Dejiny staršej slovenskej literatúry

Citation preview

ĎEJÍNY SLOVENSKEJ

LITERATURY Literatura národného obrodenia vychádza ako 2. zvázok Dě­ jin slovenskej literatúry. Podává obraz vývinu slovenskej lileratúry od konca 18. storočia do páťdesiatych rokov 19. storočia. V ekonomicko-spoločenskom zmysle ide o obdobie rozkladu feudalizmu a postupného formovania sa kapita­ listických společenských vzťahov, o obdobie premeny feudálnej slo­ venskej národnosti na slovenský národ. Literatúra sa stává spole­ čenskou silou uskutečňováním bu­ ditelských úloh, ktoré spočívali v nastolovaní širokého programu obrodeneckých úsilí o posilnenie protifeudálnyeh tendencií. Literatúra národného obrodenia je dielom troch autorovi prvú časť o tvorbě osvietencov napísal prof. Milan Pišůt, druhů časť o epoche Kollára, Safárika a Hollého napísal dr. Karol Rosenbaum a poslednú časť o štúrovskom romanlizme napísal dr. Viktor Kochol. Přednostou tohto 2. zvazku Dě­ jin slovenskej literatúry je jasný marxistický přístup k problemati­ ko vývinu nasej literatúry. Preto sa v prvej časti ťažisko literatúry přesunulo na literatůru svetsků a odhalila sa dvojprúdovosť vývinu literatúry v tejto epoche. K. Ro­ senbaum hlboko osvětlil a zhod­ notil základné ideové prúdenie tejto doby, ktoré predchádzajúca buržoázna veda vysvětlovala najčastejšie falošne. V. Kochol pozor­ né a dokladné spracoval epochu štúrovského romantizmu s podnět­ ným dórazom na publicistický charakter štúrovskej tvorby. Prvý zvazok diela vyšiel r. 1958 vo Vydavatelstvo SAV pod ná­ zvem „Dějiny staršej slovenskej literatúry“. Aj keď sa čitatelský záujem sústreďuje na literatůru súčasnů a novšiu, každý vyspělý čitatel a najma kultúrni, osvětoví a pedagogickí pracovníci musia

poznať aj minulosť národnej lite­ ratúry, jej vývin a problematiku. A to aj v tých obdobiach, keď sa táto literatúra ešte len formovala, keď nevytvořila ešte velké diela, ale predsa len v rozličných vačších-menších prácach rózneho cha­ rakteru (ludová slovesnosť, naučná spisba, duchovná pieseň i rózne příležitostné verše a pod.) odrážala život v minulosti a vytvárala předpoklady pře vznik novodobej umeleckej literatúry aj u nás. Je to v našej literatúre obdobie zhru­ ba od čias cyrilometodějských do začiatku osvietenstva (1780). Styria autoři: Ján Mišianik, Jozef Minárik, Milena Cesnaková a Andrej Melicherčík hfadia na literárně pamiatky tohto obdobia ako na lite­ rátům, ktorá je v mnohom odrazom súvekých společenských a triednych zápasov a problémov, a to neraz aj vo veršoch duchovnej piesne a pod. Autoři neurčujů hodnoty literárnych pamiatok z konfesionálne obmedzeného hladiska, ale podTa skutečných -spo­ lečenských a uměleckých kvalit, ktoré táto literatúra má, alebo ku ktorým smeruje. Spracúvajú aj dosiaf neznáme rukopisy a ma­ teriály, ktoré ostali v archívoch, nevytlačené, pretože boli v rozpore s oficiálnou ideológiou a tak či onak sa priečili vtedajšiemu feudálnemu poriadku. Výsledný obraz staršej slovenskej literatúry je oproti minulým spracovaniam ovela „literárnější“ a pre čitatefa i zaujímavejší. Nie suché fakty a dáta, ale aj rozbor a výklad hod­ not a poměrně vefa róznych ukážok i vyobrazení robí z Dějin star­ šej slovenskej literatúry knihu prístupnú všetkým záujenicom. Akademické vydanie Dějin slo­ venskej literatúry je základným dielom našej literárnej historie.

SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED SEKCIA

OPRAVY Str. 22, r. 20 zh. vznikla Str. 25, r. 10 zd. legendárných Str. 33, r. 18 zd. zjavov Str. 52, r. 10 zd. To už niet Str. 54, r. 19 zh. materskému Str. 73, r. 11 zh. (Božie tělo). Str. 74, r. 14 zd. němčina, ktorú Str. 76, r. 1 zh. knížka Str. 84, r. 14 zd. Padua, Str. 84, r. 15 zd. V Padue Str. 92, r. 13 zh. amfiteátry Str. 93, r. 21 zd. Inequalitas Str. 94, r. 1 zh. Jánovi Popelovi Str. 94, r. 3 zh. dalšiu Str. 103, r. 12 zh. Vás Str. 116, r. 8 zd. spiškopodhradská Str. 120, r. 5 zd. Bystřička agenda Str. 126, r. 3 zd. v Uhorskom Brode Str. 133, r. 20 zh. Wittenberg 1600 Str. 133, r. 22 zh. Hamburg 1601 Str. 133, r. 6 zd. Praha 1950 Str. 137, r. 16 zh. Hlinický Str. 157, r. 5 zd. Hradec Králové Str. 158, r. 2 zd. pobelohorskej Str. 164, r. 19 zd. Jiřího

Str. 170, r. 9 zh. priechod Str. 180, r. 11 zd. samolubú Str. 194, r. 19 zh. kajá Str. 205, r. 12 zh. tatarčiny Str. 210, r. 11 zd. Lublanu Str. 215, r. 15 zd. Dnepr Str. 215, r. 14 zd. tatarské Str. 220, r. 1 zd. halských Str. 229, r. 2 zd. kanoníkovi Str. 232, r. 10 zh. podchádzajú Str. 234, r. 19 zd. 1656) Assertio Str. 235, r. 6 zd. Cirkev víťaziaca Str. 238, r. 14—15 zd. osobnosti. Str. 240, r. 1 zh. Pázmányho Str. 240, r. 5 zd. svatby Str. 241, r. 20 zh. 1*731) a Dionýz Str. 268, r. Str. 274, r. Str. 277, r. Str. 304, r. Str. 305, r. Str. 314, r. Str. 317, r.

8 zd. 3 zh. 2 zd. 16 zd. 4 zd. 6 zh. 2 zd.

Neoforum a spisovatelcch David Nár. museum Písně (1493-1572) v literature

SPOLOCENSKÝCH

VEDECKÝ

VIED

REDAKTOR

AK . ..... iK ANDREJ MRÁZ má byť vznikol má byť legendických má byť javov má byť Tu už niet má byť materinskému má byť (o božom tele). má byť čeština, ktorú má byť knížka má byť Pádua, má byť V Pádue má byť amfiteátre má byť Inaequalitas má byť Ladislavovi Popelovi má byť dalšiu má byť vás má byť spišskopodhradská má byť v Bystrickej agende má byť v Uherskom Brode má byť Wittenberg 1601 má byť Wittenberg 1601 má byť Pádua 1590 ?ná byť Hnilický má byť Hradec Králové má byť pobielohorskej má byť Juraja má byť přechod má byť samoíúbu ?ná byť kaj a má byť tatárčiny má byť Lublanu má byť Dneper má byť tatárske má byť hallských má byť kanoníkovi má byť pochádzajú má byť 1656), Assertio má byť Víťazná cirkev 7?iá byť cnosti. má byť Pázmánya má byť svadby má byť 1731), v Prievidzi Dionýz má byť Neo-forum má byť o spisovateloch má byť Dávid má byť Nár. museum Prahe má byť Písně má byť (1493-1573) má byť v literature

JÁN MIŠIANIK — JOZEF MINÁRIK-

MILENA MICHALCOVÁANDREJ M EL I CHEP '

