokov 20. storočia získavala ríša postupne na  význame ako istý referenčný bod v tureckých vnútorných a zahraničných vzťahoch. V roku 1999 celá krajina oslavovala 700. výročie založenia osmanského štátu Osmanom I. Na  pripomenutie tejto udalosti sa zriaďovali nové školy a  písali knihy. Turecký predseda vlády Recep Tayyip Erdoğan (nar. 1954) v januári 2009 po ostrej debate o Gaze s izraelským prezidentom Šimonom Peresom (1923  –  2016) rozbúril scénu na  Svetovom ekonomickom fóre v  Davose. Po  návrate domov ho vítala silne podráždená skupina ľudí výkrikmi „posledný osmanský sultán“. Tento slovný obrat, ktorý sa počas prvých rokov republiky používal ako politická urážka, nadobudol teraz úplne inú konotáciu. O niekoľko mesiacov neskôr Erdoğan navštívil Sýriu, kde mal dlhý prejav o spoločnom dedičstve týchto dvoch krajín. A opäť ho v obidvoch štátoch vítali tými istými heslami. Spoločné dedičstvo, ktoré sa mladá republika pokúsila odmietnuť, sa ukázalo ako nepopierateľné. Pri

zvažovaní všetkých týchto skutočností si kladiem otázku, či Jason Goodwin nemal pravdu, keď začal svoju knihu Páni horizontov: Dejiny Osmanskej ríše (Lords of Horizons: A History of the Ooman Empire, 2003) slovami: „táto kniha je o  ľuďoch, ktorí neexistujú“. Ríša, ako politická entita, sa už dávno rozplynula v dejinách, ale jej duch je s nami a nejaký ten čas s nami ešte zostane.

LUIZ MARQUES

Brazília Dedičstvo otrokárstva a ekologiá samovražda

Brazílčanmi v dnešnom ponímaní sme sa stali v dôsledku dvoch dejinných skutočností. Po  prvé, odkedy v  roku 1500 portugalský moreplavec Pedro Cabral pristál v Porto Seguro v dnešnom štáte Bahia, brazílska spoločnosť sa po tri štvrtiny svojej histórie skladala z otrokov a otrokárov, čiže tých, ktorí z  otrokárstva ťažili. V  starom koloniálnom zriadení bola Brazília najväčším dovozcom otrokov a  otroctvo zrušila až v  roku 1888 ako posledná z  krajín na  západnej pologuli. Po  druhé, od  príchodu Portugalčanov, ale predovšetkým v poslednom polstoročí, má na základné sociálne a hospodárske vzťahy v brazílskej spoločnosti rozhodujúci vplyv bezohľadné ničenie životného prostredia, ktoré postupuje z  východného pobrežia do  vnútrozemia. Do  šesťdesiatych rokov 20. storočia už tento proces zasiahol obrovské ekosystémy strednej a severovýchodnej Brazílie: Pantanalské mokrade, savany v oblasti Cerrado a Amazonský región. Tieto dva dejinné momenty sú základnými východiskovými bodmi existencie Brazílie, tej minulej i  tej súčasnej. Sú konštantami v  dejinách krajiny a  mali nesmierny význam aj v  globálnom meradle. Od  nich vždy záviseli ostatné premenné brazílskej spoločnosti.

Plavbu z  Afriky do  Ameriky cez Atlantický oceán prežilo v  období od 16. do 19. storočia celkovo 10,7 milióna otrokov, pričom takmer polovica z nich smerovala do Brazílie (podľa nedávnych výpočtov, ktoré uskutočnili historici David Eltis a  José Flávio Moa). V  Brazílii teda za  350 rokov pristálo takmer päť miliónov otrokov. Britské kolónie v Severnej Amerike a  Spojené štáty americké pravdepodobne doviezli iba jednu desatinu z tohto množstva. V roku 1850 bolo v Brazílii 2,5 milióna otrokov a podľa sčítania obyvateľstva z roku 1872 malo africký pôvod približne 58 percent populácie (či už išlo o otrokov, alebo slobodných ľudí). Brazílska ekonomika potrebovala v ére kolonializmu veľa pracovnej sily, nie však silný a  rastúci vnútorný trh. Hlavné brazílske komodity ako cukrová trstina, zlato v  18. storočí a  od  19. storočia káva boli totiž veľmi žiadané v  Portugalsku aj v  ostatných krajinách Európy. Okrem toho bol obchod s otrokmi vysoko lukratívny sám osebe, a keďže pôdy bol v Brazílii nadbytok a príliš sa s ňou neobchodovalo, otroci tvorili často najcennejšiu časť dedičstva jej obyvateľov. Otroci sa však nevyužívali iba na prácu na plantážach. Napríklad v Bahii pracovala na  trstinových plantážach menej než desatina otrokov. V  kapitanáte São Paulo vlastnilo otrokov koncom 18. a  začiatkom 19. storočia 13 až 39 percent domácností. Medzi vlastníkov otrokov patrili majitelia tabakových plantáží, rybári, majitelia liehovarov, remeselníci, cirkevní hodnostári, ľudia v  slobodnom povolaní, drobní obchodníci či robotnícki predáci. Otrok bol teda v brazílskej spoločnosti všadeprítomnou postavou a pre fungovanie ekonomiky bol kľúčový, ale nielen tým, že vytváral zisk. Otroctvo prenikalo do  všetkých oblastí spoločnosti – ovplyvňovalo jej formy sporenia, predstavivosť, religiozitu, sexualitu, kolektívnu mentalitu, znaky spoločenského postavenia, modus operandi rodinného života

a mnoho iného. Postava otroka bola pre neotrokov natoľko dôležitá, že sa stala „prirodzenou“ súčasťou ich samozrejmého a  podvedomého prístupu k životu. Brazília je v starovekých i novovekých dejinách západného sveta najdokonalejším zhmotnením Aristotelovho pojmu spoločnosti, ktorá otroctvo považuje za  prirodzené. Otroctvo je súčasťou brazílskej spoločnosti do  takej miery, že je neviditeľné ako hudba sfér (o  ktorej Pytagoras povedal, že ju nepočujeme, pretože predchádzala nášmu zrodu). A tak ako sa táto nebeská hudba dá začuť len prostredníctvom jej opaku – ticha, aj dedičstvo otrokárstva sa v  dnešnom brazílskom myslení zjavuje iba prostredníctvom svojho opaku – „rasovej demokracie“, teda názoru, ktorý v  roku 1933 vyslovil sociológ Gilberto Freyre, že Brazília netrpí rasovými predsudkami ani diskrimináciou. Ak sa Brazílii podarilo tento mýtus vyviezť, je to predovšetkým preto, že mu sama verí. Zotročenie jednej časti spoločnosti druhou zanecháva na  spoločnosti nezmazateľné Kainovo znamenie. Jeho najpálčivejším dôsledkom je to, že Brazílčanom sa nepodarilo vytvoriť plne občiansku spoločnosť. Priepasť medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami bráni pocitu spolupatričnosti či individuálnej zodpovednosti. Potomkovia otrokov slúžia aj naďalej dedičom neotrokov. Obe skupiny žijú v  oddelených sociálnych sférach a  symbolických celkoch, pričom toto rozdelenie sa od  apartheidu líši iba tým, že legislatíva obsahuje množstvo zákonov zaručujúcich rovnoprávnosť. Typickým príkladom je povinnosť umiestňovať vo výťahoch bytových domov ceduľku, ktorá domácich sluhov ubezpečuje o  ich práve používať tie isté výťahy ako vlastníci bytov. Zákon sa však nedodržiava: nižšie spoločenské vrstvy, ktoré sú potomkami otrokov, si v skutočnosti svoje práva neuplatňujú. Absencia pocitu spoločenskej príslušnosti vedie k  extrémnemu individualizmu. Ekonomická a politická korupcia sa považuje za normálnu

a spoločnosť je ňou presiaknutá – korupcia je zažratá pod kožou obchodu a  nachádza sa na  všetkých úrovniach výkonnej, zákonodarnej a  súdnej moci. Verejnosť už na korupčné škandály rezignovala a opakovane si volí zjavne skorumpovaných politikov. Protispoločenské správanie sa stalo normou. Veľké investície do  infraštruktúry smerujú do  vreciek automobilového priemyslu, nie na  zlepšenie hromadnej dopravy. Cesty a ulice sú akoby krajinou nikoho. Nákladné autá spaľujú nau so smrteľne vysokým obsahom síry, čím znečisťujú mestá a  zároveň podporujú agresívne správanie. Stúpa dopyt po  nepriestrelných autách s  tmavými sklami. Takzvaná „brazílska neformálnosť“, ďalší vývozný artikel, ktorý je v  cudzine vítaný a  na  ktorý sú Brazílčania hrdí, nie je ani tak znakom uznania individuálnej slobody, ako privilégiom tých, ktorí si môžu zákony ohýbať vo svoj prospech. Ostatní sú odkázaní na byrokraciu a formálnosť. Podobne ako otroctvo, aj byrokracia je súčasťou smutného dedičstva iberského pôvodu brazílskej spoločnosti. K  ďalším aspektom tohto dedičstva patrí vplyv inkvizície (ktorá v Portugalsku trvala do roku 1821) a  jezuitského vzdelania. V  Brazílii sa ujala proagrárna, a  teda antiindustriálna mentalita posvätená Methuenskou dohodou medzi Anglickom a  Portugalskom z  roku 1703, následkom ktorej došlo k  spomaleniu priemyselného rozvoja v  Portugalsku. V  Brazílii Portugalsko prísne zakázalo existenciu vydavateľstiev a dokonca aj tlačiarní až do roku 1808, dôsledkom čoho bola extrémne slabá tradícia tlačeného slova v  koloniálnych i  neskorších dejinách Brazílie, ako aj zakorenená negramotnosť a  anti-intelektuálnosť brazílskych „elít“. Pevná tradícia iberského absolutizmu v  neposlednom rade vysvetľuje, prečo Portugalsko aj Brazília v  19. a  20. storočí toľkokrát upadli do  autoritárskeho režimu (v Brazílii došlo až k piatim pučom: v rokoch 1889, 1930, 1938, 1945 a 1964) a prečo sa ľavicové strany tak zhovievavo stavali k stalinizmu.

Sociálna nerovnosť prameniaca z otroctva je na ústupe, aspoň čo sa týka rozloženia príjmu. To sa, žiaľ, nedá povedať o  druhej téme brazílskych dejín, ktorou je spomínaná devastácia krajiny. Atlantická lesná vegetácia, ktorá kedysi lemovala pobrežie a  rozprestierala sa na  15 percentách krajiny, dnes takmer neexistuje. V  roku 1993 zostávalo z  jej pôvodnej rozlohy iba sedem percent; ďalších stotisíc hektárov zmizlo v  priebehu troch rokov (2005 – 2008) a dnes nič nenasvedčuje tomu, že sa jej posledné zbytky zachovajú. V  brazílskych intelektuáloch, ktorí získali vzdelanie v Európe, sa od konca 18. storočia prebúdzalo ekologické svedomie. V ich kritike odlesňovania – v  ktorej sa ozývali osvietenské ideály harmónie medzi človekom a  prírodou – môžeme sledovať, ako deštrukcia Atlantického lesa naberala na obrátkach. Rovnaký osud čaká Amazonský región. Ľudská prítomnosť nemala v  Amazonskej nížine na  vegetáciu výrazný vplyv po  tisícročia – až kým v roku 1964 vojenský prevrat nenastolil diktatúru, ktorá so sebou priniesla tyraniu a  motorové píly. Režim spôsobil obrovskú sociálnu a  ekologickú nerovnováhu: stavali sa nové cesty, drancovali sa lesy a  rozširovala sa pôda na poľnohospodárske účely, stavali sa obydlia pre kolonistov z iných regiónov, údolia riek zničili vodné priehrady, začala sa povrchová ťažba a  zlatá horúčka, rieky sa znečisťovali ortuťou, živočíšne druhy žijúce vo voľnej prírode sa dostávali do ohrozenia, niektoré vyhynuli, iné sa pašovali a obchodovalo sa s nimi, a tak ďalej. Diktatúra sa skončila v  80. rokoch 20. storočia, ale ideológia „národnej integrácie“, ktorú hlásala Vyššia vojenská škola (a  podľa ktorej mala armáda právo vládnuť, aby zaručila národnú suverenitu), predstavovala – a  stále predstavuje – záujmy širokých vrstiev brazílskej spoločnosti. Ide o  subjekty, ktoré majú bezprostredný záujem zničiť aj posledné zvyšky brazílskeho lesa: majiteľov pôdy, farmaceutické firmy, výrobcov

priemyselných strojov, hnojív, pesticídov a  geneticky modifikovaných semien, spoločnosti zaoberajúce sa ťažbou dreva a  stavebné firmy, mäsopriemysel a  maloobchod, finančný a  administratívny systém, ktorý tieto štruktúry podporuje, a  samozrejme, politické strany a  lobistické skupiny. Skrátka kompletná sieť hospodárskej a ekonomickej sily Brazílie. Národní intelektuáli od  extrémnej pravice po  extrémnu ľavicu argumentujú, že ničenie lesa je daň za  ekonomický rast a  že akýkoľvek pokus o  brzdenie tohto procesu iba slúži záujmom vedúcich globálnych ekonomík, ktoré si v  minulosti svoje lesy zničili a  teraz chcú profitovať z tých „našich“. Navyše sú tu sociálne hnutia, ktoré tolerujú zaberanie lesa prebytočným mestským či vidieckym obyvateľstvom. Keďže prevažná časť úrodnej pôdy v juhovýchodnej Brazílii sa využíva, tieto hnutia obhajujú morálne právo pracovníkov bez pôdy obsadzovať pôdu „neúrodnú“ – inými slovami les. Na  druhej strane ideológovia „udržateľnosti“ – poľnohospodárski ekonómovia a  inžinieri – vydali celú knižnicu publikácií, v  ktorých poukazujú na  to, že úspory zo zavedenej veľkovýroby sa dajú dosiahnuť prepojením Amazonského regiónu s  lokálnymi i  medzinárodnými trhmi bez ničenia pralesu. Od  80. rokov 20. storočia sa brazílske ekosystémy devastujú ešte rýchlejším tempom. V  regióne známom ako „Legal Amazonia“, ktorý sa rozprestiera na  väčšej ploche ako Francúzsko, sa v  rokoch 1977 až 2005 zničilo 16 percent amazonského pralesa. Odvtedy tento vývoj nepoľavil. Za odlesňovaním v Brazílii stojí už od koloniálneho obdobia predovšetkým chov dobytka, ktorý sa dnes podieľa na  devastácii Amazónie 80 percentami. Vďaka nemu je Brazília jedným z  najväčších vývozcov hovädzieho mäsa, pričom obrovská časť produkcie končí na domácom trhu.

Národ však zúfalá potreba ochrany brazílskych ekosystémov nevzrušuje. Jej jedinými zástancami sú domorodé amazonské spoločenstvá a skupinky výskumníkov a  ekológov. Tí však nemajú dostatočnú váhu nielen v  Brazílii, ale ani v  medzinárodnom kontexte. Ak chce svetové spoločenstvo skutočne Amazonský dažďový prales zachrániť, musí konať rýchlo a  dôrazne. Historicky sa Brazília vyvíjala „zvonka dnu“. Otroctvo bolo zrušené veľmi neskoro a  aj to pod silným tlakom medzinárodných záujmov. Keby nenastal tlak zo strany Severnej Ameriky, fašizoidný režim „Estado Novo“, zriadený v  roku 1938, by sa pridal k  Osi Berlín – Rím. Diktatúra nastolená v  roku 1964 a  podporovaná ministerstvom zahraničných vecí USA by pravdepodobne trvala dlhšie, keby nebolo prezidenta Jimmyho Cartera (v úrade v rokoch 1977 – 1981) a európskych demokracií. To isté platí o záchrane pralesov. Táto rozľahlá krajina, svojou povahou nehybná a  archaická, je natoľko spútaná autoritárstvom a  majetkovými zvykmi svojej koloniálnej minulosti, že sa ekologickej samovražde vyhne len vtedy, ak ju k tomu donúti medzinárodný tlak. Je však otázne, či taký tlak nastane. Kým si Brazílčania uvedomia, že podriadením lesov logike zisku môžu jedine schudobnieť, a  kým si svet všimne katastrofálne dôsledky premeny Brazílie na savanu či púšť, bude už neskoro.

ELIZABETH BAQUEDANOVÁ

Mexiko Krajina orla, kaktusu a hada

Návštevník centra hlavného mesta Mexika sa môže kochať nádherou manieristických budov, barokových kostolov a  secesných hotelov a  neuvedomovať si pritom, že na  tomto mieste sa kedysi rozprestieralo jazero, pri ktorom v  roku 1325 putujúci Aztékovia našli zasľúbenú zem. V  roku 1978 narazili pracovníci elektrární pri inštalácii elektrického transformátora na veľký kameň zdobený reliéfmi. Keď sa ho podarilo archeológom odkryť, ukázalo sa, že ide o  sochu bohyne mesiaca Coyolxauhqui. Prezident José López Portillo (1920 – 2004) nariadil budovy v  jej okolí strhnúť a  odhaliť minulosť národa. „Bolo to v  mojej kompetencii,“ povedal, možno vedome odkazujúc na  moc svojich predchodcov, aztéckych panovníkov, hoci jeho vlastní predkovia pochádzali čiastočne zo španielskej Navarry. Podľa proroctva si Mexikovia (ako sa Aztékovia sami nazývali) mali nájsť domov na  mieste, kde ich kňazi zazrú orla, ako sedí na  kaktuse a požiera hada. Toto miesto sa malo stať zasľúbenou zemou a oni vládcami obrovskej ríše. Mexikovia našli tento domov na  ostrove Tenochtitlan („miesto, kde rastie opuncia“ alebo „miesto, kde rastú plody kaktusu“)

a na počesť boha vojny Huitzilopochtliho a boha dažďa Tlaloca tu postavili chrám Templo Mayor, najvýznamnejšiu aztécku sakrálnu budovu. Práve v  tomto chráme vykonávali Aztékovia najokázalejšie obrady a  dávali najavo svoju moc. Mnohé mestá im vzdávali hold rozličnými výrobkami – šperkami, maskami, terakotovými nádobami a sochami, kým krv podrobených nepriateľov im slúžila ako obeta bohom. Nálezy svedčia o  tom, že Aztékovia vedeli o  existencii starších kultúr a  vážili si ich. Napodobňovali napríklad pyramídovú architektúru mesta Teotihuacan v hornatom strednom Mexiku, ktoré vzniklo približne v rokoch 50 – 800 n. l. Našla sa aj olmécka jadeitová maska z roku 1200 pred n. l. Aztékovia si jasne uvedomovali svoj dlh minulosti. Olmécka civilizácia, ktorá prekvitala v  oblasti Mexického zálivu v  rokoch 1500 až 400 pred n. l., položila základy všetkých neskorších mexických civilizácií. Olmécki bohovia, kalendár a jaguárí kult sa rozšírili ďaleko do  vnútrozemia, kde si ich osvojili ľudia Teotihuacánu aj Toltékovia, ktorých civilizácia prekvitala v období rokov 900 až 1150 n. l., dnes známom ako zlatý vek predkolumbovského Mexika. Olmékov a  ich bohov mali v úcte aj Aztékovia. K  ich dedičstvu patrí mýtus o  bohovi bielej pleti menom etzalcoatl, ktorý mal podobu opereného hada. Symbol opereného hada si osvojil najmä posledný aztécky panovník Montezuma II. (pribl. 1466 – 1520; vládol v  rokoch 1502  –  1520), čo sa prejavilo aj tým, že dal postaviť veľa hadích sôch so svojím piktogramom, v ktorom nechýbal diadém a ozdobný krúžok do nosa. Podľa mýtu sa boh etzalcoatl dal oklamať svojím nepriateľom Tezcatlipocom (Dymiacim zrkadlom) a spáchal incest. Ráno sa tak hanbil, že vyplával na  more smerom na  východ, a  sľúbil, že sa vráti – zhodou okolností v tom istom roku, ako do Mexika prišiel španielsky conquistador Hernán Cortés (1485 – 1547).

Uvedeným mýtom sa vysvetľovalo, prečo Montezuma zo začiatku váhal, keď sa Cortés v  roku 1519 z  ničoho nič objavil v  Tenochtitlane. Táto epizóda sa po  dobytí Mexika vysvetľovala v  dejinách tak, že Montezuma čakal na Cortésa a bol ochotný vzdať sa trónu v jeho prospech. Ukázalo sa však, že takýto výklad vznikol až po  dobytí: Montezuma si myslel, že Cortés je vyslancom významného kráľa, ale nie samotným kráľom. Španieli dobyli Tenochtitlan v  priebehu dvoch krátkych rokov. Za  úspech vďačili nielen európskym dobyvateľom, ale aj domorodým neaztéckym spojencom. V knihách – najmä európskych a amerických – sa často dočítame, že Španielom stačilo na  dobytie Mexika niekoľko stoviek mužov. Je pravda, že bojovníkov, ktorí mali zbrane, kone a bojové psy, bolo len okolo 650. Po  ich boku však bojovali aj tisícky Mexikov, ktorí radšej pomáhali novým prišelcom než imperiálnym Aztékom. Toto ich rozhodnutie znamenalo koniec starého Mexika a  začiatok „Nového Španielska“. Pre Španielov bolo po  dobytí Mexika dôležité odstrániť staré náboženstvo a  zaviesť novú kresťanskú vieru. Cortés v  roku 1524 uvítal františkánskych misionárov, ktorých úlohou bolo obrátiť indiánske obyvateľstvo na  kresťanstvo. Španielsky kráľ v  roku 1535 ustanovil v Mexiku miestokráľovstvo Nové Španielsko a prvý miestokráľ Antonio de Mendoza (1495  –  1552) vybudoval na  mieste niekdajšieho aztéckeho hlavného mesta, ktoré bolo zrovnané so zemou, španielske mesto. Mexiko sa nestalo iba hlavným mestom Nového Španielska, ale aj sídlom mexického arcibiskupa. Prvý miestokráľ požiadal španielskeho kráľa o  založenie univerzity. Kráľovská pápežská univerzita v Mexiku vznikla v roku 1551 a jej rektorom sa stal Francisco Cervantes de Salazar. Antonio de Mendoza a prvý biskup Mexika Juan de Zumárraga schválili aj vznik Univerzity Santa Cruz

v  Tlatelolcu v  roku 1536. Školu, ktorá poskytovala vzdelanie deťom aztéckej elity, riadili františkáni. Prvý americký „antropológ“ Bernardino de Sahagún (1499  –  1590) tu s  pomocou indiánskych obyvateľov napísal počas rokov 1540  –  1585 komplexné dielo o  aztéckej kultúre s  názvom Všeobecné dejiny záležitostí Nového Španielska (Historia general de las cosas de la Nueva España). Kniha vyšla v  španielčine aj aztéčtine a  obsahovala ilustrácie. Ešte aj dnes zostáva dôležitým prameňom informácií o  živote pôvodných obyvateľov od náboženstva po ich záľuby. Od  roku 1522 si Španieli začali upevňovaním organizovanej nadvlády nad mexickou aristokraciou budovať formálne mocenské štruktúry. Každé väčšie mesto (señorío) zverili do  rúk jednému conquistadorovi. Tento systém sa neskôr stal známy ako encomienda (zo španielskeho slova encomendar – poveriť). Encomienda umožňovala latifundistom získať kontrolu nad domorodou pracovnou silou a  poľnohospodárskou produkciou, čo viedlo k  vykorisťovaniu mexického obyvateľstva. Takéto zneužívanie zavrhol dominikánsky mních Bartolomé de las Casas, keď naň upozornil španielskeho kráľa Filipa II. (1527 – 1598; vládol v rokoch 1556 –  1598). Zlé zaobchádzanie s Mexičanmi spomína aj kingsboroughský kódex zo 16. storočia, ktorý zobrazuje štyroch mexických šľachticov upálených zaživa za  oneskorené platby španielskym poverencom (encomenderos). Je nespochybniteľné, že drastické požiadavky, aké nastolili Španieli, dovtedy indiánske obyvateľstvo nepoznalo. V  17. storočí už boli mnohí mladí kreoli (Španieli narodení v  Novom svete) na svoju mexickú identitu hrdí, ale zároveň sa usilovali o španielsky ráz hlavného mesta. Koncom 18. storočia dal gróf z  Revillagigedo (miestokráľ v rokoch 1789 – 1794), predstaviteľ osvietenského absolutizmu vyznávaného španielskym kráľom Karlom III. (1716 – 1788; vládol v rokoch 1764  –  1788), skrášliť veľké námestie Mexika, známe pod menom zócalo.

Pod základmi starobylého mesta sa našli dva indiánske poklady: kolosálna socha bohyne zeme Coatlicue a  tzv. slnečný kameň, veľký monolit, ktorý dal vytvoriť Montezuma II. Kameň znázorňuje súčasnú éru, znak (podobný ondrejskému krížu) symbolizujúci pohyb, ktorý spôsobuje zemetrasenie, uprostred sa nachádza tvár božstva (pravdepodobne Slnka), minulé éry, ktoré sa skončili pohromami, ako aj hieroglyfy dvadsiatich názvov dní duchovného kalendára. Napriek tomu trvalo ďalších sto rokov, kým si ľudia začali vážiť hodnoty starobylých civilizácií. Kreoli pohŕdali náboženskými predmetmi pôvodných Mexičanov a  viac ich zaujímal európsky štýl. Inšpirovali sa náboženským symbolizmom Panny Márie Guadalupskej, ktorá sa v  roku 1531 zjavila jednému domorodému roľníkovi; obraz Panny Márie sa zázračne zjavil aj na  jeho plášti a  stal sa najdôležitejším kresťanským symbolom Mexika. Európske mestá, hodnoty a  kultúra však Mexičanom nestačili. Väčšina obyvateľstva nebola európska, a  preto bolo pochopiteľné, že prejavovali nespokojnosť so španielskymi vládcami. Na  nezávislosť od  Španielska vyzývali dvaja kňazi – Miguel Hidalgo y Costilla a  José María Morelos. V  roku 1810 sa Hidalgo vzoprel európskemu vykorisťovaniu a  žiadal prerozdelenie pôdy. Zorganizoval proti Španielom vzburu, ktorá sa opierala o náboženskú horlivosť pod práporom Panny Márie Guadalupskej. Keď Hidalga v roku 1811 popravili, na čelo vzbury sa postavil Morelos, no rovnaký osud postihol aj jeho. Tieto povstania viedli kreoli, ktorí bojovali proti zrušeniu otroctva a  za  zvrchovanosť Mexika. Kým pri dobývaní v  16.  storočí bojovali Mexikovia po  boku Španielov, boj za  nezávislosť Mexika –  ku ktorému napokon došlo v  roku 1821 – viedli kreoli. Toto očividné protirečenie charakterizuje dve dôležité kapitoly mexických dejín.

Na kultúrnej hegemónii Európy v Mexiku sa ani po nadobudnutí nezávislosti veľa nezmenilo, hoci postupne prispela k  budovaniu spravodlivejšej spoločnosti. Prvou významnou postavou bol generál López de Santa Anna (1794 – 1876), ktorý sa spočiatku vzoprel novému vedeniu, no nakoniec nastolil vlastnú diktatúru a  v  rokoch 1846  –  1848 zatiahol krajinu do katastrofálnej vojny so Spojenými štátmi. V  roku 1857 bol zvrhnutý a  došlo k  vyhláseniu novej liberálnej ústavy. Hoci nebola radikálna, zakladala sa na princípoch ľudských práv a liberalizmu a jasne oddeľovala štátnu moc od cirkevnej. Cirkev už viac nemohla zasahovať do vládnutia. Nový prezident Benito Juárez (1806  –  1872), zapotécky Indián, ktorý pochádzal zo skromných pomerov, prinútil cirkev predať pôdu a  nezasahovať do  politických záležitostí. Išlo o  jeden z  najdôležitejších činov v  dejinách Mexika, v  dôsledku ktorého sa vyvíjalo veľmi odlišne od  ostatných krajín Latinskej Ameriky, kde politika a  náboženstvo často idú ruka v ruke. So zámerom vyhlásiť v  Mexiku cisárstvo ho v  roku 1862 napadlo Francúzsko. Francúzi podporovali mexických konzervatívcov, ktorí chceli korunu ponúknuť Maximiliánovi I. z  rodu Habsburgovcov (1832  –  1867), pretože sa nádejali, že zvráti Juárezove liberálne reformy. Nový cisár im však nevyhovel a následne podporu konzervatívcov stratil; v roku 1867 ho Juárezovi ľudia zajali a popravili. O tejto epizóde sa v mexických dejinách píše tak, ako keby na ňu Mexičania najradšej zabudli. Trieda, ktorá spájala Maximiliánove cisárske sídlo s centrom hlavného mesta, sa pôvodne volala Cisárska promenáda (Paseo de la Emperatriz), ale Juárez ju dal premenovať na Promenáda reformy (Paseo de la Reforma). Mexičania dávali prednosť novým ideálom slobody, poriadku a  prosperity pred európskymi panovníkmi.

Dejiny Mexika možno charakterizovať ako sled rozporov medzi základnými ľudskými právami a záujmami malej hŕstky ľudí. Keď sa v roku 1876 stal prezidentom Porfirio Díaz (1830  –  1915), jeho moom bolo „Každému to, na  čo má právo“. Tieto ideály mu, žiaľ, nevydržali dlho a čoskoro už prejavoval priazeň elite, tej mexickej i tej zahraničnej. Za jeho tridsaťpäťročnej vlády bolo mesto pod silným vplyvom francúzskych trendov. V  celej krajine vzniklo mnoho nádherných budov v  európskom štýle. Budova opery (Bellas Artes) v hlavnom meste, ktorá sa začala stavať v  roku 1904, je zmesou štýlov svedčiacich o  ambíciách diktátora posadnutého honosnosťou. Díaz bol presvedčený, že krajina má zdravú národnú ekonomiku a môže si to dovoliť. V  roku 1911 bol Porfirio Díaz donútený krajinu opustiť, keď nedodržal vlastný sľub o  uskutočnení slobodných volieb. Jeho protikandidát Francisco I. Madero (1873  –  1913) si osvojil pôsobivý slogan Sufragio efectivo, no reelección! (Skutočné voľby. Zákaz znovuzvolenia!), čím sa Mexiko v  20. storočí odlíšilo od  ostatných latinskoamerických krajín. Maderovu vládu však ohrozil generál Victoriano Huerta (1850  –  1916), ktorý čelil vzburám roľníkov pod vedením Francisca (Pancho) Villu na severe a Emiliana Zapatu na juhu. Vzbury prerástli do dlhej a chaotickej revolúcie, ktorá trvala až do roku 1920. Porevolučné Mexiko sa opieralo o  idey antiklerikalizmu, pozemkovej reformy, ochrany zamestnancov a  nacionalizmu. V  roku 1930 došlo k znárodneniu ropných polí. Národná identita Mexika sa vedome vytvárala spájaním kultúr a jej najvýstižnejším vyjadrením sú nástenné maľby Diega Riveru (1886  –  1957), Josého Clementa Orozca (1883  –  1949) a  Davida Alfara Siqueirosa (1896  –  1974). Indiánske korene Mexika sa prehodnotili a minulosť sa stala inšpiráciou pre súčasných umelcov – steny verejných budov využívali ako knihy, pomocou ktorých vzdelávali obyvateľov

Mexika o  vlastnej minulosti. Hoci väčšina týchto nástenných malieb pochádza z  20. a  30. rokov 20. storočia, Siqueiros ich tvoril ešte aj v  sedemdesiatych rokoch a  jeho diela napodobňovali umelci z  celej Latinskej Ameriky. Na  formovaní mexickej identity sa po  revolúcii významnou mierou podieľali antropológovia a historici. Moo národnej univerzity znie: „Môj duch nech sa odhalí prostredníctvom mojej rasy“. Nejde však o rasistický pohľad: postoje, ktoré odmietajú akýkoľvek španielsky príspevok k dejinám Mexika sú v menšine, a básnik Octavio Paz (1914 – 1998) označil dejiny Mexika za  „mnohokultúrne a  mnohostranné“. Mexičania so španielskym pôvodom sa na  indiánsku minulosť krajiny pozerajú s hrdosťou a ľudia s indiánskym pôvodom majú k Európe pozitívny vzťah. Mnohé dôležité vládne a  kultúrne posty sú v  rukách jednotlivcov európskeho pôvodu (a mnohé sú navyše v rukách žien). Napriek tomu naďalej pretrváva stereotypná severoamerická predstava lenivého a  opitého Mexičana v  sombrere opierajúceho sa o  kaktus. Táto predstava pochádza z  anglosaského protestantského odporu k  španielskemu katolicizmu v  19. storočí a  má s  realitou málo spoločné: Mexičania sú rovnako usilovní ako ich susedia, ak nie viac. Aj z  histórie vieme, že Aztékovia si vážili tvrdú prácu a pre ľudí, ktorí zomreli v posteli, mali vyhradené zvláštne peklo. Je pravda, že po dobytí Mexika došlo medzi Indiánmi k  úpadku mravov, treba však zdôrazniť, že alkohol tolerovali roľníkom práve Španieli, kým Aztékovia ho povoľovali iba váženým bojovníkom a starším. K  antiklerikalizmu porevolučných rokov sa pridal antikapitalizmus, ktorý brojil predovšetkým proti americkému kapitalizmu. V  dvadsiatom storočí kolísal vzťah Mexika s  jeho severným susedom medzi láskou a  nenávisťou, najmä po  podpísaní Severoamerickej dohody o  voľnom

obchode v roku 1994, ktorá prehĺbila pocit vykorisťovania. Napriek tomu je dnešné Mexiko, na  rozdiel od  mnohých krajín Latinskej Ameriky, prosperujúcou, kozmopolitnou a  otvorenou spoločnosťou so silnými kultúrnymi väzbami na Európu.

WILLEM FRIJHOFF

Holandsko Tvárou v tvár vodnému živlu

Ak sa Holanďanov opýtate, aká sila najvýraznejšie formovala ich krajinu, odpovedia vám: voda. Lepšie povedané, náš boj s vodou. Luctor et emergo, „zápasím a  vynáram sa“, znie hrdé moo Zeelandu, najvodnatejšej provincie Holandska. Druhou hybnou silou krajiny je človek, neustále zápasiaci s prírodou, zdolávajúci nepriaznivé prostredie, vytvárajúci nové krajinné útvary. Hoci je občas nútený ustúpiť, kľúčovými slovami v dejinách jeho krajiny sú bezpečnosť, plánovitosť a snaha o dokonalosť. Sú podstatou holandskej povahy. Holanďania žijú v  tranzitnej krajine, čo sa týka tovaru aj ľudí. Vždy hľadali dokonalosť inde: kedysi dávno na nebeskej klenbe, neskôr v  štátoch, ktoré považovali za  príkladné. V  minulosti ich fascinovalo Francúzsko, ich prvý spojenec vo vzbure proti Španielsku v  šestnástom storočí a  začiatkom sedemnásteho storočia, no dnes obdivujú (a  slepo nasledujú) Spojené štáty americké. Nečudo, že holandskí kalvinisti posadnuto verili v  duchovnú istotu predurčenia. Alebo že holandskí obchodníci už od  včasného stredoveku hľadajú blahobyt v  cudzine, v  ekonomike svojich susedov a  v  zámorských krajinách. Kolonizácia

a  vysťahovalectvo, medzinárodný obchod, obchodné spoločnosti a  zahraničné investície boli z  historického hľadiska holandskou reakciou na obmedzené možnosti rozvoja krajiny a na prírodné hrozby. Niektoré krajiny vnímajú vodu ako niečo, čo rozdeľuje. Z  pohľadu Holanďanov však voda spája krajinu zvnútra a vyzýva ju prekonávať svoje limity. Severné more spája provincie Noord-Holland a Zuid-Holland s  Anglickom, Škótskom, Frízskom a  so Škandináviou oveľa silnejším putom, než aké existuje medzi východnými provinciami a  susedným vnútrozemským Nemeckom. Len čo Holanďania získali nezávislosť, ich moreplavci a  obchodníci začali hľadať nové možnosti obchodu a  nové miesta, kde by sa mohli usadiť. Holandské názvy ako Hornský mys, Špicbergy, Barentsovo more, Arnhemská zem, Tasmánia, Nový Zéland či Maurícius sú dôkazmi ich rozšírenia do  týchto oblastí. Po  dve storočia (1641 až 1853) ovládali Holanďania obchod s Japonskom. O niektoré dobyté oblasti nakoniec prišli, hoci tie stále nesú známky ich prítomnosti. Patrí sem napríklad Malakka, Cejlón (Srí Lanka), Južná Afrika, Zlatonosné pobrežie (Ghana), Nový Amsterdam (New York) a  Nové Holandsko (východné pobrežie Brazílie). O  vznik holandského koloniálneho impéria sa zaslúžila predovšetkým holandská Zjednotená východoindická spoločnosť, ktorá bola založená v  roku 1602 ako prvá veľká poloverejná obchodná akciová spoločnosť v  Európe. Netrvalo dlho a  úplne ovládla obrovské indonézske súostrovie. Holanďania boli zdatní, ale často krutí koloniálni správcovia, ktorí napriek obrovskému misionárskemu úsiliu vždy uprednostňovali zisk pred kultúrou. Ich úloha v  americkom obchode s  otrokmi, hmatateľná v  architektúre historického centra Willemstadu na  ostrove Curaçao (v Holandských Antilách), dodnes vyvoláva nevôľu v karibských zvyškoch

holandského koloniálneho impéria i  v  bývalej Holandskej Guyane, dnes nezávislom štáte Surinam. Voda je skutočne materia prima holandských dejín. Sedem z  deviatich holandských pamiatok na  zozname svetového dedičstva UNESCO súvisí s vodným hospodárstvom: polder Beemster, najstaršie odvodnené územie v Holandsku, ktoré vytvorili v rokoch 1609 – 1612 investori z neďalekého Amsterdamu, vtedajšieho prosperujúceho centra svetovej ekonomiky; sieť mlynov v meste Kinderdijk z 18. storočia; bývalý ostrov Schokland v zálive Zuiderzee; obranné opevnenie mesta Amsterdam (1880  –  1920); čerpacia stanica z  roku 1920; Waddenzee; a  historické kanály okolo centra Amsterdamu (známe ako Gratengordel). Storočia skúseností s  formovaním krajiny urobili z  Holanďanov vynikajúcich architektov, o  čom svedčí napríklad Dom Rietvelda Schrödera v  Utrechte či Továreň Van Nelle v  Roerdame. Možno je obraz Holandska ako krajiny hrádzí, poldrov a  vodných mlynov klišé, ale odráža historickú realitu krajiny, ktorá sa snažila o prežitie. Týka sa to i jej vnútrozemských, bezpečnejších regiónov. Voda je nielen podstatou holandských dejín, ale aj jadrom obrazu národa o  sebe samom a  mocným nástrojom kolektívnej predstavivosti. Obrazy riečnej krajiny Jana van Goyena (1596  –  1656), oblačné oblohy Jacoba Ruysdaela (pribl. 1628  –  1682) a  maľby s  námornými motívmi rodiny Van de Velde zo 17. storočia odzrkadľujú intenzívnu súhru prírody a  kultúry v  mysliach Holanďanov a  ich neúnavnú snahu skrotiť prírodné sily vo svoj prospech. Hrozba, že stúpajúca morská hladina by mohla zničiť nižšie položenú západnú časť krajiny, nedávno oživila odveké obavy a  spomienky na prírodné pohromy a v mnohých ľuďoch vyvolala paniku. Táto hrozba nie je vôbec hypotetická: v  dôsledku stúpajúcej hladiny riek Rýn a  Mása

evakuovali v januári 1995 viac ako dvestotisíc obyvateľov centrálnej riečnej oblasti. Holanďanov sa predpovede o  klimatických zmenách týkajú bezprostrednejšie ako ostatných Európanov a  vysvetľuje to ich záujem o  ochranu životného prostredia, plánovanie a  ekológiu. Tento záujem je navyše znásobený tým, že riekami Rýn a  Mása sa do  Holandska dostáva komunálny, chemický a jadrový odpad z celej severozápadnej Európy. Po pustošivej povodni vo februári 1953, v ktorej zahynulo viac ako tisíc osemsto ľudí, vznikol na  ochranu bývalých Zeelandských ostrovov a  ich zázemia systém protipovodňových hrádzí a  priehrad Deltawerken. Táto ikona moderného holandského inžinierstva ilustruje staré príslovie: Boh stvoril svet, ale Holanďania si krajinu stvorili sami. Nie je žiadna náhoda, že od  juhozápadného Zeelandu po  severovýchodný Overijssel sa cez poldre a pozdĺž brehov riek tiahne rozľahlý biblický pás zeme, kde sa viera holandského pietizmu v  Božiu vyvolenosť prejavuje vo svojej najortodoxnejšej a  najpevnejšej podobe. Neprekvapuje, že Múzeum holandských dejín, ktoré dal nedávno zriadiť minister školstva, plánuje tému „krajina a  voda“ zaradiť na  druhé miesto spomedzi piatich veľkých historických tém – za  tému národnej identity a  pred všeobecné témy „bohatí a chudobní“, „vojna a mier“ a „telo a duša“. Stavanie hrádzí, odvodňovanie poldrov, zavlažovanie a  mlynská technológia boli prvými vývoznými artiklami Holandska od  neskorého stredoveku, pričom holandský spôsob budovania prístavov je aj naďalej uznávaný po  celom svete. V  17. storočí boli technologické inovácie základom holandskej obchodnej nadvlády nielen v  lodiarstve, stavbe prístavov a  mestskom plánovaní, ale aj v  inžinierstve, matematike a budovaní mestských opevnení. V tomto storočí vynašli maliari ako Frans Hals (pribl. 1580 – 1666), Rembrandt (1606 – 1669) a Vermeer (1632 – 1675) nové formy výtvarného zobrazovania; kartografi sprístupnili svet

holandským moreplavcom; holandské vynálezy teleskop, mikroskop a  kyvadlové hodiny zmenili pohľad na  prírodu, priestor a  čas; vďaka tlačiarenským technikám sa holandské univerzity, najmä tá v Leidene, stali novými centrami európskej vedy. Objavuje sa aj názor, že Amsterdam sa začiatkom 17. storočia stal centrom svetovej ekonomiky prostredníctvom inovatívnych komunikačných technológií podporovaných mestskými úradmi: denníkov, trhu s  cennými papiermi, spoločného riadenia rizika a  poistnej matematiky. Veľkolepá amsterdamská radnica – v  súčasnosti Kráľovský palác na  námestí Dam – sa začala stavať v  roku 1648 a  bola považovaná za  ôsmy div sveta. Jej pôvodné dekorácie vyjadrovali všetky cnosti holandskej meštianskej spoločnosti: slobodu rovnostárskej spoločnosti, rozkvet obchodu v  čase mieru, toleranciu, spravodlivosť pre všetkých a vieru v Boha. Vodné hospodárstvo nezohráva nikde na  svete takú úlohu ako v  Holandsku. Ľudovít Bonaparte (1778  –  1846), prvý skutočný holandský kráľ, ktorý sa ním stal po tom, ako jeho brat Napoleon premenil Batávsku republiku na  nové Holandské kráľovstvo (1806), zriadil v  roku 1809 ministerstvo pre vodné hospodárstvo. V stredoveku boli vodohospodárske rady a  správy hrádzí prvými volenými organizačnými štruktúrami v  krajine a  skladali sa z  predstaviteľov nižšej šľachty aj vlastníkov pozemkov a  roľníkov. Ešte aj dnes zohrávajú významnú úlohu a  sú základom holandskej demokracie. Tzv. „poldrový model“ je modelom rozhodovania, v  ktorom sa berú do  úvahy záujmy všetkých zainteresovaných strán a ktorého cieľom je dospieť k prijateľnému riešeniu pre všetkých, či už v  politike, vo firemnej kultúre veľkých holandských spoločností alebo v odborových zväzoch. Staré vodohospodárske rady zodpovedajú niektorým základným črtám holandskej spoločnosti v  priebehu dejín. Ide o  rovnostárske štruktúry,

ktoré spravujú záujmy spoločenstva a  tolerujú rôznorodosť názorov a ideálov, cení sa v nich meritokracia a pred autoritárskym rozhodovaním a mocou sa dáva prednosť rokovaniu. Rozdrobenosť špecifických záujmov, ktoré tieto rady stelesňujú, sa považuje za  legitímnu charakteristiku historického usporiadania krajiny. Zabraňuje tomu, aby prevládol záujem akejkoľvek väčšiny, a vyžaduje si neustále vytváranie koalícií prakticky vo všetkých oblastiach politického, spoločenského aj kultúrneho života. Materia secunda holandskej spoločnosti je človek. V  staroveku prechádzala hranica Rímskej ríše mestami Nijmegen a Utrecht, ale po Ríme tu zostalo iba niekoľko ruín, miestnych názvov a  náhrobných pomníkov. Dnes je toto obdobie takmer zabudnuté, s výnimkou pretrvávajúceho mýtu o  Batavoch, prvých historických obyvateľoch územia, ktorých spomína Tacitus. Dedičstvo stredoveku tvoria na  západe Holandska príbehy o  grófoch a  rytieroch, na  severe mýtus o  frízskej slobode a  na  východe nostalgia za Hanzou. Z tohto obdobia sa zachovalo niekoľko významných pamiatok, ako napríklad monumentálne katedrály v  mestách Utrecht a  Bois-le-Duc (ktoré sa dnes nazýva ’s-Hertogenbosch), mnoho kostolov v  mestách a  dedinách a  celý rad impozantných hradov ako Muiderslot a Loevestein. Mestá, vojvodstvá a  grófstva dnešného Holandska boli v  stredoveku súčasťou Svätej rímskej ríše až do  formálneho uznania Spojených nizozemských provincií Vestfálskym mierom v  roku 1648. Už v  15. a  16. storočí však boli súčasťou Burgundského vojvodstva. Vzbura proti vojvodovmu následníkovi, španielskemu kráľovi (osemdesiatročná vojna, 1568  –  1648), vyústila do  vyhlásenia nezávislosti severnej časti krajiny (dnešné Holandsko) a  k  oddeleniu sa od  južných provincií (dnešné Belgicko). Vzbúrenci, nazývaní žobráci alebo gézovia (geuzen), túžili po  slobode, ako aj po  reforme cirkvi a  obrode podľa evanjelia. Keďže ich

poprední vodcovia vyznávali kalvínsku vieru, kalvinizmus sa stal oficiálnou cirkvou nového štátu. Zároveň zostala zachovaná pluralita iných dôležitých náboženských konfesií vrátane katolíkov, čím vznikla pôda pre budúcu náboženskú pestrosť a toleranciu. Vzbúrenecký štát, založený Utrechtskou úniou v  roku 1579, spravovala republikánska oligarchia až do  Batávskej revolúcie v  roku 1795, ktorá nastolila demokraciu. V  skutočnosti šlo o  konfederáciu siedmich malých nezávislých republík – „provincií“, ktoré spravovali miestne elity. Decentralizované politické usporiadanie tejto urbanizovanej spoločnosti s meštianskou kultúrou, hoci zo začiatku nebolo antimonarchistické, ako aj nepríjemné skúsenosti s cudzími vládcami, prispeli k tomu, že Holanďania sa rýchlo rozhodli, že nechcú mať kráľa. Staten-Generaal (generálne stavy, t.  j.  zástupcovia všetkých provincií) v  Haagu sa zjednocovali v  otázkach obrany a  ostatných spoločných záujmoch, ale v  skutočnosti nepredstavovali hlavu štátu. Stadhouder, ktorý bol väčšinou z  rodu Nassauských a  kniežaťom oranžským (Francúzsko), predstavoval zvláštny anachronizmus. Keďže armáde a  námorníctvu velil ako štátny úradník republiky, nemal žiadnu politickú moc. Na  druhej strane požíval medzi ľuďmi veľkú morálnu vážnosť, ktorá z neho robila takmer panovníka. Po  napoleonskom období (1806  –  1813), sa krajina v  roku 1815 stala konštitučnou monarchiou pod vládou oranžsko-nassauskej dynastie. Nazývala sa Spojené nizozemské kráľovstvo a až do revolúcie v roku 1830 bolo jeho súčasťou aj dnešné Belgicko. Tento vyvíjajúci sa štátny útvar predznamenal pomalé, ale nevyhnutné sformovanie skutočného holandského národa z únie zvrchovaných „provincií“, ktorých bolo najprv sedem, neskôr jedenásť a  dnes je ich dvanásť. Iba nedávno vznikla provincia Flevoland, pozostávajúca z  poldrov, ktorej hlavným mestom je

