Zamlčané dejiny: pôvod a začiatky Slovenov-Slovákov 808079197X, 9788080791971

Citation preview

ZAMLČANÉ DĚJINY Viktor Timura

Póvod a začiatky Slovenov-Slovákov

central Europe 1815

■4>/szc^v^o/2

30KT'«

1866

2G

loni Ba st G of Greenwich- D

C

T.. ... Křesem Ju 11 and

STRIA RUSSIA

> Ave*

N

Rosteny

iRoeskudlF1

“V

CcnfcdíTalwiv , IV.181H rd^ra lo i >v ofParis. Sib's of (tlryíhe sitfi Savoy neutral ■

Júrtdififfagjb

iZealaiml Aňbraár I

lornlwli

cfSkna’

line:

JCěnias^ev®

-ď aéwe, Frank.n. Confed. ■ D.- třran/IJrurfly; se -Kamlnirg; M - Modenu, • Makladnrry; . v • Frvrúux.. / -á

en

Jiebi>olruuL !

'5U

lanzi

KHšlui

IďlMS*

{IsuriiC

.illenstán Wimv/I

7i|

PhDr. Viktor TIMURA, CSc., autor, filozof, kulturológ, spisovatel, publicista, riadiaci pracovník, pósobiaci celý život v oblasti kultury. Okrem tejto publikácie, je autorom šiestich knižných monografií a desiatok odborných štúdií. Narodil sa 14.4.1938, v Gregorovciach, okr. Prešov. Vyštudoval filozofiu, estetiku a kulturológiu v Prahe a Bratislavě. Akademická hodnost PhDr. ziskal na Univerzitě Komenského v Bra­ tislavě, ašpirantúru ukončil na Ústave filozofie a sociologie Slovenskej akademie vied v Bratislavě (CSc.). Dlhodobo a systematicky sa venuje otáz­ kám kulturológie a filozofie dějin. Celý svoj aktívny život pósobil v oblasti kultury, a to najma v centrálnych kultúmych inštitúciách, napr. v Ustrednom dome armády v Prahe, na historickom pracovisku Federálneho ministerstva obrany ČSSR. Po rozdělení Československa bol riaditelom oddelenia kultúry na Ministerstve obrany Slovenskej republiky. V rokoch 1996 - 2003 pra­ coval v Národnom literámom centre (dnes Lite­ rárně informačně centrum) na literámom oddělení, na oddělení védy a výskumu, ako zástupca riaditela, aj ako riaditel. Žije na důchodku v Bratislavě. Odborné štúdie z filozofie, kulturológie a esteti­ ky uveřejňoval v časopise Filozofia a v dalších odborných časopisoch. Od začiatku 90. rokov publi­ koval literáme kritiky a literáme teoreticko-historické štúdie, najma v časopisoch Literika a Literárny týždenník. Vo viacerých zbomíkoch vyšli jeho moni "onografické štúdie o J. Kollárovi, P. J. Šafárikovi a L. 1 Sturovi, o Slovanoch, slovanstve a z filozofie dějin. Je zostavovatelom a spoluautorem zbomíka Estetická výchova v armádě (Naše vojsko, 1980). Výsledky jeho dlhoročnej výskumnej a tvořívej prače vyústili do podoby rozsiahlych odborných monografií: Generácia Všeslávie (Tatran, 1987) Slovienske kontinuá (Tatran, 1991), Ludstvo a deJ‘ny n^udaVDterstvr° Spolku s^ovenských spisovatelov 1998;, Peter Jaroš - monografia o literámom SPTateía a/rSíí^ ' -1 ’'TČa í i a J ajrnsbeinrx./ -sfildorf ps-Berg

-• tvótagTN n u ,ttgK£SS-QX.V1’“UA

VosenP o>w Jtotfaláto o ■ 5V.7»ní£íL-2á(KW ....____

o

'rnnibXov

ífojBtígii

'

Taroš^r

íblic of

jiatíbor

S5ŠA

jSjgjSB

:ue< FZriliii

>firxkay^a,,,bc,V ° ms

r'7-z?/z,;S

\

0 «.^ptOlory

MSnZ&iwtř. 'Á Rí/?>, ÚIC OF ’J ° 1

LJfngbTsiad/.

1

Hvisůl

4__ ^R2W{/r

Buda ? Ivor toten* A ° Véba&u i i * 7 uluneissenlnaA

ímtsbriiaff

"vrt Gqi

■Kam

listen arasdi/l

y-oits’

Tolna

J86°

Tnei

iS->9 i>lWtA^SSSk-ona

D or

J-f/ív;;:;

A /X.«,! /TWice Par/ifn h .Fv**' -X.

P

^ODiar^ (

ÍTTaA Vixahnilti i^s

ADR.L 1TIC __ _

tefflfnr

OSerse B 3

Aipitia..

s 1 a J?s>-e Poxluyn' *. .... w.. .... Baniobika.

©TirzňnXj*

íÓBoloitiíif

Sze^e^’faX-

imbor

arniola

6radL

Q/C-A* l V

trdtrn-

bm/r

Splfmno • uma Z*

->■»•

JSxobwk

jrm^ar

form

tara,

Pěst ,

jidwQf k iwrupwl JýSxftdes

íRÚúa Jv

^„,4,,..

, titl tách tancovali“ '

Šafaříkovi z 1.1.1829]

Venujem krajanom a synom Markovi a Kamilovi

Recenzenti: Prof. PhDr. DALIMÍR HAJKO, DrSc.

Prof. PhDr. ALEXANDER RUTTKAY, DrSc. Prof. PhDr. JOZEF VLADÁR, DrSc. KNÍŽNICA JURAJA FÁNDLYH0 y TRNAVĚ RÁZUSOVA 1,918 20 TRNAVA -6-

^G LOS 2.1 OL Na druhé vydáme publikácie finančně přispěl Ing. Igor Podháieckv ktory vynaklada vela úsilia na šírenie poznatkov o nal/na^^

Pubhkácia Zamlčané dějiny vyšla v druhom štvrťroku 2014 na sloveně v poměrně velkom náklade. Ten bol v nečakane ÍIX P°meiy a slovenský k™ný trh Amorp„ dMlaeiach uroM niek01k0 meiiSch zt„ “ZZe 7p»ed’"ý-

\ K-apitoie /a, 8g a v pozn. č. 99).

Text ©Viktor Tinrnra © Eko-konzult, 2016

VIKTOR TIMURA

ZAMLČANÉ DĚJINY od etnogenézy Slovanov k etnogenéze Slovenov-Slovákov v eurázijských súvislostiach

Z VEŘEJNÝCH ZDROJOV PODPOŘIL

fond na podporu O umcnia

POVOĎ A ZACIATKY SLOVENOV-SLOVÁKOV

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

6

OBSAH

ÚVOD ..................................................................................................................................................................... s- 9

EURÓPA, SLOVAKIA A ETNOGENÉZA SLOVENOV-SLOVÁKOV................................................... s. 15 1. POZNATKOVÉ ZÁZEMIE K ETNOGENÉZY

.....................................................................................s. 18

a) O póvode člověka a Európanov ................................................................................................................s.18 b) Vývojové obdobia ........................................................................................................................................... s. 25 c) Od neolitu k přelomu letopočtov ............................................................................................................. s. 26

2. FILOZOFICKO-TEORETICKÉ VÝCHODISKA ETNOGENÉZY................................................... a) Najstaršie názvy slovanských kmeňov b) I óvod a začiatky nadkmeňových spoločenstiev v karpatskej oblasti c । Kde hladať začiatky formovania Slovenov

s. 40 s. 43 S. 48

3. ANTICKÉ PRAMENE A REALITA - OSÍDLENIE, NÁZVY, PŮVOD, UDÁLOSTI

?' p er°dot Hajikm-naský, Caesarove .Zápisky o vojně v Galii* a Strabónov Zemenis’ b Pliniová „Přírodověda , Tacitova „Germania* a „Anály* (1. stor. ml) P C Středná Europa na začiatku nášho letopočtu ............. d) Ptolemaiova středná a východná Európa - Sarmatia (2. stor.' n í) ” e) Cassius Dion, Herodianos a markomanské vojny (3. stor n 1) ' L Hist 6 k yaa?tSke pramene (A' Marcellinus, Eutropios, Markianos - 4. stor.) h rCkr Uda °Stl " P°hyb 8ermánskych kmeňov a hunský vnád

4. JAZYKOVĚDNÉ A GENETICKÉ POZNATKY A ETNOGENÉZA SLOVENOV

'

........... s. 54 ........... s. 60 ........... s. 67 ........... s. 69 ........... s. 75 ........... s. 81 ........... s. 84 ........... s. 91 ........... s. 97 . ... s. 100 . ... s. 105 s. 107

a) Jazykověda a historiografia • " ami s'"bVMi': • • ■ 5. K ETNOGENÉZE po analýze pramenová poznatkov......................... •

... ... . . . . . . . . .

............................... .................................

s. s. s. s. s.

107 112 114 121 125

s. 129

stM" “'po anaIý2e ™ ■ s. 130

dl Rozširenie slovanakfch •> -—4

(,taW eta»B™zy)

..........................................................

s. s. s. s.

133 141 145 151

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

II. VZNIK PRVÝCH SLOVANSKÝCH ŠTÁTOV A ZAČIATKY SLOVANSKEJ KULTÚRY........... s. 161

6.

SLOVAKIA V AVARSKOM OBDOBÍ - SAMOVA RÍŠA

„ i fi3

a) Bojová taktika a charakter Slovanov v písomných prameňoch................... s 163 b) Vzostup dejinotvornej aktivity Slovanov na strednom Dunaji .........................s 165 c) Poznatky z avarského a poavarského obdobia........... ......................................................... 1fi8 d) Před vznikom Velkomoravskej říše ...................................................................