DĚJINY STARŠEJ SLOVENSKEJ LITERATÚRY

VYDAVATELSTVO SLOVENSKEJ AKADEMIE VIED BRATISLAVA 1958

ÚVODOM

Je nepochybné, že po lepšom poznaní minulosti můžeme správnejšie hod­ notit přítomnost a připravovat budúcnosť; i dějiny literatúry majú teda velký význam nie±en pre čisto vedecké poznanie vývinu společenských názorov, myslenia a literárnych foriem, ale sú aj mocným činitelom zošlachťovania ludstva a vychovávatelom k novému vlastenectvu. Niet teda divu, že právě naše zriadenie v miere predtým nikdy nebývalej podporuje výskům minulosti, pretože je zriadením pracujúceho ludu, ktorý sa pokládá za oprávněného dediča všetkého najlepšieho, čo minulost vytvořila. Tieto zřetele působili naliehavo na vznik tejto práce už aj preto, lebo vlastně donedávna neboli prakticky žiadne dějiny staršej slovenskej literatúry. Tým bolo aj povedomie o nasej kultúrnej a literárnej minulosti okyptené, lebo všetko a naraz začínalo u nás až štúrovcami a v najlepšom případe bernolákovcami a Kollárom. To bolo najstaršie obdobie, z ktoiého sa odvodzovali naše tradicie, i keď sa všeobecne pociťovalo, že naši osvietenci, ba ani štúrovci nemajú dosial svoje žiadúce uzemnenie. Nazdávame sa, že tieto Dějiny ho už v značnej miere prinášajú. Dedičstvo, ktoré sme mohli pre spracovanie nasej staršej literatúry použit, bolo velmi skromné. Nebol tu podstatnější prieskum historických knižnic a archívov a neboli ani edície starších textov; bolo niekolko málo literárnohistorických práč, i to zváčša od teológov a autorov konfesionálne orientovaných, ktorí pra­ covali tak, že pováčšine neviděli spoločenskú problematiku starších literárnych diel a tým menej ich umeleckú stránku. Neboli ani nijaké teoretické práce, okrem ojedinělých pokusov o estetický rozbor duchovnej poézie (A. Mráz, M. P i š ú t, J. Vilikovský), niekolkých vnímavých postrehov Štefana Krčméryho o historickej piesni a okrem článku Wladyslava Bobka o periodizácii slovenskej literatúry. Okrem Bobka sa otázkami vývinového členenia staršej literatúry nikto nezaoberal, pretože všetci doterajší autoři našich literárnych dějin pracovali len so skromným star-

5

sim materiálom a celé tisícročie - od Velkej Moravy po sklon 18. stor absolvovali na tak málo stránkách, že sa k periodizačnej problematiko ani nedo­ stali. V 1 c k o ve Dejmy bolí pre staršiu oblast len nepatrným prínosom, pretože len málo překročili údaje a postřehy, ktoré priniesol Tablic aj. M. Hurban Svoj badatelský záujem sústredili len na výskům novšej literatúry i akademik Andrej Mráz a prof. Milan Pišút. V poznávaní staršieho obdobia sa stali významnými az Dejmy slovenské literatury I (1950) Alberta Pražáka pre ve y přinos materiálu. Topia sa však v měnách a názvoch, sú opisné a objektivisticke, takže tažko z nich vyčítat vývojová líniu. Autorové výklady ani nemohli maksie vyzmet, pretože pre literárně dějiny, ktoré sú súčasťou spoločenského lama použil v podstatnej miere události z cirkevných dějin ako periodizačné medzmky. Okrem toho pre nespolehlivost údajov a subjektívnosť v hodnotení bolí nam zialbo.hu skór predmetom zaujímavej konfrontácie než oporou. Z hladiska tejto kritickej retrospektivy je naše spracovanie základné iné. retoze doteraz sa vlastně nepohlo ani s jediným podstatným problémom nasej starsej literatury, boli sme nútení vyjsť s vlastným poňatím a vlastnou syntézou, to sme sa pokusili na základe zhrnutia doterajšieho materiálu a poznaťkov avšak vlastným archívnym prieskumom sme materiál podstatné doplnili o nové pamiatky a fakty a tak pracujúc s omnoho váčším množstvom literárnych textov a s-umyslom marxisticko-leninsky nazerať na vznik a pósobenie literárneho diela usi ovalí sme sa dostat kultúrne a literárně javy do organických súvislostí a tak vypracovat dějiny na vedeokom základe. V práci uplatňujeme novů vývinovú periodizaciu ktora bola podrobená viacerým diskusiám a ktorej principy obšírnejsie vykládáme a zdovodňujeme v úvodných kapitolách k jednotlivým obdolam. Periodizačné medzníky sú postavené na uzlových bodoch spoločenského vyvinu, lebo vychádzame z názoru, že literatúra i v staršej době, čerpá svoje ezprostredne podněty nie z náboženských dějin, ako to chápali naši cirkevnícky orientovaní historici, alebo azda mechanicky len z ekonomiky, ako sa sem-tam vu game pripusťalo ešte před nedávnom, ale ,zo zložitých zákonitostí spoločenskych vzťahov. „ Po“manie literatúry ako formy ideologie však neznačí upierať jej speci­ fičnost, ktorá je v schopnosti poznávat skutočnosť prostredníctvom uměleckého zobrazovama. Toto ponímanie prinieslo povinnost korigovat názory doterajších iterarnych histonkov, ktorí vo svojom zastaralom nazeraní viděli literárně dějiny staticky a objektivisticky ako jeden tok, ktorý nepozná ani úpadkové obdobia ani reakcné náhlady jednotlivých autorov, ani ideové alebo umělecké nedostatky diel. Bolo teda třeba uvádzať na pravú mieru práce nacionalistických literárnych historikov, ktorí neviděli alebo dokonca zastierali spoločenské protirecema a zatahovali do nasej literatúry aj cudzie postavy (Zsámboki-Sambucus) a klerikálov, ktorí i v 17. a 18. stor., keď sa už vyskytuje pozoruhodná světská literatura, kazali vidieť v chrámových kancionáloch vrchol literárneho

prejavu naroda. Bolo třeba památaí i na kozmopolitické podceňovanie národnej u tury a literatúry. Horšie to bolo, pokiaf ide o najnovšiu chybu, ktorej sa často dopustaju vsetci, ktorí pracujú v spoločenských védách a najma v oblasti umenia. Ide o pnamociare sociologizovanie, ktoré mechanicky odvodzuje závislost litera­ tury od spoločenských událostí. Uvědomujeme si, že ani naša práca nie je ešte bez nedostatkov v tomto smere, no je to pochopitelné v situácii, keď váčšina věcí tu bola nastolená a formulovaná po prvý raz. Po pribudnutí dalších materiálov a pn prehlbem pohladu mnohé z eventuálnych omylov odpadnú. Co je predmetom dějin staršej slovenskej literatúry? Pre nedostatek pracovníkov, ktorí by sa mohli sústredene věnovat prieskumu materiálu a problematike staršej literatúry, ako aj preto, že sa vlastně až doslal tato literatura vymedzovala predovšetkým jazykové, stláčala sa na malý počet pamiatok a na poměrně malú časovú rozlohu. Prenikavejší pohlaď na vývin našej s arsej literatury sa preto mohol dosiahnuť i na základe nového vymedzenia tejto iteratury, podlá kterého jej predmetom je všetka slovesná tvorba, pochádzajúca od prislusmkov nášho národného celku, vytvořená v jazyku nielen našom, ale a] cudzom, doma alebo za hranicami, připadne aj cudzími príslušnikmi, ak sa začleňovala do našej národnej kultury. Avšak i tak ostane niekolko sporných javov z rozhrania napr. s literatúrou maďarskou (niektoré legendy a historické piesne) a najma z těsných vzťahov s českou literatúrou, ktorej súčasťou sa stalo viac autorov pochádzajúcich zo Slo­ venska (Silvan, Fradelius, Kyrmezer, T e s á k - M o š o v s k ý, Be­ nedikt z Nedožier, J e s s e n i u s) a tiež naopak (J a k o b e u s). No’ i keď heto případy budú diskutabilně, na celkovom obraze literatúry nič nezmenia Pisat dějiny literatúry staršieho obdobia z hladiska uvedeného vymedzenia predmetu je jeďme správné, lebo len tak možno najplnšie ukázat, ako literatúra příslušného obdobia odrážala tendencie, ktorými sa uberal náš vývin od čias Velkej Moravy cez vrcholný feudalizmus 12.-13. stor., cez renesanciu a refor­ mační k protireformačnému temnu v 17. a 18. stor. a cez toto obdobie obnovenej ba svojim spósobom prehlbenej stredovekej mystiky a vieroučnej nezmieritelnosti az k prebudeneckému racionalistickému osvietenstvu. Písať tieto dejinv znamena teda sledovat, ktorým silám táto literatúra stranila a v akom stupni akymi uměleckými prostriedkami zobrazovala dějinné osudy a představy našich predkov Na druhej straně to znamená i sledovat, ako sa dávné pokolenia najprv zívelne dostávali k prejavom sociálneho protestu, zahaleného spočiaťku do ná­ boženských foriem, a ako sa neskoršie začali vymaňovat z područia všemocnej církvi, ktora monopolně ovládala školstvo, právo a myslenie ludí; ako postupné svoj postoj k spoločenským otázkám začali vyjadřovat čím dalej otvorenejšie laickejsie a masovejšie, aby nakoniec v osvietenstve v dósledku lepšieho poznania pnrodnych a spoločenských zákonov, ako aj zvýšeného politického uvedomenia mohli toto náboženské rúško už úplné opustit. Literárny historik musí mať na