Lelystad, nazvaný po vizionárskom inžinierovi Cornelisovi Lelym (1854 –  1929). Ústavná reforma z  roku 1848 viedla k  vytvoreniu liberálneho štátu s  moderným parlamentným režimom, ktorý odštartoval druhý zlatý vek obchodu, priemyslu, kolonializmu a  vedy. Zároveň však odhalil vrodenú slabosť holandskej „špecifickosti“: národ bol rozdelený do konkurenčných náboženských a  ideologických útvarov – protestantských, katolíckych, socialistických, liberálnych a  iných „pilierov“ – požadujúcich úplnú autonómiu a  sebaurčenie v  rámci budúceho štátu. Keďže Holandsko si počas prvej svetovej vojny zachovalo neutralitu, prvou skutočnou výzvou národnej jednote bola až druhá svetová vojna. Tá okrem krehkých, pretrvávajúcich rozkolov medzi „dobrými“ a  „zlými“ Holanďanmi, kolaborantmi a  odbojármi, priniesla národu hlbokú traumu holokaustu – národu, ktorý sa kedysi pýšil tým, že sa nazýval Novým Izraelom a  bol útočiskom prenasledovaných Židov z  celej Európy. Po  vojne došlo k  rýchlej dekolonizácii sprevádzanej násilnosťami. Holandsko prišlo o  Indonéziu už v  roku 1949. V  šesťdesiatych rokoch skolabovali piliere holandskej spoločnosti a nahradil ich čoraz centralizovanejší, agresívnejší a sekulárnejší sociálny štát s dominanciou veľkých globálnych spoločností (Philips, Royal Dutch Shell, Unilever) a  vplyvného finančného sektora zdedeného z minulosti. Dedičstvo kalvinizmu sa však naďalej prejavuje v  presvedčení, že Holandsko je vyvoleným národom, morálnym kompasom sveta, vedúcou krajinou (gidsland): proti jadrovým zbraniam, za  mier medzi národmi, tolerantné k všetkým menšinám, útočiskom pre politické obete a – trochu paradoxne – vždy pripravené uvoľňovať zákonné a  reálne obmedzenia konzumácie drog, homosexuality a  eutanázie. Až v  ostatnom desaťročí zápasí liberálna holandská spoločnosť s dvojitým nečakaným problémom:

masovou imigráciou zo stredozemných krajín s  inou než západnou kultúrou a s výskytom netolerantného islamu, nehovoriac o ekonomických problémoch, ktoré sú hrozbou pre sociálny štát. Holandskou spoločnosťou, absolútne nepripravenou na  takéto problémy, ich intenzita, rýchlosť a  náhlosť otriasli a  krajina ešte len hľadá nové spôsoby integrácie, diverzity, multikulturalizmu a  participácie. Holandská politika zatiaľ nachádza záchranu v  konzervatívnom nacionalizme a  Holandsko prestalo bezvýhradne veriť v európsku integráciu. Ak sa Holanďanov napriek tomu opýtate, čím ich národ prispel ľudstvu, pravdepodobne odpovedia: toleranciou, demokraciou a  náboženskou slobodou. Tí, ktorí poznajú dielo sociológa Maxa Webera (1864  –  1920), možno odpovedia, že Holanďania dali svetu kalvinizmus, najmä jeho pracovný étos a  morálnu bezúhonnosť. Výsledkom kalvinizmu, dokonca i  v  jeho dnešnej, čisto kultúrnej forme, je nielen hlboko individualistický postoj, ale aj liberálny štát s  morálnym posolstvom a  pocitom globálnej zodpovednosti. Na  druhej strane, voda a  potreba spoločnej činnosti a  nepretržitého vyjednávania medzi človekom a  prírodou urobili z  Holandska realistickú spoločnosť: fyzické prežitie je nadradené rozvíjaniu mysle. Vo vede, tak ako v každodennom živote, premýšľajú Holanďania o praktických veciach, riešení problémov a metodických postupoch, a až v druhom rade rozvíjajú abstraktné myšlienky, všeobecné hodnoty a  univerzálne perspektívy. Ich hlavný filozof Spinoza (1632 – 1677) bol dokonalý racionalista; jeho takmer súčasník, francúzsky matematik Descartes (1596  –  1650), sa v  Holandsku cítil doma, a  maliar Piet Mondrian (1872  –  1944) vyvinul začiatkom 20. storočia čisto geometrickú koncepciu tvarov a  farieb. Holandskí laureáti Nobelovej ceny vždy vynikali skôr vo fyzike, medicíne a  ekonómii než v  literatúre. Literatúru však Holanďania majú, hoci, bohužiaľ, napísanú

starým, bohatým jazykom, ktorému väčšina Európanov nerozumie. Navyše je máloktorý Holanďan natoľko hrdý na  svoj materinský jazyk, že by sa ním rád dorozumieval s cudzincami.

PETER ARONSSON

Švédsko Z vikinského spoločenstva k sociálnemu štátu

Švédom, podobne ako ostatným Európanom, sa po  zjavnom skončení vojny a  krízy v  roku 1945 náramne uľavilo. Vojna, násilie a  okupácia vyvolali v mnohých krajinách pocit historického osudu. Švédsko, naopak, začalo veriť, že dejiny patria minulosti a  že chudoba, špina, choroby a rozdiely medzi pohlaviami a spoločenskými triedami sa blížia ku koncu. Odteraz mal byť svet spravovaný láskavými a  vynaliezavými politikmi, inžiniermi a  odborníkmi, ktorým sa dalo dôverovať, že zvládnu všetky možné problémy. Vojnová neutralita Švédska sa premietla do minulosti aj budúcnosti, keď sa krajina rozhodla stať svedomím sveta a  hovorcom ľudských práv. Švédske vynálezy a  dizajn dobyli svet. Vynález dynamitu Alfreda Nobela (1833 – 1896) zatienili ceny udeľované v jeho mene, vďaka ktorým sa Švédsko stalo globálnym domovom rozumu. Oslava modernosti vyvolala národnú hrdosť, ktorá mala ďaleko od  niekdajšieho dôrazu na historickú slávu. Koniec ideológie a dejín bol na dosah. Každá éra nazerá na  minulosť svojím pohľadom. Švédi sa takto nevnímali vždy a  ani dnes sa tak celkom nevnímajú. Švédsko, alebo Ríša Sveov, je názov štátu, ktorý vznikol na prelome prvého tisícročia po dlhých

bojoch medzi Gótmi z  Ríše Gótov na  juhu dnešného Švédska a  Švédmi z Ríše Sveov na východe. Podľa stredovekých kronikárov boli Góti spájaní s  gótskymi dobyvateľmi Rímskej ríše. Plodná predstavivosť stredovekých historikov urobila z  týchto odvážnych ľudí, známejších pod menom Vizigóti, priamych potomkov Noemovho vnuka Magoga; presunuli sa na  juh k  Čiernemu moru, v  roku 410 okupovali Rím a  dobyli Hispániu. Vzdelaným európskym elitám bol tento príbeh dobre známy. O tisíc rokov neskôr, na Bazilejskom koncile v  roku 1434, keď švédska delegácia príbeh oprášila a žiadala najlepšie miesta vedľa pápeža, jej Angličania odpovedali, že príbeh je možno pravdivý, ale Švédsko pravdepodobne opustili odvážni ľudia a zostali tam iba slabosi. Preto by mali Švédi sedieť ďaleko od pápeža. Táto veľkolepá predstava švédskych dejín, v ktorej sa Tacitova Germania z  1. storočia miešala s  biblickými príbehmi a  islandskými ságami, inšpirovala Švédov k  dobytiu veľkej časti severnej Európy, od  Gustáva Adolfa (1594  –  1632; vládol v  rokoch 1611  –  1632), ktorého zásah do  tridsaťročnej vojny zmenil vývoj dejín východnej Európy, až do  roku 1718, keď v  boji zahynul Karol XII. (1682  –  1718; vládol v  rokoch 1697  –  1718). Ešte vždy nie je jasné, či ho zabili jeho nórski rivali alebo členovia vlastnej armády, ktorí už nevládali bojovať. Vďaka centrálnej vláde, osobným vlastnostiam vládcov a  protestantskému presvedčeniu v spojení s  inovatívnymi vojenskými postupmi sa počas tejto „zlatej éry“ národ mobilizoval v  nevídanom rozsahu. Z  malej, chudobnej krajiny sa stala veľmoc severnej Európy, čím sa prerušila dlhá tradícia ostatných veľmocí huckať proti sebe Dánsko a  Švédsko s  cieľom zabrániť, aby obchod v Baltskom regióne ovládol jediný hráč. Od  začiatku 18. storočia až do  začiatku 20. storočia Švédsko postupne prichádzalo o  svoje baltské impérium v  prospech silnejúceho Ruska. V  roku 1809, počas napoleonských vojen, Rusko dobylo Fínsko, ktoré

tvorilo východnú časť švédskeho územia. K  dočasnému zmierneniu tejto traumy došlo v  rokoch 1814 až 1905, keď bolo Nórsko donútené opustiť úniu s Dánskom a vstúpiť do voľného zväzku so Švédskom. Nacionalistickí historici 19. storočia sa predovšetkým vracali späť do obdobia švédskej veľkoleposti 17. storočia a postupnú stratu územia sa snažili vyvážiť poukazovaním tak na rozvoj vedy, o ktorý sa zaslúžili veľkí vzdelanci ako botanik Carl Linné (1707  –  1778), ako aj na  priemyselný pokrok. Obe tieto udalosti prinavrátili Švédsku pocit národnej hrdosti, hoci na  zmenšenom území. Historici teda skôr než dejiny kráľov zdôrazňovali dejiny ľudí. Historici 19. storočia roľníkov vykresľovali ako symboly stability, ktorí mali na pôdu absolútne právo, kým Vikingom pripisovali surovosť. Tento historický obraz sa maľoval z  bezpečnej vzdialenosti súčasnosti. Podľa autorov tejto historickej školy sa dejiny národa začínali dobou ľadovou, keď povrch celej Škandinávie pokrývali ľadovce. Keď pred vyše desaťtisíc rokmi ľadovec ustúpil, odkryl panenskú krajinu pripravenú na  ľudské osídlenie. Rôzne kmene, ktoré prišli na toto územie, nechali po sebe stopy vo forme archeologických nálezov. Keď prvé kultúry postupne vytlačili vyspelejšie, objavila sa roľnícka kultúra, ktorá dala meno neolitu, ére osídlencov. Neolitické kmene zasiali do  švédskeho národa prvé semienka a odvtedy Švédi obrábajú pôdu a spracúvajú železo, o čom existujú dôkazy v  podobe kamenných artefaktov získaných pri archeologických vykopávkach. Vikingovia sa ako prví prihovárali budúcim pokoleniam prostredníctvom rún vytesaných do  kameňa. Runové nápisy opisujú rodinné vzťahy, obydlia a šľachetné činy: „Dobrý roľník Holmgöt dal tento kameň postaviť svojej žene Odendise“ alebo „Statok Hassmyra nikdy nebude mať lepšieho gazdu. Tieto runy vytesal Rödballe. Odendisa bola Sigmundovi dobrou sestrou.“

Vikinské obdobie sa začiatkom 19. storočia velebilo ako zdroj národnej hrdosti a  vikinská spoločnosť ako idylická, keď prostí severania prijímali na  súdoch rozhodnutia a  vykonávali spravodlivosť. Rodiny spájal princíp cnosti, ktorý platil rovnako pre mužov aj ženy a  bolo ho treba chrániť za  každú cenu. Energickí Vikingovia sa vydávali na  dobrodružné cesty na  západ i  východ s  úmyslom obchodovať alebo plieniť, podľa okolností. Rešpekt a  strach pred Vikingami sa rozšíril po  celom kresťanskom svete a zosilnel po vikinskom útoku na anglosaský kláštor na ostrove Lindisfarne pri severovýchodnom pobreží Anglicka v  roku 793, o  ktorom kolovalo množstvo správ. Mnísi sa vraj modlili: „A furore Normannorum, libera nos Domine“ („Boh nás ochraňuj pred besnením severských mužov“). Strašidelné príbehy boli pravdepodobne zveličované, čo malo vynútiť vernosť cirkvi a osobnú obetu pri obrane vlasti: strach z Vikingov bol v 9. storočí významným zdrojom domácej politickej moci anglosaských panovníkov. Rôzny význam sa Vikingom pripisoval v  národnom príbehu jednotlivých škandinávskych krajín. Nádherné vikinské lode, ktoré sa začiatkom 20. storočia našli južne od Osla, predstavovali špecifické nórske dedičstvo a kultúrnu identitu v čase, keď sa Nórsko snažilo upevniť svoju politickú nezávislosť. Vtedajší nórski polárni bádatelia sa prirovnávali ku kolonizátorom Islandu a  Vikingom sa dostávalo obdivu skôr ako moreplavcom než ako pirátom. Keď v  Dánsku došlo k  modernizácii poľnohospodárstva, Vikingovia sa považovali za  raných predchodcov moderných roľníkov, ktorí vedeli nielen cestovať po  mori, ale aj obrábať pôdu. Vo Švédsku, kde priemysel zohrával významnú úlohu, boli Vikingovia zobrazovaní ako zruční remeselníci a priekopnícki obchodníci, ktorí obchodovali s  Orientom. Fínsko si dokonca koncom 19. storočia

muselo vymyslieť fínskych Vikingov, aby ho ostatné krajiny vnímali ako skutočný severský národ. Odhliadnuc od  dramatického vikinského obdobia, estetickej hodnoty hradov a  kultúrneho pokladu „veľkolepého obdobia“, ktoré vytvorila prevažne malá skupina prisťahovanej európskej šľachty, dominovala švédskym dejinám roľnícka kultúra. Sedliaci zohrávali vo Švédsku väčšiu politickú úlohu ako v  iných častiach Európy. Politické zastúpenie požadoval veľký počet nezávislých roľníkov a  získal ho na  miestnej, regionálnej aj národnej úrovni. Od  17. storočia bolo toto zastúpenie formalizované nábožensky, súdne a  politicky. Parlament, v  ktorom boli zastúpené všetky štyri stavy, bol regulovaný od  roku 1617, s  výnimkou krátkych období absolutizmu ako jeho protiváhy. Postupne sa k  homogénnym riečiskám spoločenskej integrácie zriadeným protestantskou cirkvou (reformácia sa uskutočnila v  roku 1527) pridávali školy, mestské rady a  ľudová kultúra. V  národe to vyvolalo hrdosť na slobodu švédskeho allmoge, slobodného roľníka, ktorý sa v  19. storočí stal jadrom štátotvorných síl. Mestská stredná trieda a  aristokracia boli v  porovnaní s  roľníkmi málopočetné. Monarchia nadväzovala významné politické spojenectvá buď so šľachtou, alebo s  vidiečanmi, ktorí platili dane. Začiatkom 20. storočia, so vznikom sociálnej demokracie a kolektívneho sociálneho štátu, historici úlohu slobodných roľníkov a  národných hnutí zľahčovali. Za  silu podieľajúcu sa na  budovaní spoločenstiev, demokratizácii a  upevňovaní občianstva bola čoraz častejšie považovaná robotnícka trieda, ako aj obrodenecké hnutie a  spolky striedmosti. Zdôrazňovala sa silná úloha štátu presadená v 16. storočí za vlády Gustáva Vasu (1496 – 1560; vládol v rokoch 1523 – 1560) a úspešný administratívny systém zavedený v 17. storočí, označovanom za zlatý vek Švédska. V tom

čase dominovala v  pohľade na  švédske dejiny premena ľudí z  drsných odbojníkov na poslušných poddaných výkonného spoločensko-politického aparátu. Úzke politické koalície medzi roľníckymi a robotníckymi stranami zabránili v  roku 1933 zradikalizovaniu politiky a  spolu so solídnymi kolektívnymi zmluvami medzi zamestnávateľmi a  odborovými zväzmi vytvorili v roku 1938 pevný rámec pre modernizáciu. Po roku 1945 sa začal umocňovať pocit, že spoločnosť vstúpila do  modernej éry z  čisto ahistorického dôvodu. Toto presvedčenie o  konci dejín ohrozila stagnujúca ekonomika začiatkom 70. rokov 20. storočia. Koncom 80. rokov potom k  znovuobjaveniu dejín prispel atentát na  predsedu vlády Olofa Palmeho v roku 1986, zrýchľujúca sa globalizácia, rozpad Sovietskeho zväzu, žiadosť Švédska o  vstup do  Európskej únie a  trhliny objavujúce sa vnútri sociálnodemokratickej vládnucej elity. Rozsiahla celonárodná výstava s  názvom Dejiny Švédska sa v  rokoch 1993  –  1994 pokúšala predstaviť jednotný obraz švédskych dejín. Začiatkom 90. rokov sa v  debatách objavovali charakterové vlastnosti Švédov ako pokojnosť, plachosť, vyhľadávanie konsenzu a  pojem lagom (ktorý znamená tak akurát, nie priveľa, ani primálo), ako základné vlastnosti švédskej politiky i  jednotlivcov. Premiér Göran Persson inicioval v  roku 1999 veľkú medzinárodnú konferenciu o  holokauste; takisto zriadil inštitúciu, ktorej zámerom je vzdelávať švédske deti a laickú verejnosť o genocíde, ktorá sa vytratila nielen z  učebných plánov stredných škôl, ale aj z  povedomia verejnosti. Povestnú zhovievavosť švédskeho štátu zároveň spochybnilo množstvo štúdií. Nezaložili vari Švédi ako jedni z  prvých na  svete ústav rasovej biológie v roku 1921 a nezavreli ho príliš neskoro, až v roku 1959? Nedochádzalo ešte v  70. rokoch 20. storočia na  základe nespoľahlivých vedeckých teórií k  nútenej sterilizácii „nežiaducich“ žien? Nevyhovelo

Švédsko príliš rýchlo Hitlerovej požiadavke čistých rasových obchodných vzťahov a  tranzitu nemeckých jednotiek cez jeho územie? Nepripojilo sa k  Spojencom príliš neskoro? Nevyhovelo po  vojne požiadavkám Sovietskeho zväzu o uznanie v Baltskom regióne príliš skoro? Prestal vari štát monitorovať svojich občanov tajným a neústavným spôsobom? Takéto nepríjemné otázky ohrozovali v  90. rokoch zidealizovanú predstavu Švédska o  sebe samom. Keď sa však neoliberálna konzervatívna strana Moderaterna (Umiernení) rozhodla vzdať tradičného imidžu krajiny ako zjednocujúceho prvku a  prezentovala sa ako nová strana robotníkov a  nový obranca sociálneho štátu, politický a  ideologický základ pre alternatívne dejiny sa rozpadol. Dnes sa všetci zhodnú na  nostalgickej predstave dobrého sociálneho štátu, hoci tak trochu tušia, že nastal jeho koniec. Pri príležitosti vydania prvých kompletných dejín Švédska za  posledných päťdesiat rokov otvoril švédsky kráľ v roku 2010 prvú stálu expozíciu, ktorá verejnosti predstavila ucelenú chronológiu švédskych dejín, za  sprievodu televíznych produkcií a za podpory komerčných sponzorov. Dnes sa nachádzame na  historickej križovatke a nevieme, ktorým smerom sa vydať. Sú švédske dejiny určené iba na voľnočasové aktivity alebo by sa mali stať životaschopným rámcom pre spoločnosť a politickú integráciu? Vo Švédsku, podobne ako v  ostatných krajinách západného sveta, sa kultúrne dedičstvo a  múzeá stávajú čoraz dôležitejšou súčasťou ekonomiky. Mnohé krajiny chcú zo svojich stredovekých miest, ako aj opustených priemyselných zón urobiť kultúrne centrá. Vo Švédsku, ktoré má pomerne málo traumatických spomienok z  nedávnych čias, je ľahké odvolávať sa na históriu za účelom prostého spájania ľudí a na historický turizmus ako príjemnú dovolenkovú činnosť.

V roku 1995 sa na zoznam svetového dedičstva dostalo stredoveké mesto Visby na  ostrove Gotland. Dnes sa tu konajú živé rekonštrukcie stredovekej kultúry vrátane krutého (dánskeho) vpádu v  roku 1361, ktoré 57 tisíc obyvateľov ostrova podnecujú k občianskej hrdosti a podnikavosti. Každý rok sem prichádza viac ako 800 tisíc návštevníkov, ktorí chcú cestovať časom, okúpať sa alebo sa len dobre najesť a  napiť. História sa stala základnou matériou pre turistický priemysel a  Visby je dnes s  podporou inštitúcií na ochranu kultúrneho dedičstva viac „stredoveké“ ako za ostatných 500 rokov. Trilógia švédskeho spisovateľa Jana Guillou Templár (Tempelriddaren, 1998  –  2000) o  fiktívnom križiakovi Arnovi Magnussonovi ovplyvnila koncom 90. rokov pohľad Švédov na  arabskú kultúru. Arn sa vo Svätej zemi priatelil so Saladinom, ale aj bojoval proti nemu, a  keď sa po  dvadsiatich rokoch vracia do  Švédska, je pripravený bojovať za  svoju vlasť a zveľaďovať ju. Pripomína to dávne spriaznené spoločenské hodnoty – vojenskú slávu a  modernizáciu. Arnovým domovom je Västergötland a  autor našiel určité dôkazy, že podobná osoba možno skutočne žila. Napriek absencii nevyvrátiteľného dôkazu však vznikol historický zábavný park s  názvom Stredoveký svet, ktorý sa týmito úspešnými knihami inšpiroval. Stredovek pôsobí v  parku skutočne, ale od  nášho sveta sa líši. Park je ako rozprávková krajina, kde sa návštevníci môžu pohrať so sociálnymi rolami. Švédski muži – v  bežnom živote šampióni rovnosti – môžu predstierať, že sú rytieri, zatiaľ čo pracujúce ženy sa môžu klaňať na fiktívnom dvore. Vojny zlatého veku 17. storočia vzbudzujú najväčšie nadšenie medzi odborníkmi na umelecké remeslá tohto obdobia, no slúžia aj ako politický model pre xenofóbnu extrémnu pravicu. Je to ironické, ak vezmeme do  úvahy, že väčšina armádnych dôstojníkov boli prisťahovalci a  Karol

XII., najoslavovanejší kráľ švédskeho zlatého veku, utrpel úplnú porážku. Skvelú príležitosť nadchnúť sa pre veľkolepú minulosť Švédska ponúka loď Vasa v Štokholme. Ide o zachovanú, plne vyzbrojenú vojnovú loď, ktorá sa potopila počas svojej prvej plavby v  roku 1628 bez jediného výstrelu. V  roku 1961 loď vyzdvihli a  zakonzervovali, čo bol triumf švédskej technickej zručnosti, a dnes ju možno obdivovať neďaleko múzea v prírode v Skansene, ktoré zobrazuje život roľníkov vo Švédsku. Zašlé priemyselné dedičstvo Švédska púta oveľa menšiu pozornosť. Určitú estetiku – občas nazývanú „industriálnou sviežosťou“ – síce má, ale nie je natoľko vzrušujúca, prípadne nostalgická, aby pritiahla veľa prívržencov. Ináč je to s  preslávenou švédskou láskou k  prírode a  roľníckymi tradíciami. Dnes je najobľúbenejším kultúrnym produktom Švédska pravdepodobne Astrid Lindgrenová (1907  –  2002), ktorej detské knihy, predovšetkým Emil z  Lönnebergy a  Pipi Dlhá Pančua, sú známe v mnohých krajinách. Jej rodné mesto dokonca zmenilo názov z Vimmerby na Vimmerby Astrid Lindgrenovej. Ak majú Európania nejakú predstavu o  švédskych dejinách, zrejme splýva s  dejinami celej Škandinávie. Vikingovia sa všade na  svete predstavujú ako násilníci. Pod ich značkou sa ponúka čokoľvek od hamburgerov po pneumatiky. Obdobie, keď bolo Švédsko veľmocou, je v  severnej Európe pravdepodobne najznámejšie tým, že v  17. storočí sa Švédsko zapojilo do tridsaťročnej vojny, ktorá vyhubila tretinu nemeckého obyvateľstva. Pobaltské štáty si však švédsku nadvládu v  tomto období pamätajú ako vládu práva a  poriadku, na  rozdiel od  obdobia nasledujúceho, ktoré sa vyznačovalo ruským samoderžavím. Koncepcia švédskeho sociálneho štátu sa rozšírila do  mnohých končín. Svet je presvedčený, že vo Švédsku má štát väčšiu zodpovednosť za  blahobyt jednotlivca ako v  mnohých iných krajinách, pričom toto

presvedčenie sa prelína so stereotypmi o  nespútanej švédskej sexualite a povoľných ženách. Vedecká dráha Alfreda Nobela ľuďom pripomína, že Švédsko zažívalo v 20. storočí najrýchlejší priemyselný rast na svete. Filmy Ingmara Bergmana (1918  – 2007), na druhej strane, sú výstavnou skriňou švédskej melanchólie. Tieto stereotypy nie sú celkom klamlivé. Švédska identita sa odvíja od  toho, že krajina mala už v  predmodernom období politicky uvedomelých slobodných roľníkov so silným postavením v  spoločnosti. K industrializácii a urbanizácii došlo neskoro, ich výsledkom je však jedna z  najbohatších krajín na  svete, ktorá sa vyznačuje silným štátom a  stabilným partnerstvom medzi pracovnou silou a  kapitálom. Výrazne k tomu prispela aj skutočnosť, že Švédsko nezažilo vojnu od roku 1814. Menej známa, či už v  samotnom Švédsku, alebo za  jeho hranicami, je dávna tradícia úspešného vyjednávania medzi ambicióznym štátom a  dobre organizovanými ľuďmi. Švédsko by sa dalo opísať nie ako spoločnosť, ktorú si štátna moc podriadila, ale ako organizovaná spoločnosť, ktorá obsadila štát. Výsledkom je krajina, v  ktorej sú spoločnosť a  štát navzájom zameniteľné pojmy. Hodnoty, ktoré sa s  tým spájajú, sa dajú lepšie vyjadriť zahraničnými stereotypmi než vlastnými domácimi dojmami. Švédi sa napríklad považujú za  plachých a  „lagom“, zatiaľ čo cudzinci zdôrazňujú švédsky individualizmus, najmä v  prípade sexu. Ak nazrieme pod pokrievku, Švédi sú vo viacerých ohľadoch extrémisti. Švédska spoločnosť patrí k  najsekularizovanejším na  svete a  Švédi kladú veľký dôraz na  rozvoj jednotlivca. Ak si však tento jednotlivec má slobodne vybrať vzdelanie, kariéru, manžela či manželku a domov a nebyť závislý od rodičov a rodiny, potrebuje partnerov. Z toho pramení širší paradox: Na  to, aby bola garantovaná sloboda jednotlivca, potrebujú Švédi silný štát.

JEREMY BLACK

Veľká Británia Pozliepaný národný štát

„Vládni Británia, vládni vlnám, Briti nikdy nebudú otrokmi.“ („Rule Britannia, rule the waves, Britons never will be slaves.“) Verše Jamesa omsona napísané pre spevohru Alfred (1740) zneli zvučne po celý čas, čo bola Británia svetovou námornou veľmocou. Predznamenali rok 1902, keď prvý raz zazneli slová básne Arthura Bensona „Krajina nádeje a  slávy“ („Land of Hope and Glory“) na  korunovácii Eduarda VII. (1841  –  1910; vládol v  rokoch 1901  –  1910) zhudobnené v  Korunovačnej óde. Tak ako v  omsonových veršoch, ktoré vznikli v  čase vojny so Španielskom, prejavy britskosti vychádzali do veľkej miery z  antipatií voči kontinentálnej autokracii a katolicizmu, ktoré pôsobili ako celkom iný svet. Národná identita sa formovala počas vojen s Francúzskom a Španielskom. S Francúzskom bola Británia za obdobie približne sto rokov – od začiatku 18. do začiatku 19. storočia – sedemkrát vo vojne, ktorú sama vypovedala, dvakrát vo vojne, ktorú nevypovedala, a  aj inokedy sa ich vzťahy vyznačovali nevraživosťou. V takomto kontexte sa rodila britská identita a rozširovalo sa impérium. Anglická identita v mnohom vďačila storočnej vojne s Francúzskom v 14.

a 15. storočí, nevraživosti voči katolicizmu prameniacej z reformácie v 16. storočí a vojne so Španielskom v 16. a 17. storočí. Podobne sa v čase vojny s  Francúzskom upevnili hodnoty Veľkej Británie, ktorá ako štát vznikla v  roku 1707. Vlastenecký diskurz o  charakteristických črtách britskosti zvýraznili predovšetkým skúsenosti z napoleonských vojen zo začiatku 19. storočia, ktoré zároveň prispeli k vytvoreniu novej ikonografie národných vojnových hrdinov, najmä admirála Nelsona (1758  –  1805) a  vojvodu z Wellingtonu (pribl. 1769 – 1852). V 19. storočí sa národnou hymnou stala pieseň „God Save the King“ (Boh ochraňuj kráľa). Dozvuky týchto vojen sa dlho prejavovali najmä v Londýne, ktoré bolo hlavným mestom národa aj celého impéria, ako aj scénou pre monumentalizovanie identity pamätníkmi pripomínajúcimi britské víťazstvá. Nelsonov stĺp, stanica Waterloo, hrobky národných hrdinov v  katedrále svätého Pavla, Wellingtonov pohreb – tieto miesta a  udalosti priamo prispeli k pocitu národnej výnimočnosti. V  19. storočí sa zhmotnil aj pocit národnej veľkoleposti, ktorá sa nespájala výlučne s  vojnovými víťazstvami. Viktoriánska Británia dávala najavo svoju výnimočnosť, sebavedomie a  pohŕdanie cudzincami, najmä katolíkmi. Táto xenofóbia nebola prejavom nevraživosti voči cudzosti ako takej, ale skôr voči všetkému, čo bolo spiatočnícke a neliberálne. Definícia spiatočníctva a  neliberalizmu vychádzala z  britských kritérií, počítalo sa však s  tým, že majú širšiu platnosť. Sloboda slova, sloboda tlače a  náboženská tolerancia – napriek nedôvere ku katolíkom – sa pokladali za dôležité. Parlamentný systém vlády bol považovaný za  kľúčovú charakteristiku britskosti, ktorú Británia vyviezla aj do svojich zámorských dŕžav. Bolo to primerané, pretože Británia ako unitárny štát vznikla na základe zákonov prijatých parlamentom, a teda aj politikou, ktorá k týmto zákonom viedla.

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie vzniklo 12. mája 1707 ako výsledok únie Anglicka a  Škótska. Predpokladalo sa, že takáto únia bude pevnejšia a  tesnejšia ako Únia korún, ktorá vznikla po  smrti Alžbety I. (nar. 1533) v roku 1603, keď sa škótsky kráľ Jakub VI. (1566 – 1625) stal aj anglickým kráľom ako Jakub I. Existovali obavy, že táto skoršia únia by sa mohla rozpadnúť, keby sa koruny Anglicka a Škótska vybrali rôznymi smermi, čo sa očakávalo po  smrti kráľovnej Anny (1665  –  1714), ktorá po  sebe nezanechala žiadnych živých potomkov. V  roku 1707 však vznikla Veľká Británia, a  nie anglické, ani škótske kráľovstvo, ktoré boli oveľa staršie, a takisto ani waleské kniežatstvo, ktoré bolo pripojené k  Anglicku zákonom z  roku 1536. (Severné Írsko, ktoré je dnes súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a  Severného Írska, je reliktom iného zákona – Zákona o  únii z  roku 1801 medzi Britániou a  Írskom.) Británia v  tomto zmysle nemá siahodlhé dejiny porovnateľné s dejinami Anglicka, Škótska a Walesu, pretože tie, ktoré sa týkajú jednej krajiny, nesúvisia s  dejinami ostatných. Napríklad Veľká listina slobôd, ktorou anglickí šľachtici v roku 1215 prinútili kráľa Jána Bezzemka (1167 –  1216) podriadiť sa vláde práva, je kľúčovou udalosťou v dejinách Anglicka, ale pre Škótsko nič neznamená; vyhlásenie škótskej nezávislosti známe ako Arbroathská deklarácia (1320) sa zas nijako neprejavilo v  anglických dejinách. Navyše udalosti, ktoré sa odohrali vo všetkých častiach britského ostrova – ako dobytie Rimanmi (ktorí nazývali svoju provinciu Britániou a  snažili sa usadiť dokonca aj na  severe Škótska), útoky tzv. barbarov (počnúc germánskymi Anglosasmi až po  škandinávskych Vikingov), feudalizmus, protestantská reformácia a  občianske vojny v  40. rokoch 17. storočia – sa v  jednotlivých štátoch ostrova prejavili rôzne, podobne ako v jednotlivých krajinách západnej Európy. Žiadna spoločná britská pamäť predchádzajúcich storočí teda neexistovala, napriek retrospektívnym

snahám o jej vytvorenie. V modernom zápase o národnú identitu vnímajú mnohí Škóti a Walesania svoju identitu ako historicky zakorenenejšiu než identita Británie. Hovoriť o  britskej histórii pred rokom 1707 je preto politický postoj – navyše taký, ktorý bude s  rastúcou podporou separatizmu platiť čoraz menej. Je teda oveľa primeranejšie stanoviť začiatok britských dejín na rok 1707 namiesto jeho umiestnenia do  včasnostredovekých lesov či dokonca do  doby Stonehengeu. Veľkú časť toho, čo už existovalo a  čo potvrdili Zákony o  únii a  politika tohto obdobia, dnes dobre poznáme. Princípy obmedzených právomocí panovníka, zastupiteľskej politiky, monarchie povinnej skladať účty, právneho štátu a  absencie náboženského prenasledovania (hoci katolíci by nesúhlasili) boli už v roku 1707 zavedené a  tvoria súčasť siahodlhých dejín Británie. V  niektorých častiach ostrova majú dokonca ešte hlbšie korene. Zvykové právo, ktoré kládlo dôraz na súdne pojednávanie pred porotou a  rovnosť pred zákonom, bolo dlho dôležitým aspektom anglickej špecifickosti, čo sa od 12. storočia týkalo tak obsahu práva, ako aj spôsobu jeho výkonu. Anglické zvykové právo vzbudzovalo rešpekt k  charakteru a  kontinuite anglickej politickej spoločnosti. Právna tradícia sa značne líšila v Škótsku, keďže tam sa opierala o rímske právo. Okrem toho, že takáto právna a  politická prax mala veľký ústavný a politický vplyv, odrážala a uchovávala hodnoty, ktoré mohla odovzdávať prisťahovalcom a  novým generáciám – predovšetkým vieru v  spravodlivosť a  zodpovednosť. Tieto hodnoty tvoria od  roku 1707 v  britských dejinách historický základ demokratickej kultúry – kultúry, ktorá nie je jednoducho obsiahnutá v  ústavných ustanoveniach spred vzniku únie, napríklad v  obmedzeniach kráľovskej moci po  tzv. Slávnej revolúcii z rokov 1688 – 1689. Moderná britská demokratická kultúra nie je

príliš znalá historických faktov, odráža však prenikavý historizmus vo forme hodnôt obsiahnutých v minulých udalostiach a zvykoch. Túžba po slobode, obrana slobody, rešpektovanie práva ako takého, ako aj práv jednotlivcov nepredstavujú ucelené britské dejiny, charakterizujú však dôležité epizódy, na  ktoré sú Briti najviac pyšní. Tieto epizódy sa zvyčajne spájajú do  príbehu priaznivého pokroku k  slobode; ide o  whigovskú interpretáciu britských dejín, ktorá tvorí základ britskej predstavy vlastných dejín. Spomínané morálne hodnoty sú navyše pozoruhodným príkladom pre súčasnosť a v širšom zmysle aj pre celý svet. Výnimočnosť britských dejín spočíva v  tom, že statoční bojovníci za  národnú slobodu, predovšetkým v  roku 1805 proti Napoleonovi a  v  roku 1940 proti Hitlerovi, zároveň vyznávali vznešenejšie hodnoty ako ich nepriatelia. Na  druhej strane niektoré aspekty britskej imperiálnej minulosti vyvolávajú rozpaky, predovšetkým vedúca úloha britských moreplavcov, obchodníkov a  majiteľov plantáží v  atlantickom obchode s  otrokmi. Je jednou z  irónií britských dejín, že krajina, ktorá v  18. storočí z  otroctva a  obchodu s  otrokmi nesmierne ťažila, sa v  19. storočí zaslúžila o  jeho zrušenie. Najprv zákonmi zakázala obchod s otrokmi (v roku 1807), neskôr aj samotné otroctvo (v  roku 1833) a  nakoniec s  pomocou Kráľovského námorníctva a  diplomatického tlaku obchod aj otroctvo vykorenila na celom svete. Táto dvojitá rola svedčí o  tom, že národná minulosť môže rezonovať veľmi rôznorodými témami, a  pripomína, že vyzdvihované aspekty dejín určitej krajiny sú väčšinou odrazom jej súčasných potrieb. Napríklad kým od  roku 2010 konzervatívna vláda zdôrazňovala vlastenecký výklad britského úspechu a  činov, labouristická vláda sa v  predchádzajúcom desaťročí snažila v  ľuďoch navodiť pocity „britskosti“. Zámerom tejto

politiky bolo posilniť národnú identitu zoči-voči problémovým tendenciám, najmä vzostupu radikálneho islamu. Rovnako ju však možno vnímať ako pokus zabrániť rozdeleniu Anglicka a Škótska zo strany vlády, ktorá je silne závislá od  škótskych hlasov. Jazyk britskosti sa odvolával na dlhodobé hodnoty, do veľkej miery však vychádzal z potrieb súčasnosti. Po  vzniku škótskeho parlamentu a  exekutívy v  roku 1997 nastal značný odklon od  britskej identity. Začiatkom druhého desaťročia 21. storočia sa už zánik únie stal reálnou možnosťou: Škótsko síce v referende v roku 2014 nezávislosť tesne odmietlo, no čoskoro – po referende o vystúpení Veľkej Británie z  Európskej únie v  roku 2016 – sa objavilo volanie po  novom. Veľká Británia vznikla na  základe zákonov prijatých parlamentom a pokojne môže rovnakým spôsobom aj zaniknúť. Dlhá tradícia britských dejín, ktorá sa začala prijatím Zákonov o únii so Škótskom a  trvala štvrť tisícročia, sa v  nedávnych desaťročiach rozpadla. Impérium zaniklo – najmä po  roku 1947, keď nezávislosť získala India, „klenot koruny“ od roku 1877, keď kráľovná Viktória (1819 – 1901) získala titul cisárovná Indie. Zaniklo aj postavenie Británie ako poprednej námornej veľmoci. Vlastne sa ukázalo, že britské dejiny boli do  veľkej miery dejinami imperiálnymi, a  stratou impéria po  roku 1947 Británia o  veľkú časť z  nich prišla. V  dôsledku toho má tzv. „malá britskosť“, charakteristická pre povojnové obdobie, iba veľmi nedávny pôvod a nie je natoľko vžitá, ako sa všeobecne predpokladá. Navyše sa v  60. rokoch 20. storočia veľmi naštrbila kultúrna a  náboženská kontinuita kráľovstva, obzvlášť v  súvislosti s  oslabením postavenia a významu etablovaných cirkví. K oslabeniu vžitých spôsobov, či už v  jedle, alebo slovníku, došlo aj vplyvom amerikanizmu a globalizácie, čo malo takisto vplyv na britskú špecifickosť a kontinuitu.