7.

VELKOMORAVSKÁ RÍŠA - HISTORICKÉ UDÁLOSTI

................................................................

174

a) b) d) d) e) f)

Vznik Velkomoravskej říše Začiatky vzťahov a tlaku Franskej říše na Velkú Moravu .............................................................. 17g vXSke anál7 ° Stret0c!1 Velkomoravskej a Franskej říše za vlády Mojmíra a Rastislava ' s.’ 181 Velkomoravská nsa za krála Svatopluka................................................ s |gg Vstup Maďarov do historických událostí v strednej Europe ktorí žili po Spiš) v symbióze so Sidó °venska (od Liptova (púchovská kultúra) ktn ' I™) & daI®ími kmeňmi obrané, s ktorýS Kotíte otí?1620 * Kvádom, Jazygom a další ckodovak a dodávali ským kmeňom. Kotíni však kermanskym 1 sarmatasimilovaní, podobné ako “ oncom 2. storočia boli asimilovaní keltskí Ara,' • °ncom 11 storočia boli Gellerovom vrchu v ItedarX /S1|liaCÍ na dnešnom v Germánh, kedfhlovXTo -° tOm Tacitas

rovnaku reč, ZVyky i m ’ smi maju Araviskovia y mravy a znadenie). [289, s. 60])

Viktor Timura - SLOVENSKO -zamlčané dějiny 11

Keltské kmene, ako uvádzajú polskí archeológovia bob v polovici 2. storocia asimilované aj na polskom území, a přestávali sa spomínať aj na nemeckom území, kde splynuli s Germánmi. [239, s. 44; [240, s 250-254] Ak archeológovia doteraz nenašli na našom území z 3.-4. storocia nášho letopočtu sídliská, ktoré by do­ kazovali kontinuitu skoršieho osídlenia s obyvatelmi z 5.-6. storocia n. 1., okrem už spomínaných Kvádov na juhozápadnom, Vandalov na východnom Sloven­ sku a Gepidov na juhovýchodnom Slovensku, ešte to neznamená, že nijaké osídlenie slovanských kmeňov na našom území neexistovalo. Váčšina domáceho obyvatelstva v čase neustálého nebezpečenstva v době markomanských vojen žila v horách, ktoré poskytovali váčšiu ochranu před na­ padnutím a po prehrmení nebezpečenstva dalej tavi­ la železo, vyrábala zbraně pre seba aj pre germán­ ské, sarmatské a iné kmene. V horskom prostředí, kde dochádza k velmi rýchlemu narušeniu skrom­ ných príbytkov lesným porastom sa stopy po osídle­ ní hladajú velmi ťažko. Okrem, toho v nepokojných časoch obyvatelia nestávali pevné či opevněné sídla, lebo hrozilo, že ich budú musieť každú chvílu opustit, iba také, ktoré sa dali lahko zlikvidovat a zahladit stopy po sídlení, aby ich prenasledovatelia nenašli. Po odchode germánských kmeňov Kvádov a Van­ dalov z územia Slovenska sa v pokojných mierových podmienkach Sclavini v troch či štyroch generáciách (od roku 406 - odchod germánských kmeňov) zregenerovali a podnikali nájazdy na římské provincie južne od Dunaja, kde sa střetávali vo víťazných voj­ nách s římskými légiami v otvorenom boji a dobýjali aj opevněné mestá podobné ako tomu bolo za mar­ komanských vojen. Z 5. ani 6. storočia, nie sú nijaké poznatky o přesune váčšieho počtu obyvatelstva z Polska ani z východu na Slovensko (okrem toho, že Avaři strhli so sebou z východnej Európy k Tise velký slovanský kmeň Dulébov). Ani byzantskí historici (Prokopios z Kaisarei a Jordanes — 6. storočie) neoznačovali Slovanov spo­ lečným názvom, ale názvom Veneti, Anti a Sclavini s poznámkou, že predtým patřili k jednému kmeňu a teraz sa členia. Postřeh o tom, že predtým patřili do společného kmeňa vychádzal iste z příbuzného jazyka, aj ked ho Jordanes nespomína. Vymedzil aj ůzemie, na ktorom boli tieto tri slovanské nadkmeňové spoločenstvá rozšířené. A to je velmi dóležitý údaj. Podlá něho naši predkovia Sloveni nesídlili iba na dnešnom území Slovenska, ale na ovela širšom teritoriu. [Mapa 20] Aj o tom je táto publikácia. Spoločným názvom všetky slovanské kmene začali ozna­ čovat až germánski analisti medzi 7. až 9. storočím. Názov si vypožičali, resp. odvodili z nadkmeňového názvu Sclavi-Sloveni a previedli najprv do latinskej podoby Slavis. V Nemecku sa na označenie slovanských kmeňov a Slovanov udržal aj tvar Wind, Windi, Windish v niektorých prípadoch až do 17. storočia.

Údaje v Geographii K. Ptolemaia dávajú podnět na uvažovanie o ešte staršom póvode názvu Sloveni ako sa doteraz předpokládalo a hovořilo. Vychádza z jeho údajov uvádzaných v popise vnútornej Indie v okolí rieky Gangy, kde uviedol názov kmeňa Sovany (Sovani) a dalšie odvodené tvary od tohto názvu, popři ná­ zve Indi a Vinidi. Názov Suoveni-Suavi- SclaviSloveni-Slovani-Slováci móže mať teda ovela starší póvod a móže siahať až do 3. tisícročia před náš leto­ počet, ked kmene Ariov a Venetov v niekolkých vlnách přešli zo strednej a východnej Európy do Indie. V niektorej migračnej vine přišli aj Sovani, ktorí si, podobné ako názov Arijci a Veneti, museli tento názov doniesť zo svojej póvodnej vlasti - pravděpodobně z východnej Európy. Takto by sa tento tvar názvu ra­ dil k najstarším známým názvom, akými sú Váni, Baštami, Peucini, Arijci, Veneti, Chetiti či Nesiti a p. s odvodeninami a modifikáciami od týchto názvov. Nevieme, aké pramene mal k dispozícii Ptolemios v Ale­ xandrii pri písaní diela Geographia a z akých informácií čerpal. Možno to boli správy a informácie ešte z invázie Alexandra Velkého Macedonského do Malej Ázie alebo poznámky nějakého cestovatelů, geografa. Móžeme však s určitosťou povedať, že si ich Ptole­ maios nevymyslel. Podrobnejšie tieto pramene a jed­ notlivé názvy (aj v origináli - v gréčtine, ako ich uviedol Ptolemaios v Geographii} sú uvádzané a ana­ lyzované v texte jednotlivých kapitol. Hladanie póvodu názvu Vani-Vandili-VenetiSuoveni-Sclavi-Sloveni-SlovaniaSlováci sa takto významné rozšiřuje a doplňa odpověď na prvú otáz­ ku, na to, odkedy naši predkovia sídlili v Karpatoch medzi Tatrami a Dunaj om a ponúka překvapujúco iný pohlaď na minulost našich predkov SlovenovSlovákov, na ich formovanie, vývoj a úlohu, akú zohrávali v strednej Europe a pri formovaní dnešnej Európy, akým je tvrdenie, že Slovania sa v Europe objavili len na rozhraní 5. a 6. storočia a iba potom sa mohli začat formovat aj Slováci. Ak niekto verí na zázraky, je to jeho vec. Ale zázraky do serióznej védy nepatria. Ani v případe etnogenézy Slovanov a Slovenov-Slovákov. Existujúce poznatky hovoria o celkom niečom inom. Z vyššie uvedených poznatkov vyplývá, že nějaký kmeň alebo zvyšky kmeňa s podobným názvom mohol sídlit na území Slovenska už v 3. tisícročí (Váni sú doložení na území Polska od 3350 rokov před n. 1.), podobné ako kmeň Ariov zaznamenaný neskór v tvare „Hariov“, alebo prišiel z východnej Európy so skupinami kultúry Chlopice-Veselé na rozhraní 3. a 2. tisícročia před n. 1., a tu v dramatických udalostiach dalej zohrával nie bezvýznamnú úlohu pri formovaní našich predkov a novej Európy. Len to historici všetko skomplikovali opomínaním a za­ mlčováním údajov v antických prameňoch a konštruovali nepodložené teorie v duchu ideologicko-politických záujmov mocenských štruktúr, ktoré sa v Europe dostali do popredia.