6 7

zřeteli protirečivý společenský vývin, ked každý zemepán i nevolník, patricij i městský chudák si uvedomujú svoje protichodné záujmy, jeden, ako vykorisťovanie stupňovat:, druhý, ako sa z něho uvolnit. Odrazem tohto boja sú dva prúdy, kterými prebieha myslenie, kultúra a literatúra v každej triednej společnosti. Našou úlohou bolo vystihnúť tento zápas a tieto dva prúdy a začlenit náš poli­ tický a kultúrny vývin do európskych, najma však uhorských a českých súvislostí. Toto všetko představit v dějinách našej staršej literárnej minulosti je úloha náročná a doteraz nie uspokojivo splnitelná. Zatial' nepoznáme v dostatočnej miere ani všetok existujúci rukopisný materiál. Nežičlivosťou minulosti sa hodné zameškalo a naša literárna história sa ešte len púšťa do sústavného prieskumu knižných a archívnych fondov doma i v zahraničí. Okrem toho literárně prejavy, aby sa plné chápali, musia byť umiestené do sociálneho, politického a kultúrneho kontextu. Avšak ani takéto speciálně dějiny nateraz nemáme. Preto ešte potrvá, kým budeme moct napísať dějiny nášho staršieho písemnictva tak, aby ich obraz organicky vystupoval zo sýto vykresleného společenského ovzdušia. Na základe uvedených úvah, širšie rozvedených vždy v úvodoch k jednotli­ vým periodám, členíme celé naše predosvietenské literárně dějiny na tieto obdobia: A. Doba Velkej Moravy — Staroslovienska vzdělanost (9. — začiatok 10. stor.), B. Doba románská a gotická — Panstvo latinskej kultúry (10. — začiatok 15. stor.), C. Renesancia — Prvé ohlasy meštianskej ideologie (15. — polovica 17. stor.), D. Barok — Literatúra za novšieho utuženia feudálnych vzťahov (polovica 17. stor. — okolo r. 1780). Sme si vědomí, že každé periodizačné členenie je akousi rámovou konštrukciou a schémou, ktorá mnohé, najma hraničně, ale vždy len podružné javy do určitej miery znásilňuje a skresl'uje. No pre správné postihnutie a přesvědčivý výklad hlavných diel a určujúcich tendencií je táto schéma z pracovných, vědec­ kých i pedagogických dóvodov nevyhnutná. * Každému, kto sa pokúšal pisat hoci i len kratší prehlad našich literárnych dějin, bolo jasné, že na rozdiel od iných období doba Velkej Moravy a staroslovienskej vzdělanosti bola osobitnou epochou, ktorá mala svoje územně a ča­ sové hranice, ktoré pominuli so zánikom štátu. Táto vzdělanost a literatúra je pre nás a vóbec pre všetkých Slovanov velmi významná a tak svojím úsilím o politickú nezávislost krajiny, ako aj písomnými pamiatkami pokroková. Celkom konkrétné zakladá náš kultúrny a literárny vývin, pretože vznikájů prvé písomné pamiatiky, ktore sa viažu na naše územie i na našich predkov a sú prameňom

8

tradicie, ktorá zohrala pokroková úlohu v zápase o národně a sociálně oslobodenie. Hlavným literárnym druhom sú legendy, ktoré sú však skór životopismi. Sú písané kultivovanou formou a bojujú za právo slovanského písma a boho­ služby a za rovnoprávnost národov. Literárny odkaz Velkej Moravy bol však žialbohu u nás dosial len čisto knižnou záležitostou a chladne sa prechádzalo okolo jeho ušlachtilej náplně. Pozornost sa mu totiž věnovala prevažne len zo stránky jazykovednej a historickej. Predel medzi touto dobou a nasledujúcou je zřejmý. Po příchode Madarov a po páde Velkej Moravy nastáva éra budovania uhorského štátu, uhorského ranofeudálneho středověku, latinsko-nemeckej christianizácie a západnej kultúrno-politickej orientácie. Typickým literárnym druhom je tu legenda, ktorá jeliterárnym dielom i historickým dokumentom. Ako oficiálny druh je písaná len latinsky. Postupné dostává viac a viac mystický charakter, a to v takom stupni, ako sa upevňuje feudalizmus a jednotný teologický světonázor. Priebehom času však, ked dochádza k zakladaniu miest, do veřejného života prichádza městský a laický živel, pribúdajú i kroniky a administratívno-právne písomné pamiatky. V kultúrnej oblasti dochádza k rozčesnutiu doteraz jednotného frontu na cirkevný a světský. Toto preskupenie prebieha stále viac v prospěch laikov, čo sa neskór v literatúre prejavilo otvorenými tendenciami, ba za nadchádzajúcej renesancie už poměrně uceleným systémom myslenia a uměleckých záujmov. Přechod do renesancie je velmi vleklý, takže ťažko stanovit presnejšie dátum jej udomácnenia u nás. Póvodný literárny přejav prichádza u nás až okolo polo­ vice 16. stor., ale začiatky, ktoré sa vyznačujú záujmom o antiku, zbieraním, opisováním a čítáním antických textov, sú už za Mateja Korvína v druhej polo­ vici 15. stor. V literatúre existuje však aj slovenská (nie jazykové!) ozvěna husit­ ského hnutia. Hnutie sice vyrastá plné zo středověku, ale silné ho překračuje svojím bojom za slobodu svedomia, ako aj kritikou spoločnosti a cirkevnej autoritY a to sú už črty novej doby. Nemožno súhlasiť so zaujatým postojom Pekařovým, ktorý chcel v husitstve násilu vidieť len středověké hnutie. Za formálny terminus a quo tejto tretej našej epochy musíme teda pokládat rozhodne už druhé desaťročie 15. stor. Nositelom renesančnej ideologie bolo meštianstvo, ktoré sa odvrátilo od středověkého kultu záhrobia k pozemským skutočnostiam, k optimistickému idividualizmu a racionalizmu. Humanizmus však ako renesančný postoj uplatňovaný v oblasti historicko-filologickej (t. j. aj v literatúre) i reformácia, jeho analogon na poli cirkevno-náboženskom, prichádzajú k nám už bez náležitého sociálneho ostria. Humanizmus je totiž skór územne vlaste­ necký (pre tureckú inváziu) než meštiansky pokrokový (pre hospodársko-spoločenskú nerozvitosť) a reformácia je zas málo priebojnou zložkou renesancie, pretože k nám prichadza až v lutherskej ortodoxnej forme a až po pacifikácii Múnzerovho křídla. Predne miesto v našej literatúre tejto doby zaujímajú Ján S i ] v á n, Martin Rakovský, Kyrmezer, Jakobeus a historické spevy.. 9