Vládne a  inštitucionálne priority a  záujmy spôsobili, že došlo k  prílišnému prehliadaniu až pokriveniu tradičných britských hodnôt – túžby po slobode, obrane slobody, rešpektovaniu práva ako takého i práv jednotlivcov. Politickú a právnu kultúru krajiny zmenila najmä kombinácia komunitárnych riešení presadzovaných politickou ľavicou, zasahovanie európskeho federalizmu a  absencia dôvery v  jednotlivca. Čoraz častejší názor, že vznik európskych inštitúcií, predovšetkým európskeho parlamentu a  súdov, ako aj zavedenie európskeho práva, podkopáva parlamentný systém vlády v  Británii, vyústil do  referenda v  roku 2016, v ktorom Briti hlasovali za vystúpenie z Európskej únie, aby tak „vzali moc nad svojou krajinou opäť do vlastných rúk“. Historik W. A. Speck publikoval v  roku 1993 Stručné dejiny Británie (Concise History of Britain, 1707  –  1975), kde píše, že kniha zahŕňa „kompletné dejiny Británie v  jej pravom zmysle“, pretože členstvom v spoločenstve, ktoré sa neskôr stalo Európskou úniou, krajina podľa jeho názoru čiastočne prišla o suverenitu. (Británia sa stala členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva v  roku 1973 a  o  dva roky neskôr toto rozhodnutie potvrdila v referende.) Podobný pocit diskontinuity ako Speck mal zrejme aj predseda Labouristickej strany Hugh Gaitskell (1906 – 1963), keď v  roku 1962 poznamenal, že takéto členstvo by znamenalo „koniec Británie ako nezávislého štátu“. V  nedávnej minulosti možno teda badať pretavený odkaz minulosti dávnejšej. Kým niektoré zmeny, predovšetkým zánik impéria, viedli len k nepatrnému pocitu zlomu, v prípade európskej integrácie to neplatí. Neschopnosť pochopiť mieru tohto odkazu je kľúčovým nedorozumením britských dejín. Cudzinci i  niektorí Briti podľahli predstave vytvorenej turistickým priemyslom, že Británia je krajinou starobylých tradícií a historických miest, v ktorých ľudia popíjajú čaj s kráľovnou, a malebných

dediniek, kde starí plukovníci páchajú vraždy. Ďalekosiahle zmeny nedávnych desaťročí zostávajú často nepochopené. Nejde však o  jediné nedorozumenie. Cudzinci si zvyknú britské a  anglické dejiny zamieňať, dokonca vnímajú Veľkú Britániu ako akési väčšie či iné Anglicko. Takéto domnienky sú však na  hony vzdialené od  reality. Tomuto nedorozumeniu podlieha aj veľa Angličanov – myslia si, že práve ich dejiny sú najvýznamnejšie, neuvedomujúc si dôležitosť vzájomnej interakcie medzi jednotlivými časťami ostrova, ani tendenciu Angličanov nadraďovať sa nad svojich menších susedov. Dokonalá rovnováha, samozrejme, neexistuje. Súčasný prístup k  dejinám Britských ostrovov vychádzajúci zo „štyroch národov“ (anglického, škótskeho, waleského a  írskeho) je módnym pokusom o  zmiernenie anglocentrizmu. Pri vyzdvihovaní škótskeho, waleského a írskeho príspevku k dejinám – napríklad v občianskych vojnách 40. rokov 17. storočia – však nevenuje dostatočnú pozornosť samotnému Anglicku, hoci je zo všetkých štyroch národov tým zďaleka najľudnatejším. Hovoriť možno aj o  neschopnosti venovať dostatočný priestor dejinám jednotlivých oblastí a regiónov Anglicka, ktoré majú vlastné hrdé tradície a dedičstvo. Bežný výklad dejín Britského impéria je navyše príliš kritický a trochu ahistorický, čo súvisí s  tým, že zvrhnutie britskej nadvlády predstavuje dôležitý moment v  príbehoch vzniku mnohých mladších štátov sveta. Kritici často zabúdajú najmä na  to, že v  19. a  20. storočí nebola Británia jedinou imperiálnou veľmocou a  pôvodní obyvatelia, ktorých si Briti podrobili, zväčša pred ich príchodom nepoznali výhody demokratickej samosprávy. Mnohé bývalé časti impéria majú aj klamlivý sklon viniť britskú správu z tlakov a problémov, ktoré pramenia skôr z modernizácie a globalizácie. Navyše sa niekedy zabúda, že imperiálna Británia súperila

s  inými impériami, predovšetkým s  nacistickým Nemeckom, ktoré sú správne vnímané ako skutočné krutovlády. Ďalším zdrojom kritiky – ale aj velebenia – Británie je jej spojitosť s monarchiou. Počas dlhého vládnutia kráľovnej Alžbety II. sa monarchia postupne prispôsobovala meniacej sa dobe, naďalej však stelesňovala tradičné hodnoty a  imperiálnu slávu. Vďaka vážnosti, ktorú kráľovná požíva medzi širokými vrstvami obyvateľstva, zostala táto inštitúcia prekvapivo odolná, hoci pôvodná koncepcia „vyváženej ústavy“ – kde sa o moc delí panovník, aristokracia a radoví ľudia v parlamente založenom na  právnych princípoch – bola často odmietnutá ako nežiaduca pre éru demokracie. Štandardný výklad minulosti je zavádzajúci, pretože zjednodušuje dejiny a  Britom pripisuje vlastnosti, ktoré sa nemusia vzťahovať len na  nich, ale všeobecne na  danú dobu. Silnejšie než vyvážené argumenty vedcov pôsobí na divákov svojou vizuálnou stránkou film. Rovnako silný, hoci zradný, je aj dojem, ktorý často vyvoláva televízia, film a  historické romány: že ľudia v minulosti boli ako my. Tento prístup vidíme najmä vo filmových spracovaniach románov, napríklad Jane Austenovej (1775  –  1817), a v drámach založených na historických udalostiach. Stiera sa ním odstup medzi prítomnosťou a minulosťou a vytvára sa predstava, že ľudia sa mali vždy správať podľa dnešných noriem, a ak sa tak nesprávali, možno ich za  to kritizovať alebo zosmiešňovať. Británia, samozrejme, nie je jedinou krajinou, ktorej dejiny sa spracúvajú týmto spôsobom, ale keďže má silnú a  dostupnú literárnu tradíciu, je tento prístup v  jej prípade výrazný. Strata odstupu medzi prítomnosťou a  minulosťou vedie k  tomu, že minulosti ako takej sa venujeme nedostatočne, a  práve táto absencia špecifického poznania je v  súčasnosti kľúčovým problémom britských

dejín. Jedna vláda za  druhou sa neúspešne pokúša odpovedať na  otázku, ktorá verzia dejín by sa mala vyučovať na  britských školách a  akým spôsobom. Čiastočne preto často dochádza k nesprávnej interpretácii tých aspektov britských dejín, ktoré priťahujú najväčšiu pozornosť. Británia, kedysi veľká, mala v  skutočnosti vznešenejšie dejiny, ako sa jej priznáva, sú to však dejiny, ktoré nahradila veľmi odlišná doba – a tá ich zmenila.

PETER ONUF

Spojené štáty amerié Krajina, ktorá sa rozhodla byť bez dejín

„Dejiny sú v podstate kravina,“ vyhlásil v roku 1916 výrobca automobilov Henry Ford. „Chceme žiť v súčasnosti a jediné dejiny, ktoré za niečo stoja, sú tie, ktoré tvoríme dnes.“ Rovnaký pocit – hoci výrečnejšie – vyjadrili Patrioti, keď obhajovali požiadavku amerických kolónií na  nezávislosť a  sebaurčenie. Tento „nový“ národ, ktorý vznikol vlastnými silami, podľa nich minulosti nič nedĺžil – možno až na  útlak a  despotizmus, „dlhý sled nešvárov a  násilných uchvátení“, ktoré omas Jefferson (1743  –  1826) vymenoval v Deklarácii nezávislosti 4. júla 1776. Ak títo samozvaní Američania vôbec nejaké dejiny mali, neboli ich vlastné – boli to dejiny ich materskej krajiny Británie. Následné generácie preto hľadeli vpred, nie dozadu; hľadeli na západ, nie na východ. Historik Frederick Jackson Turner píše v  knihe Hranica v  ameriý dejiná (Frontier in American History, 1893), že slobodné inštitúcie nového národa boli spontánnym výtvorom radikálnych individualistov, ktorí keď dobýjali a  zveľaďovali pustatinu, prelomili bariéru zvykov a  vrátili sa k  prvotným princípom. Odvtedy sa Američania neustále obrodzujú, objavujúc nové hranice naprieč kontinentom i vo vesmíre. Pokrokoví Američania vnímajú

dokonca aj „americkú dilemu“ otroctva a  jeho dlhodobých následkov ako archaické dedičstvo Starého sveta, ktoré je v  príkrom protiklade k  duchu americkej demokracie a ďalšou hranicou, ktorú treba prekonať. Americká bezdejinnosť je, samozrejme, mýtus. Popieraním minulosti povýšili Američania dejiny na  základ vlastného sebaporozumenia. Americkí revolucionári si vytvárali predstavy o  skorumpovanej despotickej britskej metropole ešte skôr, než sa francúzski revolucionári začali búriť proti ancien régime. U  republikánskych Patriotov, ktorí sa štylizovali do  neoklasických póz a  občas dokonca nosili tógy, silno zarezonovala analógia s Rímom, ktorú vypracoval Edward Gibbon v knihe Dejiny úpadku a zániku Rímskeho impéria (History of the Decline and Fall of the Roman Empire, 1776  –  1788). V  Novom domov, ale Starý svet bol jeho nevyhnutným Američania videli v  budúcnosti, uchovávali hranica vyjadrovala návrat na  začiatok a 

svete si sloboda síce našla kontrapunktom. Tým, že sa živú aj minulosť. Západná zároveň posun ku koncu,

zhmotnenie toho, čo expanzionisti 19. storočia nazývali „zjavným predurčením“ krajiny: že Amerika bude písať vlastné dejiny, a  plniť tak Božiu prozreteľnosť. Obrovský rozdiel medzi týmito dvoma svetmi vyzdvihol v  roku 1807 omas Jefferson: v  Európe „vojny a  spory zapĺňajú stránky dejín hustejším obsahom“, „ale blahoslavenejší je taký národ, ktorého tiché šťastie nedáva dejinám nijaký dôvod, aby sa o ňom písalo.“ Američania sa budovaním osobného šťastia, ktoré im prikazovala Deklarácia nezávislosti, z dejín vymanili – „potoky krvi“ naďalej tiekli na druhej strane Atlantiku – a vplávali do republikánskeho milénia mieru a blahobytu. Tento miléniový sľub, pravdaže, zastieralo otroctvo a konflikty so susednými imperiálnymi mocnosťami a Indiánmi, ale Jefferson a jeho americkí spoločníci mohli mať pocit, že sa rýchlo blížia k  akémusi „koncu dejín“, ktoré o  dvesto rokov

neskôr, v  90. rokoch 20. storočia, keď zvíťazila demokracia a  padol komunizmus, oslavoval Francis Fukuyama. Keďže si Američania zvykli považovať samých seba za  konečný článok dejín, stali sa „dejiny“ výraznou súčasťou ich kolektívneho vedomia. Svoju provinčnú minulosť vykresľovali ako vzdialenú „cudziu krajinu“. Historici majú právom pochybnosti o  rozsahu zmien: krátkodobým dôsledkom rozchodu s  Britániou bol zánik prekvitajúcich obchodných kontaktov a  spomalenie populačného rastu. Nezávislí Američania však vedeli, že sú iní, a  keď sa ocitli „medzi veľmocami planéty“, definovali si túto inakosť historickými pojmami. Jednoduchým porovnaním starého a  nového si zvolili priamu cestu vpred, čím sa vymanili z  cyklického vzorca charakteristického pre ranonovoveké koncepcie dejín. Ako je známe, slobodní ľudia slobodu strácali, pretože moc sa sústreďovala v rukách čoraz menšieho počtu ľudí, až sa nakoniec despotické režimy zrútili pod vlastnou tiažou; potom sa moc rozdelila medzi široké vrstvy a vývoj sa opakoval. „Revolúcia“ sa ešte nechápala vo svojom modernom, progresívnom zmysle; znamenala len ďalší zvrat v  neúprosnom vzostupe a  páde režimov. Cnostní Patrioti sa snažili vrátiť k prvotným princípom a obnoviť stratené slobody, ale logika dejín šla vždy proti nim, keďže charakter pôvodne slobodných národov vždy podkopal luxus a korupcia – napríklad v Anglicku po roku 1066, keď si Normani podrobili slobodymilovných Anglosasov. Američania však už v tom čase mali sklon premýšľať priamočiaro, veriac, že revolúciou dokážu svoju dedičnú slobodu obnoviť – Jefferson si želal, aby študenti na  jeho Univerzite vo Virgínii študovali anglosaštinu, jazyk slobody – a  zároveň podporiť neustály rozvoj kultivovanosti a  zdvorilosti, aby sa vidiecki obyvatelia provincií vypracovali na metropolitnú úroveň a prekonali ju.

Podľa radikálnych kritikov v britskej metropole, akým bol omas Paine (1737  –  1809), prekvapujúci nárast blahobytu a  moci Britského impéria ohrozoval jeho slobodu. Američania si však z  metropolitnej korupcie a čoraz despotickejšej koloniálnej administratívy vzali opačné ponaučenie: sloboda a  blahobyt boli nerozlučiteľne spojené a  ohrozenie jedného bolo ohrozením oboch. Rozkvitajúci obchod, ktorý kolonistom pomohol zbohatnúť a umožnil im podieľať sa na „konzumnej revolúcii“, ich slobodu nerozvrátil. Práve naopak, merkantilistické obchodné regulácie kolonistov neprirodzene obmedzovali, pretože ak by mohli obchodovať slobodnejšie, dosiahli by ešte väčší blahobyt. Zatiaľ čo bohatstvo, ktoré prúdilo do metropoly, predstavovalo pre vládcov impéria neodolateľné pokušenie oddávať sa luxusu a  zneužívať moc na  úkor kolónií, samotní kolonisti reagovali na  zasahovanie do  svojich práv čoraz citlivejšie, pretože sa obávali zbedačenia a zotročenia. Blahobyt nemal na mravnosť obyvateľov kolónií zhubný vplyv – s  výnimkou tých, ktorí boli závislí od  priazne metropolitnej moci. Imperiálna daňová politika predznamenala obrovský presun bohatstva z kolónií do metropoly, čo bránilo „rozširovaniu impéria na  západ“, vyjadrené slovami biskupa Georgea Berkeleya zo začiatku 18. storočia. Zdôvodnenie nezávislosti, kodifikované v  Deklarácii nezávislosti, vychádzalo z  predpokladu, že sloboda, čiže „neodňateľné práva“, ktorými „Stvoriteľ obdaril“ slobodných ľudí, a blahobyt, teda plody individuálneho konania, inými slovami „budovanie osobného šťastia“, sú dve strany jednej mince. Táto nová koncepcia politickej ekonómie, postavená na škótskych osvietenských teóriách o  civilizačnom pokroku (od  lovcov a  zberačov po  pastiersky, poľnohospodársky a  obchodný stupeň vývoja) umožnila americkým revolucionárom prekonať, alebo sa aspoň vyhnúť úsudku o cyklickom vývoji ranonovovekých dejín. V tejto súvislosti je významné,

že Adam Smith v  knihe Bohatstvo národov (Wealth of Nations, 1776) predstavil široký, progresívny pohľad na  historický vývoj, ktorý minimalizoval úlohu štátu na vytváraní bohatstva a vyzýval politikov, aby rozšírili mieru trhovej slobody. Hoci sa Smith primárne zameriaval na propagovanie britského národného bohatstva, mimoriadne rýchly rozvoj severoamerických kolónií v  dôsledku obmedzeného zasahovania imperiálnej moci naňho urobil dojem. Smithovo majstrovské dielo sa stalo novým evanjeliom pre liberálnych antimerkantilistických stúpencov voľného obchodu v Spojených štátoch, najmä pestovateľov plodín, ktorí sa snažili získať širší prístup na zámorské trhy. Revoluční Američania nepotrebovali, aby im Adam Smith vysvetľoval výhody voľného obchodu. Kolonisti už skôr predstavili koncepciu impéria, v ktorej by provinčné vlády mali značnú autonómiu a obyvatelia provincií by profitovali z rastúcich trhových príležitostí. Američania si uvedomovali, že ich blahobyt závisí od ochrany, ktorú im poskytovala britská námorná hegemónia; uvedomovali si aj kľúčovú rolu metropolitných trhov a  úverových možností pre udržanie ekonomického rastu. Svedčil o  tom sľub vernosti a  oddanosti Jurajovi III. (1738  –  1820) pred podpísaním Deklarácie. Existovala však aj opačná, rovnako silná tendencia – spochybňovať smerovanie imperiálnej politiky a  správy, a tá s  eskaláciou krízy nabrala na  obrátkach. K  tomu sa pridala radikálna republikánska kritika skorumpovanosti kráľovského dvora, teoretizovanie o podmienkach politickej legitimity z  pohľadu spoločenskej zmluvy a  škótske (Smithove) myšlienky o  sociálnom a  ekonomickom pokroku. Výsledkom bolo, že Američania mohli premietnuť svoje obavy zo zvrátenosti doby a krehkosti svojich práv na  metropolu, čím sa nápadito zbavili zhubných cudzích vplyvov. Formovanie amerického národa sa opieralo o  nové, moderné, priamočiare úvahy o dejinách.

Najnaliehavejšou úlohou pre Jeffersona a  jeho druhov bolo nové republikánske zriadenie zlegitimizovať vo svete monarchií. Predefinovať suverénnosť v  ľudovom duchu, najprv predstavou, že králi sú „služobníkmi“ ľudu, ako to urobil Jefferson v  pojednaní Súhrnný pohľad na práva Britskej Ameriky (Summary View of the Rights of British America, 1774), a  potom rozhodným prepustením kráľa zo služieb štátu, ako sa to stalo v  Deklarácii nezávislosti, bolo odvážnym riešením. Ak bol ľud zvrchovaný, republikánska samospráva bola jedinou logickou a legitímnou formou vlády. Americkí revolucionári, na rozdiel od svojich francúzskych nasledovníkov, na tento bod príliš netlačili, pretože sa od monarchie snažili získať uznanie, ako aj významnejšie formy pomoci. Napriek tomu boli presvedčení, že „začali premenu sveta“ a že ich republikánsky experiment sa v  konečnom dôsledku stane vzorom pre celé ľudstvo. Založiť nový revolučný kalendár, ktorý by sa začínal rokom 1, nebolo potrebné. Američania sa rozhodli oslavovať rok 1776 – rok prijatia deklarácie ich nezávislosti, ktorý bol zároveň kľúčovým okamihom svetových dejín. Vodcovia revolúcie pri organizovaní ľudového odporu voči britskému despotizmu trvali na tom, že skutočnými tvorcami dejín sú obyčajní ľudia, a  zdôrazňovali neprirodzenosť hierarchií a  privilégií. V  temných dňoch starého režimu sa ľudia podriaďovali kráľovskej moci z  nevedomosti a  poverčivosti, ale ako napísal omas Paine v  eseji Zdravý rozum (Common Sense, 1776), „žiadny skutočne prírodný či náboženský dôvod“ nemôže ospravedlniť „rozdelenie ľudí na kráľov a poddaný“. Uvedomujúc si, že králi sú iba ľudia a  že – slovami Deklarácie – „všetci ľudia boli stvorení ako seberovní“, vytvorili osvietení Patrioti vlády „odvodzujúce svoju oprávnenú moc od  súhlasu tých, ktorým vládnu“. Uvedomenie si svojich práv znamenalo začiatok dejín v  tom pravom slova zmysle, prípadne ich koniec – koniec dejín v  tradične mylnom ponímaní ako

nekonečného, krvavého cyklu útlaku a vojny. Obraz Spojených štátov ako útočiska slobody a  ako krajiny príležitostí priťahoval imigrantov po generácie. Americká revolúcia predstavovala základný zlom v historickom vedomí, ako aj v  tom, čo Deklarácia nezávislosti označovala za  „sled ľudských príbehov“. Javisko dejín teraz zaplnili noví účinkujúci: „ľudia“. Ľudia, prostý plebs, boli dovtedy spodinou politickej spoločnosti, no logika radikálnych republikánskych myšlienok ich obraz zmenila a urobila z nich ako celku zdroj legitímnej moci. Králi a  aristokrati boli vyhnaní do exilu a vylúčení z inak tolerantnej spoločnosti. Nebolo treba ani zdôrazňovať, že „Spojené štáty nikomu neudelia šľachtický titul“, ako sa píše v  Ústave Spojených štátov amerických (v článku I, oddiele 9), pretože privilegované rády a  republikánska rovnosť, čiže „aristokracia“ a  „demokracia“, sa navzájom vylučujú. Neskôr sa ukázalo, že práve tento rozpor sa stal jadrom americkej národnej identity. Američania si do  veľkej miery uvedomovali, že ich revolúcia – onen „výstrel, ktorý bolo počuť na  celom svete“, bude mať zásadný vplyv na dejiny celého ľudstva. Revolucionárska apoteóza „ľudu“ vychádzala zo všeobecného predpokladu, že všetci ľudia, všetky národy, boli stvorení ako seberovní, ale len zvrchovaní Američania si plne uvedomovali, čo to znamená, a boli pripravení formovať vlastnú budúcnosť. Ako však vyhlásil Jefferson v  roku 1826, „všetky pohľady sú obrátené alebo sa obracajú k  právam človeka“. Aby temnota ustúpila svetlu a  staré novému, budú aj ostatné národy musieť „popretŕhať reťaze“ a budú sa pritom valiť „potoky krvi“, ale „koniec dejín“ bol na dohľad. Američania ako predčasne vyspelý národ mohli ísť príkladom a boli v tomto zmysle „výnimoční“. Takýto pocit národnej identity sa však nezakladal na  geopolitickej, ani na  ideologickej izolácii či rozdielnosti. Američania plesali nad svetovým historickým

významom svojej revolúcie, ale ich identita ako národa dávala zmysel iba vo svete národov, ktoré slobodne rozhodujú o svojom osude. Než k tomu dôjde, tieto národy budú obeťami dejín, martýrmi v neúprosnom pochode za slobodu. A keď národy začnú o svojom osude rozhodovať samy, budú sa jeden druhému podobať čoraz viac, až napokon každý z  nich zaujme „vlastné a  rovnocenné miesto, na  ktoré ho oprávňujú prírodné aj Božie zákony“. Americkí internacionalisti 20. storočia v  snahe urýchliť tento proces a  uvedomujúc si rastúcu moc svojho národa ospravedlňovali – či rozumovo zdôvodňovali – svoje zásahy v  oboch svetových vojnách i po celom svete. Predstava amerických revolucionárov o  republikánskom miléniu ponúkala prozreteľný cieľ, ku ktorému mali smerovať dejiny všetkých národov. Američania si v  optimistických okamihoch blahoželali k  jeho dosiahnutiu. Pravidelne však prichádzali aj na  to, že zo sveta nemôžu zutekať, a  že kým sloboda nezavládne všade, bude ich vlastná sloboda zraniteľná voči cudzím i  domácim hrozbám. Ostatné národy zakúsia agóniu dejín, ale revolučné podnety – ako aj kontrarevolučné reakcie – prekročia národné hranice a  vtiahnu Američanov do  víru globálnych konfliktov. Hoci si Američania pri budovaní osobného šťastia myslia, podobne ako Henry Ford, že dejiny sú „kravina“, ich optimistický pohľad na budúcnosť vždy zastieral strach z návratu utláčaných v prípade, ak by republiku zamorili cudzinci či „cudzie vplyvy“, alebo ak by Američania sami zradili svoje dedičné právo. Keďže si Američania predstavovali samých seba ako „vyvolených ľudí“, ktorých sa dejiny netýkajú, zreteľne si uvedomovali, aké nebezpečenstvo by ich mohlo postihnúť, keby upadli späť do  histórie, stratili svoj osud z dohľadu a opätovne vstúpili do radov zatratených. Vždy sa obávali, že by došlo ku kontrarevolúcii a  republikánsky experiment by zlyhal. Jefferson

preto bil na  poplach proti domácim aristokratom a  autokratom (prívržencom monarchie), ktorí by si mohli upevniť moc v novej americkej metropole. Tá by ovládla unijné štáty a  zničila občianske slobody, v  dôsledku čoho by sa občania stali poddanými. Štátnici v  desaťročiach predchádzajúcich občianskej vojne vyzývali svojich krajanov, aby ochraňovali Úniu, najväčšie dedičstvo Otcov zakladateľov. Americkí revolucionári sa stali slobodnými ľuďmi z vlastného rozhodnutia, skutkami politickej vôle, ktoré vyvrcholili ratifikáciou federálnej ústavy. Tieto rozhodnutia sa stali „posvätnou nádejou“ pre nasledujúce generácie, ktorým bolo vštepované, že zánik Únie by americkú politiku poeurópčil a rozpútal peklo. Ak by sa jednota Američanov rozpadla, zradili by seba i  budúce generácie a spáchali „zradu na nádejach sveta“. Varoval pred tým Jefferson počas trpkého zápasu o  pričlenenie štátu Missouri do  Únie v  roku 1820: v  snahe zrušiť otrokárstvo v  tomto štáte porušili severní odporcovia otrokárstva základný republikánsky princíp samosprávy pre (bielych) občanov tohto nového štátu. Dejiny, pred ktorými chceli Američania uniknúť, im pripravili krvavú pomstu. Preto keď sa americkí Patrioti zo severu i  z  juhu obrátili proti sebe v  masívnom krviprelievaní občianskej vojny (1861 – 1865), robili tak s osudovým, priam fatálnym pocitom. A keď sa Abraham Lincoln (1809  –  1865) vo svojom príhovore (19. novembra 1863) snažil ospravedlniť masaker pri Geysburgu, odvolával sa na  Jeffersonovu Deklaráciu („pred štyrmi dvadsaťročiami a  siedmimi rokmi“), pýtajúc sa, či „nový národ, počatý v slobode a oddaný myšlienke, že všetci ľudia boli stvorení ako seberovní“ alebo „ktorýkoľvek iný národ založený na  rovnakých princípoch môže skutočne existovať“. Ukážu opätovne zjednotené štáty celému ľudstvu cestu k lepšej budúcnosti, alebo sa potvrdí, že Američania sa od  iných národov nelíšia, že sú takisto

vystavení vrtochom a  náhodám dejín? Ak by mala slobodná vláda „zmiznúť z povrchu zeme“, nové dejiny, ktoré si Američania predstavovali – priamočiary pokrok naprieč generáciami a  naprieč rozľahlým priestranstvom severoamerického kontinentu – by uvoľnili cestu kolobehu utrpenia príznačného pre dejiny iných národov. Ak dejinám nevedeli uniknúť samotní Američania, pre ľudstvo nejestvovala nijaká nádej. Američania sa vždy cítili ako nový ľud, ako národ, ktorý prinesie koniec národom, ako jednotné spoločenstvo ľudí, ktorí čerpajú silu z  rôznosti svojho pôvodu a  z  veľkej rozmanitosti pri budovaní osobného šťastia. Vyhlásením nezávislosti zdôraznili, že sebaurčujúcimi skutkami politickej vôle dokážu byť slobodným národom so slávnou budúcnosťou. Paradoxne však tento pocit osudu schválený prozreteľnosťou nesie so sebou znepokojujúcu vedomosť, že by mohli zlyhať a  opäť upadnúť do  dejín, ktorým už raz unikli. U  Američanov všetkých presvedčení sa toto znepokojenie prejavuje v  odvolávaní sa na  „ducha roku 1776“ či na  pôvodný zámer Otcov zakladateľov. Naplnenie budúcich nádejí závisí od vernosti republikánskemu – dnes by sme povedali „demokratickému“ – krédu v jeho pôvodnej podobe. Národ, ktorý mal uniknúť dejinám, je teda zviazaný s  revolučnou generáciou budovateľov národa, ktorí sú naďalej „živí“ na  súdoch, v  legislatíve a  vo všeobecne rozšírených politických predstavách, a je touto generáciou formovaný. V  Novom svete nápadne absentuje ten druh dejín, ktorý je v  Starom svete bežný a  ktorý revolucionári zavrhli – a  Henry Ford ho nazval „kravinou“. O to bližšia je Američanom koncepcia dejín, ktorá hľadí vpred, uchováva pamiatku revolučných zakladateľov a  vo vzdialenej budúcnosti prináša celému ľudstvu republikánske milénium. Blízky je im aj neutíchajúci strach z rozvratu a zrady cudzími či „neamerickými“ vplyvmi a ideológiami. Slobodný národ, ktorý si predstavuje svoje miesto na konci

dejín, nedokáže uniknúť strachu z toho, že by sa opäť mohol dostať do víru dejín.

STUART MACINTYRE

Austrália Európsky národ v starobylej krajine

Do Austrálie prichádza návštevník zväčša letecky na medzinárodné letisko v Sydney, ktoré leží pri Tichom oceáne neďaleko miesta, kde v januári 1788 zakotvilo jedenásť lodí. O  dvadsať rokov skôr nazval kapitán James Cook (1728  –  1779) toto miesto Botanickým zálivom podľa veľkého množstva nových rastlín, ktoré sa tam našli. Cookov nadšený opis tohto úrodného a  na vodu bohatého útočiska presvedčil britskú vládu, aby v  Botanickom zálive založila novú osadu. Dnes je Botanický záliv dopravným a  priemyselným centrom obsluhujúcim medzinárodné mesto, ktoré sa tiahne do diaľky. Dominanty mesta – veľký oblúkový most a  betónové lastúry budovy opery – sa nachádzajú na  severe mesta v  majestátnom sydneyskom prístave. Práve sem premiestnil osadu v  roku 1788 zakladajúci guvernér koloniálnej výpravy Arthur Phillip (1738 – 1814), pretože mu Botanický záliv pripadal piesčitý, močaristý a chudobný na zásoby pitnej vody. Cook pristál v zálive na  jeseň, v  čase dažďov, ale Phillip prišiel uprostred leta, keď nedostatok rastlinstva vytváral dojem vyprahnutej krajiny.

Kolonistov po tomto prvom sklamaní čoskoro čakali ďalšie. Prvá úroda im v  chudobnej pôde vyschla; sekery sa otupili na  krivých a  hrčovitých kmeňoch eukalyptu; dobytok sa zatúlal a  uhynul. Hlad ich naučil disciplíne, keďže väčšina týchto osadníkov boli trestanci, ktorí sa do cudzej nehostinnej krajiny dostali za  spáchanie hrdelných zločinov. Ich snahy o  spriatelenie sa s  pôvodným obyvateľstvom zlyhali a  do  dvoch rokov od príchodu utrpel zranenie aj sám Phillip, keď ho kopijou bodol príslušník kmeňa Eora. Briti aj napriek tomu vytrvali. V  priebehu jedného desaťročia vybudovali mesto a trestancov zapojili do poľnohospodárstva. V porovnaní s kolóniami v  Severnej Amerike sa úspech dostavil rýchlo. Začiatkom 19. storočia sa kolonisti začali presúvať do  vnútrozemia a  vyrábať vlnu, čo pritiahlo záplavu slobodných prisťahovalcov. Vznikli ďalšie kolónie. Po objavení zlata v 50. rokoch 19. storočia prišlo do Austrálie ďalšieho pol milióna imigrantov. Ukončenie deportácií trestancov a udelenie autonómie v  tom istom desaťročí prispelo k  vytvoreniu dynamickej osadníckej spoločnosti s  väčšou mierou demokracie a  vyšším životným štandardom, než aký existoval v Starom svete, z ktorého táto spoločnosť vzišla. Tento úspešný príbeh si krajina pripomína 26. januára v Deň Austrálie. Práve v  tento deň v  roku 1788 vztýčil guvernér Phillip v  Sydneyskom zálive britskú vlajku a  prečítal vyhlásenie zvrchovanosti. Bol to príbeh spiacej krajiny, ktorá sa konečne prebrala k  životu. Miesta s  nepoznanou flórou a  faunou odpočívajúcou v  neporušenej izolácii, kým ňou niekto nezatriasol – tento proces sa odvtedy neustále opakuje a  prispieva k obnove austrálskeho národa. Načrtnuté dejiny Austrálie, jej koloniálny pôvod, bezprostredne cítiť v každom meste, kam návštevník zavíta – mestá Sydney, Melbourne, Perth a Hobart sú pomenované podľa britských politikov, Adelaide po kráľovnej,

Brisbane po  guvernérovi. V  každom meste sa nachádza sídlo guvernéra, budova parlamentu a  kostoly – všetko postavené v  epigónskom architektonickom štýle, ako aj vojnové pamätníky, ktoré pripomínajú službu v  Britskom impériu. V  súčasnosti však tieto budovy zatieňujú mrakodrapy korporácií, kopírujúce univerzálny štýl modernosti. Dnes návštevníkov priťahuje iná Austrália – tá osobitá a  exotická. Mnohí sa vydávajú do  jej suchého vnútrozemia, do  krajiny rozľahlého priestranstva a nádhernej oblohy. Navštevujú miesta ako Uluru, obrovskú skalnatú vyvýšeninu v  Severnom teritóriu, a  pátrajú po  autentickejšej Austrálii ovplyvnenej dlhšou prítomnosťou pôvodného obyvateľstva. V  poslednom čase sa Austrálčania snažia nájsť zmier s  pôvodnou, domorodou Austráliou. V  60. rokoch 20. storočia sa upustilo od  diskriminačných praktík, v  70. rokoch štát pôvodným obyvateľom priznal právo vlastniť pôdu, v  80. rokoch uznal spôsobené škody a  v  90. rokoch im súdy uznali držbu pôvodných území. Začiatkom roku 2008 sa im oficiálne ospravedlnil predseda vlády, na  rozdiel od  svojho predchodcu, ktorý takéto odčinenie odmietol. Austrálčanov však naďalej zahanbuje nezamestnanosť, chudoba, chorobnosť, kriminalita a  rozpad rodinných väzieb pôvodných obyvateľov. Pôvodná kultúra zažíva renesanciu v umení, hudbe, filme, literatúre a športe. Jasným znakom oživenia je aj významný nárast pôvodného obyvateľstva zo 156 tisíc v roku 1976 na 517 tisíc v roku 2006, čo tiež prispelo k  zvýšenému povedomiu o  dejinách domorodej Austrálie. Austrália sa dnes nepovažuje za novú krajinu, ktorá vznikla len v roku 1788, ale za  krajinu s  dlhou históriou. Prítomnosť človeka je tu doložená po  viac ako 50 tisíc rokov – až do  obdobia, ktoré sa ešte dá spoľahlivo datovať – a vyznačovala sa nepretržitou adaptáciou na značne premenlivé prostredie. Rastúci záujem o  tieto „predĺžené“ dejiny je v  súlade so

súčasným trendom a odkrýva komplexné formy organizácie a ekologickej praxe, stovky jazykov, pôsobivé umelecké formy a  silnú duchovnú vieru. Prijatím minulosti pôvodných obyvateľov si prisťahovaní Austrálčania vytvárajú tesnejšie puto k svojej krajine. Dejiny, ktoré sa začali písať v  roku 1788, boli európske. Táto Austrália bola plodom britskej predvídavosti, keďže britskí moreplavci sem prišli až po  tom, ako si Španieli, Portugalci a  Holanďania obsadili územia v Indickom oceáne a rozľahlý južný kontinent nepovažovali za hodnotný. K  počiatočnému osídleniu Austrálie došlo počas dlhého boja Británie o moc s Francúzskom a formovala ho následná britská nadvláda. Austrália prijala 150 tisíc nechcených britských kriminálnikov a  oveľa viac dobrodružných dobrovoľných osadníkov. Z Británie dostávala hotové výrobky a kapitál a späť posielala plodiny a dividendy. Austrálske kolónie prevzali britské princípy vládnutia, práva a  občianskej spoločnosti – mnohé aspekty svojej materskej spoločnosti skopírovali, niektoré si prispôsobili. Výsledok bol povedomý, a zároveň iný. Po  prvé, austrálska koloniálna spoločnosť bola amalgámom národných zložiek tvoriacich Spojené kráľovstvo, v ktorom si Angličania, Íri, Škóti aj Walesania zachovávali prvky svojej kultúry a  zároveň sa spájali v  spoločnom úsilí; v  dôsledku toho došlo k  skorému prijatiu náboženskej rovnosti. Po druhé, kolónie odmietli určité inštitúcie ako etablovanú cirkev, dedičnú šľachtu či vojenskú kastu, ktoré zachovávali pevnú hierarchiu; absencia povýšenosti a  podriadenosti bola známkou novej spoločnosti. Po  tretie, vysoký životný štandard a  príležitosti umožnili väčšiu účasť na  spoločenskom živote: ľudia mali viac voľného času a  v  krajine bola vyššia gramotnosť, návštevnosť kostolov a  účasť na  dobrovoľných aktivitách. Tieto ukazovatele sa často porovnávali so Spojenými štátmi,

ktoré si však svoju nezávislosť museli vybojovať, zatiaľ čo Austrálčania vnímali svoju krajinu ako dokonalejšiu verziu Británie. Británia po zavedení samosprávy v 50. rokoch 19. storočia stiahla svoje vojenské posádky, ale naďalej viedla zahraničnú politiku Austrálie a  za  bezpečnosť krajiny naďalej ručilo Kráľovské námorníctvo. Pevnosti na brehoch najdôležitejších miest obrátené na more boli dôkazom, že toto malé spoločenstvo (1,15 milióna v  roku 1861 a  3,77 milióna v  roku 1901) okupujúce taký obrovský kontinent malo obavy o svoju bezpečnosť. Obavy sa zintenzívnili, keď voči Británii začali vznášať protesty ostatné európske mocnosti, až napokon vyústili do vojenských operácií v imperialistických vojnách – na prelome storočia v Južnej Afrike a Číne a neskôr, počas prvej svetovej vojny, na Blízkom východe a v západnej Európe. Austrálska obeta na tureckom polostrove Gallipoli v roku 1915 tak bola dôkazom národnej chrabrosti a splatením dlhu imperiálnej obrannej politike. Existoval tu priestor pre ďalších Európanov, najmä v súvislosti so zlatou horúčkou v  50. rokoch 19. storočia. Nie však pre Neeurópanov. Trestanci spočiatku predstavovali lacnú pracovnú silu, a  preto sa následné pokusy pritiahnuť sezónnych robotníkov z  Číny či ostrovov v  Tichom oceáne stretli so silným odporom. V  roku 1901 to viedlo k  prijatiu Zákona o obmedzení prisťahovalectva, ktorý bol jedným z prvých opatrení novej federálnej vlády. Z  úcty k  britskej vláde neumožňoval otvorené rasové vylúčenie a kritériom na vstup do krajiny bol test vo forme diktátu. Zákon bol však známy ako „politika bielej Austrálie“. Po druhej svetovej vojne sa táto politika zmiernila, ale oficiálne sa od nej upustilo až koncom 60. rokov 20. storočia. Až do  druhej svetovej vojny sa Austrálčania zvykli chváliť, že sú z  deväťdesiatich ôsmich percent Briti. Po  vojne však už takáto eugenická sebadefinícia nebola možná, pretože Británia Austráliu nemohla ďalej

chrániť: keď jej námorná základňa v Singapure padla začiatkom roku 1942 do  rúk japonských síl, znamenalo to koniec imperiálnej obrany. Británia nedokázala poskytnúť ani dostatok vysťahovalcov na  splnenie ambicióznych plánov Austrálie, ktorá bola skalopevne presvedčená, že ak sa nezaľudní, vyhynie. Imigranti sa teda hľadali v severnej Európe, potom v  južnej a  východnej Európe a  nakoniec na  Blízkom východe. Za  dve desaťročia prišli do  krajiny dva milióny prisťahovalcov a  do  roku 1971 vzrástla populácia na 12,76 milióna. Austrália po  odchode či vypudení európskych mocností z  Ázie zvýšila záujem o  tento kontinent. V  národe, ktorý sa cíti ako predmostie Európy na  dolnom okraji juhovýchodného ázijského súostrovia, vyvolal koniec impéria a  začiatok studenej vojny opätovné obavy z  invázie. Podobné obavy naďalej pravidelne ožívajú s  príchodom člnov s  utečencami z  ázijského kontinentu. Vzostup Ázie však zvýšil dopyt po  austrálskych komoditách – Čína a  Japonsko sú dnes jej najväčšími obchodnými partnermi – a  zvýšil prisťahovalectvo. Štvrtina súčasnej 23-miliónovej populácie sa narodila mimo Austráliu, čo je viac ako v  ktorejkoľvek inej vyspelej priemyselnej krajine. Nadvláda bielych sa rýchlo pretransformovala na multikulturalizmus. História, ktorá sa začala písať v roku 1788, rozprávala o skrotení drsného a nehostinného prostredia. O tom, ako vizionárski dobrodruhovia otvorili vnútrozemie pastierom. Vo veľkom tu fungoval vlnený priemysel, ktorý zamestnával malú armádu ovčiarov, strihačov oviec a  staviteľov plotov, a  vytváral legendu o  austrálskom pastierovi ako o  človeku, ktorý je praktický, podozrievavý voči pánom, odmieta pretvárku a  vždy drží so svojimi druhmi. Po  pastieroch prišli farmári. Vláda im ponúkla pôdu za  výhodných podmienok; vybudovala a prevádzkovala železnice, po ktorých sa plodiny

vozili do miest na spracovanie, a prístavy, odkiaľ sa vyvážali do zámoria. Vybudovala zavlažovacie zariadenia a  financovala technické zlepšenia na  zvýšenie úrody. Starala sa o  školy a  iné inštitúcie, ktoré podporovali vidiecke komunity. Rodinná farma vytvorila legendu o  austrálskom priekopníkovi, ktorý bol príkladom agrárnej poctivosti a  priniesol do divočiny civilizáciu. Poľnohospodárska výroba sa neustále zlepšovala, čo umožňovalo austrálskym výrobcom ovládnuť exportné trhy. Výsledkom zvýšenej produktivity bolo zníženie pracovných nákladov a zvýšenie výroby, čo sa prejavovalo nielen v  pastierstve a  poľnohospodárstve, ale aj v  baníctve a  ťažbe nerastov. Vízia rozvoja mala obrovský vplyv na  generácie Austrálčanov: ťažobný priemysel priniesol valuty, ktoré zabezpečili udržanie vysokej životnej úrovne, a vytváraním nových pracovných miest v  stavebnom priemysle, doprave, preprave a  službách sa stimuloval rast miest. Tento vzorec pokračoval až do rozmachu ťažobného priemyslu v prvých rokoch 21. storočia, ale dnes sa už nestretáva s  takým súhlasom ako v  časoch, keď Austrália prosperovala z  vlnárskeho priemyslu. Existujú obavy

z  ekologických

dôsledkov

klčovania

aj

z  európskych

poľnohospodárskych postupov. Dlhšia história Austrálie rozpráva o starom kontinente, kde je pôda plytká a zbavená živín, o nepravidelných dažďoch, v  dôsledku ktorých rýchlo vysychá, o  vegetácii, ktorá sa týmto podmienkam prispôsobila a  je veľmi horľavá. Tento nový pohľad dáva prednosť lesom pred farmami, riekam pred nádržami, správe krajiny pôvodnými obyvateľmi pred rozvojovými projektmi. Keďže je ekonomika značne závislá od  ťažby nerastov a  výroby energie, možnosti znižovania emisií skleníkových plynov sú obmedzené.