12

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

Ked sa takto deformované názory na kultúru nícko-politicků, nacionálnu, rasová a náboženská a dějiny Európy, a o tom, že Slovania sa objavili až příslušnost a oddanost, ktoré sá mimoriadne áčinné, v 5. či 6. storočí nášho letopočtu dostanú do škol­ lebo to, v čo verím, nepodlieha poznatkovej (vedeckej) ských učebnic, všeobecné povedomie sa na dlhú a rozumovej kontrole a korekcii, iba presvedčeniu, dobu stává falošným historickým vědomím v pohla- že je to tak, s emocionálně bytostným stotožnením sa de na minulost i aktuálnu skutočnosť, na seba Sa­ s tým, v čo verím. A veriť móžem aj v to, že v nebi mých. na svět a život vóbec. Európania, žial, dlho- ma čaká rajská záhrada s krásnými a povolnými dobo žijú vo falošnom historickom povědomí, ženami (na čo verbujá islamskí džihádiovia moslimv klamstvách o európskych dějinách, o sku­ ských chlapcov na samovražedné átoky), so všetkým tečných příčinách vojnových aktivit a dobro- tým, po čom člověk tážil v živote, ale na zemi nemodružstiev, o zámeroch expanzívnych národov hol dosiahnuť. A 1’udia uvěřili a veria, aj ked nikto a ich činoch i o dósledkoch pre tých, ktorí sa nič nevie o existencii nebeského posmrtného života, stali objektom zla a násilia, o farizejstve ideá- okrem všeobecného tárania, že tam je život blažený lov a reálnej hierarchii hodnot v demagogii po- a věčný. Ničnerobenie a věčné jasanie so seberovnýlitikov, spoločenstiev, národov a štátov v domi- mi je jednotvárné a nudné, ako to skonštatoval nantnom mocenskom postavení, ktoré, ako Gilgameš, ked odmietol Utanapištiho spósob života ukazuje aj súčasná krizová realita, nevedia v Dilmune (v ráji, kam ho umiestnili bohovia, ked bez parazitovania na hodnotách iných (1’udí, zachránil ludstvo před skazou pri potopě). A-) spoločenstiev, národov a štátov) zabezpečit’ V poslednej době vychádza celý rad publikácií pod prosperitu svojich občanov vlastnou tvorbou názvom „európske dějiny“, „európska kultára“, „zrod a produkciou materiálnych hodnot. Ti, ktorí sa Európy připadne publikácie zážené na niektoré neuspokoja s učebnicovým výkladom a začnú pátrat obdobie (středověké, novověké a pod.). Zváčša však po pravdě o historických udalostiach, aby si mohli me sá svedectvom ásilia dopátrat sa reálných provytvořit objektivny obraz o vlastných dějinách cesov európskej minulosti ani přítomnosti. Skór na­ v európskych (aj světových) súvislostiach, o vlastnej kultuře, o sebe, s odlišným a kritickým názorom, to opak. Potvrdzujá viac alebo menej presvedčivo v živote nemaju jednoduché. Ani akademický kon­ existujuce falosne vedomie o hodnotách kultáry ži­ zerv ativizmus me je příliš přístupný změnám narú- vota a o európskych dějinách ako dějinách Západu sdjucim konvenčně přijaté názory a představy, v mnohom idealizovaných s falošným výkladom rlreílnyeh de-ifa' “J zneužíváním kov a Zf “ “St0 diel» ’ te'™ akademi­ Cl mampulaciou s poznatkami. ku„ZT°V T"* ° def»"náciáoh v dósíedgiaDnrinJS let°P°Čtu’ aj ked archeoló-XT* Ut0Čn°S,i P°'itÍCkým vaiá k nh Ve P0Znatky’ ktoré významné prispievaju k objasnovamu dávnej minulosti, sa venuje ala pozornost. Absentuje ásilie o syntézu poznat dyíny a eiMjpska kuUn ™“r° ý™™™ • ™8t» bývajú zneužívané ,dZ LXrSrr ůr°™s kitko-pohtickymi a mocenskými štruktúramí w Matové d“‘ÍLte°re“*h zovšeubeenení. skych národov, rviášůánadnvT’ d"e™ych euróP-

a společenské faktv o j> x- Jeraaie). Historické muto cmlu celou víěša l°Stl SÚ prispós°bované to-

me letopočtov, a to čo^ola^’ ^C?naju na prel°,,národně“ deiinv okr^ .? _ predtym, je pre ich ludstvo málo svoj poTatok vť8^' národov. az vznikom zapadných

rnaiinériou politikov id °rumpovanou a úplatnou - dnes masovokumunika" ° °g0V a Pr°pagandou

,o^né. dokážu "emaj* nič sp°ras°vý alebo náboženský) zveXec“ ŤY’ uventelneospravedlňujúcich zavála V ne’ Pujucich interpretáciách T’ZaVadzaJu«ch a ohluP°dobu hodnověrnosti alP °™.nie je len dat im • hero,oko ěi„„Zv Z“ J na nedostatečná a zavádL’ P k™ku' SP°áehajá sa ny obyčajných Pudí na id/n^ ‘n,fonnovanosť váčšina obmedzený přístup k info °St & nevedom°sť, P uP k informaciam, na ich stra-

kou západných historik - S° zdrvuJucou kritirópskych dějin za nOí7 & i^11 k°ncepcií s kritikou přístupu k nych dvesto rokov, spolu časnosti, ale a kritikou P^“ dejÍnám v sú' v USA, Anglicku a v ztadn^^ 2vlášť

mekolko myšlienok z Jeho kJ.^Pp Pre názornost cas™ dějiny podliehai,' k ky P°dla neho a cftufe Wahe/a politick*™ ze „ktokolvek bude pri sni kt°rý povedal, Pravdě tesne v pátách P^vani Podobej historie s- 23], Uvádza celý raď Vyrazí zuhv“ [60 k^pty ^padnej civil^P^°V^de ™ „pochybné Európy v mnohozvázkovýeh ^davaJú za dějiny t0h0> že otvonla brány nehanebným

Viktor Timura- SLOVENSKO - zamlčané dějiny

politickým záujmom“. [60, s. 26] Kriticky rozoberá úsiha historikov yykladať dějiny Európy s poplatnostou politickým, štátnym a imperiálnym záujmom Odmieta neodóvodnene nadnesený eurocentrizmus, podlá ktorého „európsky vývoj poskytuje vzor, ktorý by všetky ostatně národy mali následovat.“ [60, s. 37] Ale „chovanie oných, teutónskych kmeňov a dalších Európanov v posledných sto rokoch (a dodajme, že nielen v posledných sto rokoch, ale od začiatku nášho letopočtu) nie je niečím, na čo by sme mali byť hrdí . 160, s. 39] Najma, keď je tu generácia, ktorá „pocítila hlbokú hanbu za mnohé postoje svojich rodičov . [60, s. 38] Považuje za nepřípustné skreslovanie európskych dějin, keď európske dějiny holi „za posledných dvesto rokov zamieňané za dedičstvo »západnej civilizácie«... Historici, ktorí sa najviac zaoberajú svojou »západnou« príslušnosťou - predovšetkým dějepisci z Anglicka, Francúzska, Němec­ ka, Severnej Ameriky - len vzácné považujú za nut­ né opísať minulosť Európy v jej úplnosti. Premýšlať nad krajinami východnej Európy im připadá rovnako neodóvodnené ako zaoberať sa západnějšími časťami západnej Európy. Mohli by sme uviesť lubovolný počet titulov, ktoré sa vydávajú za dějiny »Európy«, ale ničím takým nie sú... V mnohých takýchto dielach nie je nijaké Portugalsko, nijaké Irsko, Skotsko ani Wales a nijaká Škandinávia, rovnako ako tu nie je nijaké Polsko, nijaké Uhorsko, nijaké Česko, nijaká Byzancia, nijaké balkánské ani pobaltské krajiny, nijaké Bielorusko ani Ukrajina, nijaký Krym ani Kaukaz... Nech je »Západ« čímkolvek, nie je to synonymum Európy. “ [60, s. 39] Podlá něho „neexistuje dóvod, prečo by sme mali používať nálepky »východné«, »západné«. [60, s. 42] Je přesvědčený, že „západná nadradenosť patří medzi dogmy, ktoré... nesúvisia s prvými storočiami, ked Byzancia bola ovela rozvinutejšia ako ríša Karola Velkého (čo vysvětluje, prečo sa na Byzanciu často zabúda).“ Upozorňuje na to, že „zločinné správanie obyvatelov Západu v 20. storočí zničilo mravný zá­ klad všetkých podobných nárokov... (a nielen zločin­ né správanie v 20. storočí, ale po celých 2000 rokov - pozn. V.T.). Skutočne zhubná črta prelínajúca takmer všetkými popismi »západnej civilizácie« spočívá v skutočnosti, že predkladajú idealizované, a teda bytostné lživé obrázky reálnej minulosti. Vyrábajú výťažok zo všetkého, čo je možné považovat za ge­ niálně alebo pósobivé, a vynechávajú všetko, čo by sa mohlo pozdávať nízké alebo odpudivé. Nielen, že všetko kladné pripisujú »Západu« a očierňujú »Východ«, ale podávajú aj skreslený popis Západu: z niektorých učebnic získáváme jasný dojem, že kaž­ dý obyvatel »Západu« bol génius, filozof, priekopník, demokrat alebo svdtec... Zavedený kánon európskej kultury zúfalo vyžaduje revíziu. [60, s. 49] Ďalej rozoberá rozličné varianty európskych dějin. Okrem iného hovoří o „rímskom variante, „kresťanskom“, „protestantskom“, „francúzskom“,