jlkých izolovaných mien sme tento prúd alko periodu nasej literatúry :nali. i málo výraznú renesanciu nemohla příst ani plná negácia a dostaívne popretie, preto přechod k baroku je opat velmi zdíhavý. Rozmožno povedať, že bodom zvratu je skončenie tridsaťročnej vojny, lo Habsburgovcom ruky, aby sa mohli aj Uhorsku věnovat v takom to urobili v Čechách po Bielej hoře. Nastáva tuhá protireformácia. ilenie sa potláča, zachované literárně pamiatky sú hlboko zasiahnuté nazeraním a v centre oficiálnej literatúry je náboženská polemika pieseň. Kým však táto oficiálna literatúra klesá k spoločenskej pasiosti, lud prechádza k ostrejšiemu protestu a rozvíja vlastnú kultúru, javuje bohatstvom ústnej slovesnosti. V zhode s úpadkom spoločen>v v tejto době utuženého feudalizmu klesavú tendenciu vykazujú spevy, vyskytujúce sa aj v 17. stor., ktoré sa z niekdajšej bojovej ú bezmocným a pobožným nárekom. Mysticizuje sa i duchovná i v 16. stor. bola ešte schopná tlmočiť sociálně rozpory a osobné )veka svojej doby. Hodnotiac túto dobu vychádzame z názoru, že irokovosti literatúry nie sú jej vyjadrovacie prostriedky a vóbec má forma, jej verbalizmus a afektovanosť, stylistické ozdobky, naturalistické líčenie pekelných múk, čo je len dodatočným výraio postoja, ale vztah k úpadkovej spoločenskej skutečnosti. Týmto rokovosti a najma hodnotením duchovnej poézie sa dórazne odchyiterajších literárnohistorických práč u nás a korigujeme představy piesni, ako by bola vrcholom nasej staršej literatúry. Domnievame fadiská tvoria předpoklad pre vývinové chápanie literárnych faktov irej literatúry. Z povedaného teda vyplývá, že niet rozdielu v barockych a evanjelických autorov; ak však je, nespočívá v myšlienkovej kej podstatě ich diel, ale iba vo vieroučných miestach. době sme mali najviac faktov, ale i najviac zmatku v ich výklade, o poslednú epochu staršieho obdobia, ideologicky pre nás v neisti najvýznamnejšiu, preto nám na jej správnom poznaní mimo. Je len pochopitelné, že spoločenská reakcia za prvej ČSR a počas jny sa tak horlivo ujala tejto epochy pre jej ideovú vyhranenost ' ]'u, vyzdvihovala a propagovala jej oficiálnu, úpadkovú, v podstatě ’ológiu. Touto periodou, která v našej literatúre trvá zhruba až do štvrtiny 18. stor., uzavierame i dějiny staršej literatúry, ktoré sa e kryjú s existenciou feudalizmu. e literatúra novšieho obdobia, novšia fáza nášho literárneho výločiatky spájame s konečným rozkladom feudalizmu, s prerastaním ch prvkov v kapitalistickú sústavu, vznikáním buržoázneho národa, lospodárske problémy a jednotlivé, najma vlastivědné a přírodo­

vědné disciplíny. Vd'aka tomu, že barok naozaj dozrel a vyžil sa a že lud, národ zápolením katolictva a protestantizmu, ich zápolením o dušu širokých más — čo sa dialo nielen pastoráciou, ale aj veřejnou polemikou, knihou a divadlom — predsa len vzdelanostne vyspěl a začal aktívnejšie žit, příchod osvietenstva (klasicizmu) je v našej minulosti dosiaf prvou ráznejšou výměnou životného štýlu. K uvedenému členeniu možno už teraz vyslovit dve pripomienky: po prvé, že po ďalšom štúdiu a prípadnom rozmnožení literárneho materiálu z husit­ ského okruhu bude možné renesančně obdobie ešte vnútorne dělit na pripravovatelbv (predchodcov) renesancie, lebo predsa len medzi počiatkom 15. stor. a druhou polovicou 16. stor. je ešte velký názorový rozdiel a časová vzdialenosť. Podobné bude možné uvažovat o členení baroka, a to na prvú část (1648 —1711), ked voči Habsburgovcom stále ešte trvá politická, spoločenská i náboženská opozícia, a na druhů část (1711 — 1780), keď už umlčali všetkých svojich odporcov a zaviedli ten najtuhší absolutizmus, ktorý už predtým boli zaviedli v Čechách. Usilovali sme sa zachytit vývinový proces literatúry v rozpátí príslušnej periody najma v rozšířených úvodných partiách. Tým sa aspoň čiastočne nahrádza to, čo sa rozbíja a uniká pri výklade jednotlivých literárnych druhov, autorov a diel, totiž súvislosť literárneho vývinu. Nejde o predbiehanie toho, čo sa potom azda opakuje v kapitolách, ale o zhrnutie všeobecnějších čřt a súvislostí, ktoré sa vyskytujú v priebehu celej epochy, periody alebo v rozsahu jed­ notlivých literárnych druhov, na čo by sa inde nenaskytla možnost. Zaviedli sme aj osobitné kapitoly o náukovej spisbe. Urobili sme to preto, že jednak táto spisba bola vtedy príbuznejšia beletrii a jednak ide o podstatná súčasť súdobej vzdělanosti, bez ktorej nemóžeme mať ucelený obraz starších literárnych období. Celkom nové je však zaradenie samostatných kapitol o 1'udovej slovesnosti, ktorá vždy úzko spátá so životom fudu tvoří demokratický prúd v našej národnej kultúre. Nepochybné je predovšetkým výskumnou oblasťou etnografie, no pre svoju slovesná stránku a vztah k umelej literatúre si zaslúži zvýšenú pozornost aj od literárnych dějin. Keďže metoda jej spracovania ne­ uplatňuje azda dost literárně hfadisko a je koncipovaná značné pod vplyvem národopisu, pripúšťame, že budú proti nej vznesené námietky. Jednako si mys­ líme, že aj takto splní svoje významné poslanie. Třeba totiž památaí, že literárnosť folklóru je zložitým problémem a že ide u nás o prvý pokus začlenenia fudovej slovesnosti do dějin umelej literatúry. V našich Dějinách privádzame na scénu viac nových autorov i literárnych pamiatok a profily už známých osobností dokreslujeme novým pohladom. Uvádzaním významných kultúrnych faktorov, ako sú stredovekí pisári a fraternity, školstvo, tlačiarstvo, cenzúra a pod. dokreslujeme aj dobové ovzdušie. Pretože vývinové obdobia v našich starších literárnych dějinách boli nave­ dené velkými európskymi prúdmi, neodmietli sme zaužívané odborné termíny (renesancia, barok, klasicismus a i.), ale opatřili sme ich.ešte charakteristikou,

ktorá ich hodnotí a spresňuje ich obsah so vzťahom k nášmu literárnemu vývinu. Tomu připisujeme značný noetický a pedagogický význam, pretože odstraňu­ jeme terminologická neistotu a uvolňujeme rozhlad. Takto periodu spájame s nazvom, ktorý už signalizuje hladisko, z akého přistupujeme k perióde a k jej literárnemu odkazu. Dějiny sú kolektívnou prácou dr. Jána Mišianika, Jozefa Minárika dr Mi­ leny Cesnakovej-Michalcovej a dr. Andreja Melicherčíka v tom zmysle, že každý z nich spracoval určitý úsek, ako je vyznačené v obsahu. Vďaka tomu, že hodnotiace a periodizačné hladiská i váčšinu partií vypracoval, jeden, všetky kapitoly sa mohli stať organickými a názorové zjednotenými súčasťami celku. Spracovanie totúry novšieho obdobia (1780-1945) a literatúry socialistickéj (od roku 1945 do přítomnosti) bude nasledovať v dalších zvázkoch. Po viacerých diskusiách a po přepracovaní předkládáme Dějiny staršej slovenskej literatúry v nádeji, že rozšíria poznanie nasej literatúry v dávnejšej minulosti, vzbudia o ňu záujem a posilnia lásku k nasej vlasti a jej socialistickému budovaniu.

V Bratislavě dňa 30. XII. 1956.

Ján Mišianik

A. DOBA VELKEJ MORAVY —

staroslovienska vzdělanost (9. — začiatok 10. stor.)