Existujú aj ďalšie dejiny Austrálie, na  ktoré sa v  posledných rokoch pozabudlo. Koloniálny úspech vyvolal národné cítenie, ktoré sa v  roku 1901 zhmotnilo vo federácii šiestich kolónií pod názvom Austrálsky zväz. Udialo sa to jedinečným demokratickým spôsobom: ľudia si zvolili do  federálneho zhromaždenia delegátov, ktorí spísali federálnu zmluvu a  predložili ju občanom, aby sa k  nej vyjadrili v  ľudovom hlasovaní. Austrália bola ranou demokraciou, ktorá ako druhá na  svete, po  Novom Zélande, zaviedla volebné právo pre ženy a  ako prvá si zvolila labouristickú vládu. Austrálsky zväz zaviedol osobitné opatrenia, aby vyhovel túžbam ľudu. Ochrana pracovných miest uvalením cla na  dovážaný tovar súvisela s  požiadavkou podpory domáceho priemyslu: ten mal dať mužom také platy, aby z  nich dokázali uživiť rodinu v  podmienkach relatívneho pohodlia. Táto inštitucionalizácia muža ako živiteľa rodiny sa udiala na úkor zamestnanosti žien a zabránila tomu, aby štát poskytoval sociálne dávky; úlohou štátu bolo skôr financovať rozvoj a  prevádzkovať činnosti, ktoré nedokázal výhodne riadiť súkromný sektor. Človek mal zo zákona nárok na  základný plat, ktorý pokrýval potreby rodiny. S  tým súvisela povesť Austrálie ako sociálneho štátu pracujúcich. Tieto opatrenia existovali do  80. rokov 20. storočia, keď sa obchodné podmienky obrátili proti vývozu komodít a  ochranu domácich odvetví podkopala globalizácia. Došlo k  deregulácii pracovného trhu, k  odstráneniu dohľadu nad obchodom a  financiami a  k  privatizácii štátnych podnikov. V  tomto bode sa Austrália odvrátila od  vlastných tradícií a priklonila sa k neobmedzenému trhu. Austrálčania sa orientovali smerom von: zapájali sa do  obnoveného rastu investícií, inovácií a príležitostí, podieľali sa na globálnom raste a poklese a pociťovali stratu

niekdajších istôt. Dôsledky tohto nedávneho odklonu od  minulosti sú zatiaľ nejasné.

WILHELMINA DONKOHOVÁ

Ghana Z kolónie lídrom kontinentu

Dejiny Ghany sú nerozlučne spojené so zlatom. Tento zlatonosný región prvý raz pritiahol pozornosť západosudánskych obchodníkov už pred začiatkom 13. storočia. Neskôr sa o  ňom dopočuli portugalskí obchodníci ako o  eldoráde, ktoré zásobuje Severnú Afriku, a po príchode do  regiónu ho nazvali Zlatonosným pobrežím. Európske mocnosti oň zvádzali tuhý konkurenčný boj, v  rámci ktorého stavali na  pobreží pevnosti. Dnešná Ghana dostala meno po starobylej Ghanskej ríši v oblasti tzv. Západného Sudánu, ktorá bola tiež známa výskytom zlata a s ktorou si bola kultúrne blízka (hoci sa táto ríša geograficky nezhodovala s  dnešným štátom). Je výsledkom nezávislých aktivít pôvodného obyvateľstva, britskej koloniálnej nadvlády v 19. storočí a následného vývoja. Dnešní obyvatelia vnímajú jej dvojité dedičstvo: „tradičné“ a zároveň „západné“ či „moderné“. O minulosti Ghany písali prvý raz západosudánski moslimovia približne v  13. storočí a  európski návštevníci v  15. storočí. Niektorí z  nich, predovšetkým Európania, naznačovali, že pôvodní obyvatelia prispeli do  dejín len malou mierou. Miestnu kultúru nazvali barbarskou, a  keďže domorodci o  minulosti svojej krajiny nezanechali žiadne písomné

záznamy, predpokladali, že ani žiadnu nemali. Tento názor pretrval aj napriek bohatým ústnym tradíciám, artefaktom a archeologickým nálezom svedčiacim o  opaku. Koloniálna správa upevnila presvedčenie Západu o  nadradenosti európskej kultúry a  domorodé zvyky, napríklad systém viacgeneračných rodín, mnohí západniari nepochopili alebo ich skresľovali. Ghanský ľud a jeho činy pred príchodom Európanov, v predkoloniálnej ére, a v období po získaní nezávislosti by sa mali vnímať súvisle a skúmať a oslavovať ako minulosť obyvateľov tejto krajiny. Ústne podávané dejiny vrátane výpovedí očitých svedkov a  tradičných foriem ako genealógií a ľudových povestí sú rovnako dôležité ako písomné pramene, archeológia a  etnografia. Štúdium názorov širokých vrstiev spoločnosti prispieva k  tvorbe ľudových dejín, ktoré sa dotýkajú zásadných otázok národnej minulosti, a  väčšine Ghančanov odkrýva vzdialenú minulosť, ktorú kolonializmus zahalil rúškom tajomstva. Mnohí Ghančania, ktorí sú pyšní na  minulosť svojej krajiny, sa v  prítomnosti i  do  budúcnosti riadia tradíciami. Pojem sankofy („obzri sa do  minulosti a  inšpiruj sa“) bol motiváciou pri založení kultúrnych inštitúcií na  ochranu národného dedičstva. Väčšina Ghančanov pokladá za začiatok národných dejín hnutie za politickú samosprávu po roku 1945, ktoré viedlo k  získaniu nezávislosti 6. marca 1957. Podvedome však berú do  úvahy aj vzdialenú minulosť, keď sa vyvíjali tradičné zvyky súvisiace s  pohrebmi, krstom, svadbami, slávnosťami či uvádzaním do  hodnosti náčelníka. Mnohí Ghančania cítia potrebu obzerať sa do  minulosti a  inšpirovať sa hodnotami, ktoré sú jadrom ich historických inštitúcií, napríklad náčelníctva, či kultúrnych zvykov, ako sú iniciačné rituály. Vyznávanie tradičnej viery a  kozmológie je rozšírené napriek tomu, že väčšina obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu a modernej spoločnosti. Ľudia

bežne privolávajú kliatby (duabo) a  obracajú sa na  médiá a  tradičných šamanov, ale takisto chodia aktívne do kostola. Pôvodní obyvatelia Ghany si vytvorili vlastné sociálne, ekonomické a  politické inštitúcie. S  vonkajším svetom sa spojili prostredníctvom wangaraských obchodníkov zo Západného Sudánu a  s  Európou a  Áziou cez Severnú Afriku dávno pred príchodom Európanov v  15. storočí. Odborníci však zatiaľ neurčili presne, kedy bol región osídlený. Veľká časť dejín, ktoré sa zachovali ústnym podaním, pozostávala z  „dejín náčelníckych trónov“ (v  zásade politických dejín tradičných štátov vo forme rodokmeňov) alebo sa venovala vojnám a  historickým udalostiam, ktoré ľuďom umožňovali nárokovať si postavenie a majetok. Archeologické nálezy naznačujú, že na území Ghany žijú ľudia už viac ako tritisíc rokov: existujú materiálne dôkazy o  starodávnej prítomnosti človeka vrátane predmetov dennej potreby, nástrojov, jaskynných príbytkov a remeselných dielní, v ktorých sa zhotovovali kamenné nástroje a  ozdoby. Hoci mnohé ghanské kmene rozprávajú príbehy o  sťahovaní, všetky sú dôkazom veľmi skorej prítomnosti človeka v  tomto regióne. Určiť, ktoré súčasné etnické skupiny sú potomkami týchto dávnych obyvateľov, je však prakticky nemožné. Dnes sa Ghana radí medzi štáty západoafrického regiónu. Jej obyvatelia sa skladajú z  etnických skupín Guan (vrátane etnika Gondža), Akan, GaDangme, Ewe a Mole-Dagbani. Tieto odlišné etnické skupiny hovoria buď jazykom kwa alebo gur, ktoré lingvisticky patria medzi voltské jazyky nigersko-konžskej jazykovej rodiny. Znamená to, že v dávnej minulosti žili všetci títo ľudia v  jednej oblasti alebo boli dlhý čas v  blízkom kontakte. Jednotlivé etnické skupiny tvrdia, že sa buď vyvíjali na mieste, alebo prišli z viacerých oblastí mimo regiónu. Väčšina dôkazov poukazuje na to, že ako prví sa na  tomto území usadili ľudia z  etnickej skupiny Guan. Tradičné

záznamy naznačujú, že predkovia väčšiny dnešných Ghančanov žili na rôznych miestach v Ghane a v Západnej Afrike, pričom niektorí odvodzujú svoj pôvod z  viacerých miest. Mnohé skupiny, ktoré sa podľa ústnych tradícií vyvíjali v tejto oblasti, však najnovšie trvajú na tom, že doputovali z  exotických miest spájaných s  Bibliou a  Koránom – z  Mezopotámie, Etiópie či Izraela. Ďalšie etnické skupiny obývajú severné pásmo savany, ktoré bolo v koloniálnom období známe pod názvom Severné teritóriá. Prišli sem zo Západného Sudánu a  vďaka schopným náčelníkom získali dominantné postavenie. Je tu aj viacero menších, roztrúsených etnických skupín. Predpokladá sa, že ide o pôvodné kmene, ale niektoré z nich tvrdia, že ich predkovia prišli z  Burkiny Faso cez údolie rieky Volta. Niektoré kultúrne zvyky mali spoločné, napríklad systém vlastnenia pôdy, manželské rituály a náboženskú vieru. V  zalesnených pásmach južne od  saván žijú Akanovia hovoriaci akančinou, ktorí sú v  Ghane najpočetnejšou etnickou skupinou. Ich predkami boli Bonovia, ktorí sa na  tomto území usadili ako prví; Adansiovia, ktorí boli prvými staviteľmi; a  Twifovia, ktorých jazykom (twi) hovoria všetky akanské kmene. Uvedené etnické skupiny sa postupne rozšírili po  celom území z  dôvodov, akými boli populačný rast, hľadanie nových zdrojov obživy a v 11. až 13. storočí následky vojen. Juhovýchodnú Ghanu obývajú etnické skupiny Ga-Dangme a Ewe. Obe majú patrilineárne usporiadanie spoločnosti. Podľa ústnych tradícií sa na toto územie, ktoré už bolo obývané, prisťahovali z východu. V  predkoloniálnej Ghane patrili k  najsilnejším štátnym útvarom Bono, Adanse Denkyira, Akwamu, Akyem a Ašantská ríša ležiace v zalesnenom pásme, Fantse, Ewe a  Ga-Dangme na  pobreží a  Dagbon a  Gondža na  severe. Väčšina získala vplyv tým, že ovládla prírodné zdroje, čo im

následne umožnilo obchodovať so severom a  neskôr, od  roku 1471, aj s  Európanmi na  pobreží. Lesnaté oblasti boli bohaté na  suroviny, po ktorých bol veľký dopyt – zlato, slonovinu a kolové orechy. Náleziská zlata sa nachádzali aj v oblasti Lobi na severe. Okrem toho existoval veľký dopyt po  otrokoch, ako aj soli a  ďalších exotických komoditách v  pásme lesa. Prvými Európanmi, ktorí dorazili do  západnej Afriky, boli Portugalci (v  roku 1471) a  po  nich nasledovali v  17. storočí Angličania, Holanďania, Dáni, Nemci, Švédi a  Francúzi. Postupný proces britskej kolonizácie od začiatku 19. storočia zosilnel v roku 1874 so zriadením protektorátu a bol zavŕšený v roku 1902. Počas prvých tristo rokov európskej prítomnosti si pôvodní obyvatelia zachovali kontrolu nad vlastnými záležitosťami, dokonca aj pri vyjednávaní so zástupcami obchodných veľmocí. Koloniálna správa ich však vylúčila z rozhodovania na ústrednej úrovni, čo vyvolalo presvedčenie, že Ghančania si nedokážu vládnuť sami. Na druhej strane bolo pozitívne, že koloniálna správa zaviedla ako oficiálny jazyk angličtinu, ktorá sa následne stala zjednocovacím faktorom a  základom národnej identity novej, nezávislej Ghany. Európania zaviedli v Ghane pestovanie plodín, ako sú kakao a káva, ako aj ďalších pochutín. Kresťanstvo a  ďalšie západné vplyvy zohrali významnú úlohu pri zvyšovaní gramotnosti a  zdravotnej starostlivosti, väčšinou sa však zamerali na  potláčanie domorodých kultúrnych zvykov. Spoznávanie, zaznamenávanie a  šírenie zvyklostí súvisiacich s  manželstvom, krstom, etikou, vierou, dedením a  jazykmi prinieslo nové poznatky o  ľuďoch a  ich minulosti. Väčšina Ghančanov pokladá svoju kultúru za  bohatú a  rôznorodú, no pritom si uvedomuje spoločné črty s  inými kultúrami, ktoré ľudí spájajú. Táto jednota v  rôznorodosti predstavuje základný prvok ghanskej povahy. Koloniálna nadvláda viedla

k  členstvu v  Britskom spoločenstve národov a  spoločnej histórii s  inými krajinami po  celom svete. Ghančania sú hrdí, že boli prvými účastníkmi v  boji za  samostatnosť a  že Ghana bola prvou krajinou subsaharskej Afriky, ktorá po  druhej svetovej vojne získala nezávislosť od  koloniálnej nadvlády – v roku 1957. Prvý predseda vlády a prezident Kwame Nkrumah (1909  –  1972) bol osobnosťou svetového významu, ktorý sa zaslúžil o  oslobodenie ostatných afrických krajín spod kolonializmu a  inicioval zjednotenie Afriky prostredníctvom Organizácie africkej jednoty, OSN a  Hnutia nezúčastnených krajín. Vďaka tomu sa Ghane podarilo vstúpiť na  javisko africkej a  svetovej politiky. Neskôr boli Ghančania pyšní na Kofiho Annana (nar. 1938) ako prvého afrického černocha, ktorý sa stal generálnym tajomníkom OSN. Ghana sa stala baštou mieru v  nepokojnom regióne napriek početným problémom ako chudoba, nekvalitné vzdelávanie, nedostatočná zdravotná starostlivosť a  politická nestabilita v  rokoch 1966 až 1992. Ghančania sa väčšinou stotožňujú so svojou etnickou príslušnosťou, čo najmä počas volieb zneužívajú politici. Na  zjednotenie rôznorodých etnických skupín do  jedného národa sa však vynakladá množstvo úsilia. Dnešný štát je sekulárny, hoci väčšina ľudí je silne nábožensky založená – približne 60 percent sa hlási ku kresťanstvu, 20 percent k  islamu a  9 percent k pôvodným autochtónnym náboženstvám. Jedným z  najpoľutovaniahodnejších aspektov ghanskej minulosti je účasť pôvodných obyvateľov na medzinárodnom obchode s otrokmi. Hoci v ghanskej spoločnosti existovala rôzna miera neslobody, tento systém bol prostriedkom zvyšovania populácie a  nebol deštruktívny. Od polovice 17. storočia, v reakcii na vysoký európsky dopyt po  pracovnej sile pre Nový svet, sa však región zmenil z  čistého dovozcu neslobodných ľudí na  vývozcu otrokov. Využívanie afrických otrokov Európanmi ako

hnuteľného majetku zohralo významnú úlohu v  rasovej diskriminácii a  stigmatizácii Afričanov. Hoci je ťažké uviesť presný počet otrokov vyvezených loďami z  Ghany, odhaduje sa, že v  priebehu viac ako dvoch storočí odišli z  regiónu viac ako dva milióny ľudí – z  regiónu, ktorý mal do roku 1960 iba sedem miliónov obyvateľov. Zachované pevnosti a hrady ako Elmina, San Antonio, James Town, Cape Coast a Christiansborg, ktoré slúžili ako skladiská a  sídla otrokárov, dokladajú temnú stránku ghanskej minulosti a  poodhaľujú pravdu o  obchode s  otrokmi a  koloniálnej nadvláde. Kontakt Ghany s Európanmi vyústil do zásadných zmien ekonomického, sociálneho a  politického systému regiónu. Časté prevraty v  60. až 80. rokoch 20. storočia vytvorili prostredie nestability, ktoré spomalilo rozvoj a  pokrok. Otázka etnicity vytvárala trecie plochy, pretože určité etnické skupiny ako Ewe a  niektoré ďalšie na  severe sa cítia marginalizované. Ghančania, ktorí nesúhlasia s  postupmi vlády, poukazujú na  údajné porušovanie ústavy, nepotizmus a korupciu. Napriek týmto ťažkostiam a  výzvam sa moderný ghanský národ snaží udržať minulé výdobytky a zachovať hodnoty, ktoré môže rozvíjať. Ak toto úsilie bude pokračovať, ak sa obnoví hrdosť na „ghanskosť“, aká prevládala bezprostredne po  osamostatnení, ak budú ľudia zabezpečení po ekonomickej a sociálnej stránke, a ak sa prírodné zdroje budú využívať efektívne a krajina sa bude rozumne zapájať do svetového spoločenstva – potom budú národné ghanské ideály naplnené.

PIRJO MARKKOLOVÁ

Fínsko Identita vykresaná z boja

Dejiny Fínska sa často rozprávajú ako príbeh prežitých vojen, ktorý cudzinci nevedia dosť dobre pochopiť. Mnohým laickým historikom pripadá príbeh Fínska, vtiesneného medzi Švédsko a Rusko – medzi Západ a  Východ – taký komplikovaný, že mu rozumejú azda iba samotní Fíni. Niektorí historici boli obvinení z  mytologizácie, iní sa snažili mylné predstavy korigovať. Ďalšou verziou fínskych dejín je príbeh slobodných roľníkov a  silných žien. Fíni sú pyšní na  svojich roľníkov, ktorí nikdy neboli feudálnymi poddanými. Roľníckou spoločnosťou sa zvykne vysvetľovať aj tradícia silných žien, ktoré získali politické práva celkom prirodzene. Ženy tvorili až desatinu prvého fínskeho parlamentu v roku 1907. Fíni často tvrdia, že boli prvým národom, ktorého ženy mohli voliť a  pôsobiť vo verejnej službe, hoci priekopníci v  týchto oblastiach sa nachádzajú na  opačnej strane zemegule. Nový Zéland a Austráliu však Fínsko predbehlo tým, že si ako prvá krajina na svete zvolilo ženy do parlamentu. V  roku 2007 sa slávili dve dôležité výročia: storočie parlamentnej reformy a  90. výročie nezávislosti od  Ruska. V  rokoch 2008 a  2009 sa

pripomínal rok 1809, keď sa Fínsko stalo súčasťou Ruskej ríše ako Fínske veľkokniežatstvo. Tieto výročia poukazujú na zložitý príbeh fínskych dejín. Kresťanstvo preniklo do  tohto najsevernejšieho kúta Európy ako výsledok pôsobenia západnej aj východnej cirkvi. Južná a  juhozápadná oblasť Fínska bola od  12. storočia pod výrazným vplyvom západnej Európy. V  14. storočí sa toto územie stalo súčasťou Švédska podpísaním Nöteborského mieru medzi Švédskom a  Novgorodom. Luteránska reformácia sa uskutočnila v  20. rokoch 16. storočia. Pod švédskou nadvládou vzniklo množstvo inštitúcií, ako napríklad pošta, odvolací súd či univerzita v  Turku, zefektívnila sa správa krajiny a  v  nových mestách sa rozprúdil obchod. Kurz fínskych dejín zmenili začiatkom 19. storočia napoleonské vojny. Šesťstoročné spojenie so Švédskom sa skončilo a Fínsko sa stalo súčasťou Ruskej ríše. Cár Alexander I. (1777  –  1825) podpísal v  roku 1807 s  Napoleonom Tylžský mier, čiastočne s  cieľom prinútiť Švédsko, aby sa pridalo ku Kontinentálnej blokáde Veľkej Británie. V  následnej vojne so Švédskom ruský cár vpadol do Fínska a pričlenil ho k Rusku. Koncom roka 1808 padlo rozhodnutie o  vytvorení fínskej vlády a  v  marci 1809 sa v  Porvoo konalo prvé zasadnutie snemu. Švédsko podpísaním Fredrikshamnského mieru odstúpilo svoje územie východne od  rieky Tornio a Ålandské ostrovy Rusku. Ruský cár povolil Fínsku luteránske náboženstvo, právny poriadok a  spoločenské zriadenie, hoci niesli výrazné znaky švédskeho vplyvu. Novozriadená ústredná správa pre Fínske veľkokniežatstvo bola priamo podriadená cárovi. Fíni si postupne vybudovali predstavu, že Fínsko sa v  roku 1809 stalo vnútorne nezávislým štátom s  vlastnými právami, a  začiatok 20. storočia sa vyznačoval bojom za  autonómiu. Ruské snahy o zjednotenie a modernizáciu štátu vnímalo Fínsko ako represívne, a preto

sa toto obdobie nazýva Obdobím útlaku. Po  generálnom štrajku v  Rusku v  roku 1905 cár súhlasil so zavedením parlamentnej reformy vo Fínsku a zriadil jednokomorový parlament. Volebné právo a možnosť kandidovať vo voľbách získali v rovnakom čase muži aj ženy. V  decembri 1917, po  ruskej revolúcii, vyhlásil fínsky parlament nezávislosť a  vláda Sovietskeho Ruska ju začiatkom roka 1918 uznala. V  priebehu zimy a  jari 1918 došlo vo Fínsku ku krátkej, no krvavej občianskej vojne medzi červenými socialistami a  bielymi buržoáznymi podporovateľmi fínskeho štátu. O komplikovanej povahe tejto vojny svedčí to, že neexistuje zhoda na jej pomenovaní: v závislosti od uhla pohľadu sa nazýva revolúciou, povstaním, triednou vojnou, veljessotou („bratskou vojnou“) i kansalaissotou („občianskou vojnou“). V  novembri 1939 vypukla medzi Fínskom a  Sovietskym zväzom zimná vojna, ktorá trvala tri mesiace. Medzinárodné médiá ju pozorne sledovali a  v  súvislosti s  obrazom „malého, statočného Fínska“ sa následne ujal výraz „duch zimnej vojny“, ktorý odkazoval na  národný konsenzus tohto obdobia. Po krátkom mieri sa v júni 1944 začala tzv. pokračovacia vojna so Sovietskym zväzom, ktorá trvala do konca leta 1944. Nasledovala laponská vojna, počas ktorej Fíni v  súlade s  požiadavkami Sovietskeho zväzu vytlačili Nemcov zo severného Fínska, keďže Nemci sa cez Fínsko chystali vpadnúť do  Sovietskeho zväzu. Výsledkom týchto vojen bola strata viac ako desatiny fínskeho územia v prospech Sovietskeho zväzu a približne 12 percent obyvateľstva muselo opustiť svoje domovy. Po  roku 1945 sa vzťah Fínska so Sovietskym zväzom stal kľúčovou záležitosťou. Fínsko sa počas studenej vojny snažilo vybudovať si s Východom dobré vzťahy, poznačilo to však jeho vzťah so Západom. Urho Kekkonen, fínsky prezident od  roku 1956 až do  80. rokov, presadzoval politiku neutrality a  zahraničnopolitické argumenty uplatňoval aj vo

vnútroštátnych záležitostiach. Po páde Sovietskeho zväzu sa diskutovalo, či boli fínske vzťahy s  Východom príkladom obratnej mocenskej politiky alebo nevyhnutným pochlebovaním mocnému susedovi. V  roku 1992 požiadala vláda o  vstup do  Európskeho spoločenstva a  v  roku 1995 sa Fínsko stalo členom Európskej únie. Myšlienka členstva v  NATO získala podporu iba nepatrného počtu obyvateľov. Všetky spomínané historické udalosti obsahujú prvky, pomocou ktorých neskoršie generácie definovali seba a  svoju minulosť. Keďže Fíni nemali v  dávnej minulosti vlastný štát ani obdobie národnej slávy, ako národ sa hľadali v  rôznych obdobiach a  rôznymi spôsobmi. Historik Osmo Jussila poukázal na tri hlavné príbehy, ktoré sa s obmenami objavujú vo fínskom dejepisectve: Švédsko-Fínsko, snahy Fínov o osamostatnenie a vznik štátu v  roku 1809. V  minulosti sa historici zaoberali aj včasnou sociálnou rovnosťou fínskych žien, úlohou Fínska v  druhej svetovej vojne a  jeho rozumnou zahraničnou politikou počas studenej vojny. Termínom Švédsko-Fínsko sa označuje obdobie, keď bolo Fínsko súčasťou Švédskeho kráľovstva, ale zároveň si dokázalo uchovať vlastnú identitu s  jednoznačnými hranicami. Táto predstava sa ujala až po  roku 1918 a  má viacero verzií. Jedni zdôrazňujú, že násilné pripojenie Fínska k  Švédsku znamenalo zánik tradičnej samostatnosti kmeňových spoločenstiev, kým druhí tvrdia, že švédska správa mala pod kontrolou cirkev, ale nie svetské záležitosti. Objavila sa predstava, že Fíni boli pod švédskou nadvládou utláčaní, ale zároveň sa u  nich v  tomto období vyvinulo národné povedomie. Neskorší historici koncepciu Švédsko-Fínska zavrhli, a  preto sa ani neobjavuje v  školských učebniciach. Ľudia však bežne hovoria o období „pod švédskou nadvládou“ a pojem Švédsko-Fínsko sa z fínskeho diskurzu nevytratil úplne.

Snahy o  vytvorenie samostatného fínskeho štátu sa objavovali od  18. storočia, najmä zo strany dôstojníkov, ktorí sa dostali do  nepriazne švédskeho kráľa Gustáva III. (1746  –  1792) alebo sa v  ňom sklamali. Boli vykresľovaní ako národní hrdinovia, ale súčasná historiografia ich vníma len ako vojnových rebelov, z  ktorých sa niektorí presťahovali do  Ruska a  bojovali po  boku ruských jednotiek, keď v  roku 1808 Rusko napadlo Fínsko. V  staršom výklade dejín sa Porvooský snem v  marci 1809 považoval za  zrod fínskeho štátu. Predstava o  ústave a  fínskom štáte dominovala obrazu krajiny až do 60. rokov 20. storočia. Určité výroky Alexandra I. však vyvolávali debatu. Čo myslel tým, že pozdvihne fínsky národ na  úroveň ostatných národov? Aký mal úmysel, keď uznal fínske náboženstvo, ústavu a výsady – odvolával sa na skutočnú ústavu alebo iba základnú legislatívu? Novšie bádanie ukázalo, že fínski historici 19. storočia sa rozhodli ignorovať zmenený význam týchto pojmov: koncom 19. storočia, keď sa vedome tvorila vnútorná nezávislosť Fínska, nadobudla terminológia z roku 1809 nacionalistický podtón. Po  vyhlásení nezávislosti v  roku 1917 vytvárali nacionalistickí historici obraz o  Fínsku ako štáte, ktorý bol už v  19. storočí oddelený od  toho ruského. Panoval pocit, že krajina vždy smerovala k  nezávislosti. Hoci neskoršie štúdie túto predstavu rozbili, médiá stále zobrazujú rok 1809 ako súčasť príbehu o  nezávislosti. Túžba nájsť hlboké korene fínskej samostatnosti je zjavne silná. Hlboké korene sa hľadajú aj v  prípade emancipácie Fínok. Fíni radi rozprávajú cudzincom o  chudobe svojej krajiny, a  teda nutnosti tvrdej práce. V  agrárnej spoločnosti musel pracovať každý, ženy rovnako ako muži, čím sa vysvetľuje vysoký počet pracujúcich žien, ich vysoké postavenie v  politických a  profesijných organizáciách, ako aj vysoká

úroveň ženskej vzdelanosti. Rovnaké podmienky možno nájsť vo všetkých severských krajinách, ale vo Fínsku tvoria jedinečný fínsky charakter. Za osobitú črtu Fínska, ktorá ho odlišuje od ostatných severských krajín, sa pokladá skoré zavedenie volebného práva pre ženy, hoci v  skutočnosti aj ostatné severské ženy (okrem Švédok) získali právo voliť a  kandidovať do volieb už začiatkom prvej svetovej vojny. Súdiac z  vysokého počtu vedeckých prác a  predaja kníh sú dnes kľúčovými momentmi fínskych dejín a  základnými stavebnými kameňmi národnej identity vojny 20. storočia. Boje druhej svetovej vojny, krvavé bojiská občianskej vojny a politický zmätok, ktorý ich obklopoval, zaujíma odbornú aj laickú verejnosť. Na  prelome tisícročia sa projekt s  názvom „Vojnové obete vo Fínsku v rokoch 1914 – 1922“ (sotasurmaprojekti) pokúsil čo najpresnejšie zmapovať počet ľudí, ktorí zahynuli alebo boli zabití či popravení počas občianskej vojny v  roku 1918. Výsledky projektu sú sprístupnené na  webovej stránke Národného archívu. Cieľom projektu bolo zmierniť národnú traumu zozbieraním detailných historických údajov a ako taký bol vedomým činom politiky opierajúcej sa o dejiny. Nedávnym príkladom politiky minulosti je nazvanie bojov z  roku 1944 „obranným víťazstvom“ (torjuntavoio). Tým sa zdôrazňuje, že hoci Fínsko prehralo vojnu so Sovietskym zväzom, podarilo sa mu odraziť veľký sovietsky útok v  lete 1944. Pojem „obranné víťazstvo“ umožňuje interpretovať minulé udalosti v  súlade s  požiadavkami súčasnosti a  zároveň si uctiť vojnových veteránov. Ďalšie prehodnotenie dejín na  základe novších výskumov sa týka vzťahu Fínska s  nacistickým Nemeckom v  čase pokračovacej vojny. Kým v  staršom výklade bojovalo Fínsko samo, novšie historici tento pohľad spochybnili a  poukázali na ústrednú úlohu, ktorú v „obrannom víťazstve“ v lete 1944 zohralo medzi inými aj Nemecko. V ostatných rokoch bolo publikovaných niekoľko štúdií,

ktoré spochybňujú predstavu o  fínsko-sovietskej vojne ako oddelenej od širšieho konfliktu medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom. Na  internetových fórach sa na  význam vojen kladie ešte väčší dôraz. Na  jar 2009 sa na  fóre, ktoré sa venuje historickým témam, rozpútala horlivá debata o  Estónsku počas druhej svetovej vojny a  neskôr. V  inej debate sa diskutovalo o  úlohe politikov v  pokračovacej vojne a  vo vojnovom tribunáli po  druhej svetovej vojne. Väčšina obľúbených tém sa týka vojnových dejín. Vojna z  rokov 1808  –  1809 však nevyvoláva také vášne a  dôsledky roku 1809 na  fínsku spoločnosť rozoberá len málokto. Na  druhej strane sa zdá, že význam švédskej nadvlády je stále vážnou témou, a  pisatelia debatujú o  vplyve Švédska a  Ruska na  vývoj fínskej spoločnosti. Keďže štúdium dejín švédskej nadvlády nie je na  fínskych stredných školách povinné, za  začiatok fínskych dejín sa v  najlepšom prípade považuje rok 1809. Táto neznalosť starších období bráni Fínom v  skutočnom porozumení vlastných dejín, čím zároveň skresľuje ich predstavu o  súčasnej spoločnosti. Zabúda sa, že kľúčové inštitúcie fínskej spoločnosti – parlament, legislatíva, súdnictvo, školský systém, miestna samospráva a  cirkev – vychádzajú zo švédskeho dedičstva. Vnímanie fínskych dejín v  dlhšom časovom úseku a  v  multikultúrnom kontexte by mohlo Fínom priniesť nadhľad a prispieť k tomu, aby v sebe objavili hrdosť na vzdialenú minulosť svojej krajiny.

FEDERICO LORENZ

Argentína Medzi dvoma storočiami

Dvadsiateho piateho mája 1910 Argentínska republika hrdo oslavovala úspech svojej prvej storočnice: prekvitajúcu ekonomiku založenú na vývoze poľnohospodárskych plodín, blahobyt státisícov prisťahovalcov, privilegované obchodné kontakty s  Britským impériom a  prekvitajúce vzťahy s  kultúrnou Európou, najmä Francúzskom. Vládnuca elita sa domnievala, že spomenuté je dôkazom zjavného predurčenia Argentíny stať sa veľkým a dominantným národom regiónu. Sto rokov predtým, v  roku 1810, skupina právnikov, obchodníkov a  vojakov z  Buenos Aires, podporovaná ľudovým povstaním, zosadila španielskeho miestodržiteľa a  vytvorila vládnucu chuntu. Španielskeho kráľa Ferdinanda VII. (1784  –  1833) v  tom čase väznil Napoleon a  jeho krajina zažila francúzsku okupáciu. Vládla zaňho regentská rada, ale porteños (obyvatelia Buenos Aires) ju odmietli uznať a  požadovali vrátiť zvrchovanosť ľudu. Nie všetci členovia chunty mali rovnaký politický názor: niektorí chceli vládnuť iba dovtedy, kým sa situácia v  Španielsku nezmení, kým iní, ovplyvnení Francúzskou revolúciou, žiadali pre španielske kolónie v Amerike nezávislosť.

Tak či onak, chunta sa snažila rozšíriť svoj vplyv na  zvyšok územia Miestokráľovstva Río de la Plata (ktoré sa rozkladalo na  dnešnom území Argentíny, Uruguaja, Paraguaja a  Bolívie), či už dohodou, alebo vojenskými prostriedkami. Išlo o komplexný proces: prístavné mesto malo s  vnútrozemím ekonomické a  kultúrne spory, ktoré súviseli s  tým, že ekonomika vnútrozemia doplácala na  otvorenosť prístavu legálnemu aj nelegálnemu obchodu zo zámoria. Začalo sa dlhé obdobie konfrontácií a občianskych vojen. V  priebehu storočia sa moc centrálnej štátnej vlády v  Buenos Aires upevnila, keďže získala kontrolu nad federálnymi provinciami vo vnútrozemí. Jednotlivé regióny krajiny sa zjednotili a zažívali ekonomický rozmach založený na vývoze mäsa a obilnín, ako aj na slobodnom prisťahovalectve. Kľúčovú úlohu v celom procese zohrávali ozbrojené sily. Hoci k  vyhláseniu národnej nezávislosti došlo v  roku 1816, za  deň vzniku Argentíny, ako ho stanovila víťazná liberálna historiografia, sa pokladá 25. máj 1810, keď vznikla tzv. Prvá vládnuca vlastenecká chunta (Primera Junta de Gobierno Patrio). Tento dátum sa prostredníctvom štátneho vzdelávania vryl do  pamäti generáciám Argentínčanov a  stal sa symbolom, ku ktorému sa hlásia rôzne politické frakcie. Tento harmonický príbeh prispieva ku koncepcii inkluzívnej a  bezkonfliktnej krajiny, budovanej národnými hrdinami, obetavými vojakmi a oddanými patriotmi vo francúzskom revolučnom štýle, ktorí za vlasť položili svoje životy. Členovia chunty z  mája 1810 boli „revolucionári“ a  „patrioti“, ktorí sa stali vzormi (hoci v tom čase sa tak sami neoznačovali). Vo verzii udalostí z  mája 1810, ktorú rozprávali historici a  učitelia pred prvou svetovou vojnou, sa črtali základy vlasti. Kto sa dnes vyberie do  hlbokého vnútrozemia Argentíny, ešte vždy tam nájde sochy týchto mužov. Niektorí z nich boli obdivovaní štátnici a právnici, ale väčšinu tvorili vojaci ako José

de San Martín (1778  –  1850), známy ako „otec vlasti“. Keď pomohol Argentíne k  nezávislosti, prešiel cez Andy a  podporil podobné hnutia v Čile a Peru. Z  pohľadu dvojstého výročia v  roku 2010 sa už panoráma javila veľmi odlišne. Vlastenecký výklad dejín, ktorý sa zakladá na spoločnom vnímaní minulosti väčšinou Argentínčanov, naráža na  hlbokú ranu, ktorá si v  dejinách krajiny ešte nenašla miesto. Nejde ani tak o  výsledok vývoja Argentíny ako modernej spoločnosti v  prvej polovici 20. storočia, hoci výnimočná zmes nacionalizmu, centralizácie, nezávislosti a  korporativizmu trojnásobného prezidenta Juana Peróna (1897  –  1974) zanechala vlastný problematický odkaz. Ide skôr o  to, že obraz argentínskych dejín je dnes poznačený štátnym terorizmom rokov 1976 –  1983, traumatickým obdobím, v ktorom vlasť pohltila vlastné deti. Vojenským prevratom, ktorý viedol generálporučík Jorge Rafael Videla (nar. 1925), bola 24. marca 1976 zvrhnutá legitímna argentínska vláda. Je pravda, že krajinu od konca 60. rokov sužovalo silnejúce politické násilie, ale uchvátenie moci ozbrojenými zložkami signalizovalo oveľa väčšiu mieru občianskeho násilia. Hoci sa aktéri prevratu odvolávali na  vlasť a  hlásali znovunastolenie poriadku a  tradičných národných hodnôt, prevrat v  skutočnosti viedol k  systematickým protizákonným represiám, ktoré sa vyznačovali miznutím ľudí. Zdanlivo došlo k obnoveniu poriadku a  morálnych hodnôt, ale paralelný štát skryte ovládal životy a  majetok vlastných občanov a  pripravil ich o  základné práva. Ľudí, ktorých považoval za  podvratných, unášal a  zatváral do  tajných detenčných a  vyhladzovacích centier, kde ich mučil. Väčšinu dal zavraždiť a  ich telá buď pochoval v  neoznačených hroboch, alebo ich vyhadzoval z  lietadiel do  oceánu. Sú známi ako desaparecidos („zmiznutí“). Pre svoje rodiny a  priateľov boli stratou, ktorú im nemohol nikto nahradiť; pre štát boli

záhadou, ktorú úradníci nevedeli vysvetliť. Boli medzi nimi odborári, politickí aktivisti, študenti, intelektuáli a  ich rodiny a  ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom zapájali do  revolučného hnutia alebo sa vzpierali režimu, ktorý sa usilovali nastoliť ozbrojené sily. Podľa oficiálnych údajov a odhadov išlo o 14 až 30 tisíc obetí. V  roku 1982, v  kontexte zhoršujúcej sa politickej situácie, argentínski vojenskí diktátori vstúpili do  konfliktu s  Britániou o  Malvínske ostrovy (v  Británii známe ako Falklandské ostrovy). Keď armáda utrpela porážku a prišla o moc, teroristický štátny aparát ukázal svoju pravú tvár tisíckam občanov, ktorí žili pod jeho vplyvom, netušiac o  jeho existencii. Za  neschopnosť ubrániť krajinu pred vonkajšími hrozbami stratili ozbrojené sily všetku úctu. Osoby zodpovedné za  štátny terorizmus sa v  roku 1985 postavili pred súd v  tzv. „súdnom procese s  vojenskou chuntou“. Išlo o  bezprecedentné súdne procesy voči diktátorskému režimu vedené jeho demokratickými nástupcami. Obnovená demokracia pod vedením prezidenta Raúla Alfonsína (1927  –  2009) tak urobila historický krok k  odhaleniu zločinov, ktoré boli spáchané po prevrate v roku 1976. Udalosti, ktoré sa stali 24. marca 1976, možno interpretovať dvojakým spôsobom: buď išlo o  začiatok verejnej potupy, alebo o  začiatok boja za  pamäť, pravdu a  spravodlivosť. Tak ako sa armáda stala symbolom najhorších zverstiev, stali sa matky „zmiznutých“, ktoré protestovali na  Májovom námestí v  bielych šatkách, symbolom boja za  občianske práva. Pre armádu boli „zmiznutí“ podvratní protiargentínski teroristi (bez ohľadu na ich skutočnú účasť v revolučných organizáciách), ktorých bolo treba odstrániť a ktorých zmiznutie sa nikdy nemalo objasniť. Ich priatelia a rodiny o nich v počiatočných rokoch hovorili ako o „nevinných“, pretože

nemali štatút politických väzňov. Vo zvyšku spoločnosti sa vďaka ich situácii ako „nevinných obetí“ upevnilo presvedčenie, že ľudia samotní nie sú vinní a  že za  násilie je zodpovedná výlučne vojenská chunta a  teroristické gerily. Od  90. rokov rastie povedomie o  politickej angažovanosti obetí diktátorského režimu a  občas dochádza k  ich rehabilitácii. Zatiaľ sa však krajina s  týmito udalosťami nevyrovnala a pravdepodobne to ešte dlho potrvá, keďže rany spôsobené rokmi represií sú stále veľmi čerstvé. Zatiaľ čo v  roku 1910 písal národ dejiny, ktoré ešte vždy vyvolávajú vášne a  vlastenecké city, dnes sa dá úprimne pochybovať, či sú hrdé a  spoločné dejiny vôbec možné. Dátum prevratu, ktorý je štátnym sviatkom známym ako Deň pamiatky, je kontroverzný a bolestný, pretože jedným z  dôsledkov vojenskej diktatúry bolo zničenie národnej verzie dejín – tej úplnej, všeobjímajúcej, zhovievavej verzie, na  ktorú boli Argentínčania zvyknutí, delili sa o  ňu a  vyučovali ju na  školách. V  čase diktatúry nazývala chunta svoju činnosť ochranou vlasti a  tradičných hodnôt pred hrozbou marxistického a  nevlasteneckého prevratu. Inými slovami, na  jednej strane stáli tolerantní a  mierumilovní „Argentínčania“ a  na  druhej všetci ostatní, ktorí nimi prestali byť, a  preto museli z  tohto sveta zmiznúť. Ozbrojené sily, najmä armáda, boli tradične ochrancami argentínskych hodnôt a  práve v  mene týchto hodnôt došlo k  uchváteniu moci v  roku 1976. Armáda zneužila vlastenecké symboly, národných hrdinov a  historické dátumy. Preto keď stratila moc, zdvihla sa vlna odmietania nielen týchto symbolov, ale aj ich skúmania. Je však tiež pravda, že v oblastiach, kde represie neboli také masívne a kde majú štátne inštitúcie a  spoločenský poriadok silnejšie postavenie, zostáva tradičná vlastenecká verzia dejín rovnako silná, ako keby sa po  24. marci 1976 nič nestalo.