„imperiálnom“, „marxistickom“, o dvoch variantoch „německých“, o variante „WASP“ (USA a Velkej Bri­ tánie), o „americkom“ variante i „európskom“, ktoré stručné charakterizuje. Zo všetkých týchto konštrukcii mu vychádza závěr, že ich zmyslom bolo přesadit záujmy svojich chlebodarcov, že sú „produktom zložitých ideologických cvičení, nespočetných poblúdení identity, rafinovaných pokusov o kultúrnu propagandu.“ Všetky tieto pokusy „znehodnocuji! rozmanitosť a premenlivosť štruktúry európskej historie; vylučujú interpretácie vychádzajúce z európ­ skych dějin vzatých vo svojej úplnosti;... čo vedie k nedozerným dósledkom v chybných prepočtoch diplomatov, obchodníkov a akademikov.“ [60, s. 46-47] Azda k najvážnejším dósledkom však vedú v politike. Takto sa N. Davies v kritike dostává až do súčasnosti, kde si uvědomuje hroziace nebezpečenstvo vychádzajúce zo zmien v správaní USA po druhej světověj vojně a najma po rozpade východného blo­ ku. „Nesmierny paradox súčasného amerického intelektuálneho života spočívá v tom, že cnosti, ktoré bolí v americkej verzii západnej civilizácie najvyššie cenené - tolerancia, sloboda myslenia, kultúrny pluralizmus - sú teraz napadané tými, ktorí z nich naj­ viac ťažili... idey nadvlády ďalej prežívajú

a k ich konečnej porážke zatial’ nedošlo... Je zjavné, že svoju poslední! pevnost’ vybudujú v Spojených štátoch.“ (Zvýraznil V. T.) Davies je přesvědčený, že európske dějiny je třeba vyviesť z tejto slepej uličky, lebo „pokial európsky příklad vóbec niečo ukazuje, potom to, že viera v reparačné zásady »západnej civilizácie« představuje istú cestu k záhubě. [60,s. 51-52] Velmi kriticky sa vyjadřuje k neúspěšnému poku­ su Európskej komisie v Bruseli o zostavenie učebni­ ce európskych dějin pre potřeby Únie. Išlo o politickú objednávku a tak aj dopadla - s odpovedajúcou politickou deformáciou. So zásadnými výhradami přišli najma Gréci, ktorí sú členmi Európskej únie a zostavené dějiny, na ktorých pracovalo dvanásť historikov z dvanástich róznych štátov, vynechali přínos pre Európu antického Grécka aj Byzancie. Z viacerých významných gréckych miest (poslanci, aténsky arcibiskup) sa ozvali kritické hlasy a při­ rovnali text k „Satanským veršom“. Z poznámok Aténskej akadémie k tomuto dielu N. Davies o. i. uviedol: „Pokial chceme štúdiu zameranú takmer výlučné na západnú Európu prezentoval ako »európsku«, potom z toho plynie, že zvyšok Európy akosi nie je európsky. »Nezápadné« má znamenat »neeurópske«; »Európa« sa rovná »Západ« vo všetkom s výnimkou geografie. Východná Európa - či by­ zantská Európa, pravoslávna Európa, slovanská Európa, osmanská Európa, balkánská Európa či sovietska Európa - bola vždy »za hranicami«. Tu tkvie základný omyl, ktorý Durosella priviedol k tomu, aby podal rozbor »starovekých národov Európy« bez zmienky o Grékoch či Slovanoch.“ [60, s. 65]

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčaně dějiny

14

Ak sa máme seriózně postavit k začiatkom formo- i s najnovšími genetickými výskumami. Tento po­ vania dnešnej Európy na přelome vekov po zániku stup prináša zaujimavé poznatky a na ich základe antických civilizaci! 'gréckej a rímskej), třeba sa niekde aj prekvapujúci pohlad, o akom sa doteraz vrátit k problému póvodu a začiatku Slovanov a dat ani neuvažovalo, aj keď v prameňoch sú poznatky ich do súladu so skutečnými udalostami, ktoré boli a informácie zaznamenané a priamo evokujú po­ opominané, překrucované, záměrně skreslované, za­ zornost a uvedenie do súvislosti s inými poznatkami mlčované i utajované. Len potem je možné s plnou a s realitou. Na tieto kapitoly organicky nadvázuje II. diel, zodpovednostou a seriózně začat bádanie po póvode Slovanov i Slovenov, priamych predchodcov dneš- kapitoly šest až osem, kterých pozornost smeruje ných Slovákov. na vývoj a události v strednej Europe a v karpatMnohé historické události a skutečnosti, ktoré skom oblúku v 7.-9. storočí, zvlášť v době Velkomoeurópski historici opomenuli, zamlčali alebo si ravskej říše. Problémom kapitol 9-12 (III. diel) je přisvojili iní, patria do slovanských aj slovenských formovanie novej, dnešnej Európy na troskách za­ dějin. Historici začiatky našich dějin, ani póvod a za- niknutých antických civilizácií. Pozornost je zamečiatky dějin Slovanov nehladali dósledne kritickou raná na prevládajúce principy, zásady a formy vzťaanalýzou historických prameňov, archeologických hov medzi dejinotvornými subjektmi, ktoré stáli pri poznatkov a mytologie, ani s prihliadnutím na teó- zrode novej Európy a jej kultúry, a zostali jej trvalý­ riu vzniku a vývoja reci a jazyka. Dlho zostával mi znakmi a zásadami správania a konania, ktoré ju v platnosti očividný nezmysel, že Slovania sa objavi- zásadným spósobom charakterizujú do súčasnosti. li v 5.-6. storočí nášho letopočtu a bohatú históriu V posledných štyroch kapitolách (13-14 - IV. diel) Slovanov a slovanských národov před týmto obdo­ sa autor vracia k Slovanom na rozhraní 1. a 2. tibím si zváčša přisvojili germánské kmene, ktoré zo sícročia nášho letopočtu a hladá charakterová odliš­ severnej Európy začali přesun len před prelomom nost princípov správania sa slovanských národov a zvačša až po přelome letopočtov. Kmene, ktoré a ich kultúry v porovnaní so západoeurópskymi, uvadzaju antickí historici, bez kritického výskumu románsko-germánskymi národmi. Posledná kapitola antických prameňov vyhlásili za germánské a Euróstručné, skór náznakovo poukazuje na historické pu za germánsku. Zistiť skutečné osídleme Európy a jej etnické zloženie v poslednom tisícročí před na­ nepravosti, ktoré európska historiografia od 19. stošim letopočtem a v prvom tisícročí nášho letopočtu rocia obchádza a zamlčuje, zvlášť v případe Sloven­ po takomto, generáciami zafixovanom pohlade na ska a slovenského národa. dějiny bude zložité. Táto publikácia si dává za ciel J-ri-P'et k zmene falošného historického povedomia P^hkácia ZAMLČANÉ DĚJINY vznikla vdaka huropanoy a pnnavrátiť Slovanom a Slovenom-Slovakom zvlast, opomenutá, zamlčanú a odcudzenú žasl í baííe °V °d antiky po súčasnost, ktorí si h'stenu s vědomím, že to nebude jednoduché a jed­ znatkX ÚCtU’ Pozbieral 30m od nich pona pubhkacia to nevyrieši. Je však načase, aby sa SSkř dlSkusia ° európskej historii, která by viedla k zmene nepravdivého a falošného historické o povedomia Europanov, k zmene pohladu a obra zu europskych dějin a o mieste, ulohe a význame’ 10 v škole a na unteerzitÍch.11’ d°StáVa’

etnik’

i nXXXosl^^srSeXk * SÚyÍ]sl°sťami

dencilmtkteXiŤuW U 1 o základných poznatkoch o Slovanoch a T obsíahnutých v uvedenei n„hlk - h VyV0J1 pubhkacia oriental v .'r CU ?nnáša táto prvá kapitola V dmh’- - hrne a znacne skrátene UrJtXed‘PMe “

antických historikov od HeradoV Hal k 'nf”r™ciI G. I. Caesara a Sir.k d°ta Hahkarnaského, Sú to správy a inforX”3 P° ?r?k°pia a Jordana. strednej (čiastočne aj východ^ EurT'11 3 mm so známými histerirk - ■ j a opy Porovnávatetopočtov do 6 ktoré boii málo postihnuté vojnou jednotná kultáru, hod často iedZd' vrstvami tak ostré. Celý národ ma potom zvyčajne a nemenia sa lahko. Zvyčajne ich jemož ° pri^tlVnu-^túry ^hto druhu májá však hlboké kořene dobyvatelov. Najbohatšie a naioblábeneiS°dlahlych a bodných oblastiach, ktoré nelákajá a najoblubenejsie krajiny su vystavené nájazdom častejšie.“

KNiŽNICA JURAJA FÁNDLYHO V TRNAVĚ RÁZUSOVA 1,918 20 TRNAVA -6-

1. POZNATKOVÉ ZÁZEMIE ETNOGENÉZY

Vychodiskom k prehistorii ludstva je autorovi člověk a jeho vývoj od objavenia sa Homo habilis a Homo erectus s procesom nadobúdania vedomia postupným formováním komponentov druhej signálnej sustavy. Na nich sú závislé funkcie (vnútorné zmysly) vedomia, ktoré viedli k rečovej a jazykovej (gTamatickej) kompetencii, k utváraniu jazyka a formovaniu jazykových rodin vo velkých geografic.y oblastmch diferencováním európskefoTbyvt -tva na vetvy a neskór na národy. Bez élovekabv a?i.dej'"- Histori‘ky jove formy spolocnosti sa utvárali v súlade lij. d -iť ontotvornV suójekt - člověk. aS i e««vÍXXí»aÍ"ro,"e

sú ctižiadostiví, mohutní, ale pomstychtivl, faloinl a podnikaví ludia.“ [127, 8. 181-kniha IX Poznatky o vývoji predkov člověka sú neúplné 8 pretrhanou súvislosťou kontinuity. Nemožno ocakavat, že sa antropologické) archeologu mekedy na fosíliách v úplnosti zůstavit spolahlivý a nezpochybnitelný obraz vývoja k dneánemu cloveku. Veda a vsak skór .leh,

vH Ů X ? “,ký‘° °bra2 ,\a, vkladaju do genetiky. I„é Je lo s X”’ T". “*130 rok»’. *4 Z

a probiemair J« ZJ'J 'f'J'n nemóže byť ani všelndcií' oniskom takychto li" popredia sa notom a +- y kodnotový systém.