Všetky doterajšie pokusy o sústavnejší výklad našich literárnych dějin začíZívtud > Metoda do P- Xv V Vk" Prve. PÍ!Om”é Pan,ia,lcy' ''‘““i*“ « na život naáich

d» . Zle ,Tok “ “Si Predlovi. už před Konštautiuom . Met„. . eSte v doba pohan»keJ nemalí ůstnu slovesuosť. ktorá všade existuje už dávno predtym než vzniklo umele pisomnietvo. Viaeeré staré zprávy ho“ or“

Ibn dZ“z”o smr’. ’ r ““i “™bský spisovatel , , ’ nePoznah vsak písmo, a preto sa nič nezapísalo a nezapotreÍ’ Ti 7 á S1°VeSn0Sť mala vtedV inú Mein ako neskoršie a ne­ potřebovala byť zapisovaná. Z doby před Cyrilom a Metodom sa nám však nič n zachovalo am z umelej literatúry, i keď třeba předpokládat, že neZckí a T kXZ“ " “ T-,VV" ° VyHadaiů' ’"d" hl“"é restanskej viery, přeložili základné texty, ako bol Otčenáš, Verím Desatero rTtXůa?, °ž'°„d” ftbrsdé' Tvťné ’ ° formuIy' Naaa “™14 •love““' teda zacina az od příchodu solunskych bratov, ktorí zostavili písmo zaviedli prvý ^spisovny slovanský jazyk a položili základy nasej literárnej tradíde. Pre ludov T T °Vn\ Celk°m mÍSÍjnému P°slaniu a ideálom svojej doby Indovu tvorbu nemalí ziadne pochopenie. Naopak, fanaticky oddaní chris

12

IndovT kíhúrv 1 USÍ’0ValÍ " Ťtky P°hanSké 3 POdIa CÍrkvÍ hrÍeŠne P-í-y udovej kultury - piesne, popěvky, uspávanky, hry, zvyky, obřady hádanky Z vykutej Z t d ' V“1r°ZPOmie"ky “ “ £» ”a'Stó' ‘ nejsm vykořenit. Z ludové] slovesnosti zostali preto len chatrné zlomky ktoré sa VPZ dť Pd?b°bb 2 Ab n »i „le zo ieěi.tkev resíanstva. V dosledku dlheho tradovania, vplyvov a róznych iných okolností velmi změnili no jednako vďaka velkej životnosti a zotrvačnosti niektorých najma piesnovych druhov ludovej slovesnosti podržali si ešte stále určitú archaicku monumentálnost (Mořena. Mořena):

13

Mořena, Mořena, za kohos’ umřela? Ne za ny, ne za ny, než za ty křeslany. vajú stále dojeisLrobXestika1HbokhhC1

Prípadne aj neskoršie, vyvolá-

^nda, hoja!, Jano, Jan0• Za5Ié *“y skúmať a revidovat', kým sa bude moeť 77- ,materlal sa musí ešte dokladné -že poslúžiť pri pozXní dóÍ ’ "° jadr°’ ktoré -m „ Prvé zprávy o Slovanoch pochádzajú od^ékoJaT T^08’ este na povodnú vlasť Slovanov za Karpatmi Sú t Rlmanov a vztahujú sa a neurčité (napr. grécky historik H j t • Su to zprávy velmi nedostatočné « oWtae hoZánkéhó a t0> \ ! 443 PKd "■

• bojovania a iných stránok slovanského ’r ~ >. IPbtaí ÍXt-

ZriadeiUa’ mravov- sposobu Ťr,e,ia

z 2. stor. n. 1. (Claudius Ptolemaios) a na má zo 6 -10’ 7 1 z Caesarey, 6. stor.; cisár Maurikios 582-602 • t °’ ' (ProkoPios štantín VII. Porfyrogennetos 905-959) Z7- tT ’ K°n' nálezov sa dozvedáme že naši předkovi .7 ZpraV a z archeologických (asi na sklonku 4. sto7. n.T)771 7 P° presfehovani *a do dnešných sídel chovom dobytka a rybárstvom Značná' bol Pred°VSetkym Poínohospodárstvom, dovanie s otrokmi. VykopIZ a nález t " Výr°bk°V a °»'

svedčia o vyvinutých remeslách. Naši predkovia v ° naradla’ Zbraní a šPerkov aj posledně zvyšky rodového prvotnZ 77 “ Pr°Stredí °pÚŠťali už u nás vrcholí v čase tav. v.mIo taho.ataXdovHíXT d^“1

loch . cudztal kmeta! nrj °™ta«i forlsli v boobchod so zbraňami a Sperkaml ro n0VyC S?de a pn ich obrata výměnný vlastnenle pódy. kt„„ Z „aXm „ b °.bchod"“i' 8 ale najmi

r vďas,T

P-— epištoly, spevník oktoich t*tgi. trgy’ (osmiglasnik) a breviár (ča­ '^•33-1B - •X”V’A£•?->J”r^ soslov) . J"Ai 'irg>f. of 309 A/F^DfUD3íicntr8qitiíihó 4 mcftitunnosiffomp

nobic btfr iiiifctin):6ifltti a ítfábtuuíniuĎAnobts all’Iťtuiitiqifijqihifi! thrfits

^fhgniĎmOnttoltuat-tíu^ IniiftrtuosbifttpuiosW 'bicrtietts-ltntirrtíWiiitii L , a qdfontraiioeta-rrfían: ... intiaurtisafinJnlhgnm CtpiiUú rit ca&olHiťrtdO Ďiinttnnrtitérfiqbuob' rtliqtubbivfiubsnfrqiua ĎtiB W opus ijiWrr-rt ro ftíhtiibiirdttrtcůS-l^fnr torů fiithtrfV-ittiWiniplc, tmrqb'Otrftlrftgjpbtt!

s. mto dominantnom druhu 1'udovej slovesnosti ranofeudálneho obdosa postupné aj iné jej zložky. Pri živote sa uchovává a ďalej sa rozvíja n ludová rozprávka. Pochopitelné, nevieme určiť, v akej podobě sa oreto budeme hovořit v tomto období v sůvislosti s ludovou rozpráv­

kou aspoň o niektorých jej sujetoch. Na prvom mieste třeba uviesť různé sujety etiologických rozprávek, ktoré existovali už v predtriednej společnosti. V ranofeudálnom období na původně sujety týchto rozprávok začína vplývať křesťan­ ská legenda, ktorá ich alebo postupné vytláča, alebo dochádza k splývaniu jej původných sujetov s novšou křesťanskou legendou. Ludová rozprávka tohto obdobia čerpá ďalej mnohé prvky aj zo zanikajúcej pohanskej mytologie, důka­ zem čoho sú různé rozprávky o vílách, vodníkoch, o strašidlách, o čarodejoch, čarodejniciach, černokňažníkoch, šarkanoch a pod. Nebude bez zaujímavosti pripomenúť, že rožne zvyšky póvodnej pohanskej mytologie sa iste už v tomto období přestali ďalej samostatné ideove i umělecky rozvíjať. V nových podmienkach sa mohli rozvíjať len ako motivy novovznikajúcich sujetov (napr. fantas­ tická rozprávka). V tomto období sa iste vytvára aj základ fantastických rozprávok, okolo ktorých sa začína koncentrovať celý rad prežitkov prozaického folklóru rodovej spoločnosti. Jednotlivé sujety fantastických rozprávok postupné priťahujú k sebe rožne prvky totemistických a animistických predstáv, ale už ako motivy vo forme rozprávkového výmyslu, čím sa zvyšovala ich fantastičnosť. Tu sa pravděpo­ dobně dotvořili tie sujety fantastických rozprávok, ktoré rozprávajú o boji hrdinu s drakom a s různými netvormi. Tieto sujety tvoria nesporné najstaršiu vrstvu fantastických rozprávok. V rámci ludových rozprávok existujú v tomto období a ďalej sa vyvíjajú různé sujety rozprávok o zvieratách. Aj v tomto případe původně rozprávania o zvieratách strácajů postupné svoju kultovnú náplň, jednotlivé sujety sa zbavujú původných totemistických a animistických spojiv a začínajú tak postupné nadobůdať prvky sociálnej satiry, ktoré sa v nich rozvíjajů najma v neskorších obdobiach v súvise s narastaním ich alegorickéj náplně. V oblasti ludových rozprávok vznikajú však aj niektoré nové žánre. V pro­ středí poddanského rolnického ludu začínajú sa udomácňovaí rožne legendické životopisné podania a nadobúdajú súčasne svoju typicky 1'udovú podobu. Vznikajú různé miestne pověsti, rozprávajůce o zakladaní a vzniku miest, dědin, hradov a pod. Z ostatných prejavov 1'udovej slovesnosti tohto obdobia zaslúži si pozornosť predovšetkým ludová hádanka. Vyvíjajůc sa z různých foriem inotajnej řeči, dotvára sa predovšetkým v úzkom spojení s ludovým obradom. V rámci výročného obřadu zohráva významnú úlohu pri různých čarovných úkonoch, spojených .s předvídáním budúcnosti. Významné miesto zohrávala aj v svadobnom obřade a v pohrebnom rite. Okrem toho ludová hádanka sa v tomto období vyvíjala aj v úzkom spojení s niektorými žánrami ludových rozprávok, ako o tom svedčia časté motivy ťažkých úloh. I keď nemáme nijaké bližšie údaje, můžeme předpokládat, že v tomto období existovali a ďalej sa vyvíjali v rámci 1'udovej slovesnosti ludové príslovia a póre-