Z kultúrneho hľadiska to spôsobuje zvláštnu dualitu: debata o nedávnej histórii, ktorá je politicky citlivá, aj naďalej využíva historické metódy, ktorých jediným referenčným bodom je brutálny zlom: diktatúra. „Hovoriť o  dejinách“ znamená pre niektorých ľudí hovoriť o  vojnách o  nezávislosť a  národných hrdinoch, kým hovoriť o  politických dejinách posledného štvrťstoročia je politický čin sám osebe. Tí, ktorí chcú premýšľať o  nedávnych dejinách, pokladajú tento tradičný, grandiózny pohľad na  dejiny za  prostriedok pravice, ktorým ospravedlňuje diktátorov a  nespravodlivý spoločenský poriadok, ktorý chcel sám seba upevniť prostredníctvom protizákonných represií. Natíska sa otázka, či diktátorský režim tým, že nechal „zmiznúť“ také množstvo Argentínčanov, chcel vymazať aj národné dejiny, hoci konal v ich mene. Ide o otázku, ktorá rozdeľuje súčasnú argentínsku spoločnosť, ale väčšina zahraničných pozorovateľov ju prehliada. Ak nazrieme do turistických sprievodcov, nájdeme tam zvláštnu spleť všeličoho: miešajú sa v  nich gaučovia, perónizmus (spájaný s  fašizmom), generál Galtieri, Falklandské ostrovy, „zmiznutí“ aj futbalista Diego Maradona. Občas v  nich nájdeme i  zmienku o  „špinavej vojne“ (tento termín importovali argentínski utláčatelia zo Spojených štátov, kde absolvovali vojenský výcvik). Na druhej strane, obrazy matiek v bielych šatkách a starých mám hľadajúcich svoje unesené vnúčatá sú známe po celom svete. Neznesiteľné napätie, ktoré argentínsku spoločnosť sužuje od polovice 70. rokov, stráca akýkoľvek zmysel. Vyúsťuje však, okrem iného, do nemožnosti spoločných národných dejín, neprimeranosti obsahu vyučovania na  školách a  obrovských ťažkostí pri písaní o  hororových udalostiach, ktoré postihli tisícky mužov a  žien narodených v  rovnakej spoločnosti ako ich utláčatelia.

Spomienkové slávnosti na  24. marec 1976 sa konajú každý rok a  predstavujú sa na  nich protichodné interpretácie. Prívrženci diktatúry hovoria o „vojne proti podvratnej činnosti“, „spáse vlasti“ a o tom, ako ich zničila špinavá vojna a  propaganda. Jej odporcovia hovoria o  „štátnom terorizme a  protizákonných represiách“, o  porážke revolúcie stelesnenej „zmiznutými“ a  o  popieraní jej dejín. Všeobecnejšie možno povedať, že argentínska spoločnosť, ktorá sa zrodila v  80. rokoch, vznikla z  úcty k demokracii a ľudským právam a odmietla násilie a autoritársky režim. Paralelne sa oslavuje aj 25. máj, výročie revolúcie so strhujúcim príbehom o  pôvode krajiny, ako keby sa odvtedy nič neudialo – či už od  roku 1810, alebo 1976. Argentínska realita pozostáva z  paralelných historických svetov. Spoločné dejiny zatiaľ nie sú možné, pretože sa zachovali len úlomky.

MARGARET CONRADOVÁ

Kanada Voľný štátny zväzok

„Kanaďan je človek, ktorý vie, ako sa milovať v  kanoe,“ zavtipkoval raz populárny historik Pierre Berton s odkazom na plavidlo, pomocou ktorého severoamerický kontinent objavili „prvé národy“ (ako sa v  Kanade nazývajú pôvodní obyvatelia) i  nedávni prisťahovalci. Hoci počet Kanaďanov počatých v kanoe zatiaľ nie je známy, takéto spojenia vo voľnej prírode možno vysvetľujú typickú kanadskú vlastnosť, ktorou je podľa cudzích pozorovateľov opatrnosť. Na väčšinu bývalých i súčasných prisťahovalcov do Kanady urobí prvý dojem rozsiahly priestor tejto krajiny, rozlohou druhej najväčšej na svete. Je taká rozľahlá, že ju málokto dokáže vnímať v  jej celistvosti. Kanada je voľným štátnym zväzkom a  jej provincie sú často samostatnými národnými spoločenstvami. Dve tretiny územia obklopujú tri severné teritóriá, ktoré obýva menej ako 110 tisíc ľudí, pričom polovicu z  nich tvoria pôvodní obyvatelia. Hoci štyria z  piatich Kanaďanov dnes žijú v  mestách, podľa prieskumu z  roku 2004 sa až 89 percent respondentov vyjadrilo, že ich krajinu charakterizuje „ohromujúca rozľahlosť územia“.

Významnú úlohu zohráva v  Kanade aj počasie, ktoré býva horúce i studené, hoci ľudia si zväčša pamätajú len zimu. „Kým som neprišiel do Kanady,“ poznamenal pôvodom argentínsky spisovateľ Alberto Manguel, „netušil som, že slovo sneh je nadávka.“ V  severnom podnebí je otázka prežitia vždy aktuálna. Možno preto patrí medzi skromné kanadské príspevky do  medzinárodnej kuchyne kalorický donut (šiška) Tima Hortona či quebecká poutine, zmes hranolčekov, syreniny a  omáčky. Kanaďania si spravili z núdze cnosť a milujú zimné športy, predovšetkým ľadový hokej, ktorý je národnou vášňou. Vzhľadom na  rozsiahly priestor a  nepriaznivé počasie je Kanada miestom, ktoré sa ťažko osídľuje a  ešte ťažšie spravuje. Jej obrovské prírodné zdroje však ľudí priťahovali odjakživa. Predkovia prvých národov (predstavujúcich viac ako päťdesiat jazykových skupín) sa v  dávnej minulosti nedočkavo presúvali po kontinente za zverou a rybami. Keď pred päťsto rokmi začali prichádzať Európania, väčšina domorodcov im nadšene predávala svoje zásoby výmenou za zbrane, nože, hrnce a prikrývky, ktoré uľahčujú prežitie v  chladnom podnebí. Tento výmenný obchod bol pre nich spočiatku výhodný, domorodci zaň však napokon zaplatili životom – nie tak pod náporom zbraní, ako v dôsledku chorôb, proti ktorým nemali vyvinutú imunitu. Keď sa mikróby rozšírili po kontinente, občas rýchlejšie ako ľudskí votrelci, došlo k  prudkému poklesu domorodej populácie. V súčasnosti však ich počty výrazne rastú. Prvé národy významne prispeli k  rozvoju Kanady, o  čom spisovateľ John Ralston poznamenal, že sme „civilizácia metisov“ (tak sa pôvodne nazývali deti „vidieckych manželstiev“, ktoré uzatvárali európski obchodníci s  kožušinou a domorodé ženy a ktoré boli obojstranne výhodné). Hoci väčšinu európskych národov prilákala do  severných oblastí Severnej Ameriky obyčajná treska a  snaha o  objavenie Severozápadnej

cesty, na  väčšine dnešného územia Kanady sa dve koloniálne ríše udržali najmä vďaka bobrej kožušine. Francúzi v  spojenectve s  prvými národmi v  rokoch 1608 až 1763 postúpili proti toku Rieky svätého Vavrinca k  Veľkým kanadským jazerám a  odtiaľ pokračovali cez Veľké prérie a  po  rieke Mississippi až do  Louisiany. Británia získala Utrechtským mierom (1713) francúzske východné prímorské kolónie Newfoundland a Akádiu a upevnila svoju moc nad rozľahlou oblasťou Hudsonovho zálivu, známou ako Zem princa Ruprechta. Následne počas sedemročnej vojny (1756  –  1763) získala v  troch po  sebe idúcich rokoch aj zvyšné územia – francúzske bašty Louisbourg, ebec a Montreal. Po dobytí zostala na britskom území početná francúzska populácia. Dnes sú Kanaďania, ktorých materinským jazykom je francúzština, doma na  celom území Kanady, no predovšetkým vo svojej „národnej“ provincii ebec. Federálna vláda pod vedením ministerského predsedu Pierra Elliota Trudeaua (1919  –  2000) zaviedla v  roku 1969 v  reakcii na  rastúce separatistické snahy ebecu politiku dvojjazyčnosti (rovnako ako provincia New Brunswick, kde žije mnoho potomkov francúzskych prisťahovalcov do  Akádie). Napriek tejto iniciatíve sa ebeckej strane (PQ), ktorá požaduje samostatnosť, podarilo presadiť vo voľbách a usporiadať dve referendá o osamostatnení ebecu (v roku 1980 a 1995), pričom v tom poslednom tesne prehrala. Provincia ebec zastáva natoľko prominentné miesto v  politických diskusiách krajiny, že „zvyšok Kanady“ sa začal označovať iniciálami ROC („the rest of Canada“). Za týmto názvom sa skrýva veľká rôznorodosť ľudí, ktorí svoj pôvod odvodzujú zo všetkých národov sveta. Prisťahovalci z  Anglicka, Škótska, Írska, Nového Anglicka a  kontinentálnej Európy sa začali do  východných prímorských kolónií presúvať vo veľkých počtoch po  založení Halifaxu v  roku 1749, ale začiatky sebavedomej a  rôznorodej

anglofónnej kanadskej populácie siahajú do  obdobia po  skončení Americkej vojny za  nezávislosť (1775  –  1783), keď do  Kanady prišlo zo Spojených štátov takmer 50 tisíc utečencov z radov lojalistov. Britskí prisťahovalci, z  ktorých mnohí utekali pred démonmi chudoby a  útlaku, prichádzali do  britskej Severnej Ameriky v  prvej polovici 19. storočia. Niesli si so sebou moderný kapitalizmus, hašterivé kresťanstvo, životaschopnú občiansku spoločnosť a  európske osvietenstvo s  jeho komplexnými zvyklosťami vzťahujúcimi sa na  triedu, rod a  rasu. Britské správne inštitúcie sa ujali viac-menej vo všetkých koloniálnych obvodoch. Po  povstaniach v  Hornej a  Dolnej Kanade (v  rokoch 1837  –  1838) a zložitých politických manévroch v ďalších oblastiach dosiahli východné kolónie „zodpovednú správu“, ktorá sa odlišovala od úplnej nezávislosti aj od republikánskych verzií demokracie vo Francúzsku a Spojených štátoch. Povstania a  zodpovedná správa odštartovali vývoj, ktorý historik Ian McKay nazval „projektom liberálnej vlády“. Hoci sa v  Kanade, tak ako inde, princípy liberalizmu horlivo odmietali a  zavádzali sa selektívne, slúžili ako kompas nielen reformátorom vrátane mnohých sufražetiek a odborárov, ale aj predsedom väčšiny politických strán. Kľúčovým krokom ku konsolidácii národného štátu bola konfederácia, ktorá vznikla v  kontexte občianskej vojny v  Spojených štátoch, tlaku zo strany finančných záujmov Veľkej Británie a  nadšenia z  priemyselného rozvoja v západnom svete. Tri „zodpovedne spravované“ východné kolónie – Nové Škótsko, New Brunswick a Zjednotená provincia Kanada (ebec a Ontário) – sa zlúčili v roku 1867 do prvého „domínia“ v Britskom impériu (pojem „kráľovstvo“ by Američanov mohol znervózniť). Názov Kanada sa použil na  označenie celého územia (pôvodne išlo o  slovo domorodých obyvateľov pre dedinu; Francúzi ním pomenovali región Nového Francúzska v  Zálive svätého Vavrinca a  Briti si ho ponechali v  názvoch

Hornej a  Dolnej Kanady). Do  roku 1880 bola pričlenená Zem princa Ruprechta a  Arktída, ako aj kolónie Britská Kolumbia a  Ostrov princa Eduarda, čím sa celé územie dnešnej Kanady dostalo pod vládu v Oawe – s  výnimkou Newfoundlandu a  Labradoru, ktoré zostali pod samostatnou jurisdikciou až do roku 1949. Tento odvážny pokus o  budovanie impéria menej ako štyrmi miliónmi ľudí sa inšpiroval modelom Spojených štátov, bol posvätený britskou vládou a  opieral sa o  sieť komunikácií, ktorá krajinu spájala do  jedného celku. Prvý kanadský predseda vlády sir John A. Macdonald (1815 – 1891), narodený v  Škótsku, presadzoval vo svojej národnej politike poľnohospodárske osídlenie západnej časti krajiny, transkontinentálnu železnicu a  dostatočne vysoké clá s  cieľom podporiť rozvoj priemyslu v  kľúčovej oblasti Rieky svätého Vavrinca a  Veľkých kanadských jazier, ktorej dominovali vznikajúce metropoly Montreal a Toronto. Do roku 1914 prechádzali kontinentom už tri železničné trate a „posledný dobrý západ“ osídľovali húfy prisťahovalcov z  Európy a  Spojených štátov, ktorí boli žiaducou pracovnou silou pre expandujúcu ekonomiku. Metisovia a prvé národy na prériách povstali pod vedením Louisa Riela (1844  –  1885) proti prišelcom dva razy (v  rokoch 1869  –  1870 a  1885), no neúspešne. Metisovia boli po povstaní v roku 1885 marginalizovaní a prvé národy, či už na rozvíjajúcom sa západe, alebo v iných častiach Kanady, sa dostali do  podriadeného postavenia v  dôsledku kultúrne ničivej politiky, ktorá v roku 1876 viedla k prijatiu Zákona o Indiánoch, ako aj v dôsledku indiánskych internátnych škôl, kde boli nútení prijímať západnú kultúru a zvyky. Kľúčom k  pochopeniu Kanady ako národného štátu je uvedomiť si, že dosiahnuť politickú zrelosť ako dieťa jednej imperiálnej mocnosti a mladší súrodenec druhej nie je ľahké. Predstavitelia Kanady si už od  jej vzniku

jasne uvedomovali úlohu Británie pri poskytovaní trhov, vojenskej obrany a predovšetkým protiváhy Spojeným štátom a ich „zjavnému predurčeniu“ ovládnuť celý severoamerický kontinent. V 20. storočí bojovali Kanaďania po  boku Británie v  oboch svetových vojnách, a  pomáhali tak obkľúčenej „materskej“ krajine vytrvať, kým sa ich stratený súrodenec konečne rozhodol pridať na stranu Spojencov. Vojnové straty vrátane životov vyše sto tisíc mužov a  žien na európskych bojiskách pomohli Kanade na ceste k nezávislosti. Kanada bola po  prvej svetovej vojne právoplatným signatárom Versaillskej mierovej zmluvy a  Westminsterským štatútom z  roku 1931 získala autonómiu ako ostatné domíniá v  Britskom spoločenstve národov. Druhá svetová vojna významne prispela k národnému sebavedomiu a dôvere vo vlastný výrobný potenciál, ktoré boli po  Veľkej hospodárskej kríze oslabené. V  roku 1947 začala Kanada vydávať vlastné pasy a  napokon v roku 1965 zaviedla charakteristickú vlajku s červeným javorovým listom, čo sa nezaobišlo bez búrlivých diskusií. Odďaľovaním vyhlásenia úplnej nezávislosti až do  roku 1982 prejavili Kanaďania svoju charakteristickú opatrnosť. Ústavným zákonom sa vtedy konečne odhodlali pozmeniť ústavu bez konzultácie s  britským parlamentom. Britský panovník je však i  naďalej oficiálnou hlavou štátu a  na  kanadských dolároch je zobrazená tvár kráľovnej Alžbety. V  tejto súvislosti sa komentátor denníka Globe and Mail Roy MacGregor opýtal: „Ako by ste niekomu vysvetlili, že hlava nášho štátu [generálna guvernérka Kanady Michaëlle Jeanová, v  úrade v  rokoch 2005  –  2010] pochádza z Haiti a musela sa vzdať svojho francúzskeho občianstva, aby sa mohla stať oficiálnou zástupkyňou anglickej kráľovnej v Kanade?“ Odpoveď na túto otázku možno hľadať v transformácii krajiny po druhej svetovej vojne, ktorá trvala tri desaťročia. Kanada ako významná

priemyselná krajina s jednou z najvyšších životných úrovní na svete začala vykonávať politiku hodnú svojho nového postavenia. Federálnej vláde sa podarilo zvíťaziť nad obrancami práva provincií schvaľovať zákony, čo je niekedy označované za  druhú národnú politiku, a  zaviesť celoštátne sociálne programy vrátane všeobecne obľúbeného systému zdravotnej starostlivosti Medicare. V  60. rokoch otvorila dvere „kvalifikovaným“ imigrantom zo všetkých kútov sveta, čím získala pracovnú silu pre rastúce odvetvia priemyslu a  služieb. V  roku 1971 oficiálne prijala politiku multikulturalizmu a jej veľké mestá dnes patria k etnicky najrôznorodejším na svete. Po druhej svetovej vojne sa Kanada v medzinárodnom kontexte opatrne profilovala ako „stredne veľký štát“. Bola pri založení OSN a  NATO, podieľala sa na  tvorbe Všeobecnej deklarácie ľudských práv a  uprednostňovala rokovania a  kompromis pred silovými riešeniami. Kanadskí diplomati, medzi ktorými bol aj laureát Nobelovej ceny za mier Lester Pearson (1897  –  1972), zohrávali často medzi príliš veľkými egami úlohu užitočných prostredníkov. „Dohľad nad zachovávaním mieru“ bol v  50. rokoch značkou kanadskej armády, ale po  11. septembri 2001 tento imidž, ktorý sa medzitým stal dokonalou fikciou, vyvrátila „vojna proti terorizmu“. Skeptici už dlho poukazujú na  to, že Kanada bola vo väčšine zahraničnopolitických iniciatív poskokom Spojených štátov. USA boli skutočne témou, o ktorej sa nehovorí. Hlavným cieľom kanadských vlád sa preto v  povojnovom období stali pokusy definovať Kanadu ako krajinu, ktorá je viac ako len slabým echom svojho južného suseda. Keď sa v roku 1984 dostala k  moci Progresívno-konzervatívna strana Briana Mulroneya (nar. 1939), od tohto zdanlivo márneho snaženia upustili. Protekcionizmus, spochybnený prevažujúcimi neoliberálnymi dogmami, Kanada zrušila

v  januári 1989, keď so Spojenými štátmi podpísala dohodu o  voľnom obchode, ktorá sa neskôr rozšírila aj o Mexiko. Formálna anexia nie je pri takomto tesnom partnerstve s USA témou. Niektorí tvrdia, že byť Kanaďanom znamená, že sa človek nemusí za nič ospravedlňovať. Kanaďania sa však museli v  minulosti ospravedlniť za  viacero priestupkov: indiánske internátne školy, dane uvalené na  všetkých Číňanov, ktorí vstúpili do  krajiny, či internáciu japonských Kanaďanov za  druhej svetovej vojny. Pre mnohých Kanaďanov je poľutovaniahodná aj uhlíková stopa z ropných pieskov v Alberte, chudoba pôvodných obyvateľov, detí a  nedávnych prisťahovalcov v  krajine blahobytu, ako aj neochota federálnej vlády byť silnejším hráčom na svetovom javisku. Moderátor obľúbeného programu rozhlasovej stanice CBC Peter Gzowski vyzval v roku 1972 poslucháčov, aby vymysleli obdobu aforizmu „taký americký ako jablkový koláč“. Víťazkou súťaže sa stala sedemnásťročná Heather Scoová s  prirovnaním „taký kanadský, ako sa len za  daných okolností dá“. Táto charakteristika platí aj po  štyroch desaťročiach. John D. Blackwell a Laurie Stanley-Blackwellová zas vravia, že „Kanada je jedným z úspešných národných príbehov moderných dejín, krajinou, kde ľudia z  celého sveta našli príležitosť byť jednotlivcami i súčasťou komunity.“ Aj táto charakteristika platí.

GIOVANNI LEVI

Taliansko Katolicizmus, moc, demokracia a zlyhanie minulosti

Taliansko je katolícka krajina: navyše katolícka krajina par excellence, keďže je trvalým sídlom pápeža. O talianskom katolicizme je však dôležité uvažovať ani nie tak v  náboženských, ako v  antropologických súvislostiach. Ak sa ponoríme hlboko do  katolíckej minulosti Talianska, prídeme na korene jeho súčasných problémov. V  16. storočí bola Európa hlboko rozdelená politickými vplyvmi náboženstva. V  protestantskom svete sa malo za  to, že moc vychádza priamo od  Boha. Hoci protestantizmus umožnil zrod absolutistických ideálov aj konštitučných teórií, politická moc sa považovala za  posvätnú a úcta voči jej inštitúciám sa zachovala aj po tom, ako jej teologický pôvod upadol do  zabudnutia. Diskusia v  rámci protestantizmu sa sústredila na otázku, čiu moc stvoril Boh: moc panovníka, sudcu alebo zvrchovaného ľudu, ktorý si volil svojich zástupcov. Po  čase sa posvätná aura okolo politickej moci stala občianskou hodnotou. Niekedy to viedlo k  úplnej poslušnosti voči moci, inokedy zas bolo právo vzoprieť sa krutému vladárovi dané demokraticky zvolenými zástupcami. Z  protestantského

hľadiska všetky tieto formy politickej moci záviseli od  božieho zásahu. Katolíci si vytvorili úplne iné politické teórie. Z  ich pohľadu Boh nezohrával v inštitúciách založených ľuďmi nijakú úlohu. Boh z nás urobil spoločenské bytosti, ktoré si vládu vytvoria sami. Keďže sme mali slobodnú vôľu, mohli sme si zvoliť takú vládu, po akej sme túžili. Ľudia sú však hriešnici a  ich inštitúcie nie sú dokonalé; ich činy preto musela korigovať cirkev a ľudí priviesť k spáse. Táto myšlienka vznikla so zrodom tomizmu (ktorý nadväzoval na dielo Tomáša Akvinského) v  16. storočí a  zdokonalili ju počas Tridentského koncilu (1545  –  1563), na  ktorom katolícka cirkev sformulovala svoju reakciu na protestantizmus. V katolíckom politickom myslení sa však stala dominantnou prostredníctvom ideí jezuitu Francisca Suáreza (1548 – 1617) v  rokoch 1582 až 1612 a  ďalších teológov v  16. storočí. Podľa nich o  dominanciu neustále súperili dve moci – cirkev a  štát, avšak bez jasne rozdelených úloh či hierarchie. Sféry ich pôsobenia a  kompetencií sa prelínali a ich pravidlá a princípy si často protirečili. Vzťah človeka a vlády sa vyznačoval slabými inštitúciami a  kultúrou zhovievavosti, rozhrešenia a právnej neistoty. Dnes možno povedať, že v Taliansku už náboženstvo samo osebe nie je také dôležité. Pod povrchom zdanlivo sekulárnej spoločnosti sa však počas koexistencie cirkvi a  štátu, ktorá po  štyri storočia formovala politiku, vytvorila predstava spravodlivosti, v  ktorej dominuje tento dualizmus. Inštitúcie oslabené existenciou nekompatibilných systémov s  nadbytkom zákonov a pravidiel sú charakteristickou črtou katolíckych krajín na celom svete, a preto sa týmto krajinám len zriedkavo podarilo dosiahnuť väčšiu mieru konsenzu. Zákony štátu i morálne učenie náboženstva sú v Taliansku slabé. Ľudia sa stavajú k štátu ako k niečomu cudziemu – ako k inštitúcii, ktorú majú

právo (či priam povinnosť) oklamať, a  podobne vnímajú aj cirkev. Tieto postoje sa časom zakorenili a  začali formovať spoločenské správanie a  politické názory do  takej miery, že si s  týmto problémom Taliansko nedokáže poradiť. Objavil sa akýsi „katolícky anarchizmus“, ktorý so sebou nesie ľahostajnosť a  podozrievavosť voči štátnym inštitúciám, ako aj predstava zmluvného náboženstva oscilujúceho medzi hriechom a  odpustením, medzi silou toho, kto odpustky udeľuje, a  slabosťou toho, kto ich prijíma. To ďalej viedlo ku kompromisu, pôžitkárstvu, ľstivosti a chybám v úsudku. Táto nevyliečiteľná choroba má množstvo následkov. Aby slabé inštitúcie ochránili samy seba, hľadajú posledné východisko zo zmätku a  neistoty obyvateľstva vo zvyšovaní regulácií a  v  občasnej autoritárskej transformácii štátu. Všetky katolícke krajiny zažili v 20. storočí diktátorský režim. Úspech populistického premiéra Silvia Berlusconiho (nar. 1936) v  Taliansku v  poslednej dekáde 20. storočia a  v  prvej dekáde 21. storočia možno chápať práve v  tejto súvislosti. Inštitucionálna moc rozkladá samotné inštitúcie – rovnako, ako to robia či o  tom snívajú jednotlivci – ako aj daňový systém, zákony na  kontrolu finančných transakcií, životné prostredie a morálku. Predstaviť si v  blízkej budúcnosti nejakú zásadnú zmenu je ťažké. Taliansko nemá zakladajúce mýty, okamihy ani epizódy, na  ktorých by mohlo budovať národné povedomie. Hoci niektorí Taliani pokladajú za  určitý druh zakladajúceho mýtu tzv. risorgimento (zjednotenie Talianska) v  polovici 19. storočia, keď Sardínsko-piemontské kráľovstvo vyhnalo zo severu Rakúšanov a  zjednotilo talianske štáty pod svojou nadvládou, v  skutočnosti šlo o  občiansku vojnu. Kľúčovým momentom bolo zrušenie dočasnej moci pápežov zánikom Pápežského štátu v  roku 1870, ktorý krajinu rozdeľoval – geograficky i v mnohých iných ohľadoch.

Je však nemysliteľné, aby si katolícka krajina urobila zakladajúci mýtus z  vojny proti pápežstvu. Na  školách sa risorgimento neučí ako občianska vojna, ale ako vojna proti vonkajšiemu nepriateľovi – Rakúsku. Talianske dejiny neformovali občianske konflikty, aké sú jadrom iných národných mytológií, neformovalo ich vnútorné víťazstvo dobra nad zlom ako v  Americkej občianskej vojne, Francúzskej revolúcii či Anglickej občianskej vojne. Dokonca ani ultranacionalistickí fašisti, ktorí Taliansku vládli v  rokoch 1922 až 1943, neboli schopní využiť risorgimento ako zakladajúci mýtus; odvolávali sa na staroveký Rím, čo bolo absurdné. Ako chabý zakladajúci mýtus sa ukázalo nielen risorgimento, ale aj jeho neskoršia alternatíva: ľudový odboj proti fašizmu po  uzatvorení prímeria v  septembri 1943, ktorý vyvrcholil oslobodením krajiny 25. apríla 1945. Keďže katolícko-humanistický ideál po  dobu štyridsiatich rokov po  vojne vykresľoval Taliansko ako krajinu, v  ktorej protifašistická väčšina bojuje proti zvrátenej menšine, boj medzi fašistami a ich odporcami sa nevnímal ako občianska vojna. Historici však nedávno poukázali na to, že veľká časť národa v  skutočnosti režim podporovala, čím sa odboj ako zakladajúci mýtus stal rovnako nepoužiteľným. Nielen Taliani, ale ani cudzinci nevnímajú katolicizmus ako jav, ktorý by vo formovaní našej povahy zohrával kľúčovú rolu. Na  označenie silných väzieb k rodine, prehnane ochrannej úlohy matky a takmer absentujúceho otca sa často používal pojem „amorálneho familizmu“. Tieto črty sú však dôsledkom zvráteného sklonu hľadať útočisko v  rodinnej solidarite, klientelizme a neformálnych a rozdrobených inštitúciách, ktoré nahrádzajú nefunkčné politické a  náboženské organizácie. Takto sa o  Taliansku vytvoril obraz ako o  krajine, ktorá je slobodná a  anarchická, ale aj rozdelená a  neschopná prijímať spoločné rozhodnutia či uskutočňovať projekty. Taliansko je vnímané ako štát, kde sa osobná iniciatíva snúbi

s úradníckym ochromením, korupciou a rivalitou. Je vnímané ako krajina, ktorá v  túžbe dosiahnuť modernitu bez kultúry stratila záujem o  vlastnú krásu a  kultúru. K  tomu sa pridáva sklon Talianov nejako sa pretĺcť životom, bez potreby konkrétneho spojenia s minulosťou či ucelenej vízie budúcnosti: žijeme si dobre a ostatných nechávame na pokoji. Nečakáme, že bude niečo fungovať, zaujíma nás však, ako sa tejto nefunkčnosti prispôsobiť. Benito Mussolini (1883 – 1945), predseda Národnej fašistickej strany, raz povedal: „Talianom nie je ťažké vládnuť, len úplne zbytočné.“ Aj cudzinci nás vnímajú s  určitou dávkou irónie a  prekvapenia, nechápuc pritom, že národ s  takým mizerným záujmom o  politické a  náboženské pravidlá vznikol zo sporu medzi slabým štátom a cirkvou, ktorá je vždy pripravená odpustiť – ak uznáme, že sme všetci hriešnici, ktorí čakajú na odpustenie práve preto, že ide o tragickú nevyhnutnosť. Dnes je Taliansko demoralizovanou a  rozčarovanou krajinou. Zánik kresťanských demokratov a  komunistickej strany v  polovici 90. rokov 20. storočia, dvoch strán, z  ktorých jedna mala moc a  druhá dominovala opozícii, zmenil celú politickú scénu. Zastupiteľský ideál nahradila koncepcia „vládnuteľnosti“: silnej politickej väčšiny posilnenej volebným systémom garantujúcim stabilitu v  rámci umelej štruktúry opierajúcej sa o  podporu dvoch politických strán. Atmosféru zastupiteľskej demokracie nahradilo technologické ovládanie moci, čo zas vyústilo v  nárast populistických strán vymedzujúcich sa voči establišmentu, podobne ako v  mnohých iných európskych krajinách. Zároveň globalizácia narušila vzťah medzi robotníckou triedou a  svetom spotreby a  došlo k  fatálnemu oslabeniu odborových zväzov, takých dôležitých v povojnovej demokracii. Väzby, ktoré charakterizovali povojnové dejiny Talianska, sa rozpadli. Zanikli miestne stretnutia Komunistickej strany, kam si ľudia chodievali

podebatovať o politike alebo iba získať informácie, čo bolo daňou za vinu komunistov podporujúcich sovietsky režim. K  zmierneniu tejto viny nedošlo ani tým, že ľavicové strany zohrali kľúčovú rolu pri vzniku demokratického Talianska a  prijatí ústavy. Odborové zväzy vedú dôchodcovia a  nevedia si predstaviť také formy organizácie a  boja, ktoré by ochránili nových pracujúcich z  radov prisťahovalcov, často vystavovaných krutému a  neviditeľnému zneužívaniu. Väzby v  katolíckej komunite však zostali pevné, keďže majú hlboké korene vo farnostiach. Tento rozpad sociálnych a  politických väzieb viedol k  hlbokej kríze talianskej ľavice. Kedysi dobre organizovaná strana sa zmenila na  krehké a  rozdelené hnutie nátlakových skupín. Výsledkom bola všeobecná frustrácia, presvedčenie, že efektívna politická účasť nie je možná. Vytvorilo to atmosféru, ktorá ľahko podliehala populistickej demagógii – tieto nálady zneužil Berlusconi, ktorý mal ako mediálny magnát nad médiami prakticky monopol. Na  základe uvedeného sa mi zdá, že katolicizmus je ťažiskom talianskeho problému. Nejde o problém sekularizmu proti klerikalizmu, ale o  rozdelenie a  definíciu hraníc a  moci. Vnímať tento problém nie je jednoduché, pretože katolicizmus je príliš dominantný, je súčasťou nášho charakteru: je nám vlastný, dýchame ho; je všade, a pritom neviditeľný. Neprekvapí preto, že cudzinci majú na minulosť a prítomnosť Talianska stereotypný pohľad a  že si dianie v  našej krajine často vysvetľujú nesprávne. Zahraniční historici sa najviac zaujímajú o  tradíciu republikánskych mestských štátov stredovekého a renesančného Talianska. Len málokoho z  nich zaujímajú storočia, ktoré nasledovali po  renesancii, čiastočne preto, že Taliansko sa do  novoveku vybralo veľmi katolíckou cestou. Mnohí majú preto pocit, že Taliansku sa nepodarilo plne transformovať na  modernú spoločnosť. Vnímajú nás ako kapitalistickú

krajinu so „zvyškami feudalizmu“, ešte vždy silne familistickú, ako civilizovaný národ stále ohrozovaný populizmom a  autoritárskymi formami vlády, ako krajinu, ktorá prešla okamihmi demokratickej zmeny a napriek tomu, že uzákonila pokrokovú ústavu, nedokázala ju využiť ako odrazový mostík k skutočne modernému občianskemu vývoju. Taliani majú slabé národné povedomie. Nedostatok hrdosti na  vlasť pramení z farského lokalizmu, prípadne kozmopolitného katolíckeho sveta. Silný cit pre sebairóniu nás navyše vedie k  uprednostňovaniu príbehov, ktoré vyzdvihujú skôr naše chyby než zásluhy. Tie sú často vnímané len ako výhody jedného mesta nad iným, prípadne v  regionálnych súvislostiach. Taliansko si viac než iné krajiny zachováva silný odstup od minulosti: má pocit, že v jeho dejinách v zásade prevažujú chyby nad úspechmi. V  Taliansku je preto historický revizionizmus do  veľkej miery formou znevažovania minulosti, a  nie ospravedlňovania či prehodnocovania našich dejín. Nesnaží sa ani tak o  historickú relegitimizáciu fašizmu, ale skôr o  zavrhnutie myšlienky, že antifašizmus bol jednoducho dielom komunistov, ktorí počas odboja a po vojne páchali zverstvá. Toto násilie je vytrhnuté z  kontextu a  chápané spôsobom, ktorý vedie k  nešťastnému odsúdeniu našej nedávnej minulosti ako celku a k nevôli pamätať si minulé udalosti. Minulosť nesie v sebe princípy a pravidlá, ktoré naplnenie „veľkolepej“ neoliberálnej budúcnosti bez minulosti, pamäte a  vymedzenia odďaľujú. Berlusconi sa pätnásť rokov odmietal zúčastňovať na  výročí protifašistického oslobodenia 25. apríla, pričom svoj postoj ospravedlňoval národným zmierením, ktoré neakceptovalo ústavu z  roku 1948, zrodenú v  odboji, ako zakladajúci dokument, a  ignoroval povinnosti vyplývajúce z  jej protifašistických hodnôt. Na  oslavu Dňa oslobodenia pristúpil až

vtedy, keď Gianfranco Fini, predseda bývalej neofašistickej strany, začal odsudzovať diktátorské a  rasistické stránky fašizmu. Dokonca i  vtedy sa Berlusconi snažil význam tohto výročia zľahčiť a  prezentovať ho ako všeobecnú oslavu slobody (jeho nová strana sa nazývala Strana slobody alebo Ľud slobody), a  nie konkrétne ako pamiatku na  oslobodenie od fašizmu a nacizmu. Ak teda vôbec existuje minulosť, na  ktorú môžeme byť hrdí, je to minulosť dávna a tvorí ju umenie a pamiatky, príroda a krajina. I tú však podkopávajú ekonomické záujmy, ktoré viedli k špekulatívnym stavbám. Taliansko na  tom nie je dobre. Dlhé roky ho obdivovali za  jeho nekonformnosť. Cudzinci majú naň protichodné názory, keďže ho vnímajú z diaľky a často bez skutočného porozumenia. Do Talianska sa radi vracajú ako turisti a počas dovoleniek si tu užívajú dobré jedlo a cítia sa príjemne. Štátu však vládne skorumpovaná a  nestabilná politická trieda: mafia je silná, životné prostredie zničené, korupcia a  neporiadok chorobné. Taliansko má iba jednu skutočnú národnú vášeň – futbal, a jednu skutočne spoločnú kultúrnu činnosť – katolícku tradíciu. Navštíviť ho pre jeho minulosť je síce vždy radosť, ale dôstojná budúcnosť ho nečaká. Navyše aj spomínanú minulosť dokážu lepšie oceniť cudzinci ako samotní Taliani. Keď sa puto medzi demokraciou a  pokrokom začalo pretŕhať, talianske demokratické štruktúry prešli krízou. Systémy, ktoré odporujú ekonomickému rastu a  demokracii, sa zdali efektívnejšie, minimálne z ekonomického hľadiska – respektíve sa také zdali dovtedy, kým si rastúci štátny dlh nevynútil úsporné opatrenia a  škrtanie, neohrozil zotrvanie Talianska v  eurozóne a  neviedol k  dočasnému pozastaveniu demokracie. K  autoritárskemu systému prezlečenému za  prezidentský smerovalo Taliansko už pred krízou, ktorá sa objavila začiatkom druhej dekády 21. storočia. Ak do budúcnosti existuje nádej, spočíva v  dlhom a  zložitom

návrate k zastupiteľskej demokracii, ktorá sa zakladá na kolektívnej účasti zdola. Dnešná situácia je deprimujúca, v  tomto okamihu je to však ten najrealistickejší pohľad na moju vlasť.

RJÚIČI NARITA

Japonsko Od izolácie k prekračovaniu hraníc

Laureát Nobelovej ceny za literatúru, spisovateľ Kenzaburó Óe (nar. 1935), delí v  knihe Japonsko, to nejednoznačné, a  ja (Aimai na  Nihon no wataši, 1995) japonskú literatúru do  troch skupín. Prvá skupina sa sústreďuje na  „výnimočnú“ japonskú kultúru, druhá sa usiluje o  „všeobecnosť“ a  produkuje svetovú literatúru a  tretia, ktorá pozostáva prevažne z populárnej literatúry, „prekračuje“ hranice národnej mentality. Tieto tri literárne modely – excepcionalizmus, univerzalizmus a prekračovanie hraníc – možno vztiahnuť aj na  meniacu sa tvár japonskej identity v  priebehu dejín. Hlavný veliteľ americkej Východoindickej eskadry Mahew C. Perry doručil v roku 1853 list od amerického prezidenta, ktorým prezident žiadal Tokugawský šógunát, izolujúci Japonsko pred vonkajšími vplyvmi po viac ako dve storočia, aby sa krajina otvorila obchodu. Tento rok predstavuje začiatok moderného Japonska. Šógunát bol počas udalostí známych ako reštaurácia Meidži v roku 1868 zvrhnutý a moc sa sústredila do rúk cisára Meidžiho s  cieľom bezodkladnej modernizácie krajiny. Japonsko zaviedlo kapitalizmus, postavilo železnice a telegraf a vybudovalo armádu.