a) 0 PŮVODE ČLOVĚKA A EURÓPANOV ■ ■ o-koho subjektu loolitirk i. notoVy system spološtdtneli:: kiUsX”;m0CTkéh°- ”"»1udalestí. Preto sa často za význaS J“®** loBh v.vzdvihujú a hodnotia akn h a hlstoncke uda! !v"k a cíny, ktoré nemaiú barbarské ,,,u- ani s tvorbou skutočne h>d S humani- ka- Ináč by sme neZVť h-° SVeta Pre čla-

ných katov“ [127, s 181i , ajva^sich „korunovavyslovil nemecky’osvieteneckV fírhřak° Sa ° nich ““““ta J- G. Herder, považovat zT^ a hu‘ . '• dějinách, bez ohladu na to o H hrdinov světových či národných de XVeltých Herdera dějiny ludstva sa stah lde' Podla ... každá nová Pn ,n0U honbou na • tou krvou obetovanP°?a j£ Zazriamp-i; ^Im-ne/šíe mená Zf ^^P0^ludský rod korun h PatHa ° co je ešte smutn^e,

■'"‘“tem Stát na tomto čiernn nezmcKmla ludský ale vá^

najušlachtiplanéty

ako d^^ré híňali zver- hrdmami

novXátTsú^Xdky^k eAnTnézu

Slove’

a integroval v publikácii D' U kí°ryni som došiel v ktorej sú analyzované DaVnovek(i Eu'^' Gerdžuch 103-104 mAl,!0’ m Tf,IM ZI>É- 107-ióí. T ’‘tO.Kazretr 117 iloJ

114. Gomarcti- 115

i d’j U6DsTta ’ a Damsalachly;’ l^VsT^7'831^’11^ 123 a n. AtabadangtT Erk-blÍ Kjondarasv r n^atkaran i ď.; 128 u ď'’ 27’ Lusakert I TaglaS iaJ ; ,29’ 13O .Z bCr ’’X’- Fontan MI. ^^jaskyna; 132. A^^a“ '31'

^oznánika: Manka k ’'ensk°ni °Dm2Í2yepráeto‘e Pre začiatok v«t>ev 'nadkmeňových zoskZ?^ etaík,

.. । se-;-

Pr“M v áma keramika ry kiasick;r;“X"ea™j ke/a";ike- v*»ik tulii,

do súvislosti so szakálhátXWí ^i Mapa 41 sa dava nížině na dolnej Tise v i , °U skupinou v Alfódskej Kultům Zmedrnt iJJU?°^hodnom Maďarsku, kultůrou neolitu. Naistaršm ° 3 ,najvyznamneJSou v rumunskom Valašsko u "e°hDckou kulturou kultura na okraji Bukurešti V b°la dude^ zohtu. Na jej základe a» ys a z čestného meB°ian Pri BukJS J na °Strove bývalého jazera

Gumelnitská kultúra roz"1™3 3 boianska kultúra. harska po juhovýchodné ,Severného Bu’boianskej kultury, ktOrá Sn ^aty b°la fantom ^aProCííctóeXtOra sa stala podkladom formoku tury nadvázovaíi na“^’ fPnloha.32J Na tieto ku tury na Balkáne teXyZTmnejŠÍe neolitické

^Vo vF- VmClanSkU 3 Ezer°’ holická ka°uu?eXysti°ZŠÍri}a v BaIharskua Ru^™ 1jneárneJ kerapadnej Ukra°In0In ť°ku Du’naja EgejskeJ venskí u lnyv B°sne v líh ’ lesostepiach záv Ská vM°raVe 1 v Čechách níŽÍne’ na Slomecku WiPn Póltene) na^J ?akúsku (Hochfeld ra lin^331’s-251,205-29RPíkoin Území j v NeB^orskTa pramiky Prenikía do sTk’ KultÚ‘ Bessenska, v stma Easka’ Durínska, strednom neolite do vý-

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

chodného Francúzska, severného Belgická ajužného Holandska, na sever do Sliezska a okolo Odry až k Štětinu. Z Malopolska sa po Visle šířila na Kujawu a okolo rieky San, Dnester a Prut na Ukrajinu a do Moldavská. [230, s. 174] Na lineárnom podklade sa od konca 5. tisícročia začala na území Čiech a Nemecka s presahom na polské územie formovat vypichovaná kultura (4050-3350) s radom lokálnych skupin v Čechách, Nemecku a Polsku. Mala podobný charakter hospodárstva ako kultúra lineárnej keramiky, ktorým bolo sťahovavé, alebo kočovné polnohospodárstvo. Vypichovaná keramika představuje významnú vývo­ jová etapu neolitu. Ovplyvnila vývoj na území Čes­ ka, v Nemecku (vrátane Bavorska, Durínska a oko­ lo strednej Labe) a Polsku, přesahovala na Moravu, západně i východně Slovensko (Velké Raškovce - tu sa dostala zo severu cez Polsko) a prenikla aj do Za­ karpatská. Koexistovala s kultúrou gulovitých amfor. Z vypichovanej kultúry vzišla kultúra lievikovitých pohárov aj únětická kultúra. Významnou bola lengyelská a potom badenská kultúra. (Mapa 4) Vo východnej časti Slovenska sa od neolitu formoval tiszapolgársky kultúrny komplex, v západnej skupi­ ně dominovala lengyelská kultúra s kruhovými stav­ bami - rondelmi s presahom na nemecké a polské územie. Podlá nich je označovaná aj najstaršia stredoeurópska civilizácia. Na začiatku 4. tisícročia vo východnej Europe v stredostogovskej kultúre (súčasť dneprodonskej kultúry) v povodí Dnepra, Donca a dolného Donu v Dereivke v Nadporoží došlo k ďalšej významnej události - k domestikácii koňa a jeho využitiu ako dopravného prostriedku na jazdu i ťažnú silu. Kóň významné ovplyvnil pohyblivost člověka na velkých priestoroch. Vo 4. tisícročí sa súčasne měnili klima­ tické podmienky (výrazné ubudlo zrážok). Domestikáciou koňa začínala prvá z troch migračných vln, ktoré významné ovplyvnili vývoj v Europe. Prvou vlnou z východnej Európy s koňmi a povozmi (po­ chováváním do okrových hrobov) začala medzi 3800-3600 rokmi před n. 1. najma na juhozápad oko­ lo Dunaja (Balkán, karpatská i nadkarpatská oblast až alpská oblast); druhá představuje pohyb Indu lievikovitých pohárov na východ (India, Středná i Malá Ázia - južne od Kaukazu); a treťou bola migrácia 1’udu šnúrovej keramiky z východnej Európy na západ. V 3. tisícročí došlo k dotvoreniu vetiev. Na začiatku 3. tisícročia sa skupiny kultúry lievi­ kovitých pohárov - Árijci, dali do pohybu smerom na východ (2. vlna migrácie). Přešli východnou Európou, kde so sebou strhli skupiny Venetov (kultúra cucuteni—tripolje a šnúrovej keramiky), inú část vytlačili juhozápadne okolo Dunaja na Balkán a na stredný Dunaj. Část migrujúcich skupin přešla Kaukazom do Malej Ázie (známi sú Nésiti—Chetiti, Palajci, Luvijci, Mitanci a i.; Nesiti vytvořili s Chat­ rní — póvodnými obyvatelmi Malej Ázie — ríšu Cheti-

27

tov a Mitanci s Churitmi ríšu Mitani). Hlavný prúd v niekolkých vlnách medzi 2500-1700 rokmi před n. 1. prešiel do Indie, iné skupiny zostali v strednej Ázii (Tochari). Svědectvo o příchode Árijcov do Indie vydali Védy - najstaršia písomná pamiatka Indie, ktorá hovoří o tom, že do zeme dovtedy obývanej pri­ mitivnými Dásuynmi přišli Árijci urastených postáv a svetlej pleti, obsadili úrodnú nížinu riek Indu, Jamuny a Gangy a vytlačili odtial póvodných obyva­ telův graciálnej telesnej konštrukcie a tmavěj pleti - Drávidov, Dásuov a Mundov. Árijci dnes tvoria 4/5 indického obyvatelstva. [185, s. 200] Vo východnej Europe sa v tom čase objavila kultú­ ra keramiky zdobenej odtlačkami šnúry (najstaršie nálezy tejto keramiky objavili okolo Kyjeva). [Mapa 6] Část osídlenia bola strhnutá Árijcami na východ (do Indie, Strednej Ázie i Malej Ázie), část vytlačená na juhozápad. Velká část Venetov sa stala nositelom kultúry keramiky zdobenej šňůrou a pod tlakom zmien klimatických podmienok a v dósledku hladu sa dali do pohybu na západ (3. vlna migrácií). Postu­ povali severne od hrebeňov Karpát, přešli na Mora­ vu, do Čiech i na Slovensko, na dnešně nemecké územie a severně Francúzsko i na Jutský polostrov a do Skandinávie. Iné skupiny sa vydali okolo Duna­ ja na Balkán a na stredný Dunaj a dalej až k Bo­ damskému jazeru a převrstvili aj grécky polostrov. (Mapa 6) Rozšířila sa od hornej a strednej Volgy a Dněpru po Rýn a Holandsko, na juhu po Zurišské jazero, stredný Dunaj a Balkán. Nepředstavovala súvislé územie rozšírenia, ale váčšie a menšie oblasti osídle­ nia. [Mapa 6] S objavením sa kultúry šnúrovej kera­ miky sa ostatně kultúry vytratili. Z kultúry šnúrovej keramiky sa sformoval epišnúrový komplex, na ktorý nadvázujú kultúry bronzovej doby. Do epišnúrového komplexu patria kultúry: Chlopice-Veselé, gorodsko-zdolbická, stryžowská, mierzanowická a zlotská, na ktoré nadvázuje trzciniecka, predlužická a lužická kultúra. [Mapa 7 a 8] Síritelmi kultúry šnúrovej keramiky a epišnúrového komple­ xu boli východoeurópske kmene (Veneti, Bastarni, Peucini a i.). [Příloha 1] Na južnom, podunajskom úseku po badenskej kultúre (2700-2500 rokov před n. 1.) sa na strednom Dunaji rozšířila najprv kultúra Maká (na madarskom území Makó-Caka, na Slovensku KosihyČaka) a kultúra Nyírség-Zatín, patria ešte do závěru eneolitu. Zásah skupin kultúry Chlopice-Veselé cez Karpaty do koštianskej kultúry na východnom Slovensku a do nitrianskej kultúry príchodom cez Moravskú bránu je začiatkom bronzových kultúr v strednej Europe, v ktorých majú svoj vznik tri európske vetvy (keltská, germánská a slovanská) a novodobé európske národy. „Koniec tretieho, celé druhé tisícročie a prvé dve až tri storočia prvého tisícročia před n. I. představovali heroická etapu európskych pravěkých civilizácií... Vtedy bolo toto