kladom, z ktorého sa vytvárali, boli predovšetkým rožne životné a praisenosti. Okrem toho iste určovali ich náplň a podobu aj upevňujúce sa vzťahy a ich dósledky pre život poddanského rolnického 1'udu. obie raného feudalizmu je v našich národných dějinách obdobím feuzdrobenosti. Jednotlivé feudálně panstvá tvořili po dlhý čas viac-menej tié hospodářské a administrativně celky. Je nesporné, že táto základná •feudálneho obdobia prejavila sa aj v celkovej podobě 1'udovej slovesju v tomto období charakterizuje ako celok, to je jej lokálna ohraničeDmto období ešte nemožno hovořil o celoslovenskom štýle 1'udovej sloale len o jej lokálnych zvláštnostiach. Jednotiacu podobu jej dávali iba ospodárske a spoločenské podmienky života poddanského rolnického mto období. ove charakterizujúc 1'udovú slovesnosť v období raného feudalizmu jžeme povedať, že je to obdobie postupného doznievania jej závislosti ského kultu a jej postupného oslobodzovania od ludového obřadu. Je lobie postupného utvárania triedneho charakteru 1'udovej slovesnosti :ejavilo sa predovšetkým v tom, že do poetickej tvorby poddanského o 1'udu, prevažne ešte obřadového charakteru, prenikali postupné 10 společenského a rodinného života. Okrem toho v tomto období do lovesnosti prenikajú aj prvky róznych historických událostí, ktoré burdomie ludových más. Medzi tieto prejavy ranofeudálnej historickéj loetickej tvorby možno azda rátať niektoré piesňové reminiscencie na i Tatárom, ako je pieseň Pod zniovským zámkom alebo pieseň Preleí relet. Sú to jemné reminiscencie na križiacke výpravy. Všetko to sů zlomky, ktoré majú okrem toho aj pečať novších čias. V súvise s týmto lotvárala isa ludová slovesnosť tohto obdobia ideove i umělecky. Stávala ilej tým jasnejšie tvorbou skutočne ludovou. dověj slovesnosti dozreli takto v období raného feudalizmu u nás sú>odmienky druhovej a žánrovej diferencovanosti, čím sa súčasne utvořili ►klady pre jej další ideový a umělecký rast. LITERATÚRA

n—Minář ik Jozef, Slovenská literatura. Učebnica pre 9. roč., Bratislava 1957. č Ján, O stádiu staršej literatury slovenskej, Bratislava 1953. ienska (Tézy), Bratislava 1955. án, Vznik městského práva na Slovensku i jeho pramene (Sborník Matice slovenskej VII, 1938-1939). Rudolf, Sv. Svorad a Benedikt, světci Slovenska (Bratislava VIII, 1934). Rudolf, Vita S. Stephani regis (Sborník Matice slovenskej XVI —XVII, 1938 — 1939). ; y József, A XXIV. királyi plébános testvérulete (XXIV regalium plebanorum frater■ a reformáczió a Szepességen, Miskolc 1895.

Chaloupecký Václav, Staré Slovensko, Bratislava 1923. Chaloupecký Václav, Privilegium pro Slavis (Bratislava XI, 1937). Chaloupecký Václav, Prameny X. století (Svatováclavský sborník II/2, Praha 1939). J a n š á k Štefan, Slovensko v době uhorského feudalizmu, Bratislava 1932. K ar dos Tibor, Kdzépkori kultúra, k"zépkori koltészet, Budapest, s. a. Klaniczay Tibor, A régi magyar irodalom I — II, Budapest 1952—1953. K n i e z s a Štefan, Středověké české listiny, Budapest 1952. Mišianik Ján, O periodizácii staršej slovenskej literatúry (Slovenská literatúra IV, 1957). Miškovič Alojz, Literatúra v době árpádovskej (Sborník Matice slovenskej XVI —XVII, 1938-1939). Mráz Andrej, Dějiny slovenskej literatúry, Bratislava 1948. Pražák Albert, Dějiny slovenské literatury I, Praha 1950. Pukánszky Béla, Geschichte des deutschen Schrifttums in Ungarn, Miinster 1931. R a p a n t Daniel, K počiatkom uhorského státu. (Kritický referát o polemike Brackmann, Deér a i.) Historický sborník Matice slovenskej III (1945), 276 — 282. Ratkoš Peter, Príspevok k dějinám banského práva a baníctva na Slovensku, Bratislava 1951. Stanislav Ján, Po stopách predkov, Bratislava 1948. Szentpétery Emericus, Scriptores rerum Hungaricarum I —II, Budapest 1937 — 1938. T o 1 n a i Gábor, A realizmus kérdései és a régi magyar irodalom. (Sborník A realizmus kérdései a magyar irodalomban. Az irodalomtórténeti kongresszus vitái 1955, nov. 1. —3., Budapest 1956.) Pozři tam aj cenný koreferát Tibora Klaniczayho. V a j c i k Peter, Školstvo na Slovensku v XVI. stor., Bratislava 1955.

C. RENESANCIA - PRVÉ OHLASY MEŠTIANSKEJ IDEOLOGIE (15. — polovica 17. stor.)

Společenské a myšlienkové ovzdušie rozsiahleho obdobia od začiatku 15. do polovice 17. stor. sa hlboko líši od predchádzajúcej stredovekej epochy. Naplňajú ho nové rozpory a společenské vztahy, úsilie o nové ideové hodnoty a obsah života, o národný jazyk a zludovenie kultúry. Vyznačuje sa kriticizmom voči autoritě svetskej a cirkevnej, túžbou po slobodnom myšlení, silnejúcimi prvkami živelného materializmu a vierou v poznatelnosť světa. Tieto převratné změny spósobil nástup tzv. tretieho stavu — meštianstva — s rozvojom banského podnikania, obchodu, remesiel, dopravy, peňažníctva i polnohospodárstva. Králi v snahe vybudovat centralizovánu královská moc proti svojvolnej šlachtě opierajú sa o mestá a odmieňajú ich výhodnými privilégiami. Dósledkom rastúcej hospodárskepmoci uherských miest je aj ich politický vplyv. Už v prvom desaťročí 15. stor. popři šlachtě a vysokom klére majú zastúpenie na krajinských snemoch, kde móžu čiastočne zasahovat do zákonodárstva a tak sledovat svoje záujmy. Preto 15. a 16. stor. je epochou spoločenskej přestavby a cirkevnej re­ formy, obdobím hospodářského, politického a intelektuálneho náporu meš­ tianstva. Uhorská šlachta v dósledku zavedenia peňažného hospodárstva intenzívnejšie obrába pódu najma v 15. a 16. stor. Začína pěstovat plodiny a chovat dobytok aj pre odbyt. Polnohospodárstvo jej však dává menšie možnosti a dóchodky, než aké majú nenávidění mešťania, 'ktorí si vydobyli celý rad králov­ ských výsad a v bezpečí městských hradieb pokojné bohatli, prevyšujúc šlachtu životnou úrovňou. Šlachta sledovala tento proces s čoraz váčšou závislou. V mestách — hlavnej opore královskej moci — viděla svojho úhlavného nepriatela už od vlády slabého Žigmunda Luxemburského (1387 — 1437) a najma za Vladi­ slava II. (1471-1516) a jeho syna Ludovíta II. (1516—1526). Vychádza z vedomia, že je ábsolútnym pánom svojich pozemkov, prekáža meštianstvu v hospodárskom vývoji a svojvolne ho zaťažuje colnými, mýtnými, brodnými,