Éra Meidži bola pre formovanie Japonska zásadná, pretože krajina dovtedy neprešla modernizáciou. Modernizovať sa začala pod silným vplyvom Západu a  Japonci mali pocit, že ich krajina zaostáva. Víziu moderného Japonska zhrnul v  tomto období komentátor a  filozof Jukiči Fukuzawa (1835  –  1901): „Osobná nezávislosť znamená národnú nezávislosť.“ Fukuzawa chcel prebudiť svoj národ, ktorý feudalizmus priviedol k  poslušnosti, a  ukázať mu cestu od  „osobnej nezávislosti“ k tomu, že sa stane „nezávislým národom“ a veľmocou moderného sveta. Táto politika sa nazývala „vesternizáciou“ a  jej cieľom bolo krajinu „obohatiť a posilniť“. Hoci sa reformy Meidži usilovali vybudovať Japonsko podľa vzoru Západu, zavádzali sa pod tradičným symbolom cisárstva, ktoré existovalo už od  staroveku. Na  označenie tohto obdobia sa preto súbežne používali tri rôzne spôsoby datovania: „po  Kristovi“ (prevzaté z  kresťanského Západu), „éra Meidži“ a  „vláda cisára“ (pri ktorom sa počítajú roky vládnutia cisára). V  roku 1872 bol zavedený gregoriánsky solárny kalendár, hoci v každodennom živote sa naďalej používal lunárny, známy aj ako „starý“ kalendár. Zavedením Ústavy Veľkého japonského cisárstva (ústava Meidži) a  Ríšskeho snemu (parlamentu) v  roku 1889 bola oficiálne vyhlásená konštitučná monarchia. Podľa ústavy pochádzala moc v  štáte od  cisára, ktorému podliehali ľudia s  jasne vymedzenými právami a  povinnosťami. Z  pohľadu vlády bolo cieľom ústavy podporovať modernizáciu a  zároveň odkloniť Japonsko od  Západu zdôrazňovaním kontinuity jeho tradičných systémov. Z  hľadiska odporcov vlády bola ústavná definícia ľudí ako občanov podliehajúcich cisárovi zároveň katalyzátorom budúcej zmeny a – paradoxne – zdôrazňovala výnimočnosť Japonska. Začiatkom 20. storočia zažívalo Japonsko na svetovom javisku vojenský a  politický úspech, počnúc víťazstvami vo vojnách proti čínskej

(mandžuskej) dynastii Čching v  rokoch 1894  –  1895 a  cárskemu Rusku v  rokoch 1904  –  1905. Taiwan bol v  tom čase už Japoncami obsadený a  v  roku 1910 sa súčasťou Japonského cisárstva stala aj Kórea. Ďalším krokom bolo napadnutie Číny. Japonsko sa rýchlo stávalo silnou vojenskou veľmocou. V  prvej svetovej vojne bojovalo po  boku Spojencov proti nemeckým záujmom vo Východnej Ázii a  dosiahlo rýchly ekonomický rast, vďaka ktorému mohlo európskym spojencom posielať vojenský materiál. V  20. rokoch 20. storočia sa v  Japonsku rozšíril pocit, že modernizácia priniesla skutočné výsledky. Ľudia začali veriť v  moderné Japonsko a  do  módy prišiel západný štýl obliekania. Krajinu pohltila americká masová kultúra, kino a rádio sa stali obľúbenými formami zábavy. Objavila sa nová vášeň pre rýchlosť a  heslom dňa sa stala efektívnosť, dokonca i  v  domácnostiach, kde ľuďom uľahčovali život automatické práčky a  iné spotrebiče. Folklorista Wadžiro Kon (1888  –  1973) skúmal postoje ľudí žijúcich v megalopolise Tokio v medzivojnových rokoch. Zistil, že čím viac si ľudia uvedomovali výhody modernizácie, tým viac sa medzi nimi ujalo spojenie „moderná doba“. Toto obdobie je známe ako éra „japonského modernizmu“; keďže sa ukázalo, že japonské vedomie je voči západným formám modernizmu otvorené, začala tu prekvitať určitá forma univerzalistickej modernity. Iný folklorista, Kunio Janagita (1875  –  1962), nazval prívržencov tradičného japonského zriadenia „obyčajnými ľuďmi“ a poukázal na to, že ich počet s rapídnou modernizáciou japonskej kultúry neodvratne klesá. V  roku 1929, keď svet ochromila Veľká hospodárska kríza, čerpalo Japonsko silu zo svojich autoritárskych tradícií. Zaviedlo agresívnu politiku vojenskej sily a ako riešenie si zvolilo fašizmus. Keďže výdobytky

modernity nedokázali krízu odvrátiť, Japonsko sa snažilo moderné obdobie prekonať. Univerzalistický model zamietlo pre jeho západné črty a vrátilo sa k japonskej tradícii excepcionalizmu. Ten bol v  tom čase násilne presadzovaný a  využíval sa pri mobilizácii obyvateľstva do  vojny. Hora Fudži a  kvitnúce čerešne, predtým symboly Japonska ako takého, nadobudli konkrétny vojenský význam a  stali sa symbolmi mobilizácie a  národnej jednoty. Cisár, ktorý predstavoval dvetisícšesťstoročnú tradíciu, bol zobrazovaný ako bytosť, ktorej sa nikto na  svete nevyrovná: bol skrátka Bohom. Hoci málokto v  jeho božskosť skutočne veril, na  základných školách sa o  nej vyučovalo s  najväčšou vážnosťou. Vo vojnovom období bol japonský excepcionalizmus rozšírený a mal obrovské ničivé dôsledky. Od 30. rokov 20. storočia bolo Japonsko neustále vo vojne. V roku 1931 vyslalo Japonské cisárstvo vojská do  Mandžuska na  severovýchode Číny a do roku 1937 už viedlo s Čínou totálnu vojnu. Mytológia má v japonskej kultúre nezastupiteľné miesto; a  hoci si vojenské ťaženie vyžaduje racionálne myslenie, Japonsko v  snahe prebudiť nacionalistické vášne siahlo po  iracionálnych formách motivácie. Zároveň vo svojich nových kolóniách začalo uplatňovať politiku asimilácie podobnú francúzskemu modelu, nie britskému systému samosprávy. V  týchto kolóniách, počnúc Kóreou (ktorú si podmanilo v  roku 1910) a  Taiwanom (1895), zavádzalo do  škôl japončinu, stavalo svätyne a  nútilo obyvateľstvo, aby ich navštevovalo. Miestni ľudia museli prijímať japonské mená a  preberať japonské zvyky. V  roku 1941 už Japonsko bojovalo proti spojeneckým vojskám Spojených štátov, Británie a Francúzska. Japonská armáda páchala strašné vojnové zločiny: v  Nankingu zmasakrovala vyše stotisíc čínskych civilistov, Kórejčanov zapájala do  nútených prác a  ženy v  podmanených

kolóniách (občas i Japonky) zneužívala ako sexuálne otrokyne, známe pod názvom „utešiteľky vojakov“. Existovala dokonca elitná skupina vedcov, ktorí skúmali možnosti vedenia biologickej vojny. Napriek uvedenému však nemožno opomenúť letecké nálety Spojených štátov na japonské obyvateľstvo v roku 1945 a zhodenie atómových bômb. Zbombardovaných bolo až 150 miest (rôzne zdroje uvádzajú rôzny počet) a  zahynulo viac ako pol milióna ľudí. Po  zhodení atómovej bomby na  Hirošimu prišlo o  život 140 tisíc ľudí, na  Nagasaki 70 tisíc. V  oboch prípadoch išlo o  nedomyslené útoky namierené na  civilistov. V  nasledujúcich rokoch sa počet mŕtvych v  dôsledku rádioaktívneho žiarenia ešte zvýšil, pričom jeho účinky aj dnes vplývajú na deti a vnúčatá ľudí, ktorí útoky prežili. Na ostrove Okinawa, kde sa bojovalo na  súši, sa obeťami stalo množstvo civilistov; niektorých dokonca prenasledovala japonská armáda. V  dôsledku týchto zverstiev si Japonci vojnu dlho pripomínali z  pozície obetí. Pri hľadaní vinníkov sa nevyjadrovali k  obvineniam z  vlastných vojnových zločinov a  vymýšľali argumenty na  svoju obranu. Na  otázku, kto niesol za  vojnu najväčšiu zodpovednosť, neexistovala jednoznačná odpoveď. Porážku oficiálne vyhlásil samotný cisár v  roku 1945. V  nasledujúcich šiestich rokoch Japonsko okupovali spojenecké vojská, ale pod symbolickou záštitou cisára. Po  obnovení ústavy v  roku 1947 krajina navždy odmietla vojnu a v roku 1952 získala späť suverenitu. Po  katastrofálnej porážke v  druhej svetovej vojne hovoril politológ Masao Marujama (1914 – 1996) o potrebe návratu k modernizmu. Dovnútra zahľadená excepcionalistická cisárska vláda podľa neho počas vojny pokrivila charakter Japonska a  doviedla krajinu k  zdrvujúcej porážke. Marujama vášnivo argumentoval, že ak chce Japonsko napraviť deformácie spôsobené predošlou érou, malo by opäť nasledovať príklad moderného

Západu. Presadzoval demokratické hodnoty a  ľudské práva a  vyzýval na  vytvorenie nového moderného Japonska. Marujama a  jeho spolupracovníci sú často nazývaní „modernými principalistami“, ale napriek tomu, že požadovali pre japonskú modernizáciu univerzalistický model, východiskom sa im stal japonský excepcionalizmus. Tento prístup akceptoval aj Douglas MacArthur (1880  –  1964), hlavný veliteľ spojeneckých vojsk okupujúcich Japonsko, uvedomujúc si, že rýchly posun k modernizácii by brzdila nezrelosť japonských demokratických inštitúcií. V  povojnovom období sa preto dominantným modelom stal excepcionalizmus. Koncom 50. rokov a  v  60. rokoch sa Marujama a  jeho kolegovia stali terčom kritiky, predovšetkým zo strany extrémnej ľavice. Tá mala výhrady najmä voči ich prílišnej oddanosti modernému Západu a  poukazovala na to, že väčšina národa ich postoje nezdieľa. Marujamu kritizovali ázijskí marxisti, demokrati a  historici zaoberajúci sa dejinami obyčajných ľudí. Jedným z  hlasných kritikov bol aj ľavicový aktivista a  básnik Takaaki Jošimoto (1924  –  2012), ktorý trval na  tom, že spoločenská hodnota politických rozhodnutí je dôležitejšia ako ich vplyv na  národnú prestíž. Jošimoto vyzdvihoval charakteristickú japonskú kultúru, čím sa dostával do sporu s Marujamovými prozápadnými názormi. V  povojnovom období došlo k  rapídnemu rozvoju, vďaka ktorému sa z  Japonska napriek dvom obdobiam pomalého rastu po  ropnej kríze v  rokoch 1953 a  1979 stala ekonomická veľmoc. Zdalo sa, že krajina sa posúva k  univerzalistickej modernite. Tento vývoj sa však stále zakladal na  „typicky japonskom“ riadení a  „typicky japonských“ priemyselných vzťahoch: ešte vždy sa zdôrazňoval model excepcionalizmu. Vysoký objem vývozu v  tomto období svedčil o  tom, že Japonsko dokáže úspešne využívať svoju výnimočnosť aj vo sfére obchodu. V  80. rokoch sa

nahromadený kapitál využil na zvýšenie exportu, najmä v automobilovom priemysle, čo viedlo k obchodným sporom so Spojenými štátmi a prispelo k ekonomickej bubline. Koniec studenej vojny a ďalšie globálne zmeny, ku ktorým došlo v roku 1989, ovplyvnili aj politický a ekonomický systém Japonska. Konzervatívna Liberálna demokratická strana, ktorá od  svojho založenia v  roku 1955 zažila dlhé obdobie vládnutia, zaznamenala pokles a  jej ekonomické riešenia investovania ziskov do obnovy verejnej infraštruktúry prestali byť účinné. V  21. storočí sa dominantným prístupom k  ekonomike stal neoliberalizmus. Tri modely, ktoré navrhol Kenzaburó Óe, môžeme zjednodušene vztiahnuť aj na  nedávne japonské dejiny: prvý model, hľadanie excepcionalistickej cesty k modernite, môžeme aplikovať na obdobie pred rusko-japonskou vojnou v  rokoch 1904  –  1905; druhý model, hľadanie univerzalistickej modernity, na napadnutie Číny v roku 1931. Tretí model, prekračovanie noriem modernity, má osobitý význam od roku 1973. Toto chronologické rozdelenie však nie je vôbec jednoznačné, keďže prvé dva modely – excepcionalizmus a univerzalizmus – sa len ťažko dajú od seba jasne oddeliť, pričom prechod od jedného k druhému sa udial bez zjavných zmien vo vonkajšom politickom prejave. Je však zrejmé, že v  ranom období bola na  vzostupe excepcionalistická japonská cesta k  modernite, kým neskôr, v  prvej polovici 20. storočia, prevážil univerzalistický model, až kým sa v  30. rokoch Japonsko nedostalo do vojnového stavu. Tretí model, prekračovanie hraníc, sa začal objavovať koncom 20. rokov, zo začiatku však bol potlačený a plne sa prejavil až o pol storočia neskôr. Po roku 1945 sa celý proces zopakoval. Rýchly hospodársky rozvoj koncom 20. storočia premenil Japonsko na  masovú spoločnosť. Moderná fáza prekračovania hraníc je výsledkom

úspešnej opätovnej modernizácie krajiny. Hoci japonská spoločnosť príležitostne dostáva prívlastok „postmoderná“, priliehavejšie označenie by bolo „post-povojnová“. Sociológ Munesuke Mita (nar. 1937) definoval jednotlivé obdobia povojnových japonských dejín ako „vek ideálov“ (zodpovedajúci formatívnemu obdobiu 1945 – 1952) a „vek snov“ (obdobie rozvoja), po ktorom nasledoval „vek fikcie“ (od roku 1973 podnes). Súčasný model prekračovania hraníc sa podľa neho úplne líši od  povojnového excepcionalizmu aj od  univerzalizmu. Na  sériu prípadov zavinených náboženským hnutím Óm šinrikjó, ktoré v  roku 1995 vyvrcholili zamorením tokijského metra smrtiacim nervovým plynom a  sériovými vraždami dievčat spáchanými istým mladíkom, poukázal ako na  činy, pri ktorých páchatelia nevnímali hranice medzi realitou a fikciou. Mita tvrdí, že aj samotné Japonsko sa ocitlo v  situácii, keď sa stierajú hranice medzi realitou a fikciou, a ohlasuje tým nový „vek nemožnosti“. Tokijská štvrť Akihabara je toho najlepším dôkazom. Akihabara je domovom technologických firiem charakteristických pre súčasné Japonsko. Už od  povojnového obdobia rozvoja sa krajina snažila dosiahnuť pokrok prostredníctvom technologickej vyspelosti, počínajúc automobilovým priemyslom v 60. rokoch, ktorý sa v 80. rokoch rozšíril o výrobu domácich spotrebičov a  počítačov. Takéto firmy v  Akihabare lemujú ulice a  tu vznikol aj trend známy ako kosupure („kostýmová hra“), pri ktorom sa mládež a  čašníčky v  kaviarňach a  reštauráciách obliekajú ako postavy z videohier a japonských animácií. Videli sme, ako sa vyvíjal samotný pojem „Japonska“. Príchod nadnárodných korporácií a  cudzej pracovnej sily spôsobil, že hranice krajiny už nie sú jednoznačné a  že už nemožno jednoznačne vymedziť priestor, ktorý „Japonsko“ zaberá. Rozdiel medzi excepcionalizmom a univerzalizmom prestal byť dôležitý a spochybňovať sa začala i samotná

otázka „Čo je Japonsko?“. Jednu odpoveď na túto otázku dáva nové hnutie, ktoré „Japonsku“ bezvýhradne verí a trvá na jeho výnimočnosti – napriek podvedomému tušeniu, že takáto koncepcia je fikcia. Ústrednou postavou tohto hnutia je spisovateľ Jošinori Kobajaši (nar. 1953), ktorý v obľúbených historických knihách v  štýle manga oslavuje cisára a  trvá na  tom, že Japonsko v  druhej svetovej vojne konalo správne. Výraznejšie náznaky zmeny sa objavujú od  roku 2009, keď došlo k  pádu vlády Liberálnej demokratickej strany, ktorá bola pri moci nepretržite päťdesiatštyri rokov. Od  roku 2012, keď do  kresla predsedu vlády zasadol nacionalista Šinzó Abe, možno opäť pozorovať návrat k excepcionalizmu. Zemetrasenie v  Tóhoku 11. marca 2011 bolo bezprecedentnou katastrofálnou udalosťou, pri ktorej zahynulo takmer 20 tisíc ľudí a  ktorá natrvalo poznačila dejiny moderného Japonska. Japonsko už v  minulosti zažilo veľké zemetrasenia, napríklad Veľké hanšinské zemetrasenie v roku 1995, ktoré zničilo mesto Kobe. Zemetrasenie v  Tóhoku s  magnitúdou 9 však patrilo k  tým najsilnejším vôbec. Vyvolalo cunami, ktoré zdevastovalo niekoľko miest a  spôsobilo haváriu jadrovej elektrárne Fukušima I, ktorá priniesla prvé obete jadrovej udalosti na japonskej pôde od  bombardovania Hirošimy a  Nagasaki v  roku 1945. Na  japonskú spoločnosť budú následky tejto pohromy vplývať niekoľko desaťročí, no už teraz sa objavuje nové sociálne povedomie a dochádza k prehodnocovaniu starých štruktúr.

STEFAN BERGER

Nemeo Mnohoraké mutácie oneskorene vzniknutého národa

Keď 9. novembra 1989 dorazila do  parlamentu Spolkovej republiky Nemecko správa o páde Berlínskeho múru, všetci poslanci povstali, aby si zaspievali národnú hymnu. Nasledujúci deň vyjadril primátor Západného Berlína Walter Momper (nar. 1945) všeobecnú náladu, keď povedal: „My Nemci sme dnes najšťastnejšími ľuďmi na  svete.“ O  necelý rok nato, 3. októbra 1990, oslavovali Nemci znovuzjednotenie. Národné nadšenie, ktoré ľudia v  rokoch 1989 až 1990 pociťovali v  oboch častiach Nemecka, bolo úprimné, avšak krátkodobé. Čoskoro ustúpilo rozkolom medzi východom a západom krajiny a kľukatému hľadaniu iluzórnej „normálnosti“ Nemecka ako národného štátu. Komentátori hovorili radšej o  zjednotení než o  znovuzjednotení, poukazujúc na  to, že rok 1990 je začiatkom niečoho nového, nie pokračovaním starého. Takýto postoj odráža problematický vzťah Nemecka k  vlastným národným dejinám. Krajina nemá jednotný kontinuálny naratív. Dejiny všetkých národov sveta prešli revíziou, avšak rôznorodosť príbehov, ktoré o sebe rozprávali v rôznych obdobiach Nemci, a rôznorodosť ich názorov

na  vlastnú národnú minulosť je pozoruhodná. Základnú pluralitu národných metanaratívov preukázateľne spôsobili politické udalosti, ktoré poznačili dejiny moderného Nemecka: v  roku 1806 zánik Svätej rímskej ríše nemeckého národa, ktorá pod týmto názvom existovala od  15. storočia; vznik Nemeckého spolku, voľnej konfederácie prevažne autonómnych štátov, v  roku 1815; revolúcia v  roku 1848; vznik prvého moderného nemeckého národného štátu v roku 1871; vznik prvej nemeckej republiky v roku 1919; víťazstvo národného socializmu v roku 1933; úplný krach nemeckého národného štátu v roku 1945; rozdelenie krajiny v roku 1949; a  koniec komunistickej Nemeckej demokratickej republiky (NDR) v  roku 1989. Všetky tieto udalosti boli dôležitými zlomami, ktoré významným spôsobom zmenili pohľad Nemcov na ich národné dejiny. Dnes je určujúcim prvkom nemeckého historického povedomia národný socializmus a  predovšetkým holokaust. Nemcom trvalo dlho, kým prijali historickú zodpovednosť za spustošenie veľkej časti Európy v rokoch 1939 až 1945 a za systematické vyvražďovanie európskych Židov. Bezprostredne po vojne sa národný diskurz v Nemecku snažil obnoviť pozitívnu národnú identitu tým, že pripisoval úspech národného socializmu vplyvom a  udalostiam, ktoré nespadali do  národných dejín Nemecka, napríklad Versaillskej mierovej zmluve uzavretej po skončení prvej svetovej vojny či modernej masovej spoločnosti. Verejný diskurz o  nedávnej minulosti charakterizovala sebaľútosť za  utrpenie Nemcov počas vojny a  obavy o nemeckých vojnových zajatcov v  Sovietskom zväze. Až v 60. rokoch sa začalo všeobecne pripúšťať, že za  víťazstvo národného socializmu a  za  holokaust môže priamo Nemecko. Zodpovednosť za  nemecké katastrofálne dejiny v  prvej polovici 20. storočia – za  vyvolanie dvoch svetových vojen a spôsobenie nevídanej skazy a utrpenia po celej Európe – sa začala pripisovať nemeckej „zvláštnej ceste“ (Sonderweg). Výsledkom

bola hlboká kríza národnej paradigmy. Vznik prvého národného štátu v roku 1871 sa teraz pokladal za historický omyl, ktorý priniesol nestabilitu a  biedu tak Nemcom, ako aj Európanom. Vyplývalo z  toho jasné ponaučenie: Nemci urobia najlepšie, ak sa prestanú usilovať o zjednotený národný štát a  radšej sa budú snažiť o  vytvorenie post-národného povedomia, v  rámci ktorého prijmú existenciu dvoch samostatných národných štátov a  prekreslenie nemeckých hraníc po  druhej svetovej vojne. Najznámejší pokus o  vytvorenie pozitívnejšieho historického povedomia a  odstránenie národného socializmu a  holokaustu ako určujúcich prvkov nemeckej identity sa uskutočnil v  polovici 80. rokov a  vyvrcholil tzv. „sporom historikov“ (Historikerstreit) v  rokoch 1986 až 1987. S  nástupom novej vlády v  roku 1982 prišli aj sľuby kresťanskodemokratického kancelára Helmuta Kohla (1930  –  2017) o „duchovnom/morálnom zlome“, ktorý by zahŕňal pozitívnejšie vnímanie nemeckých národných dejín samotnými Nemcami. Historici blízki vláde, ako napríklad Michael Stürmer, otvorene presadzovali dlhodobejšie historické povedomie, ktoré by Nemcom umožňovalo pamätať si nielen hrôzostrašnú prvú polovicu 20. storočia, ale aj úspechy svojich krajanov v  predchádzajúcich storočiach. K  tomuto sa pridávala snaha historika Ernsta Nolteho o  zľahčenie nemeckej zodpovednosti za  holokaust, ako aj nešťastné porovnanie „skazy nemeckého východu“ v  roku 1945 s  holokaustom zo strany historika Andreasa Hillgrubera. V  reakcii na  to začali ľavicovo-liberálni historici na  čele s  filozofom Jürgenom Habermasom hovoriť o  konzervatívnom sprisahaní (ktoré ako také neexistovalo), usilujúcom sa o  renacionalizáciu historického povedomia Nemecka. V  roku 1988 by väčšina komentátorov súhlasila, že táto debata jasne potvrdila ústredné miesto národného socializmu a  holokaustu

v nemeckom národnom povedomí a dôležitosť vytvorenia post-národného vnímania minulosti. Potom prišli roky 1989  –  1990 a  „spor historikov“ sa obnovil. Skupina mladých neonacionalistických historikov s  príležitostnou podporou uznávanejších konzervatívnych osobností sa opäť usilovala o nacionalizovanie historického povedomia. V roku 1995 už bolo zrejmé, že sa im to nepodarí. Zľahčovaním národnosocialistických zločinov prišli o podporu konzervatívcov stredného prúdu. Naproti tomu sa objavil nový naratív, stelesnený nesmierne úspešným dvojzväzkovým výkladom nemeckých dejín z pera Heinricha Augusta Winklera Dlhá cesta na Západ (Der lange Weg na Westen), ktorý vyšiel v nemčine v roku 2000. Predalo sa 160  tisíc výtlačkov a  dielo bolo preložené (čiastočne s  finančnou podporou vlády) do angličtiny, francúzštiny a španielčiny. Winkler v ňom argumentuje, že zjednotenie krajiny v  roku 1990 konečne urobilo koniec všetkým nemeckým „zvláštnym cestám“ a  umožnilo Nemcom, aby si vytvorili „normálne“ západné podoby národnej identity vrátane hrdosti na nemecké úspechy. Jeho prosba, aby bola Nemcom umožnená „post-klasická národná identita“, našla širokú odozvu a  odráža sa v  oživení ľudového vlastenectva, ktoré sa azda najviac prejavilo v  mávaní vlajkami počas Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2006. Práve takéto prijatie dovolilo Nemcom od  konca 90. rokov hovoriť o vlastnom utrpení počas druhej svetovej vojny. Letecké útoky Spojencov na  nemecké mestá, znásilnenia Nemiek (prevažne) sovietskymi vojakmi a  utrpenie miliónov Nemcov, ktorí unikli postupujúcej Červenej armáde, i  tých, ktorí sa koncom vojny stali obeťami etnických čistiek, boli dôležitými témami vo verejných historických debatách. Takéto debaty sa však vždy vyhýbajú revizionistickému tónu, pretože vždy vychádzajú z  prijatia nemeckej viny a  zdôrazňujú, že za  nemecké utrpenie počas

druhej svetovej vojny môže v konečnom dôsledku Nemecko. Pripomínať si utrpenie Nemcov je však nepochybne legitímne a  je dobré, že sa to deje v  širšom rámci historického povedomia, ktoré priznáva zodpovednosť nielen za  utrpenie Nemcov, ale aj mnohých iných ľudí v  Európe a v neposlednom rade za genocídu európskych Židov. Ak je súčasné historické povedomie stále ukotvené v  spomienke na národný socializmus a ak sa národný naratív skutočne píše z pohľadu holokaustu, núka sa otázka: majú Nemci vo svojich dejinách udalosti, na  ktoré dnes môžu byť hrdí? Áno, majú a  okrem klasických kultúrnych diel napríklad Goetheho (1749 – 1832) a Beethovena (1770 – 1827) sa mnohé z  týchto pozitívnych referenčných bodov viažu k  dejinám Spolkovej republiky. Pocity hrdosti na  súčasné Nemecko vyvoláva predovšetkým úspešná obnova ekonomiky, vybudovanie sociálneho štátu a  zavedenie funkčnej parlamentnej demokracie. Existuje aj silné presvedčenie, že ponaučením z  dejín 20. storočia musí byť vytvorenie spoločného európskeho domova v podobe Európskej únie. Čo to znamená pre občanov bývalej Nemeckej demokratickej republiky? Oslavy úspechov Spolkovej republiky šli ruka v  ruke s  odsúdením totalitného diktátorského režimu NDR, čo mnohí východní Nemci vnímali ako zľahčovanie ich vlastných dejín. Rozdelená minulosť preto upevnila známy „múr v hlavách“ súčasných Nemcov, ako aj pretrvávajúce rozdiely medzi západnými a  východnými Nemcami. Snahy o  vyváženejšie historické zhodnotenie NDR sa objavili len nedávno. Hoci sa dnes nemecké historické povedomie viaže k  20. storočiu, pred sto rokmi odkazovalo hlboko do  stredoveku a  neskorej antiky. Dnes málokto čo i len počul o legendárnom Tuistovi, poslednom adoptovanom synovi biblického Noema, z  ktorého údajne pochádzajú všetci Germáni. Ďalšou, historicky lepšie doloženou postavou bol Arminius, v  Nemecku

nazývaný Hermann, náčelník germánskeho kmeňa, ktorý v  bitke v  Teutoburskom lese v  roku 9 n. l. rozdrvil tri rímske légie pod vedením Vara. Nemci mu v  roku 1875 postavili neďaleko mesta Detmold monumentálny pamätník, ktorý sa stal symbolom nemeckej národnej jednoty a sily a v čase jeho odhalenia aj protifrancúzskym a protirímskym (čiže protikatolíckym) symbolom. Turisti ho navštevujú aj dnes, ale sotva ho možno pokladať za významnú národnú pamiatku. Mnohé z  raných obrazov národnej histórie stvorili v  15. a  16. storočí humanistickí učenci ako Conrad Celtis či Jakob Wimpfeling. Už u nich sa vyskytujú vplyvné koncepcie o  cudzincoch ako „nepriateľoch“ národa. Humanistický národný diskurz bol mierený predovšetkým proti tvrdeniam talianskych a  francúzskych humanistov o  nadradenosti ich kultúry. Do  začiatku 18. storočia sa pridali aj silné predsudky voči Slovanom. Stredoveké dejiny, v  ktorých Nemecko vystupovalo ako koloniálna/imperiálna mocnosť vo Východnej Európe, boli kľúčové pri budovaní nemeckých národných dejín. Príbeh o  teutónskych rytieroch, ktorí si v neskorom stredoveku založili v Pobaltí vojensko-cirkevný štát, sa stal symbolom civilizačnej misie Nemecka a  hrad Malbork, ktorý bol sídlom rádu, sa stal silným symbolom nemeckej misie vo Východnej Európe. Nemecko sformovalo svoj národný štát neskoro. Diskurz o  Nemecku a národná charakteristika Nemcov pochádza z obdobia humanizmu a z diel stredovekých učených klerikov, ale nemecký národný štát v  tom čase neexistoval. Svätá rímska ríša si v  15. storočí síce pridala prívlastok „národa nemeckého“, je však diskutabilné, do  akej miery možno tento útvar pokladať za  protonárodný štát. Historici 19. storočia, ako napríklad Heinrich von Treitschke, ríšu odsúdili ako monštrum, ktoré Nemcom po  stáročia bránilo vytvoriť si vlastný štát. Tento negatívny pohľad mal

pôvod v  17. storočí v  diele Samuela von Pufendorfa a  dlho vnímanie ríše skresľoval. Až nedávno došlo k  prehodnoteniu ríše na  spolkový národný štát s významnými centrálnymi inštitúciami: cisárom, Ríšskym komorných súdom (Reichskammergericht) a  Ríšskym snemom (Reichstag), ktoré v  Strednej Európe po  stáročia garantovali stabilitu a  mier. Táto stabilita bola narušená, najdramatickejšie v  tridsaťročnej vojne v  rokoch 1618  –   1648, ale ríša zostala životaschopným útvarom schopným generovať vysokú úroveň citovej solidarity, čo vysvetľuje, prečo jej zánik v roku 1806 mnohí oplakávali. Takisto to vysvetľuje, prečo sa prvý moderný nemecký národný štát po svojom vzniku v roku 1871 nazval „Nemeckou ríšou“. Hoci sa národné hnutie v  nemeckých krajinách v  19. storočí usilovalo o  vytvorenie národného štátu, nemohlo k  nemu dospieť revolúciou v  roku 1848. Nakoniec vznikol „zhora“ v  dôsledku pruskej prevahy v  troch vojnách: proti Dánsku (1864), Rakúsku (1866) a  Francúzsku (1870  –  1871). Tieto vojny vyvolali národné povedomie, ktoré stačilo na  prekonanie odporu spolkových nemeckých štátov voči zjednotenému, i  keď stále veľmi spolkovému nemeckému národnému štátu. Oo von Bismarck (1815  –   1898), oslavovaný ako „zakladateľ ríše“, bol priveľký pragmatik, aby mal ucelený plán, ako tieto vojny viesť s  cieľom vytvoriť ríšu. Bol však presvedčený, že národný štát je historickou nevyhnutnosťou, a  chcel ho mať taký pruský a autoritársky, ako to len bolo možné. Musel však hľadať kompromis s  národnými liberálmi, čo dalo ríši zvláštny charakter medzi konštitučnou monarchiou a čiastočným absolutizmom. Za  kľúčovú zjednocujúcu silu bola považovaná armáda – napokon, nemecká jednota vznikla v  dôsledku troch vojen. Nemci boli zobrazovaní ako mužní bojovníci na spôsob antického hrdinu Hermanna. Každý rok 2. septembra sa konali oslavy víťazstva nad Francúzskom v bitke pri Sedane

v roku 1870. Nový cisár Viliam I. (1797 – 1888; vládol v rokoch 1871 – 1888) bol prirovnávaný k stredovekému cisárovi Fridrichovi Barbarossovi (1122 –   1190; vládol v  rokoch 1155  –  1190). Podľa legendy sedel Barbarossa od  svojho nezdareného pokusu o  zjednotenie ríše pri drevenom stole uprostred Kyäuserského pohoria a čakal na jej zjednotenie, pričom mu červená brada prerastala cez stôl. Viliam I., ktorý nosil bielu bradu, dostal prezývku „Barbablanca“ a  po  jeho smrti vytvoril jeho vnuk Viliam II. (1859  –  1941; vládol v  rokoch 1888  –  1918) kult, ktorému sa vyrovnal iba verejný kult okolo železného kancelára a  zakladateľa druhej ríše Bismarcka. Oslavovať víťazstvo pri Sedane či uctievať Bismarcka by dnes nenapadlo žiadnemu Nemcovi – azda s  výnimkou malej neofašistickej pravicovej skupiny, ktorá nemá nijaký vplyv na verejný diskurz o národnej minulosti. Nemci si síce dvojtisíce výročie bitky v  Teutoburskom lese v  roku 2009 pripomenuli veľkou výstavou, ale verejná debata zďaleka nebola oslavou mužných bojovníkov po  vzore Hermanna. Práve naopak: rok 2009 bol vyhlásený za rok Vara, podľa porazeného rímskeho vojvodcu, a historici sa predháňali v  dokazovaní, že Varus nebol zženštený a  nekompetentný vojenský vodca, ako ho radi zobrazovali historici v  19. storočí. Rehabilitácia Vara šla ruka v ruke s pripomínaním verejnosti, že Hermann nebol v  žiadnom prípade charakteristickým predstaviteľom nemeckého národa. Národný naratív teda v  súčasnosti nacionalistické mýty 19. storočia skôr spochybňuje, než na  nich stavia. Väčšina obyčajných Nemcov má dnes slabú, ak vôbec nejakú, znalosť stredovekých dejín. Hrdinovia a  legendy, ktoré v  Nemeckej ríši poznalo každé dieťa, upadli do zabudnutia. Zahraniční pozorovatelia nemeckých debát o  národnej identite občas preceňujú nebezpečenstvo návratu fašizmu. Írsky komentátor Conor

Cruise O’Brien po  znovuzjednotení Nemecka varoval pred možným vznikom „štvrtej ríše“. Hoci boli takéto alarmujúce pohľady zriedkavé, britskú premiérku Margaret atcherovú (1925  –  2013), známu nie práve pro-nemeckými postojmi, viedli obavy z  budúcnosti znovuzjednoteného Nemecka k tomu, že najznámejších historikov zaoberajúcich sa Nemeckom vyzvala na  diskusiu o  nemeckom národnom charaktere. Ak máme veriť správe z  ich stretnutia, pozvaní historici prišli s  pozoruhodným množstvom národných stereotypov a  úzkostných špekulácií o  budúcnosti zjednoteného Nemecka. Väčší strach z  oživenia nemeckého nacionalizmu existuje vo východnej Európe, keďže východní Európania trpeli pod nemeckými snami o svetovej nadvláde oveľa viac ako tí západní. Necitlivá historická politika bratov Kaczyńských (Lech Kaczyński tragicky zahynul v  roku 2010 pri leteckom nešťastí v  ruskom Smolensku, pozn. prekl.) v  Poľsku, ktorí opakovane hanobili nemeckých politikov ako nacistov či pod vplyvom nacistov, je len najviditeľnejším prejavom obáv, ktoré sú síce menej rozšírené než bezprostredne po druhej svetovej vojne, zďaleka však nevymizli. Za  snahu vysporiadať sa s  hrôzostrašnými stránkami svojich národných dejín sa zatiaľ Nemcom nedostalo uznania. Odolať lákadlám extrémneho nacionalizmu je však dnes pripravená veľká väčšina z nich. Za hranicami Nemecka, ale do určitej miery i medzi mnohými Nemcami, je rozšírený ďalší mýtus: že dnešní Nemci nemajú žiadne národné cítenie, že sú dokonca protinárodní a  ich nadšenie pre Európsku úniu je toho priamym dôsledkom. Táto predstava sa niekedy spája s  myšlienkou, že postnacionalizmus je len ďalším pokusom Nemecka o  vnútenie vlastných intelektuálnych preferencií ostatným Európanom, ktorí sú však so svojou národnou identitou a  príbehom nadmieru spokojní. Zlomyseľnejší protinemeckí a  protieurópski komentátori dokonca tvrdia, že Európska únia je v  skutočnosti najnovším nemeckým plánom ovládnuť európsky

kontinent. Súčasná dlhová kríza a zavedenie úsporných opatrení v slabších krajinách eurozóny sú v dôsledku nemeckej ekonomickej sily vnímané ako nová forma nemeckej dominancie. Dnešní Nemci sa otázkami národnej identity netrápia. Väčšina z nich je hrdá na  svoju príslušnosť, pričom ich referenčnými bodmi sú výkonnosť ekonomiky, politická stabilita a  úspechy na  poli kultúry a  športu. „Vorsprung durch Technik“ („Náskok vďaka technike“), reklamný slogan automobilovej značky Audi, má síce korene v  nemeckých plánoch z  19. storočia vybudovať ekonomický nacionalizmus, dnes však len máloktorý Nemec spája pýchu na  ekonomický úspech s  expanzívnou zahraničnou politikou. Historické povedomie Nemcov je plytké. Určite ide aj o reakciu na  historické povedomie, ktoré sa opieralo o  nacionalizmus 19. storočia. Keď tento nacionalizmus prerástol do  hypernacionalizmu a  nakoniec do národného socializmu, zničilo to hlboké historické povedomie do takej miery, že sa zdá nemožné ho vzkriesiť. To však samo osebe môže byť dôvodom na  radosť, veď silné zjednotené Nemecko s  hlbokým a pozitívnym historickým povedomím priviedlo v minulom storočí Európu na  okraj priepasti až dvakrát. Pre zdravú Európu 21. storočia je určite lepšie Nemecko, ktoré je menej historicky uvedomelé a  ktoré svoje historické povedomie odvodzuje od  nesmierne negatívnej skúsenosti s holokaustom a národným socializmom.

COLIN SHINDLER

Izrael Sionistiý experiment

Izrael je krajina stará i  nová zároveň. Moderný štát vznikol v  roku 1948 uprostred krvavého konfliktu, ktorý väčšina Izraelčanov považovala za hru s  nulovým súčtom, v  ktorej môže zvíťaziť len jeden. Invázne armády arabských štátov si vojnu mohli dovoliť prehrať, Izraelčania však boli presvedčení, že ak neuspejú, čaká ich zánik. V novembri 1947 navrhlo OSN rezolúciou č. 181 rozdelenie Britského mandátneho územia v  Palestíne na dva štáty. Sionistickí Židia toto riešenie prijali, ale palestínski Arabi nie. Kým porazení v  tomto trpkom konflikte nazývali vojnu v  roku 1948 „katastrofou“ (nakba), víťazi ju volali „izraelskou vojnou za  nezávislosť“. Vojna spôsobila exodus až 760 tisíc Arabov, niektorí z  nich boli vyhnaní. Arabskí utečenci sa usadili najmä na západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy, ako aj v susedných arabských krajinách. Dnes sa Izrael považuje za  štát Židov s  významnou palestínskou arabskou menšinou a je okorenený množstvom národných a náboženských komunít. Arabi tvoria takmer pätinu populácie; väčšina z nich sú sunnitskí moslimovia, menšiu časť tvoria kresťania, ktorých počet klesá. Žijú tu po arabsky hovoriaci drúzi, ako aj nearabskí moslimskí Čerkesi. V Jeruzaleme

žije veľká arménska komunita a v Haife sa nachádza centrum bahájskej viery. V  Cholone žijú Samaritáni, ktorých pôvod siaha k  babylonskému dobytiu starovekého Izraela v 6. storočí pred n. l. V púštnych podmienkach v oficiálne „neuznaných“ osadách žijú desaťtisíce beduínov. Mnohí Izraelčania pokladajú rok 1948 za  rok znovuzaloženia Tretieho židovského spoločenstva, následníckeho štátu starovekých židovských domovín, ktoré zničili najprv Babylončania a potom Rimania na začiatku prvého tisícročia. Chronologickým mostom, ktorý tieto udalosti spája, je židovská diaspóra. Židia na krajinu Izrael nikdy nezabudli. Práve naopak, judaizmus im bol prenosnou vlasťou, takže kam sa pohli, neustále mali v  pamäti biblický prísľub Sionu: tri razy denne sa obracali smerom k Jeruzalemu a modlili sa za mier. Odveké prenasledovanie už od  čias cirkevných otcov v  raných storočiach kresťanstva Židov naučilo, že sa musia o  svoje oslobodenie usilovať sami a  nečakať, že ich oslobodí niekto iný. K  takémuto záveru dospeli vtedy, keď si uvedomili, že veľké nádeje vyvolané Francúzskou revolúciou a  európskym osvietenstvom v  18. storočí zostali výlučne v  rovine teórií. Židom vznik starostlivého národného štátu, sekularizácia spoločnosti a  vyhlásenie progresívneho úsvitu ľudstva radosť nepriniesli. Dreyfusova aféra, v  ktorej bol dôstojník francúzskeho generálneho štábu židovského pôvodu krivo obvinený z vlastizrady, odhalila, že medzi elitou „moderného“ republikánskeho Francúzska na  prelome 19. a  20. storočia prekvitá istá miera antisemitizmu. Následne osvietené Nemecko, kde sa Židia cítili rovnako doma a  v  bezpečí, zamoril nacizmus. Stovkou európskych miest sa rozliehal výkrik „Židia sú naším nešťastím!“ Napokon stíchol v  Osvienčime a  Treblinke. Hoci Spojenci vojnu vyhrali, Židia ju nepochybne prehrali.