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

28

" '■ stredný Dunaj: Sedmohradsko, Slovensko, rianska, otomanská, čakanská, Vatya, madarovská Maďarsko. Rakúsko a Morava - pozn. V. T.) husto pilinská, kyjatická a gávska kultura, popři dalších obývané a neobyčajne bohaté na med, zlato a plodi­ (Mapa 7 a 8) ny a produkty polnohospodárstva. Bolo to obdobie, Obdobie strednej bronzovej doby s mohylovými ktoré poznáme v dějinách ludstva aj ako prvá zlatá kultúrami archeologovia nazvali „zlatý vek v Karpa­ dobu Europ. tohto obdobia vznikli velké tech“. [108, s. 9] Slovensko bolo v tom čase zbro ústorické populácie Európy so svojimi vlastnými járskou dielňou“ barbarskej Európy (vyrábali sa kva­ jazyk nu. narodnými identitami a náboženstvom... litně „liptovské meče“ i panciere pre bqjovnfkov) brmuoi á doba položila ideové a ideologické základy [108, s. 130] Rozvoj bronzovej výroby mal na Sloven­ sucasnej európskej civilizácie.“ [108, s. 9-13] sku velmi priaznivé podmienky v bohatých rudných Za najstaršiu bronzová kulturu na strednom ložiskách médi, cínu, zlata i železa. Sformovalo sa myi archeologovia označujú hatvanskú kultúru ^300 rokov před n. L) s nagyrévskou fázou, do kto- mekolko významných kultúr (mohylové kultury i kultury popolnicových polí) od staršej bronzovei patu aj kisapostacka fáza, ktorá sa stala súčasdoby (od 2300 rokov před n. ].) do neskorei u kultury \(,tya (Protodórovia), popři pitvarošskei. do 1000-800 rokov prod n. 1.), ktorf aju suvislost s balkánským okruhom (v Bulharsku 2 a 1. tisicrocia plynule přešli na metalurgiu železa W Gkna, Novo Najstarsi železný predmet vyrobeni na uzenu Sl Monteoru. popři se—balkánských bronzových kultúrach) Súvisfa sZsX*^ skej studné zakonzervovaný v travertine snolu Ch Henikae>m skupín 2 Vých 3 J Hň l ^'rblkr 4 a 7 (pod/’a J. Ba perí n^ J- De^ra (pZ^“ (Podl’a

'"°

e^'^o

P,asti^ ipZZZ, ^r PancieC 3. Klein k 2' íakan*l Sabíni...“Rimania’ Odchod velkei ěJ+r’ 5? [Pnloha 3] „velkého sťahovania“ ° yvateIstva v troch vlnách Renská. Hustota osídlT^Í, TOt na území bačoval vP4??s2ť e“a P°klesla’ a^ život pozačaIa 700 rokov píed rí Ut(p,redpdchovskd etapa

v!ny sťahovania) a 'j?da P° odchode tretej w^skej kultúry na n*a 8 >»n przed°ch možno sledovať°nrnSkU V niektorých prípaaj do 4- storocia n. I ZáS™”80™ d° 3” niekde bok zvyšky Iudu bronzov^ťrnPUCh°VskeJ kultúl^ ry, ktorá sa na Slově T h ku tur a lužickej kultů“ Momve (&oS * Podobné akn

predn.1.

enz) obJavda okolo 1450 rokov

Lokality s šňůrovou keramikou podia 1 Peška - Buchvaldek (mapa hl. skupin so šňůrovou keramikou v Europe), In: Ainflusse und kontakte aíteuropáischer kulturen (zbomik k 70.jubileu J. Vladára) AÚ SAV a UCF Nitra 2004, s. 104)

Vysvětlivky a poznámky k mapě Středná Európa: szdmedsklT^sradóh r™°TU6'5. t*,sícroCiaPredn *•5lokálnymikulturami:potiská, szákalhátska, szatmárska,esztarská,

yypichovaná kultů™ dtfparížskei kotlinv’Pnndi." v

lAovokorská? gemerská, želiezovská, heihamská,flomberská, Koln-Lindental a ď. vP re !■ iHeiham^ v ^echách 4050), na Moravě, v Bavorsku, v Porýní, s presahom

munzineenská cwA V®FkoPolsko 1 MalopoFsko, vých. Slovensko i Zakarpatsko s lokálnymi skup.: grossgartašská, SžtíSí oberiauterbašská, hilkensteinska, geterslebenská, szamborecká, maličká a ď

rťcenŽ “rozsiahlom území strednej Európy od juhozáp. Slovenska na západ a sever ako

iďne

hranica rozšírenfa kult/”6*?6'1 ? SoP°t,-Blczke-Asz6d)s viacerými lokálnymi skup., je příbuzná s polgárskym komplexom hran ca Z» í ?• "?™U keramikou- ^P^6 >* «r. tok Mamy a Seiny (východně i západně od Paríža) BalkTnA 1 Ar 1,leIvlk°v,tých P°Mrov (3700-2700) od Ukrajiny cez PoFsko po Holandsko a od Baltu na severe po

T'ť?!b,p *1 >'v RakůsUIxWIne «' *”skupiny: *■■Čtsř "'"« M«satoMdská, ”«. « Mherská, sifemskl livničska, je„

Sí SíSF,™k*

,(šc"k“Ja/ska> jordanovská, waltemiensko-bemburská, mansfeldská, horgenská, Pfyn, Mondsee a ď "AA (r°zš,rená 00 Baltu na P° Balkán na 3uhu (Po*" maP“) a °d Jutského polostrova na zápa­ de a po Ukrajmu na východe (Pnpjať až ústie Dnepra) s mnohými lokálnymi skupinami (na mapě nezakreslené)

tiTzandXkn.?!^9 okruh“(koinP|fxll) (4500-3000) s lokálnymi skupinami herpalyskou, Tiszapolgár-Csószhálom-Oborín, Su8 rhzub?dro8kereszttirskou,lažnmaskou,hunyadyhálmskou,balatonskouaBajč-Retzskouskup.-prenikalana juhoP°rského Uz®mia a na Ukrajinu (horný tok Dnestra a medziriečie Horyn-Styr -južné přítoky rieky Připjat*)- Bola podobná a sučasná s lengyelskou kultúrou HJ ’

Východná Európa: hranica rozšírenia kultury cueuteni-tripoPje v prvom, rannom období (4750-3500 rokov pred n. I.) hranica rozšírenia kultúry cucuteni-tripol’je v treťom, poslednom či neskorom období (3100-2250/2100 r. pred n. I.) hranica rozšírenia dneprodonskej kultury (5.-3. tisícročie pred n. L), má šesť skupin: nadporožskú, kyjevsko-čerkašsků volynsku, vychodopolepskú, rogačevskú a doneckú - všetkých šesť skupin představuje rovnaký typ kultúry

hranica rozšírenia stredodonskej kultúry hranica rozšírenia surskej kultúry (asi od 4. tisícročia pred n. 1.); na dolnej Volge od 6. tisícročia bola šeroglazovská kult. hranica rozšírenia hornovolžskej kultúry (5.-3. tisícročie s viacerými lokálnymi skupinami :karelská, donská, poleská, kargopolská, kamská, FaFovská, riazanská, balachovská, valdajská, mrtinská a ď. stredostogovská kultura (4500-3500) v medzirieči Ros-Dneper-Južný Bug-Čieme more. Na homej a strednej Volge sa v období sformovalo viac ako 30 rozličných lokálnych kultůr

južná hranica kundamskej kultúry od přelomu 9.-8. tisícročia. V 5.-4. tisfcročí sa v Pobaltsku sformovala nemanská, narvská kultura a čiastočne aj kultura sperrings - jamkovo-hrebeňové a hrebeňové kultúry, převrstvené až kultšnúrovej keramiky

směry migrácie tzv. „štěpných“ skupin (1. etapa migrácií z vých. Európy) od prvých storočí 4. tisícročia (asi od 3800/3600) do Potisia a na Balkán. Zanechali jámové hroby s pochováváním koňa alebo kolies voza (Iokality:Decia Murejuli v Moldavsku v kultúrach horodi?ta-foltesti i cemavoda a vo všetkých kultůrach polgárskeho komplexu (lokality: Kisvárda, Deszk, Csongrád a ď. na maďarském území; Negatín, Grbar, Svačar v Srbsku; Tuzla vo východnej Bosně; a Skipar-Šuplavec v juž Macedónsku) Pravděpodobný ďalší přesun štěpných skupin do Grécka a na Krétu (asi Pelasgovia) Směr přesunu tzv. „štěpných“ skupin s povozmi a koňmi na poFské ůzemie okolo 3350 rokov pred n. 1. Názvy ďalších kultúr sú uvedené priamo na mapě.