i a podobnými poplatkami. Obmedzuje vznikanie cechov a ich výrobu mým spósobom sa usiluje oslabit mestá hospodářsky a politicky. To sa í až koncom 16. a najma v 17. stor. hta sa chce vyrovnat městským patricijom v príjmoch a nákladnom o sa dá za daných okolností dosiahnut len váčším vykoristovaním pod;edliactva, ktoré však už nemóže ďalej znášať stupňované utláčanie, sa búri v niekolkých neúspěšných povstaniach, z ktorých najváčšie, urajom Dóžom, vypuklo roku 1514. Po porážke Juraja Dóžu Opus Tri(Trojdielny zákonník, Viedeň 1517) reakčného šlachtica Štefana cziho (1458—1541) pohotovo kodifikuje toto velké vífazstvo šlachty, iťahuje feudálně putá, ohrozené mohutnejúcim meštianstvom a nepoedliactvom. Werbócziho zákonník je formulovaný s otvorenou triednou ju a pomstychtivosťou: „Aby pamiatka na túto zradu a časný trest sa . aj na ich potomkov a aby sa poznalo navěky, akým zločinom je povstat iom, všetci sedliaci tohto královstva . . . pre túto nevěrnost strácajú svoje nesmú sa stahovat .z miesta na miesto a svojim pánom ostávajú poddaní lužbou.“ Keď si šlachta pevnejšie sputnala sedliactvo a vďaka slabosti ej moci ho beztrestné přitlačila k zemi, hned sa vrhla na mestá. Znezakladanie dalších „slobodných královských miest“ a vydala množstvo namierených proti remeslám, obchodu a vóbec proti podnikaniu mešDokladom toho je aj vypudenie finančných a banských podnikatefov zcov z krajiny roku 1525 a znemožňovanie Thurzovcov. en pochopitelné, že meštianska podnikavá a reálne mysliaca trieda si novů ideológiu — humanizmus a renesanciu, ktorou sa rázné odvrátila ovekého kultu záhrobia k pozemským skutočnostiam, od náboženskej metafyziky, iracionalizmu, askézy a cirkevného univer^alizmu k _reál/otu, radostnému indivídualizmu a racionalizmu. ,',Žite radostné!’ — manístičké heslo, ktoré si velký spisovatel francúzskej renesancie Franbelais (1494 — 1553) dal ako programové motto k svojmu satirickému Gargantua a Pantagruel z roku 1532. á ideológia kládla doraz na pozemský, ludský život, a preto v oblasti l literatúry dostala názov humanizmus (lat. humanuis = ludský). Snažila >m antického umenia a literatúry, najma Ciceróna, Vergília, Senecu, Platóna a iných o obrodenie niektorých antických kultúrnych javov antického radostného poměru k životu, podlá čoho sa volá aj rene(fr. renaissance = znovuzrodenie). V tejto novej epoche sa trhajú putá j diktatúry a člověk sa z nich vymaňuje. Chce byť slobodný a neuznává y zdržiavalo jeho rozlet. Odmieta středověké hlásanie bezmocnosti člodórazňuje práva individua na osobný život, na slobodu konania a mysřstupuje sebavedome a s úctou k ludskej osobnosti. Miesto asketického ania těla — „nádoby hriechu“ — usiluje sa o jeho všestranný rozvoj.

Obr. 21. Thurzovský dom v Banskej Bystrici — sídlo banského podniku.

„Kalokagathia“, t. j. antický ideál 1'uds'kej dokonalosti, vyvážený poměr telesnej krásy, zdravia, vzdelania a duchovnej ušlachtilosti sa stává aj renesančným ideálom. Humanista přestává vidieť na tomto svete „slzavé údolie“, přestává sa trápiť nad spásou duše a pekelným trestom. Morálku denného života si určuje záujmom o harmonický pozemský život a vědomím cti občianskej důstojnosti. Poviacerých technických objavoch a vynálezech, ktoré rozšířili zeměpisné hori­ zonty a možnosti zámořských ciest (kompas), od základu změnili bojovú tech­ niku, urýchlili pád feudálneho rytierstva (pušný prach) a přístupnějším sposobom rozšiřovali 1'udské poznatky, najma od vynálezu kníhtlače v polovici 15. stor. v Nemecku (Ján Gutenberg), městskému remeselníkovi, výrobcovi, ale najma obchodníkovi sa otvárali také výhlady na život, že ďalej už nemohol bez povšimnutia prechádzať okolo jeho krás a radostí. Búrlivé sociálně kvasenie a triedna diferenciácia společnosti pósobili neobyčajne obohacujúco a podnětně na rozvoj vied a umění. Najprv rozkvitla veda a umenie v Taliansku, centre vtedajšieho európskeho života, v krajině velkých hospodářských možností a bohatých miest na brehoch rušného mora. Talianske prudko rastúce meštianstvo sa staralo o rozvinutie trhov, o bezpečnost: obchod­ ných ciest a o hospodářské posilnenie krajiny. Tu sa rodí renesancia a humanizmus už v 14. stor. Jeho vyvrcholením bolo úsilie o rozvoj a uplatnenie národného jazyka ako jazyka spisovného. Už taliansky a nie latinsky píše Dante Alighieri (1265 — 1321) svoj epos Božská komédia (1311), Francesco Petrarca (1304 — 1374) svoju lyriku a Giovanni Boccaccio (1313 — 1375) zbierku satirických noviel Decamerone (1353). Renesancia a humanizmus podlá vhodnosti společenských podmienok nachádzali svoj domov postupné v menšej-váčšej miere i v ostatnej Europe v 14.— 16. stor. Do pokrokovej světověj literatúry tej doby sa pevne ^apísali svojimi dielami nielen další talianski básnici, ako Lodovico Ariosto (1474 — 1533) éposom Zúrivý Roland, Torquato Tasso (1544 — 1595) eposoni Oslobodený Jeruzalém, ale aj španielsky románopisec Miguel Cervantes (1547 — 1616) románom Don Quijote de la Mancha, anglický dramatik Wiliam Shakes­ peare (1564—1616) svojimi klasickými hrami (Hamlet, Othello, Macbeth, Sen noci svatojánské] atd.) a mnohí iní. Základnou črtou ich diela je boj proti feudálnym prežitkom. Dóstojným predchodcom humanizmu, najváčším kacírstvom před reformáciou a hlásatelom nových čias v strednej Europe bolo husitské revolučně hnutie. V 13. a 14. stor. vrcholí rozsah cirkevnej moci v oblasti materiálnej i du­ chovnej a v 14. a 15. stor. sa ešte viac_prehlbuje kríza církvi — najváčšieho feudála. Jej bohatstvo a skorumpovanosť vyvolává nevólu a odpor ostatných společenských vrstiev. Umřtvujúce autoritárstvo zas připadalo mohutnejúcemu světskému živlu a prebúdzajůcemu sa 1'udstvu ako neznesitelhé břemeno. Vyvo­ lávalo preto silnú reakciu v najrozmanitejšej forme. Bujněli sekty a kacířstva,

Obr. 22. Renesančný kaštieť vo Fričovciach.

70

71

veda a univerzity sa vymaňovali spod cirkevnej diktatúry a stávali sa strediskami ypgRňdknvých ideí. Vznikala národná literatúra so stále bohatšími realistickými, prvkami.