V 19. storočí sa väčšina Židov snažila prispôsobiť modernej spoločnosti. Menšina, ktorá sa o  to neusilovala, si zachovala náboženské tradície, jedinečnú kultúru, charakteristický odev a  spoločné jazyky ako jidiš. Jedným extrémom bolo, že títo ultraortodoxní židia duchovne obnovili múry geta a  izolovali sa vo vlastnom svete. Druhým zas to, že jednotliví Židia sa snažili asimilovať kultúrne i  nábožensky konvertovaním na  kresťanstvo. Väčšina sa nachádzala niekde medzi týmito dvoma pólmi a  stali sa z  nich verní občania svojej vlasti. V  prvej svetovej vojne zahynulo v boji za cisára približne dvanásť tisíc nemeckých Židov. Vo východnej Európe sa ruskí cári príliš nesnažili integrovať Židov do hostiteľskej spoločnosti. Koncom 18. storočia ich Katarína Veľká (1729 –  1796; vládla v rokoch 1762 – 1796) vykázala na územie v západnom Rusku známe ako Zóna osídlenia, kde sa na  nich vzťahovalo množstvo diskriminačných zákonov. Približne dva milióny ich odtiaľ v rokoch 1881 až 1914 emigrovalo do  západnej Európy a  Spojených štátov amerických za vidinou lepšieho života. Z niektorých, ktorí zostali, sa stali revolucionári. Mnohí zo začínajúcich boľševikov – Trockij, Zinovjev, Kamenev, Sverdlov, Radek – boli Židia, ale iba menom. Zbavovať sa židovstva s  cieľom zlepšiť svet bolo bežné. Nie všetci však svoju identitu popreli a  snažili sa popasovať s  neľahkou situáciou iným spôsobom. Niektorí vytvárali miestne autonómie vo svojej vlasti vo východnej Európe. Mnohí iní hľadali územné riešenia za  hranicami. Takéto „židovské domoviny“ sa nachádzali vo všetkých štyroch kútoch sveta: plány na  vytvorenie nového „Izraela“ existovali od  Australázie po  Latinskú Ameriku. Eliahu Benjamini vydal knihu s názvom Štáty pre Židov: Uganda, Birobidžan a 34 ďalší plánov (States for the Jews: Uganda, Birobidzhan and 34 Other Projects, 1990). Väčšina z týchto myšlienok sa neuskutočnila, v  neposlednom rade preto, že ich prívrženci

zahynuli počas holokaustu. Sionizmus však uspel, pretože bol v  zásade ideológiou prežitia. Mnohí raní sionisti sa koncom 19. storočia odklonili od  náboženskej definície židovstva a  priklonili sa k  národnej. Zachovali si však lásku k  Biblii a  židovský výklad náboženských textov, čo slúžilo ako kulisa ich politickým snahám v  revolučnej sfére. Raní sionisti ako eodor Herzl, Moše Hess, Leon Pinsker a Max Nordau boli presvedčení, že Sion by sa mal nachádzať v ich starovekej domovine – v Izraeli. Sionizmus bola vzbura proti určenému miestu Židov v  spoločnosti, revolta proti utláčateľom a  tyranom. Bola to aj vzbura proti značnej autorite rabínstva nedotknutého modernitou, ktoré prenasledovanie Židov pasívne akceptovalo ako ich osud. Vykúpenie Židov vraj mohlo nastať iba príchodom pravého Mesiáša – a akýkoľvek ľudský zásah do božích plánov bol odsúdeniahodný. Okrem toho bolo treba vybudovať hranice, ktoré by zastavili eróziu tradičného judaizmu vodami racionalizmu. Šneur Zalman z Ljady, známy rabínsky učenec, preto radšej v roku 1812 odobril útlak zo strany cára, ako by mal riskovať kontamináciu slobodným duchom revolučného Francúzska počas Napoleonovho ťaženia v Rusku. Existovala, samozrejme, menšia skupina rabínov ako Cvi Hirsch Kališer a  Jehuda Alkalaj, ktorí vykladali židovské náboženské texty ináč a silne podporovali osídlenie Svätej zeme. Ich nasledovníci sa stali pôvodcami náboženského sionizmu a odporcami protisionistickej ultraortodoxie. V  roku 1882 prišli z  cárskeho Ruska do  osmanskej Palestíny prví sionistickí prisťahovalci – biluisti. Sionisti ako francúzsky barón Edmond de Rothschild začali skupovať neobývané územia od  miestnej honorácie a  majiteľov pôdy. Priekopníci zo začiatku 20. storočia pokladali samých seba za  súčasť medzinárodného revolučného hnutia, ktoré chcelo v  Palestíne vybudovať príkladnú socialistickú spoločnosť. Zakladatelia

Izraela ako David Ben Gurion, Jicchak Ben-Cvi a  Jicchak Tabenkin boli marxisti, ktorí prišli v  druhej imigračnej vlne v  priebehu desaťročia pred prvou svetovou vojnou. Ich socialistická túžba zmeniť židovský svet viedla v roku 1910 k prvým kolektívnym osadám, medzi ktorými boli kibuce iba jedným z experimentov. Na rozdiel od európskych imperialistov sa židovskí imigranti pokladali za osídlovateľov, nie za kolonizátorov. Neprišli s vojskami a zbraňami, ale s  vidlami a  motykami. Chceli tvoriť krajinu a  naopak, chceli, aby krajina tvorila ich. Vznikom hebrejskej republiky v  biblickej zemi Izrael nedošlo iba k  premene osmanských stojatých vôd na  moderný štát. Vznik štátu symbolizoval aj premenu Židov z  marginalizovaného, nenávideného národa, ktorému sa akosi podarilo prežiť na okraji dejín. Bolo však tragédiou tohto dobrodružstva, že židovský nacionalizmus sa prejavil približne v rovnakom čase ako ten arabský – a začali sa biť o jedno a  to isté malé územie. Hoci sa arabský svet rozkladal na  oveľa väčšom území ako samotná Palestína, Židia platili za  spravovanie vlastného územia daň v podobe ustavičného obkľúčenia. Približne sedemdesiat rokov po krvavých pôrodných bolestiach uznáva úspech Izraela dokonca aj arabský svet. Štvrtina jeho pracovnej sily vlastní vysokoškolský diplom, čím obsadil tretiu priečku medzi priemyselnými krajinami. Izrael vedie vo vývoji vyspelých technológií. To však znamenalo rozchod s  tradičnými hodnotami. Keď Izrael v  80. rokoch 20. storočia privítal globalizáciu a  zaviedol dereguláciu, otočil sa chrbtom k  svojmu socialistickému dedičstvu. Napríklad kibuc, ktorý bol kedysi predmetom všeobecného obdivu, musel postupne zaviesť prvky privatizácie, ak chcel prežiť. Izrael je dnes po Spojených štátoch druhou krajinou Západu, kde sú medzi najbohatšími a  najchudobnejšími obyvateľmi najväčšie rozdiely v príjmoch, vzdelaní a spotrebe. Sedemdesiat percent súkromného kapitálu

vlastní len desať percent obyvateľov. Napriek tomu zostáva Izrael nadmieru sebakritickou spoločnosťou, pre ktorú je prirodzené polemizovať a ktorá zdokonaľovanie sa naďalej považuje za svoj ideál. Jedným zo spoločných zdrojov stotožnenia sa je občianska armáda, ktorá nesie názov Izraelské obranné sily. Rok 1948 znamenal v židovských dejinách zvrat. Židia sa rozhodli, že už ďalej nebudú potichu prijímať svoj osud: židovské ozbrojené sily to nedovolia. Vladimir Žabotinskij, zakladateľ Židovskej légie dobrovoľníkov v rámci britskej armády v prvej svetovej vojne, zaviedol v  roku 1923 pojem „Železný múr“. Múr pôvodne slúžil na  obranu, ako hradba proti arabským útokom na  židovské osady. Hagana (obranná organizácia židovských osád) vznikla v  roku 1920 a  neskôr sa stala jadrom Izraelských obranných síl. Existovali aj disidentské nacionalistické skupiny ako Irgun a Lechi, ktoré sa od Hagany odtrhli a v 40. rokoch bojovali proti Britom v Palestíne. Izraelské obranné sily sú inštitúciou, ktorú si Izraelčania vážia. Vo veku osemnásť rokov absolvujú povinnú vojenskú službu – muži tri roky, ženy dva. Záložníci odslúžia vo svojej jednotke každý rok jeden mesiac až do svojich štyridsiatich rokov. V armáde slúžia aj drúzi a Čerkesi, nie však Arabi. Odhodlanie brániť sa je také silné, že Izrael má zo všetkých krajín na svete najvyššie vojenské výdavky na hlavu. Mnohí náčelníci štábu a  vysokí velitelia využili armádu ako odrazový mostík do  politiky. Od  roku 1992 vzišli z  izraelských obranných síl traja z  piatich posledných izraelských premiérov: Jicchak Rabin (1922  –  1995), Ariel Šaron (1928  –  2014) a  Ehud Barak (nar. 1942). Dni priekopníckeho idealizmu, keď bol Izrael svetlom národov, sú však dávno preč. Korupcia a priestupky politickej elity prestali Izraelčanov prekvapovať. V  roku 1993 podpísali vodca palestínskych nacionalistov Jásir Arafat (1929  –  2004) a  izraelský premiér Jicchak Rabin Mierovú dohodu z  Osla.

Izraelská pravica a  židovskí osadníci na  západnom brehu Jordánu, ako aj palestínske islamistické organizácie ako Hamas, však boli proti jej podpísaniu. Mierový proces pochovali samovražedné bombové útoky, ktoré začal Hamas podnikať na  Izrael v  roku 1994. Nasledovala politická stagnácia, prerušovaná výbuchmi násilia. Palestínsky islamizmus spôsobil v Izraeli kozmický posun doprava v nádeji, že „tvrdí muži“ budú riadnymi ochrancami ľudu. Nástup zdiskreditovaných činiteľov k moci – akými bol Ariel Šaron, ktorý proti Hamasu nasadil izraelské vojenské jednotky – spolu s  korupciou vlády Jásira Arafata na  Palestínskych autonómnych územiach presvedčili mnohých obyčajných Palestínčanov, aby si v  roku 2006 zvolili Hamas. Medzitým sa sporné židovské osady na  západnom brehu Jordánu naďalej rozširovali „prirodzeným rastom“, čo bola široká interpretácia skutočného diania a schvaľovali ho všetky následné izraelské vlády. Prieskumy verejnej mienky v  priebehu mnohých rokov preukázali, že väčšina Izraelčanov je proti osadám na  západnom brehu – osadám, ktoré začali vznikať až po  izraelskom dobytí tohto územia v  šesťdňovej vojne v  roku 1967. Bolo preto prekvapujúce, keď po  evakuovaní osád v  Gaze v roku 2005 na príkaz premiéra Šarona Hamas útoky nezastavil. Čoraz viac Izraelčanov sa pýtalo, čo sa týmto dobrovoľným stiahnutím získalo. Dokonca aj mierový tábor v Izraeli, ktorý umožnil vznik Mierovej zmluvy z Osla, bol utlmený. Nevedeli si teda predstaviť, čo sa bude diať, mohli iba bezútešne zhodnotiť to, čo sa už udialo. Mnohí Izraelčania sa obrnili a čakali, kým náboženská intenzita otriasajúca islamským svetom prehrmí. Izrael sa od  svojho založenia v  roku 1948 dramaticky zmenil – a  podaktorí tvrdia, že nie k  lepšiemu. V  30. a  40. rokoch 20. storočia bojovala európska ľavica s pomocou Židov proti fašizmu, prežila holokaust a bola svedkom vzniku štátu Izrael. V roku 1947 predseda ľavicového krídla

Labouristickej strany vo Veľkej Británii Aneurin Bevan (1897  –  1960) pohrozil, že odstúpi z vlády, pretože táto neprejavovala dostatok sympatií sionistickej veci v Palestíne. Nežidia prirovnávali záležitosť Izraela k bojom za  republikánske Španielsko v  španielskej občianskej vojne. V  roku 1948 bojovali za Izrael viacerí a aj zaň zomierali. Nasledujúca generácia však politicky dospela v  ére dekolonizácie. Oťukali sa na  kampaniach proti vojne vo Vietname, apartheidu v  Južnej Afrike a  menšinovej vláde v  Rodézii. Nebojovali však proti fašizmu, neodhalili existenciu vyhladzovacích táborov a nežili v období trpkej vojny v  Palestíne v  roku 1948. Zrodenie palestínskeho nacionalizmu po  šesťdňovej vojne v  roku 1967 upozornilo medzinárodné spoločenstvo na  neutešenú situáciu palestínskych Arabov. Práve prípad Palestínčanov vyhovoval svetonázoru novej ľavice oveľa viac ako prípad Židov. Stavanie osád a  posun k  pravici v  rámci Izraela navyše umožnil novej ľavici charakterizovať Izrael ako koloniálny štát, nelegitímnu burinu zasiatu britským imperializmom v období britského mandátu. Tento postoj vyvolal ostrú reakciu u  mnohých izraelských Židov, pre ktorých holokaust nebol iba minulosťou. Nekonečný izraelsko-palestínsky spor niektorých zahraničných pozorovateľov jednoducho unavil a začali sa pýtať, či tento problematický štát mal vôbec vzniknúť. Napokon, Británia po prvej svetovej vojne vzala za  tento región zodpovednosť pod mandátom Spoločnosti národov. V  Balfourovej deklarácii z  roku 1917 sa Británia zaviazala „priaznivo stavať“ k ustanoveniu národnej domoviny židovského ľudu v Palestíne za predpokladu, že „nebude podniknuté nič, čo by mohlo poškodiť občianske a  náboženské práva existujúcich nežidovských spoločenstiev v  Palestíne.“ Do  novembra 1947 sa však Británia rozhodla v  OSN zdržať hlasovania za vytvorenie dvoch štátov, ktorým by Izrael získal nezávislosť. Formálne

uznanie Izraela odsúvala a  spočiatku nebola ochotná prejaviť nijaké politické sympatie. Izrael zas odmietol stať sa súčasťou Britského spoločenstva národov. Pat na  Blízkom východe od  90. rokov 20. storočia viedol na  strane politickej ľavice v  Európe k  postupnej delegitimizácii Izraela. Izraelskopalestínsky konflikt bol prezentovaný v zjednodušených a  nehistorických pojmoch boja dobra proti zlu. Pravdaže, každý má právo a  povinnosť odsudzovať izraelskú politiku, ako uzná za  vhodné. Často však vznikali situácie, keď rétorika pripomínala dávno pochované kačice z  minulosti. Obrazy a  jazyk vyvolávali protižidovské stereotypy, o  ktorých si všetci mysleli, že sú už dávno zažehnané. Dokonca i najväčší krikľúni spomedzi židovských kritikov izraelskej vládnej politiky sa začali pýtať, či ich komentáre náhodou neposilňujú tých, ktorí sa usilovali štát rozložiť a jeho židovských obyvateľov ponechať napospas osudu. To, že na  Blízkom východe existuje štát 21. storočia so židovskou väčšinou, nie je v  súlade s  marxistickou doktrínou, postkoloniálnou teóriou, ani islamistickou vierou. Táto skutočnosť spája liberálov, sociálnych demokratov, trockistov, stalinistov a  islamistov v  postoji, ktorým potvrdzujú slová grófa z  Clermont-Tonnerre prednesené vo francúzskom Národnom zhromaždení na  začiatku Francúzskej revolúcie v roku 1789: „Židom ako národu je nutné všetko uprieť; ako jednotlivcom im je nutné všetko umožniť.“ Izrael vznikol zo spoločného cieľa všetkých Židov na  svete posunúť dejiny novým, neznámym smerom. Židovský národ sa určitým spôsobom stále vyvíja zo spojenia viac ako stovky diasporálnych spoločenstiev s  vlastnými tradíciami a  dejinami. Sú tu Židia z  etiópskeho Gondaru aj z  juhoindického Čendamangalamu, zo stredoázijského Taškentu aj z manhaanskej Piatej avenue. Sú tu ultraortodoxní charediovia, ktorí žijú

vo vlastných enklávach; národní náboženskí osadníci na západnom brehu Jordánu; mizrachiovia, ktorí pochádzajú prevažne z  arabského sveta; reformní židia zo Spojených štátov; mesiánski židia, pre ktorých je pravým Mesiášom Ježiš; a  väčšina Izraelčanov, ktorí sú zároveň kultúrne tradiční i  zbožne sekulárni. Toto všetko vytvára neustále pnutie a  búrlivé debaty. Povinná vojenská služba v  Izraelských obranných silách slúži ako taviaci kotol, v  ktorom sa miesia Izraelčania rôzneho pôvodu. Dosiahnuť rovnováhu však potrvá ešte niekoľko generácií. Takisto existujú rôzne výklady sionizmu – marxistický revolucionár, ktorý chce zrušiť súkromné podnikanie, ho chápe ináč ako ultraortodoxný rabín, podľa ktorého je sionizmus zlo. Vyvolávajú sa silné vášne. Je zotrvávanie na  západnom brehu Jordánu náboženskou záležitosťou, pretože Boh dal túto zem Židom? Alebo je otázkou nacionalistickej expanzie oproti pôvodným hraniciam vymedzeným britským mandátom? Alebo je jednoducho otázkou bezpečnosti, keďže osady môžu zadržať vpád cudzieho vojska, a tým pádom ide o strategické územie? O  Izraeli sa dá povedať veľa a  nikdy to nebude nudné. Izraelskí Židia majú napriek všetkému pocit, že sú na  dobrodružnej ceste a  že kráčajú v  čele židovských dejín. Je to už tradične hrdý národ, ktorý sa dal na jedinečný, nekonformný a pozoruhodný projekt.

BIOGRAFIE PRISPIEVATEĽOV

Biografie prispievateľov Zostavovateľ Peter Furtado bol v  rokoch 1998 až 2008 šéfredaktorom časopisu History Today. Ako editor sa podieľal na  vzniku viacerých publikácii, napríklad Cassell Atlas of World History  (1998) a  1001 Days that Shaped the World (2007). V  roku 2009 dostal čestný doktorát univerzity Oxford Brookes za zásluhy o prehlbovanie záujmu verejnosti o históriu.

Prispievatelia Peter Aronsson ŠVÉDSKO Peter Aronsson vyučuje odbor Kultúrne dedičstvo a  využitie histórie na  univerzite vo švédskom Linköpingu. K  jeho záujmom patrí miestna, regionálna a  medzinárodná interakcia v  histórii a  historiografii, politická kultúra na  nižších úrovniach spoločnosti, historiografia a  historická kultúra. Je členom Švédskej kráľovskej akadémie literatúry, dejín a umenia. V  súčasnej dobe koordinuje veľký komparatívny projekt o  európskych národných múzeách financovaný EÚ. Elizabeth Baquedanová MEXIKO

Elizabeth Baquedanová je archeologička. Pochádza z Mexika a v súčasnosti vyučuje na  Birkbeck College Londýnskej univerzity. Vydala niekoľko ilustrovaných kníh o predkolumbovskej histórii a archeológii. V roku 2014 jej mexická vláda udelila cenu Ohtli za  propagáciu mexickej kultúry v zahraničí. Hussein Bassir EGYPT Hussein Bassir je egyptský archeológ a spisovateľ žijúci v Káhire. Študoval egyptológiu na  univerzitách v  Káhire, Oxforde a  Baltimore a  podieľal sa na  mnohých archeologických výskumoch v  Egypte i  v  zahraničí. V  roku 2009 získal doktorát na  Univerzite Johna Hopkinsa v  Baltimore. V minulosti pôsobil aj ako vedúci archeologických vykopávok Národného múzea egyptskej civilizácie, dnes pracuje ako administrátor medzinárodných organizácií v  Najvyššej rade pre pamiatky a  vyučuje na  univerzite v  Al Mansure a  na  Medzinárodnej univerzite Misr. Je autorom množstva odborných článkov a  viacerých kníh o  arabskej literatúre a kinematografii, egyptológii a archeológii. Stefan Berger NEMECKO Stefan Berger je profesorom sociálnych dejín a  riaditeľom Inštitútu sociálnych hnutí na Rúrskej univerzite v Bochume. Vo svojom výskume sa zameriava na  modernú európsku históriu, najmä na  nemeckú a  britskú, komparatívne dejiny robotníckeho hnutia, nacionalizmus a  formovanie národnej identity, historiografiu a historickú teóriu. Študoval na Kolínskej a  Oxfordskej univerzite a  v  súčasnosti je prezidentom Spoločnosti pre nemeckú históriu v Spojenom kráľovstve a Írsku. V rokoch 2003 až 2008 sa podieľal na  programe Európskej nadácie pre vedu – Interpretácie minulosti: Národné historiografie v  19. a  20. storočí v  Európe a  bol tiež editorom knižnej edície Writing the Nation, ktorá v rámci neho vychádzala.

Jeremy Bla VEĽKÁ BRITÁNIA Jeremy Black je profesor histórie na  Exeterskej univerzite. Píše najmä o  britskej, európskej i  svetovej histórii a  o  historických mapách. Špecializuje sa na britskú politickú a vojenskú históriu 18. storočia. Mihir Bose INDIA Mihir Bose sa narodil v Kalkate a viac ako štyridsať rokov žil v Londýne. Do  roku 2009 pracoval ako športový redaktor BBC a  dnes je novinárom na voľnej nohe. Napísal celkovo 23 kníh na rôzne témy – od dejín Indie 20. storočia až po indický kriket. Ciaran Brady ÍRSKO Ciaran Brady je docentom írskych dejín na  Trinity College v  Dubline. Medzi oblasti jeho záujmu patria Tudorovci a  Stuartovci, vyučovanie dejepisu na írskych školách a historický revizionizmus. Margaret Conradová KANADA Margaret Conradová je bývalá profesorka kanadskej histórie na univerzite v  New Brunswicku. Vo svojich prácach sa venuje najmä dejinám Atlantickej Kanady a  feministickým štúdiám. Podieľa sa na  výskumnom projekte Kanaďania a  ich minulosť a  je členkou Vzdelávacej siete pre kanadské dejiny. Wilhelmina Donkohová GHANA Wilhelmina J. Donkohová vyučuje dejiny  Afriky so špecializáciou na dejiny a kultúru Ašantov na Fakulte sociálnych vied Vedecko-technickej univerzity Kwame Nkrumaha v ghanskom Kumasi. Je spoluautorkou knihy e Just King: e Story of Osei Tutu Kwame Asibe Bonsu (2000). Doktorka Donkohová vo svojich prácach vyzdvihuje dôležitosť tradičných štruktúr

vlády pri riešení problémov modernej doby, ako je napríklad AIDS v Afrike. Willem Frijhoff HOLANDSKO Willem Frijhoff je emeritný profesor dejín na  Slobodnej univerzite v  Amsterdame. Napísal viacero kníh, napríklad 1650: Hard-won Unity (2004), Holland in the Golden Age či Embodied Belief: Ten Essays on Religious Culture in Dut History (2002). Vo svojom výskume sa zameriava najmä na kultúrne a náboženské dejiny Európy a Severnej Ameriky, dejiny vzdelávania, predovšetkým gramotnosti, výučby a  univerzít v  počiatkoch modernej Európy. Homa Katouzian IRÁN Homa Katouzian je historik, ekonóm a  literárny vedec pôvodom z  Iránu. Kvôli štúdiu sa presťahoval do Veľkej Británie, dnes pracuje na St Antony’s College v  Oxforde. Okrem publikácie Iranian History and Politics, the Dialectic of State and Society (2003) mu vyšli aj ďalšie knihy o  dejinách a  politike Iránu, o  klasickej i  modernej perzskej literatúre a  o  rôznych ekonomických témach. Dina Chapajevová RUSKO Dina Chapajevová pracuje ako výskumná pracovníčka na  Helsinskej univerzite. Je autorkou knihy Nightmare: Literature and Life (2010), štúdie o  nočnej more ako stavu mysle, ako literárneho experimentu inšpirovaného N. V. Gogoľom a  F. M. Dostojevským i  ako silného trendu v  súčasnej kultúre. Okrem nej napísala štúdiu pojednávajúcu o  vplyve stalinizmu na  postsovietsku spoločnosť Gothic Society: Morphology of a  Nightmare (2007). Vo svojich výskumoch sa zameriava najmä

na  historickú pamäť, dejiny myslenia, ruskú a  sovietsku literatúru i históriu Sovietskeho zväzu. László Kontler MAĎARSKO László Kontler je profesorom dejín na  Stredoeurópskej univerzite v  Budapešti. Zameriava sa najmä na  Maďarsko, strednú Európu a  komparatívne dejiny myslenia. Medzi jeho najvýznamnejšie publikácie patrí A History of Hungary: Millennium in Central Europe (1999). Emmanuel Le Roy Ladurie FRANCÚZSKO Emmanuel Le Roy Ladurie je emeritným profesorom na parížskej Collège de France, kde prednášal dvadsaťpäť rokov. Vo svojich výskumoch sa zameriava na  sociálne dejiny Languedocu. K  jeho početným publikáciám patria aj mimoriadne úspešné mikrohistorické štúdie Montaillou (1975) a  Carnival in Romans (1980). Je jedným z  prvých skutočných environmentálnych historikov, ktorí sa objavili v  druhej polovici 20. storočia. Giovanni Levi TALIANSKO Giovanni Levi je emeritným profesorom histórie na univerzite Ca’ Foscari v  Benátkach a  jedným z  pionierov mikrohistórie. Jeho prelomová kniha Inheriting Power: e Story of an Exorcist o  živote na  vidieku v  Piemonte v 18. storočí prvý raz vyšla v roku 1985. Antonis Liakos GRÉCKO Antonis Liakos je profesor dejín na Aténskej univerzite. Venuje sa dejinám Grécka a Talianska v 19. storočí, sociálnym dejinám, historiografii a teórii histórie a  nacionalizmu. Medzi jeho publikácie patrí napríklad How the Past Turns to History (2007).

Federico Lorenz ARGENTÍNA Federico Lorenz je historik a učiteľ dejepisu, ktorý pracuje pre argentínske ministerstvo školstva. Špecializuje sa najmä na  vojnu o  Falklandy (Malvíny), politické násilie a  vzťah medzi dejinami, historickou pamäťou a vzdelávaním. Č’-tien Luo ČÍNA Č’-tchien Luo je uznávaný profesor na Sečuánskej univerzite v Čcheng-tu a profesor dejín na Pekinskej univerzite s osobitným zameraním na vzťahy medzi národnými dejinami, historickou pamäťou a kultúrnym dedičstvom. Stuart Macintyre AUSTRÁLIA Stuart Macintyre študoval v Melbourne a na Univerzite v Cambridgi, kde absolvoval doktorandské štúdium histórie. Od  roku 1990 je profesorom histórie na  Melbournskej univerzite. V  roku 2008 – 2009 hosťoval na  Katedre austrálskych štúdií Harvardovej univerzity. Je predsedom Austrálskej historickej spoločnosti, členom Austrálskej akadémie humanitných vied a v súčasnosti stojí aj na čele Akadémie sociálnych vied. Zaoberá sa najmä dejinami austrálskeho myslenia, politiky a robotníckeho hnutia. K  jeho publikáciám patrí napríklad A  Concise History of Australia (1999). Je editorom rozsiahleho medzinárodného projektu e Oxford History of Historical Writing. Pirjo Markkolová FÍNSKO Pirjo Markkolová je profesorka fínských dejín na  univerzite v  Jyväskylä. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä postavením žien, náboženstvom a sociálnou prácou vo Fínsku od 17. storočia.

Luiz Marques BRAZÍLIA Luiz Marques, profesor na univerzite v meste Campinas v štáte São Paulo, je špecialistom na  talianske renesančné umenie a  bývalým vedúcim kurátorom Múzea umenia v  meste São Paulo. Pôsobí ako akademický poradca História Viva, populárneho brazílskeho magazínu o histórii. Rjúiči Narita JAPONSKO Rjúiči Narita pôsobí ako profesor dejín na  Japonskej univerzite pre ženy v  Tokiu. Počas svojej kariéry publikoval viacero prác o  Japonsku 20. storočia, v  ktorých sa zaoberal napríklad dosahmi vojny, rolou žien a významom historickej pamäti pre japonské národné povedomie. Peter Onuf SPOJENÉ ŠTÁTY Peter Onuf pôsobil ako profesor Nadácie omasa Jeffersona na  Virgínskej univerzite. K  jeho publikáciám patrí Jefferson’s Empire: e Language of American Nationhood (2001) a e Mind of omas Jefferson (2007). Iwona Sakowiczová POĽSKO Dr. Iwona Sakowiczová vyučuje históriu na Univerzite v Gdansku, kde sa špecializuje na Poľsko 19. storočia. Pavel Seier ČESKÁ REPUBLIKA Pavel Seier bol až do  svojho nedávneho odchodu na  dôchodok hosťujúcim členom Centra pre výskum globálneho riadenia na Londýnskej škole ekonómie a politických vied. V rokoch 1997 – 2003 pôsobil ako český veľvyslanec vo Veľkej Británii. Do  roku 1968 prednášal súčasné dejiny na  Karlovej univerzite v  Prahe, po  invázii vojsk varšavskej zmluvy bol nútený svoj post opustiť. Aktívne sa zapojil do  disidentského hnutia a po novembri 1989 do práce v Občianskom fóre. Na akademickú pôdu sa vrátil ako spoluzakladateľ Ústavu pro soudobé dějiny v roku 1990. Od roku

1993 až do začiatku svojej diplomatickej misie pôsobil ako riaditeľ odboru medzinárodných vzťahov Kancelárie prezidenta Václava Havla. Colin Shindler IZRAEL Colin Shindler je emeritný profesor a  člen výskumného tímu izraelských štúdií na  Škole orientálnych a  afrických štúdií Londýnskej univerzity a  predseda Európskej asociácie izraelských štúdií. Medzi jeho nedávno publikované práce patria napríklad A History of Modern Israel (2008) a e Triumph of Military Zionism: Nationalism and the Origins of the Israeli Right (2010). Murat Siviloglu TURECKO Murat Siviloglu sa narodil v Istanbule a je historik so zameraním na dejiny myslenia a  sociálne dejiny. Špecializuje sa na  neskorú Osmanskú ríšu. Pôsobí na  Peterhouse College na  Univerzite v  Cambridge, kde sa venuje výskumu utvárania verejnej sféry a  jej vplyvu na  vznik a  šírenie nových myšlienok v Osmanskej ríši v druhej polovici 19. storočia. Enric Ucelay-Da Cal ŠPANIELSKO Enric Ucelay-Da Cal je profesorom súčasných dejín na Univerzite Pompeu Fabra v  Barcelone. Absolvoval Kolumbijskú univerzitu v  New Yorku a špecializuje sa na dejiny Katalánska v 20. storočí.

Poďakovanie zostavovateľa Spomedzi množstva ľudí, ktorí mi pri príprave tejto knihy poskytli cennú pomoc, by som rád poďakoval predovšetkým Jeremymu Blackovi, Glorii Cigmanovej, Sheile Corrovej, Charloe Crowovej, Ane Claudii Ferrari, Johnovi Footovi, Carole Gluckovej, Anne Gorsuchovej, Geoffreymu Hoskingovi, Janovi Jilekovi, Rane Mierovej, Rogerovi Moorhouseovi, Deborah Morrisonovej, Grahamovi Gendall Nortonovi, Lucy Riallovej, Normanovi Stoneovi a  Anne Waswovej. Z  vydavateľstva ames & Hudson by som chcel poďakovať najmä Colinovi Ridlerovi, ktorý mi bol veľkou oporou aj dobrým priateľom, Flore Spiegelovej, Katharine Hahnovej a za obrázky Louise omasovej. Nasledujúce kapitoly do  angličtiny preložili: Egypt Mahew Beeston; Čína Joseph Lawson; Rusko Paul Podoprigora; Česká republika Derek Paton; Švédsko Birgia Shuová; Fínsko Liisa Peltonenová; Taliansko Grace Crerar-Bromelowová; Japonsko Mahew Minagawa s  doplňujúcim materiálom od Melissy Parentovej.

Zdroje ilustrácií a-hore; b-dole 65a Musée National du Château et des Trianons, Versailles; 65b National Portrait Gallery, London; 66a Bodleian Library, Oxford/e Art Archive; 66b Katerina Mavrona/EPA/Corbis; 67 Frederick Heppenheimer/Library of Congress, Washington, D.C.; 68a Jiao Weiping/Xinhua Press/Corbis; 68b iStockphoto.com; 69a Jack Downey/Library of Congress, Washington, D.C.; 69b RIA Novosti/Alamy; 70a Zámek Moravský Krumlov; 70b Marc Charmet/e Art Archive; 71a Private Collection; 71b, 72a e Art Archive/Alamy; 72b Eduardo Martino/Panos Pictures; 209a Erasmus House, Roerdam; 209b Frank Chmura/Alamy; 210a Library of Congress, Washington, D.C.; 210b Collection of the New York Historical Society/Bridgeman Art Library; 211a John Van Hasselt/Sygma/Corbis; 211b Werner Forman/Corbis; 212 Bemann/Corbis; 213a Leo La Valle/EPA/Corbis; 213b Bud Blunz/National Film Board of Canada. Photothèque/ PA-161446/Library and Archives Canada; 214 e Art Archive/Alamy; 215a Keystone Gey Images; Bensch/Reuters/Corbis; 216 Zoltan Kluger/Gey Images

215b

Fabrizio

Register Čísla strán vytlačené kurzívou odkazujú na ilustrácie. A Abbásovci 74 Abdarrahmán I. 74 Abdarrahmán III. 74 Abdülhamid II., turecký sultán 135 Abe, Šinzó 238 Aberdeen, lord 132 Adanse Denkyira 194 Adansiovia 194 Adelaide 185 Ahmadínedžád, Mahmúd, iránsky prezident 38 Ahmose I., egyptský faraón 17 Achajmenovci, dynastia 33 Achnaton, egyptský faraón 17 Ajódhjá pozri India Akádia 218, 219 Akan, etnická skupina 193 Akbar Veľký, mogulský vládca 25, 28 Akihabara 237 Aksakov, Konstantin S. 100

Akwamu 194 Akyem 194 Alani 32 Alhambra 68 Alexander I., ruský cár 198, 200 Alexander Veľký 9, 17, 25, 33, 40 Alfonsín, Raúl, argentínsky prezident 206 Alfonz X. Múdry, kastílsky kráľ 75 Alkalaj, Jehuda 251 Almohádovci 76 Almorávidovci 76 Alsasko 86, 87 Alsasko-Lotrinsko 86, 87, 93 Alsasko-Moselsko 87 Alžbeta I., anglická kráľovná 25, 168 Alžbeta II., anglická kráľovná 172, 221 Alžbeta Parmská 80 Amazonský dažďový prales pozri Amazonský región Amazonský región 72, 137, 140 – 142 Amsterdam 151, 153 Anatólia 34, 131, 134 Anglicko 168, 169, 171, 173, 219 a dejiny Británie 172, 173 a španielska Armada 79 občianska vojna (1642 – 1651) 226 únia so Škótskom 168, 171 vojny so Španielskom a Francúzskom 167 vpády Vikingov 160

vznik Veľkej Británie 168 vzťahy s Írskom 55 – 64, 67 pozri tiež Veľká Británia Anglosasi 169, 177 Anna, anglická kráľovná 168 Annan, Kofi 195 antifašizmus 229 Antily 81 antisemitizmus 249 Arabi v Izraeli 248, 251, 253, 254 vojny s Izraelom 18 – 19, 248, 253, 254 arabská jar (2011) 13 Arafat, Jásir 253 Aragónsko 75 – 77 Aragónsko-katalánske kráľovstvo 76 arbitrismo 80 Argentína 203 – 208, 213 a teroristický štátny aparát 205, 206 a „zmiznutí“ 205, 206, 207 perónizmus 207 Prvá vlastenecká vládnuca chunta 204 súdny proces s chuntou (1985) 205 vládnuca chunta (25. máj 1810) 204, 206, 208 vojenský prevrat (1976) 205, 206, 207 vojna o Falklandy/Malvíny (1982) 205, 207 vyhlásenie nezávislosti 204 arianizmus 74

árijské kmene 32 Aristoteles 138 Arktída 220 Arminius (Hermann), náčelník kmeňa 243, 244, 245 Artois 86 Asquith, Herbert Henry 62 Astúria 75 Ašantská ríša 194 Ašóka, maurjský kráľ 28 Atatürk, Mustafa Kemal 134 Atény 46 Akropola 42 Múzeum Akropoly 13 Parthenón 41 Aenborough, Richard 24 Audi 246 Augsburský mier 78 Austenová, Jane 174 Austrália 184 – 190, 196, 211 a druhá svetová vojna 188 a prvá svetová vojna 187 a pôvodné obyvateľstvo 184, 185, 189 federálna vláda 190 jej hospodárstvo 188 – 189 jej najstaršie dejiny 186 „More rúk“ v Sydney 211 „politika bielej Austrálie“ 188 prví kolonisti 184, 185

zákon o obmedzení prisťahovalectva 187 Austrálsky zväz (1901) 189, 190 Auvergne 86 Averroes, učenec 74 Aztékovia 72, 143 – 145, 149 pozri tiež Mexikovia B bahájska viera 248 Bahia 137, 138 Balfourova deklarácia (1917) 254 Balkán 41, 43 Baltský región 159, 163, 165 al-Banná, Hassan, šejk 19 Barak, Ehud 253 Barcelona 74, 82 Barcelonské grófstvo 74, 75 Barkan, Ömer Lütfi 135 Bartók, Béla 129 baskičtina 75 Baskovia 73, 83, 86, 87 Batávci 154 Batávska republika 153 Batávska revolúcia (1795) 155 Beethoven, Ludwig van 242 Belgicko 154, 155 Belcherove ostrovy 213 Beloozero 96 Ben-Cvi, Jicchak 251 Ben Gurion, David 251

Benjamini, Eliahu 250 Benson, Arthur 167 Bergman, Ingmar 165 Berkeley, George 178 Berlínsky múr 239 Berlusconi, Silvio 226, 228, 229, 230 Berton, Pierre 217 Bevan, Aneurin 254 Bháratvarša pozri India Bibighar 27 Biela hora, bitka pri (1620) 106 biluisti 251 al-Bírúní (Abú ar-Rajhán) 23, 26 Bismarck, Oo von 244, 245 Bitýnia 131 Blackwell, John D. 223 Blok, Alexander A. 101 Bohémia 106 Bolívia 203 boľševici 250 Bonovia 194 Bořivoj, knieža 108 Botanický záliv 184 Botkin, Vasilij P. 100 Bourbonovci 80, 81, 83 Boyne, bitka pri (1690) 58 Brazília 72, 137 – 142 a fašizoidný režim „Estado Novo“ 142

ekonomická a politická korupcia 139 ničenie životného prostredia 137, 140 – 141 otroctvo 137 – 139, 140 sociálna nerovnosť 138 – 139, 140 pozri tiež Portugalsko Bretónsko 86, 87 Briand, Aristide 92 Brisbane 185 Britská Kolumbia 220 Britské mandátne územie pozri Palestína Britské spoločenstvo národov 62, 195, 221, 254 Brodsky, Josif A. 95 buddhizmus 33 Buenos Aires 203, 204, 213 Bulharsko 43 Burgundské vojvodstvo 86, 154 Burkina Faso 193 Byzantion 9 Byzantská ríša 17, 43, 98 C Cabral, Pedro 137 Calderón de la Barca, Pedro 80 Canberra 211 Capa, Robert 128 Cape Coast 196 Carter, Jimmy 27, 142 Cejlón (Srí Lanka) 151

Celtis, Conrad 243 Cerrado 72, 37 Cervantes de Salazar, Francisco 145 Cervantes Saavedra, Miguel de 80, 132 caj-feng 47, 48, 49 Clarke, Hyde 132, 133 Clermont-Tonnerre, gróf z 255 Clive, Robert 25, 28, 65 Codex Mendosa 72 Colbert, Jean-Baptiste 91 Collins, Larry 24 Commonwealth pozri Britské spoločenstvo národov Cook, James 184 Cordóbsky emirát 74 Cortés, Hernán 144, 145 Cromwell, Oliver 55 Cyprus 45 Č Čaadajev, Piotr J. 100 Čang I-mou 68 Čaudhurí, Nírad 24 Čendamangalam 255 Čeng Che 9, 68, 78 Čerkesi 248, 252 Česká republika 13, 105 – 113 a nacionalizmus 109 a tridsaťročná vojna (1618 – 1648) 109

Druhá republika 110 druhá svetová vojna 105 husitská revolúcia 106, 107, 108, 109 modernizácia 109 nacistická okupácia 110 národné obrodenie 106, 107, 109, 113 „Pražská jar“ 111 prevzatie moci komunistami 110 Prvá republika 110 rozdelenie Československa 112 sovietska okupácia 111 vstup do NATO a EÚ 111 vysídlenie Nemcov a Maďarov 105, 110 vznik Československa 105 „zamatová“ revolúcia 111 Československo pozri Česká republika Čching, čínska dynastia 232 čierna smrť 76, 123 Čile 204 Čína 12, 22, 34, 47 – 54, 68, 187, 188 a Španielsko 79 historiografia 47 – 52 Hnutie 4. mája (1919) 53 letné olympijské hry (2008) 9, 54, 68 nacionalizmus a veda 53 podiel na svetovej výrobe (1750) 25 štyri veľké vynálezy 9, 54 vojna s Japonskom 233

vplyv Západu 52 – 53 Čou, čínska dynastia 50, 52 Čou, kráľ zo Šangu 50 D Dagbon 194 Dalí, Salvador 82 Dánsko 159, 161 Dauder, Léon 91 Deák, Ferenc 127 dekabristi (1825) 100 Delcassé, éophile 91 delenie Poľska 114, 115, 116 Descartes, René 157 Díaz, Porfirio, prezident 148 dominikáni 75, 77, 145 Dostojevskij, Fjodor M. 99 Dreyfusova aféra 249 druhá svetová vojna (1939 – 1945) Česká republika 105 Fínsko 201, 202 Francúzsko 69, 85, 93 Grécko 44 Holandsko 156 Japonsko 29, 234, 235, 238 Kanada 221, 222 Maďarsko 128, 129 Nemecko 240, 241, 242

neutralita Švédska 158 Poľsko 114, 117 Sovietsky zväz a Fínsko 199, 202 vylodenie v Normandii 85 drúzi 248, 252 duabo 192 E EAM pozri Grécko Eden, Anthony 93 Eduard VII., anglický kráľ 91, 167 Egypt 12, 14, 15 – 21 arabská jar (2011) 13 islamský kalifát 17 jeho názov 15 – 16 jeho obyvatelia 16 jomkipurská vojna (1973) 18 Júlová revolúcia (1952) 17, 18, 20 Moslimské bratstvo 19, 21 vojna s Izraelom (1967) 18 Eisenman, Peter 215 ELAS pozri Grécko Elmina 196 Eltis, David 137 encomienda 145 Entente Cordiale 91 Erazmus Roerdamský 209 Erdoğan, Recep Tayyip 135