Poznámky: •

Vznik lineárnej kultúry sa zvyčajne uvádza okolo 4500 rokov pred n. 1. a lokalizuje do Alfóldskej roviny v juhovýchodnom Maďarsku, ale na niektorých lokalitách jej datovanie je hlbšie v minulosti (Henhaim, alebo Utice pri Plzni v Čechách má datovanie 4890 rokov rped n 1)

•

tr^ka kultúra bolgrad-aldeny sa rozšířila západně a východně od ústia rieky Siretul do Dunaja. V poslednom, treťom období kultúr,cucuteni-tripoFje bola pohltená migráciou skupin tejto kultúry na západ a na juh

•

trácke kultúry hamangijská (asi 5200-3600) a sávska (asi 5200-4400) sa rozvíjali na bulharském území v prvom období cucuteni-tripoFje

•

kultúra boian (asi 5200/4500-3500) pri Bukurešti s presahom do sever. Bulharska; petrská (asi od 4000)v str. Rumunsku a Sedmohradsku potiská kultúra (asi 4300-3600) v poriečí Tisy a Mureš s presahom na východné Slovensko; - rozvíjali sa v prvom období cucuteni-tripoFje ’

•

kultúra gumelnita (asi 4000-3500) sa od Egejského mora cez Bulharsko rozšířila v Dobrudži, Valašsku až k okrajů Karpát Je variantom kultúry boian a vamianskej kultúry (od 3800/3500, osídlenie okolo Varny bolo však už od 6.tisícročia a možno ešte skór, od 1 .etapy tripoFje)

•

kultúry polgárskeho komplexu (asi od 4500/4000) okolo rieky Tisy po ústie rieky Kriš do Tisy.Na severe přesah na vých. Slovensko a Poř

•

kultúra sžlcuta (asi od 3800) rozšířená v rumunskej Oltenii, Valašsku, severozápadnom Bulharsku, pronikla na Balkán i na stredný Dunaj je spátá s vinčianskou a gumelnifskou kultúrou

•

kultúra cotofeni (z konca eneolitu azačiatku doby bronzovej) sa rozšířila seveme od sálcujskej v Oltenii, západnom Valašsku, Báňáte Sedmohradsku, severových. Srbsku a severových. Bulharsku v poslednom období tripoFskej kultúry. Južne od Dunaja vznikla cernavodská kultúra a od 5. tisícročia přetrvávala gumelnijská Kultúra cotofeni mala vzťah ku kostolackej, vučcdolskej a badenskej kultůre i k Tróji II.

•

kultúra danilo (asi od 5. tisícročia) rozšířila sa v Dalmácii s presahom do Bosny; bola sůčasná so starčevskou kultúrou. Východně v povodí Bosny a v susedstve s vinčianskou kultúrou sa rozšířila butmirska kultůraNa pobrežie Jadranu z Talian. pronikla kultúra impresso cardium

•

archeologické poznatky z uvedených kultúr potvrdzujú kontinuálny vývoj v strednej a východnej Európe medzi 6.-3. tisícročim s neustálou vnůtomou migráciou, ktoré prinášali nové podněty do vývoja, reintegrovali rozvíjajúci sa příbuzný jazyk i společenstvo.

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlěané dějiny

Zostavil

V.

Timura

37

2. FILOZOFICKO-TEORETICKÉ VÝCHODISKA ETNOGENÉZY

„Teraz sa Európa musí zbavit' manipulácií a falšovania dějin. Tak ako sa musí zbavit ochromujúceho břemena určitého přístupu k dějinám. Európa silnejšie než iné svetadiely přežívá prebudenie »památi«. Aj tu platí: ak má pamáť zvíťaziť nad za­ budnutím na chyby a zločiny minulosti a prispieť k tomu, aby sa neopakovali, musí přenechat úlohu vytvořit na báze úcty k dějinám každého jednotlivců spoločnú európsku památ vedeckej a objektívnej historiografie... pre Európu rozhodnutie nespo­ čívá vo volbě medzi tradíciou a modernou. Spočívá v správnom využívaní tradicií, v uchopení dedičstva ako sily impulzu, ako opory, ktorá nám pomaže zachovat a obnovit inú európsku tradíciu, tradíciu tvořivosti... Rozšírenie křesťanstva v starovekej Europe sa dá vnímat v súvislosti s »epochou strachu«“. J. Le Goff: Stará Európa a svět moderny

Mnohé historické události a skutečnosti, ktoré nám historici zamlčali a nechali bez povšimnutia alebo si přisvojili iní, patria do dějin slovanských národov i slovenských dějin. Historici doteraz začiatky našich dějin, ani póvod a začiatky dějin Slovanov nehladali kritickou analýzou historických prameňov, archeologických poznatkov a mytologie, ani v sú­ vislosti s teóriou vzniku a vývoj a řeči a jazyka, ktorý súvisí s vývojom člověka - jeho vedomia. Uspo­ kojili sa s tým, že Slovania sa objavili v 5.-6. storočí nášho letopočtu a bohatú históriu Slovanov a slo­ vanských národov před týmto obdobím přenechali germánským a iným kmeňom a národom, ktoré zo severnej Európy začali pod vplyvom klimatických zmien přesun len před prelomom a zváčša až po pře­ lome letopočtov. Kmene, ktoré uvádzajú antickí his­ torici, bez kritického výskumu antických prameňov vyhlásili za germánské a Európu za germánsku. Zistiť skutočné osídlenie Európy a jej etnické zloženie v poslednom tisícročí před naším letopočtom a v prvom tisícročí nášho letopočtu po takomto generáciami zafixovanom pohlade na dějiny bude zložité. To isté sa zopakovalo po příchode maďarských nomádov, ibaže neskór a na menšom území v karpatskom oblúku. Vznik vetiev na přelome 4. a 3. tisícročia před n. 1. je začiatkom historického obdobia v Europe. Od vetiev vývoj asi od polovice 2. tisícročia n. 1. smě­ roval k samostatným národom ďalšou diferenciáciou vo vnútri vetiev. Prvým národným spoločenstvom v Europe bolo antické Grécko. Přechod od protove­ tiev k vetvám (keltskej, germánskej a slovanskej)

v 3. tisícročí mal svoje sprievodné znaky, ktoré ovplyvnila migrácia skupin lievikovitých pohárov zo strednej Európy na východ. Uviedla do pohybu lud dalších kultúr, zvlášť skupiny so šňůrovou kera­ mikou smerom na juh a na západ a část strhla so sebou na východ. V strednom eneolite sa obyvatelstvo vnůtorne vo vetvách sice diferencovalo, ale migráciami sa etnokultúrne reintegrovalo do nesúrodého, ale jazykovo a kultúrne (v mytologii) příbuzného společenstva bez pevnejšej nadkmeňovej organizačnej štruktúry - do vetiev. Z filozoficko-teoretického hladiska je jedným z najvýznamnejších problémov přístup k niektorým otázkám, medzi ktorými dominuje vzťah medzi existenciou určitého integrálneho společenstva a jeho pomenovaním, názvom, změnou názvu a jeho objavením sa. S tým súvisí otázka, kedy je možné pova­ žovat určité společenstvo za sformovaný subjekt a aké znaky alebo podmienky musí splnit, aby mu bolo možné přiznat kontinuitu a považovat ho za identický, bez ohladu na další vývoj a změnu ná­ zvu. Tu sa v minulosti urobilo azda najviac omylov a v mnohom ešte aj v súčasnosti vzniká vela nedoro­ zumění. Bez vyjasnenia týchto problémov si ťažko porozumieme, lebo konzervativizmus a tradičný pří­ stup k niektorým pojmom alebo kategóriám z jednej védy sa často prenášajú do druhej bez potřebného objasnenia, skór na základe intuície, že sú všeobecne zrozumitelné, jasné a pochopitelné. Zváčša však tomu tak nie je. Aj z týchto dóvodov vznikajú rozdielne přístupy a iné chápanie niektorých vývojo­ vých problémov, zvlášť v otázkách etnogenézy.