Sekty a kacířstva sú predovšetkým formou spoločenskej opozície. Preto aj dějiny českého husitského hnutia, ktoré vzbíklo po upálení Jana Husa (1371 až 1415), nie sú len históriou náboženských bludov, ako tó podávala reakčná historiografia, ale predovšetkým dějinami společenského a ludového hnutia, ktoré vtedajšiu cirkevnú prax podrobilo zdrvujúcej kritike a ktoré sa pokúsilo bibliu vyložiť primerane pokrokovému programu spoločenskej přestavby. Kým predchodcovia Jana Husa Konrád Waldhauser (j- 1369), Jan Milíč z Kroměříže (Ť 1374), Tomáš Štítný ze Štítného (t asi 1403) a iní horlili len za mravnú nápravu a převýchovu spoločnosti, zatial' Jan Jjus a Jan Želivský (t 1422) majú už ovel'a revolučnejšie názory. Podstata ich učenia, ktoré pomáhá narúšať w feudalizmus, má vyslovené sociálny charakter. Brojili proti bohatstvu, úžere, svátokupectvu a proti neúměrným dávkám a poplatkom za modlitby, požehnáme a udelovanie sviatostí. Jan Hus sice nie je ešte renesančným myslitelem v plnom zmysle, ale velmi sa mu blíži, lebo sa už púšťa do všeobecnej kritiky spoločnosti a jej hlavného představitelů — církvi, bije sa smělo za slobodu svedomia a vy­ stupuje proti slepej autoritě a viere v dogmu; a to sú už znaky renesancie a novej doby. Husitské hnutie má aj význam pre zludovenie kultúry: namiesto latinčiny dosadzuje v literatúre češtinu už okolo roku 1400 a pomáhá jej zmocniť sa i poslednej oblasti, vymedzenej dosial' latinčine — bohoslužby. Tým sprístupňuje slovesnú tvorbu (husitská pieseň, biblia) aj masám. Okrem toho k svojmu sociálnemu a ludovému charakteru priberá aj zložku vlasteneckú. Husitské vojská vyháňajú bohatých německých mešfanov a počešťujú mestá, úřady a.súdy. Hnutie však pomocou zahraničnej reakcie, domácej šlachty a patriciátu bolo udušené přehřátou bitkou pri Lipanoch (1434). Všeobecná kritika spoločnosti, ktorá dostala zvlášť konkrétny charakter až v husitskom hnutí, mala svoje středisko na pražskej univerzitě. Boli to v podstatnej miere jej bývalí študenti, ktorí prenášali husitské revolučně myšlienky do svojho rodiska a rozvíjali živé spoločensko-kultúrne styky medzi našimi kra­ jinami. Takou osobnosťou bol aj nitriansky rodák Ján Vavrincov z Račic, ktorý koncom 14. stor. študoval v Prahe. Roku 1408 sa stal magistrom slobodných umgph potom pósobil na Moravě, kde vyznával a propagoval Viklefovo a Husoyo_učenie. Roku 1417 dokazoval v Prahe, že Husovo učenie o předurčení je správné a že sa nemá považovat za kacířstvo. Napísal o tom aj rozpravu, z ktorej vidieť, že autor mal značné filozofické a teologické vzdelanie. Pri obraňovaní Husovno učenia dostal .sa do sporu s majstrom Pavlom z Dolan, ktorý ho roku 1419 obžaloval u biskupa v Nitre, kde bol Ján Vavrincov z Račic kanonikom. Keď ho biskup vyhnal, odišiel spáť na Moravu. Tu napísal sedem pole­ 72

mických spisov proti majstrovi Pavlovi z Dolan, kde hovoří o formálnej viditefnej a ideálnej neviditefnej církvi. Nie vraj formálně organizovaná viditelná církev s nemravným a hmotárskym kňazstvom, ale ideálna neviditelná obec čestných 1'udí, předurčených na spásu, je pravá církev Kristova. V jednej polemike vytýkal Pavlovi z Dolan, že mu neporozuměl pri jeho výklade, „neb se potmě učil“. Ján Vavrincov z Račic však nezotrval vo svojich kritických názoroch na církev, lebo napokon sa osvědčil, že nie je Husovým stůpencom, a vrátil sa do Nitry roku 1426. Horlivým Husovým stůpencom bol aj Lukáš z Nového Města n. V. Nie je isté, ’či študoval v Prahe, vieme však, že pósobil v Čechách ako táborský kňaz, osobné sa -stýkal s Chelčickým a diskutoval s ním. Napísal dnes už nezvěstný Traktát o eucharistii (Božie tělo). Keď roku 1424 chcel v preoblečení prejsť na Slovensko na výzvědy v záujme chýstanej husitskej výpravy do Uhorska, Oldřich Rožmberský ho dal chytiť a uvázniť v Krumlove. Pretože uňho našli rakúske a uhorské peniaze, razené v Prachaticiach, ešte toho istého roku ho upálili ako peňazokaza. V tejto době pósobil v Čechách aj třetí Slovák — literát — Matěj zo Zvo­ lena. Študoval v Prahe, roku 1411 sa stal bakalárom a nakoniec i licenciá­ tem (1417) filozofickej fakulty. Zaoberal s^..^j,,..^^§gvaním rukopisov a v rokoch 1428 — 1433 mal na Starom Meste vlastný dom. Vo viacerých odpisoch ostal po ňom Rosarius aut parvus floretus sacre theologie (Růžová alebo květi­ nová záhradka svátej teologie) — teologický slovník, ktorý roku 1417 prednášal ako licenciát na univerzitě. Je to dielo kompilované po stredovekom spósobe, nebolo však dosial' dokladné rozebrané, a preto ťažko povedať, ktoré myšlienky sú Matějově a aké boli jeho vlastně názory. Pre nepreskúmanosť slovenských archívov nemožno zatial' mnoho povedať o sociálno-myšlienkovýdh vplyvoch husitského hnutia na slovenská spoločnosť. Nateraz jeho nepopieratelňé stopy nachádzame v Bratislavě (1428 — 1434), Trnavě (1432) a na Spiši, kde sa chudoba přidala na stranu husitov. I protihusitský traktát Pavla z Dolan Epištola ad Hussitas (List k husitom) z rokuj 1418, ktorý sa dostal na Spiš v tridsiatych rokoch 15. stor., svědčí, že naše územie bolo v dotyku s husitskými myšlienkami., Dosial však nevieme, či dlhá dišputa Pavla z Dolan a Jána Vavřincova z Račic mala u nás nějaký další ohlas alebo nie. Hugitst-vo bojom proti německému bohatému meštianstvu nielen posilnilo slovenský živel v našich mestách, ale v skutočnosti aj dopomohlo češtine,,..ab^. S-a stala spisovným jazykom Slovákov. Túto dóležitú a zložitú otázku však třeba aspoň stručné osvetliť. Po staroslovienčine — prvom našom spisovném jazyku — popžívaia sa latinčina ako spisovný jazyk u vzdelaneckej slovenskej vrstvy od 10. stor. Popři latinčine udomácňuje sa čeština ako skutočný spisovný jazyk Slovákov od Sa­ mého začiatku 15. stor. Čeština v 15. stor. má najprv funkciu jazyka administratívno-právneho, neskór a najma od 16. stor. sa stává jazykom literárnym a zá-

73

sluhou reformácie !ijiturgickjm jázykom našich evanjelikov. Ak sa nějaký jazyk či dialekt má stať spisovným jazykom, musí mať pre to aj mimojazykové před­ poklady, napr. podmienky politického a společenského rázu. Národně spisovné jazyky v středověku sa utvárali zváčša podlá dialektu hlavného města, ktorý sa rozšířil v krajině. Na slovenskom území je iná situácia. Slovensko nepatřilo k českému zeměpisnému a národnostnému celku, a predsa převzalo češtinu. Pevné udomácnenie češtiny u nás skoro na tri storočia má niekolko příčin. Nový společenský, kultúrny a najma hospodářsky život nášho meštianstva si vynútil zavádzanie novej administratívnej a kultúrnej řeči. Slovenské meštianstvo v boji o domáce trhy s meštianstvom cudzieho povodu sa nemohlo samo­ zřejmé opierať o feudálnu latinčinu, o němčinu německého meštianstva, ani o nepestovanú slovenčinu, ktorá vplyvom velkej zemepisnej členitosti Slovenska bola roztrieštená v množstvo nářečí. Mohol to preto byť len najbližší a v kultúrnom svete uznávaný kultivovaný jazyk, čo pri přejímaní spisovnej češtiny hrálo najpodstatnejšiu úlohu. Řečová příbuznost teda nenutila Slovákov začínat a hladať nové jazykové normy, lež umožnila im prebrať už hotové. Oba jazyky mali aj spoločné názvoslovie v hlavnyen oblastiach vtedajšieho života, t. j. měst­ ského zriadenia, které administrovali vo velkej miere českí pisári, a napokon mali aj spoločnú terminológiu cirkevno-náboženskú, zdedenů ešte zo začiatkov křesťanstva. Na trvalé zakotvenie češtiny by však jazyková blízkosť nebola sta­ čila. Pósobili tu aj ďalšie doležité okolnosti. Rod lucemburský a jagellonský pa­ noval v Cechách a súčasne i v Uhorsku, preto bola možná vzájomná výměna kultúrnych hodnot. Velký mocenský rozmach Čiech v druhej polovici 14. stor. a v 15. stor. bol spojený aj s rozmachem českého jazyka. Husom zdokonalená

rt Wiwrťil