Erin 67 Estónsko 202 ETA pozri Francúzske Baskicko Etiópia 193 Európska únia 38 a Česká republika 111 a Fínsko 199 a Francúzsko 93, 94 a Grécko 46 a Nemecko 242, 246 a Poľsko 121 a Španielsko 84 a Švédsko 162 a Taliansko 230 a Veľká Británia 14, 171, 172 Everest, George 26 Ewe, etnická skupina 193, 194, 196 F Fantse 194 fársí 31 Fárúk I., egyptský kráľ 17, 20 fašizmus 226 – 227, 229, 230, 253 Feniánska spoločnosť 61 Ferdinand I. 78 Ferdinand II. Aragónsky 77 Ferdinand VI., španielsky kráľ 80 Ferdinand VII., španielsky kráľ 81, 203

Fianna Fáil (Vojaci osudu) 63 Filip II., španielsky kráľ 78, 79, 145 Filip V., španielsky kráľ 80 Filipíny 81, 82 Fini, Gianfranco 230 Fínske veľkokniežatstvo 197, 198 Fínsko 161, 197 – 202 a druhá svetová vojna 201, 202 a laponská vojna 199 a luteránska reformácia 197 a napoleonské vojny 198, 202 a občianska vojna 198, 201 a Obdobie útlaku 198 a studená vojna 199 a tzv. pokračovacia vojna 199, 201 a Vikingovia 161 a zimná vojna 199, 201, 202 ako súčasť Ruska 197, 198 ako súčasť Švédska 197, 198, 200 parlamentná reforma 197, 198 vstup do EÚ 199 vyhlásenie nezávislosti 198 vzťahy s nacistickým Nemeckom 199, 201 vzťahy so Sovietskym zväzom 199 zápas za nezávislosť 197, 198, 199, 200 zrod fínskeho štátu (1809) 200 zrovnoprávnenie postavenia žien 197, 201, 212 Firdausí 31

Flámsko 79, 87 Forbin, Auguste de 132 Ford, Henry 175, 181, 183 Franco, Francisco, generál 83, 84 francúzska revolúcia pozri Francúzsko Francúzske Baskicko 87 a ETA 87 Francúzsko 69, 85 – 94, 203 a antisemitizmus 249 a druhá svetová vojna 69, 85, 93 a EU 93, 94 a prvá svetová vojna 91 deportácie Židov 90 dobytie Kanady 218, 219 dôležitosť štátneho aparátu 88, 89 revolúcia (1789 – 1799) 81, 90, 91, 126, 203, 204, 226, 249 jazyky používané v 86 – 88 jeho regióny 86 – 88 Nantský edikt, zrušenie 90, 92 vpád do Mexika 147 Tretia republika 92 František I., francúzsky kráľ 89 František Jozef I., rakúsky cisár 127 františkáni 76, 77, 145 Freyre, Gilberto 138 Fridrich I. Barbarossa, cisár 245 Frízsko 151 Fukušima 238

Fukuyama, Francis 176 Fukuzawa, Jukiči 231 G Ga-Dangme, etnická skupina 193, 194 Gaitskell, Hugh 172 Galícia 82 galícijčina 75 Gallipoli 187 Galtieri, Leopoldo, generál 207 Gaudí, Antoni 82 Gaulle, Charles de 69, 92, 93 Gaza 135, 248, 253 Geysburg, bitka pri (1863) 182 gézovia 154 Ghana 191 – 196, 211 a otroctvo 196 a remeselné dielne 193 etnické skupiny v 193, 194, 195 pod koloniálnou nadvládou 194 – 195 predkoloniálne obdobie 192 – 193 získanie nezávislosti 195, 196 zlatonosné pobrežie 191, 211 Gándhí, Mahátma 24, 29, 30 Ghanská ríša 191 Gibbon, Edward 176 Gibraltár 80 Gladstone, William Evart 61, 62

Godoy, Manuel, prvý minister 81 Goethe, Johann Wolfgang von 242 Gondar 255 Gondža, etnická skupina 193, 194 Goodwin, Jason 136 Gorbačov, Michail 120 Góti 158 Goyen, Jan van 152 Granadský emirát 76, 77 Grécko 9, 12, 39 – 46, 66 a balkánske vojny 43 a Cyprus 45 a druhá svetová vojna 44 a hospodárska kríza 43, 46 a migranti 46 a Nemecko 44 – 45 a Rusko 44 a sýrski utečenci 46 a Turecko 44 a USA 45 a Veľká Británia 44 – 45 Grécka ľudová oslobodzovacia armáda (ELAS) 44 – 45 Metaxasova diktatúra 43 Národný oslobodzovací front (EAM) 44 nezávislosť 41, 44 občianska vojna (1947 – 1949) 45 vláda vojenskej chunty 45 vstup do EÚ 45

gréčtina (koiné) 41 Guan, etnická skupina 193 Guillou, Jan 164 Guizot, François, predseda vlády 91 Gurkhovia 28 Gustáv I. Vasa, švédsky kráľ 162 Gustáv II. Adolf, švédsky kráľ 159 Gustáv III., švédsky kráľ 200 Gzowski, Peter 223 H Habermas, Jürgen 241 Habsburgovci 79, 80, 107, 109, 124 – 125, 147 Hadrián, rímsky cisár 73 Háfiz 31 Hagana 252 Hals, Frans 153 Hamas 253 Hannibal 73 Hanza 154 Hastings, Warren, guvernér Indie 25 – 26 Hašek, Jaroslav 112 Hatšepsut 17 Havel, Václav 111 Hayman, Francis 65 helenizmus 24, 40 – 42 Henniker, Frederick 132 Henrich II., francúzsky kráľ 86, 87

Henrich IV., francúzsky kráľ 90 Herodotos 15, 23, 40 Herzl, eodor 350 Hess, Moše 250 Hidalgo, Miguel 146, 147 Hillgruber, Andreas 141 Himaláje 26 hinduisti 22, 24, 26, 30 hinduizmus 23, 24 Hirošima 234, 238 Hitler, Adolf 69, 92, 110, 128, 163, 170 hnutie narodnikov pozri Rusko Hnutie nezúčastnených krajín 195 Hnutie slobodných dôstojníkov (Egypt) 17, 18 Hobart 185 Holandská Guyana (Surinam) 151 Holandské Antily 151 Holandské kráľovstvo (1806) 153 Holandsko 150 – 157, 209 dekolonizácia 156 konzervatívny nacionalizmus 156 masová imigrácia 156 povodeň (1953) 152 technické pamiatky 151 – 152 v druhej svetovej vojne 156 vodné hospodárstvo 150 – 154 zápas s vodou 150 pozri tiež Nizozemsko

holokaust 215, 216, 249, 254 a izraelskí Židia 253, 254 medzinárodná konferencia vo Švédsku o  162 tzv. „spor historikov“ 241 – 242 v Holandsku 156 v Maďarsku 128, 129 v Nemecku 215, 216, 240, 241, 247 pozri tiež Židia Horthy, Miklós, regent 128 Horton, Tim 217 Huerta, Victoriano, generál 148 Hudsonov záliv 218 hugenoti 58, 90, 92 Hus, Jan 106, 107, 108 Husajn, Saddám 37 husitská revolúcia 106, 107, 108, 109 Hyksósovia 16 CH Chameneí, ajatolláh 37 Chan, čínska dynastia 51 charediovia 255 Chátamí, iránsky prezident 38 Chirac, Jacques 93, 94 Chomejní, ajatolláh 37 Chomjakov, Alexej S. 100 Chorváti 126 christianizácia

Fínska 197 Grécka 41 Hispánie 74 Írska 55 Mexika 145 Uhorska 122 židovskí konvertiti 249 pozri tiež katolícka cirkev Christiansborg 196 Chruščov, Nikita S. 101 Churchill, Winston 28, 93 I Iberovia 73 Inalcik, Halili 135 India 22 – 30, 34, 65 a občianske právo 30 Ajódhjá, Báburova mešita 22 Bháratvarša 24 boj o nezávislosť 24, 28 – 30, 171 britská rádža 24 – 30 „Čierna diera“ v Kalkate 27 podiel na svetovej výrobe (1750) 25 sanátanadharma 24 spory medzi hinduistami a moslimami 22, 29 Indonézia 151, 156 Indus, rieka 24 inkvizícia 75, 80, 140

Inuiti 213 Irak 31 vojna v (2003) 93 Irán 13, 31 – 38, 66 a štátny absolutizmus 32, 33, 35 – 36 a „Veľká hra“ 34 Biela revolúcia 37 iránskosť (iraniyat) 36 islamská republika 37 – 38 konverzia na islam 34 „krátkodobá spoločnosť“ 31, 33 literatúra 31, 66 revolúcia (1979) 35 ústavná revolúcia 35 Irgun 252 Írska republikánska armáda 63 Írske republikánske bratstvo 61, 62 Írsko 55 – 64, 66, 169, 173, 219 a anglicizácia 57 a anglickí kolonisti 56 – 58 a katolícka cirkev 63 a Anglicko 55 – 58, 60, 61 a Veľká Británia 55 – 64, 66 Demokratická unionistická strana 64 dublinské povstanie (1916) 62 hladomor (1845 – 1847) 60 hnutie za samosprávu 61, 62 jakobiti 58

náboženská intolerancia 58 nezávislosť (1921) 62 republikánske hnutie 61, 62, 63 konfiškácie 55 pozemkový zákon 61 „vojna o anglické dedičstvo“ 55 Veľkonočná mierová dohoda (1998) 64 vysťahovalectvo do USA 61 Zákon o írskej samospráve 61, 62 Zákon o Únii 59 – 60, 61 Írsky slobodný štát 63 pozri tiež Írsko Isfahán 32 Islamský štát 21 Island 161 Isokrates 40 Istanbul pozri Konštantínopol Itália pozri Taliansko Izborsk 96 Izidor zo Sevilly 74 Izrael 13, 19, 193, 216, 248 – 256 a palestínski Arabi 248, 251, 253, 254 a sionizmus 248, 250 – 251, 255 imigrácia Židov 251 izraelsko-arabské vojny 18, 248, 253, 254 kibuce 251, 252 mierová zmluva z Oslo 253 palestínsky nacionalizmus 251, 253, 254 prví sionistickí prisťahovalci 251

terorizmus v 253 vznik štátu 251, 254 západný breh Jordánu 248, 253, 255, 256 židovsko-palestínsky spor 254 židovský nacionalizmus 251 Izraelské obranné sily (IDF) 252, 253, 255 J Jakub I., anglický kráľ 168 James Town 196 Janagita, Kunio 233 Ján Bezzemok, anglický kráľ 169 Ján Pavol II., pápež 119 Japonsko 188, 215, 231 – 238 a cunami 238 a druhá svetová vojna 29, 234, 235, 238 a fašizmus 233 a prvá svetová vojna 232 excepcionalizmus 233, 235, 236, 237, 238 hanšinské zemetrasenie 238 jeho kolonializmus 234 jeho modernizácia 231, 232, 233, 235, 236 jeho technologická vyspelosť 237 jeho vesternizácia 232 Meidži reštaurácia 231, 232 napadnutie Číny 232, 233, 234, 236 obchodovanie s Holandskom 151 Óm šinrikjó, sekta 237

univerzalizmus 215, 233, 236, 237 vojenské úspechy 232 vojna s Ruskom (1904 – 1905) 232 vyhlásenie ústavy 232 zavedenie gregoriánskeho kalendára 232 zhodenie atómových bômb 234 Jeanová, Michaëlle, generálna guvernérka 221 Jednota bratská 106, 110 Jefferson, omas 175, 176, 177, 179, 180, 181, 182 Jeruzalem 248, 249 jezuiti 79, 80, 140 jidiš 249 Jirásek, Alois 106, 107 Jones, William 25 – 26 Jošimoto, Takaaki 235 Jozef II., cisár 125 Juárez, Benito 147 judaizmus 249, 250 Juraj III., anglický kráľ 178, 210 Jussila, Osmo 199 Justinián I., byzantský cisár 41 Južná Afrika 12, 187, 254 Južný Sung 51 Jüe Fej 51 K Kaczyńskí, bratia 246 Kádár, János 130

Kadžárovci, dynastia 34 Kaliszký štatút (1264) 115 pozri tiež Poľsko Kališer, Cvi Hirsch 251 Kalkata „Čierna diera“ v 27 kalvinisti 150, 155, 156 – 157 Kamenev, Lev B. 250 Kanada 213, 217 – 223 a prvá svetová vojna 221 a druhá svetová vojna 221, 222 a obchod s kožušinami 218 a politika multikulturalizmu 222 a prisťahovalectvo 219, 222 a prvé národy 217, 218, 220 a úloha počasia 217, 218 a úloha v mierových zboroch 222 a Westminsterský štatút jej dobývanie Francúzmi 218, 219 povstania v Hornej a Dolnej Kanade 219 vznik konfederácie (1867) 220 vzťahy so Spojenými štátmi 222 zákon o Indiánoch (1876) 221 získanie nezávislosti 221 Kanpúr 27 Kapitanát São Paulo 138 Karibik 77, 78, 82, 151 Karikari, Kofi 211 Karol III., španielsky kráľ 80, 146

Karol IV., cisár a český kráľ 106 Karol V., cisár 78 Karol XII., švédsky kráľ 159, 164 Karol Veľký, cisár 74, 85 kastílčina 75 Kastília 75, 76, 77, 78, 79 Katalánci 83 v Pyrénées-Orientales 88 katalánčina 75 Katalánsko 74, 75, 82, 83 Katarína II. Veľká, ruská cárovna 103, 249 katolícka cirkev 109 a husiti 107 a inkvizícia 140 protireformácia 57, 58, 79, 124 v Írsku 58 – 60, 63 v Južnej Amerike 79 v Mexiku 145, 146 v Poľsku 119 v Španielsku 83 v Taliansku 224 – 227, 228, 229, 230 Kekkonen, Urho, fínsky prezident 199 Kelti 73 Keynes, John Maynard 27 Kirejevskij, Ivan V. 100 Kleopatra VII., egyptská kráľovná 17 Ključevskij, Vasilij O. 97 Kniha premien 50

Kobajaši, Jošinori 237 Kohl, Helmut 241 Kolumbus, Krištof 77 Komenský, Jan Amos 106 komunizmus a občianska vojna v Grécku 45 jeho zrútenie 120, 130 prevzatie moci v Československu 111 v Maďarsku 129 – 130 v Poľsku 70, 114, 119 – 120 Kon, Wadžiro 233 konfucianizmus 51 – 52 Konfucius 49, 50, 52 Konštantínopol 43, 98, 131 Koposov, Nikolaj 95 Kórea 232, 234 Korzika 88 Kosambi, D. D. 24 Kossuth, Lajos 126 Krajina Bhárat pozri India kreoli 146 kresťanstvo 33 a helenizmus 39, 40 – 41 a Parthenón 41 Křen, Jan 107 Kuan Jü 51 Kuba 82 Kundera, Milan 112

Kustodijev, Boris M. 69 kvakeri 58 Kyäuserské pohorie 245 Kyjevská Rus pozri Stará Rus Kýros II. Veľký, perzský kráľ 32 L, Ľ Labrador 220 Languedoc 76, 86 Lapierre, Dominique 24 laponská vojna pozri Fínsko Las Casas, Bartolomé de 145 Las Navas de Tolosa, bitka pri (1212) 76 Leclerc, Philippe 69 Lechi 252 Lely, Cornelis 155 Lenin, Vladimír I. 103 Leningrad 95, 103, 104 Leopold I., cisár 125 Leovigild, vizigótsky kráľ 73 Lepanto, bitka pri (1571) 132 Liberálna demokratická strana (Japonsko) 236, 238 Limousin 86 Lincoln, Abraham 103, 182 Lindgrenová, Astrid 165 Lindisfarne, kláštor 160 Linné, Carl 159 Lipany, bitka pri (1434) 106

Londýn 168 López Portillo, José 143 Lorca, Federico Garcia 82 Lotrinsko 86, 87 Louisbourg 218 Louisiana 218 Lu, čínske kráľovstvo 49 Ľudovít XI., francúzsky kráľ 86 Ľudovít XIII., francúzsky kráľ 87, 88 Ľudovít XIV., francúzsky kráľ 86, 87, 88, 89, 90, 92 Ľudovít XV., francúzsky kráľ 86, 91 Ľudovít XVI., francúzsky kráľ 89, 91 Ľudovít XVIII., francúzsky kráľ 91 Ľudovít Bonaparte, holandský kráľ 153 Ľudovít Filip, francúzsky kráľ 91 luteránska reformácia pozri Fínsko Luther, Martin 78, 131 M MacArthur, Douglas 235 Macdonald, John A. 220 Macedónsko 43 MacGregor, Roy 221 Madero, Francisco I., prezident 148 Maďari 122, 127, 128 Maďarská revolúcia (1848 – 1849) 71, 126 Maďarsko 71, 122 – 130 a druhá svetová vojna 128, 129

„gulášový komunizmus“ 123 jeho christianizácia 122 obdobie stalinizmu 129 sovietska okupácia krajiny (1956) 129 prítomnosť Osmanov 124 – 125 protihabsburské povstania 125 rakúsko-uhorské vyrovnanie 127 reformácia 124 revolúcia (1848 – 1849) 126, 127, 130 revolúcia (1956) 128, 129, 130 rozdelenie krajiny (po roku 1526) 124 vpád Mongolov (1241) 123 založenie štátu 122 Madžumdar, R. C. 22 – 23 Magna charta 123, 169 Mahmúd z Ghazní 23 Maimonides, židovský učenec 74 Malá Ázia 43 Malakka 151 Malbork, hrad 243 Malorka 75, 78 Mandžusko 233 Manguel, Alberto 217 manicheizmus 33 Maradona, Diego 207 Mária Terézia 125 Maroko 82 Marujama, Masao 235

marxizmus 53, 100, 111, 135, 235, 251, 255 Masaryk, Tomáš G. 110, 112 Mása, rieka 152 Matej Korvín, uhorský kráľ 123, 124, 127 Mauri 75 Maximilián I., mexický cisár 147 mazdakisti 34 McKay, Ian 219 Médi 32 Mehmed II., sultán 131 Melbourne 185 Melgunov, Nikolaj A. 100 Mendoza, Antonio de, miestokráľ 145 Meni, kráľ zjednotiteľ Horného a Dolného Egypta 16 Menorka 80 mesiánski Židia 255 Metaxas, Ioannis, generál 43 Methuenská dohoda (1703) 140 metisovia 218, 220 metodisti 58 Mexico City 145, 146, 148 Mexiko 72, 143 – 149 a Aztékovia 143 – 145, 149 a olmécka civilizácia 144 dobytie Španielmi 78, 144 – 145 jeho nezávislosť 146, 147 porevolučné Mexiko 148 predkolumbovské obdobie 144

revolúcia 148 vpád do Mexika 147 Mexikovia 143, 147 Miestokráľovstvo Río de la Plata 203 Mill, James, História Britskej Indie 27 Mínojci 9 Mír Džafár 65 Miró, Joan 82 Mississippi, rieka 218 Mistral, Frédéric 88 Mita, Munesuke 237 mizrachiovia 255 Mníchovská dohoda (1938) 111, 112 modernita 227, 233, 236 Moháč, bitka pri (1526) 124 Moholy-Nagy, László 128 Mole-Dagbani, etnická skupina 193 Molière 90 Momper, Walter 239 Mondrian, Piet 157 Mongoli 34, 123, 131 Monnet, Jean 92 Montezuma II., aztécky panovník 144, 146 Montreal 218, 220 Morava 109 Moravskí bratia pozri Jednota bratská Morelos, José María 146, 147 Moselsko 87

Moskovské veľkokniežatstvo 13 moslimovia šíitský islam 34, 35, 36 v Egypte 17, 19 v Indii 23, 28, 29 v Iráne 34, 35, 36, 37 v Španielsku 74 – 76, 77 Moslimské bratstvo pozri Egypt Mossadek, Muhammad 37 Moa, José Flávio 137 Mubarak, Muhammad Husní, egyptský prezident 17, 21 Muhammad, Alí, paša 17, 65 Mucha, Alfons 70, 107 Mulroney, Brian 222 Muret, bitka pri (1213) 76 Mussolini, Benito 214, 227 Mykéňania 9 N nacizmus 173, 247, 249 a deportácie francúzskych Židov 90 a kolaboranti 87 a jeho poľské obete 117 a rozbitie Československa 111 obavy z jeho oživenia 246 v nemeckom historickom povedomí 240, 242, 247 zľahčovanie zodpovednosti za 241 Nagasaki 234, 238 Nagíb, Muhammad, egyptský prezident 17

Nagy, Imre 129 Nanking 234 Napoleon I., cisár 81, 91, 92, 99, 153, 170, 198, 203 Napoleon III., cisár 91 napoleonské vojny 167, 198, 251 Národná fašistická strana 214, 227, 229, 230 an-Násir, Gamal abd, egyptský prezident 17, 18, 20 Nasrovci, dynastia 68 NATO 199, 222 Navarrsko 75, 77, 143 Neapolsko 76 Nebesia pozri tien Néhrú, Džaváharlál, predseda vlády 30 Nelson, admirál 167 Nemecká demokratická republika 240, 242, 243 pozri tiež Nemecko Nemecko 12, 239 – 247, 249 antisemitizmus v 249 a druhá svetová vojna 240, 241, 242 a EÚ 242, 246 a holokaust 215, 216, 240, 241, 247 a národný socializmus 240, 241, 242, 247 a prvá svetová vojna 240, 249 a úspešná obnova ekonomiky 242, 247 okupácia Československa 110, 111 pád Berlínskeho múru 239 postnacionalizmus 246 rané pohľady na národné dejiny 243

revolúcia (1848) 239 tzv. „spor historikov“ 241 – 242, 243 vojna proti Dánsku (1864) 244 vojna proti Francúzsku (1870 – 1871) 244 vojna proti Rakúsku 1866) 244 vznik prvého národného štátu (1871) 240, 244, 245 znovuzjednotenie 239, 241, 245, 247 Nemecký spolok (1815) 239 Neustria 85 New Brunswick 219, 220 Newfoundland 218, 220 Níl, rieka 15 Nizozemsko technologické inovácie 153 ústavná reforma (1848) 155 vedecké a kultúrne úspechy 153 vojna so Španielskom 79, 155 zámorské kolónie 151 zámorský obchod 151 získanie nezávislosti 155 Zjednotená východoindická spoločnosť 151 pozri tiež Holandsko Nkrumah, Kwame, ghanský prezident 195 Nobel, Alfred 158, 165 Nolte, Ernst 241 Noord-Holland, provincia 150 Nordau, Max 250 Normandia 85, 90

Normani pozri Vikingovia Nórsko 159, 161 Nöteborský mier 197 Nové Anglicko 219 Nové Francúzsko 220 Nové Holandsko 151 Nové Škótsko 220 Nové Španielsko 145 Novgorod 96, 97, 197 Nový Amsterdam 151 Nový Zéland 190, 197 O O´Brien, Conor Cruise 245 O´Connell, Daniel 59 – 61, 67 Óe, Kenzaburó 231, 236 Oertel, Johannes A. 210 officiers civil 89 okcitánčina 88 Okcitánsko 86 Okinawa 234 októbrová revolúcia pozri Rusko Olmékovia 144 olympijské hry 9, 39, 41 Atény (2004) 46 Peking (2008) 9, 54, 68 Óm šinrikjó, sekta 237 Ondrej II., uhorský kráľ

a zlatá bula 123 oranžsko-nassauská dynastia 155 Organizácia africkej jednoty 195 Organizácia spojených národov 195, 222, 248, 254 Orozco, José Clemente 148 ortodoxná cirkev 42, 96, 98, 100, 119 Os Berlín-Rím 142 osemdesiatročná vojna (1568 – 1648) 154 Osman I., sultán 71,131, 135 Osmanská ríša 39, 43, 125, 134, 135 a nezávislosť Grécka 39, 41 dobytie Konštantínopolu 98, 131 jej pád 43, 132 – 133 jej územná expanzia 131 – 132 jej vzťahy so Západom 132 – 134 jej založenie 131, 135 pozri tiež Turecko Ostrov princa Eduarda 220 Osvienčim 249 osvietenstvo 41, 100, 140, 178, 219, 249 Otcovia zakladatelia 12, 182, 183 pozri tiež Spojené štáty americké P Pahlaví, Muhammad Rezá Chán 35, 36 Pahlaví, Muhammad Rezá, šáh 35 – 37 Pahlavíovci, dynastia 35 – 37 Paine, omas, 177, 179

Pakistan 30 Palacký, František 109 Palamas, Kostis 39 Palásí, bitka pri (1757) 25, 28, 65 Palestína 216, 248, 251, 252, 253 – 255 Palme, Olof 162 Panna Mária Guadalupská 146 Pantanalské mokrade 137 Pápežský štát 226 Paraguaj 203 Paríž 69 teroristický útok (2015) 94 Parnell, Charles Stewart 61, 62 Parti 32 Partská ríša 33 Pas-de-Calais 86 Patél, Sardár Vallabhbháí 30 Patočka, Jan 112 Patrik, svätý 55 Paz, Octavio 149 Pearson, Lester 222 Peking 9, 54, 68 Peres, Šimon 135 Perón, Juan 204 perónizmus 207 pozri tiež Argentína Perry, Mahew 231 Persson, Göran, švédsky premiér 162

Perth 185 Perzepolis 32 Perzia pozri Irán Perzská ríša 32 perzština 31, 34, 36 Peter Veľký, ruský cár 99, 100, 103 Peru 78, 204 a Španielsko 78 Petrohrad 99, 103 Phillip, Arthur, guvernér Austrálie 184, 185 Picasso, Pablo 82 Pinsker, Leon 250 Platón 40 pobaltské štáty pozri Baltský región Podnebesie pozri tien sia Po I 50 pokračovacia vojna pozri Fínsko polostrovná vojna (1808 – 1814) 91 Poľská zjednotená robotnícka strana 119 Poľsko 70, 114 – 121 a druhá svetová vojna 117 a hanobenie nemeckých politikov 246 hnutie Solidarita 119 – 120 jeho delenie (18. storočie) 114, 115, 116 Kaliszký štatút (1264) 115 komunistický systém v 70, 117 – 118 náboženská tolerancia (13. storočie) 115 pád komunizmu 120

povstania (19. a 20. storočie) 115, 117 ústava (1791) 115, 116 vazal Sovietskeho zväzu 117 – 119 vnútorný politický systém 114, 115 vstup do EÚ 121 Poľsko-litovská únia 115 Porto Seguro 137 Portugalsko 78, 79, 80, 81 a napoleonské vojny 81 a Španielsko 75, 76, 77, 79 a vykorisťovanie Brazílie 137, 138, 140 jeho zámorské územia 77, 78, 204 Porvooský snem 200 pozri tiež Fínsko Povesť vremenny let 96, 97 Praha 106, 108 pravoslávna cirkev pozri ortodoxná cirkev presbyteriáni 58 Progresívno-konzervatívna strana (Kanada) 222 protestantizmus 57 – 58, 119, 224 protireformácia 57, 58, 79, 124 provensalčina 88 prvá svetová vojna (1914 – 1918) Austrália v 187 Francúzsko v 91 Japonsko v 232 Kanada v 221 Nemecko v 240

Židia v 249 Prvá vlastenecká vládnuca chunta 204 pozri tiež Argentína Pufendorf, Samuel von 244 Pytagoras 138 Q ebec (provincia) 213, 218, 219 ebecká strana 219 etzalcoatl 144 R Rabin, Jicchak 252, 253 Racine 90 Radek, Karl B. 250 Rádžataranginí, kronika 23 Rafsandžání, Alí Akbar, iránsky prezident 38 Rachef (Chefrén), egyptský faraón 16 Ráchoci, František II., sedmohradské knieža 125 ar-Rajhán, Abú pozri al-Bírúní Rajkin, Arkadij 123 Rakúsko 114, 125, 126 Rakúsko-uhorská monarchia 109, 127 Ralston, John 218 Ráma 22 Ramesse II., egyptský faraón 17 Ramesse III., egyptský faraón 17 reformácia 57, 108, 124, 161, 167, 169, 198 Rekkared I., vizigótsky kráľ 74 Rembrandt 153

renesancia 229 Republika Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva 115 Revillagigedo, miestokráľ 146 Riceová, Condoleezza 94 Riel, Louis 220 Richelieu, kardinál 89, 90 Rivera, Diego 148 Rímska ríša 17, 154 a americká revolúcia 176 a helenizmus 40 a Hispánia 73 a provincia Británia 169 Egypt a 17 Perzská ríša a 33 Ríša Sveov 158 Rodézia 254 Rochefoucauld 90 romantizmus 91 Roosevelt, Franklin Delano 93, 103 Rothschild, Edmond de 251 Rudolf II., cisár 106 ar-Rúmí, Džaláladdín 31, 66, 209 Rumuni 126 runové nápisy 160 Rurik, varjažské knieža 96, 97 Rusi 96 ich christianizácia 98 Rusko 13, 69, 95 – 104

a delenie Poľska 114, 116 a nezávislosť Grécka 44 a úvahy o národnej identite 98, 99 a „Veľká hra“ 34 anexia Fínska 159, 197 – 198 hnutie narodnikov 101 idealizácia Západu 102, 103 konflikt medzi Východom a Západom 98, 99, 102, 103 nevoľníctvo 100 „normanistická“ teória 97, 100 občianska vojna 95 októbrová revolúcia (1917) 100 Povesť vremenny let 96, 97 prijatie pravoslávia 97 – 98, 100 prístup k sovietskej minulosti 95, 96, 102, 103 – 104 vysťahovalectvo Židov 250 vzťah k inteligencii 101, 102 vzťah k západným kultúrnym hodnotám 96, 98, 99, 100, 101 zákonník Ruská pravda 98 založenie štátu 96 – 97 pozri tiež Sovietsky zväz Ruysdael, Jacob 152 Rýn 152 S Sádát,Muhammad Anwar, egyptský prezident 17, 19, 20 Safíjovská dynastia 34 Sahagún, Bernardino de 145

Saint-Simon 90 Salisbury, lord 62 Samaritáni 248 San Antonio 196 sankofa 192 San Martín, José de 204 Sankt Peterburg pozri Petrohrad Santa Anna, López de, generál 147 Santiago de Compostella 75 Sardínsko-piemontské kráľovstvo 226 Sasánovská ríša 34 Savojsko 88 Scoová, Heather 223 Sedan, bitka pri (1870) 244, 245 sedemročná vojna (1756 – 1763) 218 Sedmohradské kniežatstvo 124 Seferis, George 39 Seldžucká ríša 34, 131 Seneca 73 Setchi I., egyptský faraón 17 Severné Írsko 62, 63 – 64, 168 Severné more 150 Severoatlantická dohoda o voľnom obchode (NAFTA) 149, 222 Schuman Robert 92 Sia, čínska dynastia 52 Sikdar, Radhanath 26 Sikhovia 28 Singapur 188

Singhal, D. P. 23 Sinn Féin 64 sionizmus 248, 250 – 251, 255 Siqueiros, David Alfaro 148 Sirádžuddaul, bengálsky naváb 65 as-Sísí, Abd al-Faáh, egyptský prezident 21 Skýti 32 slávna revolúcia (1688 – 1689) 170 Slováci 112, 126 Slovanská epopeja 70, 127 S´ma Čchien 48, 50 Smetana, Bedřich 107 Smith, Adam 178 Smolensk 246 Solidarita pozri Poľsko Solún 46 sovietsky režim 228 Sovietsky zväz obdobie stalinizmu 102 okupácia Československa 111 okupácia Maďarska (1956) 129 pád režimu 199 perestrojka 102 podriadenie si Poľska 117 – 119 vzťahy s Fínskom 199 pozri tiež Rusko Speck, W. A. 172 Spinoza, Baruch 157

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie (1707 – 1800) 168 pozri tiež Veľká Británia Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska (1801) 59 Spojené nizozemské kráľovstvo 155 Spojené nizozemské provincie 154 Spojené štáty americké 12, 19, 175 – 183, 210 a americká revolúcia (1775 – 1783) 80, 176 – 181, 219 a otroctvo 137, 138, 175, 176, 182 a voľný obchod 178 „bezdejinnosť“ 175 – 176, 183 definovanie suverénnosti 179 Deklarácia nezávislosti (1776) 175, 176, 178, 179, 180, 183 konflikt s Iránom 38 koniec dejín 180 občianska vojna (1861 – 1865) 182, 226 Patrioti 175, 176, 177, 180, 182 republikánska samospráva 179 – 182 ústava 180 vzťahy s Japonskom 234, 235 vzťahy s Kanadou 222 – 223 vzťahy s Mexikom 149 vzťahy s Ruskom 102, 104 Spolková republika Nemecko pozri Nemecko Spoločnosť Hudsonovho zálivu 213 Spoločnosť národov 254 stadhouder 155 Stalin, Josif V. 95, 101, 103 Stanley-Blackwellová, Laurie 223

Stará Rus 96, 97, 98, 100 Stolypin, Pjotr A. 103 storočná vojna (1338 – 1453) 167 Stuartovci 58 studená vojna 45, 111, 188, 199, 236 Stürmer, Michael 241 Suárez, Francisco 225 súfizmus 33 Sulejman II., sultán 124 Sung, čínska dynastia 48 Surinam pozri Holandská Guyana Svätá rímska ríša 74, 78, 106, 108, 109, 154, 239, 243 Svätý Vavrinec, rieka 218, 220 Svébovia 73 Sverdlov, Jakov M. 250 Svoronos, Nikos 44 Sydney 184, 185, 211 Sýria 14, 136 utečenecká kríza 46 Syriza 46 Széchenyi, István 126 Š Šang, čínska dynastia 49, 50, 52 Šaron, Ariel 253 Šivadží, maráthsky kráľ 22 šíitský islam 34, 35, 36 Škandinávia 151, 160, 165

Škótsko 168, 169, 171, 173, 219 a Abroathská deklarácia (1320) 169 vznik parlamentu (1997) 171 Španielsko 68, 73 – 84 Armada 79 a križiacke výpravy 75 a napoleonské vojny 81 a Vizigóti 73 – 74 conquistadori 144 – 145 Frankova diktatúra 82, 83 jazyky používané v 75, 80 „karlisti“ 82 kresťanská reconquista 75, 77 občianska vojna (1936 – 1939) 82, 83 polostrovná vojna (1808 – 1814) 91 sefardskí Židia 77 „španielska marka“ 74 trubadúrska kultúra 75 vojna o španielske dedičstvo 80 vojna s Nizozemskom 79 vojna s Anglickom 167 vpád moslimov 74 – 76, 77 vstup do EHS 84 zámorské územia 78, 81, 82, 91 Štefan I., uhorský kráľ 122 Šu Čchi 50 Švajčiarsko 88 Švédsko 158 – 166

a Fínsko 197, 200 a koniec baltského impéria 159 a sociálny štát 162, 163, 165 a svetové kultúrne dedičstvo 163, 164 a Vikingovia 160 – 161 „Miliónový program“ 209 neolitické kmene 160 neutralita v druhej svetovej vojne 158 strana Moderaterna 163 vstup do EÚ 162 „zlatý vek“ 159, 161, 162, 164 T Tabenkin, Jicchak 251 Tacitus 154, 159 Taiwan 232, 234 Taliansko 13, 79, 214, 224 – 230 a fašizmus 214, 226 – 227, 229, 230 a katolicizmus 224 – 225, 227 – 228 a „katolícky anarchizmus“ 225 a komunisti 227, 228 a kresťanskí demokrati 227 a odborové hnutie 228 a vzťah k Rakúsku 226 kríza ľavice 228 mafia 230 Národná fašistická strana 214, 227, 229, 230 risorgimento 226

sociálna a politická dezintegrácia 228, 230 vzťah k štátnym inštitúciám 225 – 226 Taškent 255 Tatcherová, Margaret 245 Teesdale, Henry 210 Tenochtitlan 72, 143, 144 Teotihuacán 144 Teutoburský les, bitka v (9 n. l.) 243, 245 teutónski rytieri 243 Tezcatlipoca 144 omson, James 167 úkydidés 40 utmose III., egyptský faraón 17 Tchang, čínska dynastia 47, 48 tien 47, 48, 49, 51, 52 tien sia 47, 48, 51 Tokio 233, 237 Toltékovia 144 Tomáš Akvinský 225 tomizmus 225 Toronto 220 Traján, rímsky cisár 73 Trastamárovci, dynastia 77, 78 Treblinka 249 Treitschke, Heinrich von 244 Trianonská mierová zmluva (1920) 127 – 128 Tridentský koncil (1545 – 1563) 225 tridsaťročná vojna (1618 – 1648) 90, 109, 159, 165, 244

Trockij, Lev D. 250 Trudeau, Pierre Elliot 219 Tsipras, Alexis 46 Túde, iránska strana 36 Tudorovci, dynastia 56 – 57 Turecko 43, 71, 131 – 136 islamizácia 135 nové chápanie osmanských dejín 135 vzťah k Osmanskej ríši 134 – 136 založenie republiky 134 zrušenie sultanátu (1922) 133 pozri tiež Osmanská ríša Turgenev, Ivan S. 100 Turkmenistan 34 Turner, Frederick Jackson 175 Tutanchamon, egyptský faraón 17 Twifovia 194 Tylžský mier (1807) 198 U Uhorsko pozri Maďarsko Ulster 56, 58 ulsterskí protestanti 62 Uluru 185 Umajjovský kalifát 74 UNESCO, svetové kultúrne dedičstvo 151, 163 Uruguaj 203 Utrechtská únia (1579) 155 Utrechtský mier (1713) 218

V Václav II., české knieža 106, 107, 113 Valencia 75, 78 Valera, Eamon de 63 Vandali 73 Varjagovia pozri Vikingovia Varšavská konfederácia 115 Varšavské povstanie (1944) 117 Varus 243, 245 Vasa, loď 164 Vega, Lope de 80 Velázquez, Diego de Silva y 80 Velde, van de, rodina 152 Veľká Británia 10, 13, 167 – 174, 203 a India 25 a Izrael 254 a jej vznik 167 a Kanada 218 – 220, 221 a napoleonské vojny 167 a nezávislosť Grécka 44 a parlamentný systém vlády 168, 172 a otroctvo 170 a severoírska otázka 63, 64, 168 a EÚ 171, 172 a „Veľká hra“ 34 a zákon o Únii (1801) 59 – 60, 61, 169 a zvykové právo 169 britská rádža 24 – 30, 171

britské impérium 170, 171, 173, 177, 210 demokratická kultúra 170 hnutie za samosprávu 61, 62 kolonizácia Austrálie 184 – 185, 186 – 187 koncept „britskosti“ 10, 167, 171 podiel na svetovej výrobe (1750) 25 viktoriánska 168 vojna o Falklandy 205, 207 vojna so Španielskom 167 xenofóbia 168 pozri tiež Anglicko, Severné Írsko, Škótsko, Wales Veľká hospodárska kríza 221, 233 Veľká vlastenecká vojna (1941 – 1945) 95 Veľké kanadské jazerá 218, 220 Veľké prérie 218 Veľkomoravská ríša 108 Veľkonočné (dublinské) povstanie 62 Vermeer, Jan 153 Versailles 91 Versailleská mierová zmluva (1919) 221, 240 Vestfálsky mier (1648) 79, 154 Videla, Jorge Rafael, generál 205 Viedeň 125, 131 Vietnam 254 Vikingovia 85, 96, 97, 160 – 161, 165, 169, 177 Viktória, anglická kráľovná 171 Viliam I., nemecký cisár 244, 245 Viliam II, nemecký cisár 92, 245

Viliam Dobyvateľ, anglický kráľ 85, 96 Viliam Oranžský 58 Villa, Francisco (Pancho) 148 Villevalde, Alexander Bojanovič 71 Visby 163, 164 Vizigóti 73 – 74, 158 dobytie Ríma 158 Vladimír I. Veľký, veľkoknieža 98 vojna o Falklandy/Malvíny (1982) 205, 207 vojna o španielske dedičstvo (1701 – 1714) 80 Východofranská ríša 108 W Wales 169, 173 Washington, George 29, 103 Waugh, Andrew 26 Weber, Max 156, 167 Wellington, vojvoda z 168 Westminsterský štatút (1931) 221 Whale River 213 Wimpfeling, Jakob 243 Winkler, Heinrich August 241 Wojtyla, Karol, kardinál 119 Wu, kráľ 50 Wu-ti, chanský cisár 51 Z Zalman, Šneur z Ljady 250 Zapata, Emiliano 148

Západná Čou, čínska dynastia 49 Západný Sudán 191, 192, 193 Západofranská ríša 86 Západoindické ostrovy (Karibik) 78 Západorímska ríša 73 Zeeland, provincia 150 Zeelandské ostrovy 152 Zem princa Ruprechta 218, 220 zimná vojna pozri Fínsko Zinovjev, Grigorij J. 220 Zjednotená provincia Kanada 220 Zóna osídlenia 250 zoroastrizmus 33 Zuid-Holland, provincia 150 Zumárraga, Juan de 145 Ž Žabotinskij, Vladimír 252 Židia 216, 249 a hľadanie „židovskej domoviny“ 250, 251 a holokaust 240, 241, 247, 249, 253, 254 a ich diaspóra 249, 255 a prvá svetová vojna 249 a sionizmus pozri Izrael v Holandsku 156 v Maďarsku 128 v Poľsku 115 vyhnanie zo Španielska 66, 67

Židovská légia dobrovoľníkov 252 Žižka, Jan 107