40___________ __________________ _______ Aby sme sa, pokial to bude možné takýmto nedorozumeniam vyhli, pokúsime sa nižšie vyjasnit nifktore skutečnosti nášho přístupu k etnogenéze

‘'""J .... ........... í^štini-PeVasgo.iaTu1!“81“’

Ambrovia, pribnani AmbisoíanoJT“*^ AmOskovia - od Osov Sidóni p* v Nonku, -odBastamova iné“) |P07H Basterbini P!„„a ; IPriloll„ 1° ’J"“"' číslovaný odsek 105.] ’ 226’ kniha III,

Póvod Slovenov-Slováknv i roda je v bronzových kultura S. °Yensk®h° ná­ tek archeológovia datujú do 2300 r^k^011 ZaČia’

kultúrnZ

Európy (balkánsCm alV1.Ilzac,e juhovýchodnej kruhových stavieb-’ ZaPJdna skuPina do civilizácie archeológovia neohiň °J V° vychodneJ oblasti Po nZ a ne.0bjav111 k™hovú stavbu - rondel, dnešnom území^love” !?du Jamovych hr°bov sa na kultúry, do ktorvch .a sformovaB starobronzové Chlopioe-veselé (prolom 3 a o're.SkUPÍny kultůry V nich je póvod Qi ' & tisicrocia před n. 1.), a jednotiacim činitelům °V~S!ovakov- Spojovacím komplexem, lengyelskou knir^1 t11SZap°Igárskym bami - r°ndelmi S kruhovymi stav‘ badenská kultúra s vnl onzovymi kulturami bola Prispela k zblíženiu 4. Z,egejskeJ oblasti, ktorá nia na Slovensku (z ycb°dneho a západného osídle-

sídlisk badenskej kulh' °m archeologických 10m území Slovenka 7 Sa nachddzalo 400 na ce-

' Predtým do vveEí.aIaÁna Polské úzehszapolgárska kultúra° ° nek° Polska prenikala a západného Polska lPn & i"? územie centrálneho Wodtó Z ",’engyelská kultúra. nualnym rad: Nyfrség 7^ vyJadruje konti2200P:^amOVych krobo^t (23?0-19™ ~ zásah ^Kostianska (asi od 20003ntka kultura (asi od ZUU0 r°kov před n. 1. - zá-

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny sah kultury Chlopice-Veselé so šňůrovou keramikou zo severu cez Karpaty)>otomanská>pilinsko-kyjatická i gávska kultúra. Migrujúce skupiny z východnej Európy dali podnět na formovanie aj dalších skupin a kultúr v civilizácii juhovýchodnej Európy (Suciu de Sus, Noua, wietenberská, hajdubagos, dyulavarsándska, periamska, vatinská i kultúra Girla Maře - do niektorých prenikol aj vplyv z egejskej oblasti). [Příloha 32 a Mapa 8] Vplyv uvedené­ ho základného radu kultúr prenikal na polské ůzemie do trzcinieckej, lužickej i przeworskej kultúry, ktorej vplyv od 3. a 2. storočia před n. 1. prenikal pre změnu na Slovensko, na Oravu, do údolia Váhu a na územie rozšírenia lužickej a púchovskej kultúry až do povodia Tisy (asi do sútoku rieky Slaná s Tisou). Západná skupina kultúr súvisí s eneolitickými kultúrami Kosihy-Čaka a so starobronzovou nitrianskou kultúrou po prieniku epišnúrovej kultúry Chlopice-Veselé. Kontinuálny vývoj je možné vy­ jádřit nadváznostou kultúr takto: Kosihy-Čaka (2300-1900 - zásah epišnúrovej kultúry Chlopice-Veselé)>nitrianska (2000)>madarovská kultúra (po zásahu skupin z východnej Európy, pitvarošskej kultúry z juhu a únětickej kultúry zo západu vznikol hurbanovský typ)>kultúra karpatských kurhanov (popři južnejších kultúrach: panónskej, kostolackej a vučedolskej so zásahom z egejskej oblasti). V tých­ to bronzových kultúrach je póvod Slovenov-Slovákov. Západnejšie sa šířili řivnáčska, únětická, straubinská, unterwólblinská a dalšie bronzové kultúry. Nadváznosť bronzových kultúr od 2300 do 1500/1300 rokov před n. 1. mala pokračovanie, a nielen v lužickej kultúre. Významným predelom bol vznik mohylových kultúr na začiatku strednej doby bronzovej pod vplyvom skupin a kultúr z východnej Európy i z egejskej oblasti. Na póvod Slovenov-Slovákov — slovenského národa v týchto kultúrach poukazujú aj názory archeológov. Podia J. Paulíka „pilinská kultúra bola vlastně obrodenou kultúrou domáceho hatvanského ludu“, [213, s. 91] ktorý si zachoval svoj kultúrny svět (jazyky mytológiu). Podia V. Furmánka, A. Ruttkaya a S. Šišku analýza historického vývoja obyvatelstva zo staršej doby bronzovej potvrdzuje, že „dominoval po celé obdobie na celom území Slovenska autochtónny vývoj . [105, s. 52] Autochtónny vývoj, ako uviedol T. Kolník, po­ kračoval aj v době rímskej a halštatskej kultúry (vrátane kalenderberskej), ale už na inej úrovni, pretože „nie je náhodné, že materiálna kultúra z oby železnej a rímskej si v týchto oblastiach zachova­ la starobylé črty a osobitý kolorit..., že hmotná kultu­ ra na tomto území má v neskoršej době říms ej ve a spoločných črt s tým, čo v 5. a 6. storočí nášho leto­ počtu už považujeme za doklad najstaršej s ovans ej

kultúry.“ [241, s. 87] Hovořit o Slovenoch-Slovákoch a slovenskom národe v tejto době by napriek tomu bolo pre casne.

45 Aj ked právě v tejto době, sa udiali změny (v polovi­ ci 2. tisícročia před n. 1.), ktoré viedli k formovaniu protonárodných rodin - nadkmeňových spoločenstiev. Začiatok formovania nadkmeňových

spoločenstiev (protonárodov) je teda v mohylo­ vých kultúrach, v kultúrach popolnicových polí a v lužickej kultúre s pokračováním v pú­ chovskej a przeworskej kultúre na území Polska, Ukrajiny, Slovenska, Moravy, Ciech i Nemecka a Rakúska - t. j. asi v polovici 2. ti­ sícročia před n. I. A to bez ohladu na to, že sa ešte na územie formovania nadkmeňových spolo­ čenstiev vklínili dalšie, aj cudzie, nepríbuzné sku­ piny (Kelti a Germáni). S Germánmi došlo sice k poměrně úzkej spolupráci v době markomanských vojen, ale nie k symbióze a k zblíženiu ako s Keltmi (Kotíni, Araviskovia a i.), tým menej k integrácii do nového společenstva. Ciastočne narušili integráciu „rodinných“ zoskupení z rozličných kmeňových substrátov slovanských kmeňov, ale nemohli ju už zastavit, aj ked nebolo jasné, do akých zoskupení vý­ voj vyústi. Kmeňový substrát sa na začiatku nášho letopočtu utiahol do hornatých oblastí karpatského oblúka a do močaristých oblasti v okolí riek (Tisa, Bodrog, Bodva, Hornád, Slaná a i.), ako to uvádzajú aj antickí autoři (Pseudo-Mauríkios v diele Strategikon, Jordanes hovořil o Sclavenoch, že „majú namiesto riadnych miest blata a lesy“. [241, s. 263]). Rozdiely medzi nadkmeňovými zoskupeniami na polskom, slovensko-moravskom (karpatská oblast) a českom i rakůskom území sa v polovici 2. tisícro­ čia črtali už zretelnejšie. Rozpad jednoty slovanské­ ho jazyka polskí bádatelia T. Lehr-Splawiňski a S. B. Berenštejn dávajú do obdobia 1500-1300 ro­ kov před n. 1., aj ked rozdiely neboli výraznejšie a o jednote slovanského jazyka sa hovoří ešte v době velkomoravskej říše. Nebola to však bezrozdielna jednota, ako o tom neskór svedčia aj tzv. redakcie staroslovenčiny (solúnsko-tesálska, moravská, ochridská, bulharská, kyjevská). Nešlo však iba o jazyk. Vývoj v strednej Europe (medzi 1500/1300 až 800 rokmi před n. 1.) je obdobím formovania protorodín - madkmeňových spoločenstiev. Je v tejto súvislosti možné hovořit aj o „Protoslovenoch“ tak, ako sme hovořili o „Protoslovanoch“ či „Praslovanoch“? Ak aplikujeme rovnaké principy na utváranie protorodín - nadkmeňových spoločenstiev, ako sme uplatňovali pri etnogenéze Slovanov v publikácii Dávnověká Európa, potom by tomu nemálo nič bránit. Problémom je, čo si pod týmto pojmom představovat, aký mu dáme obsah. Jazykové a kultúrne (mytológia) rozdiely, ktoré mali základný vý­ znam pri etnogenéze Slovanov tu nie sú tak význam­ né a badatelné, aby mohli zohrávať dóležitejšiu úlo­ hu, aj ked nepochybné v dialektoch určité rozdiely boli. Pod pojmom „Protosloveni“ si nemožno

představovat ešte nijaký konkrétny kmeň ani

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

46 kritérií vydělili tieto tri teritoriálně spoločenstvá. nadkmeňové spoločenstvo, iba substrát mno­ Uvádzajú iba, že Anti sú najudatnejší. Poskytujú hých kmeňov pod rozličnými názvami, z ktovšak dóležitú informáciu o tom, že Sloveni žijú v ne­ rých sa vyprofilovali Jordánovi a Prokopiovi přístupných horách a močiaroch, kde si robia po­ „Sclavi-Sclavini“ a potom Sloveni v 6. storočí n. 1. Jordanes nazval všetky kmene v horna­ třebné východy a obranné opatrenia před napadnu­ tých oblast iach karpatského oblúka, bez ohla- tím a že nepodliehajú jednému panovníkovi. Nebolo du na ich vlastné názvy, spoločným menom, to ešte integrované společenstvo pod jedného vládců, ktoré sa vo vtedajšom kultúrnom svete akcep­ aby sme mohli uvažovat o nejakom začiatočnom tovalo. Pojem „Protosloveni“ („protonárod“) tak štátnom útvare a o národe. Mohlo dochádzať a dovyjadřuje začiatok procesov, ktoré vyústili do sformo- chádzalo k zoskupovaniu a uzatváraniu spoločných dohod medzi kmeňmi za konkrétným, časovo vania nadkmeňového spoločenstvá Slovenov. Významnejšie rozdiely ako jazykové, boli v pro- obmedzeným cielom - najčastejšie v době ohrozenia duktivnom hospodárstve založenom na metalurgii alebo v přípravě vojnových výpadov, ktoré dalším výkovov začínajúcej s bronzovou dobou, popři polno- vojom viedli k postupnej integrácii viacerých kme­ ho.spodárstve. Je to predovšetkým úroveň rozvoja ňov a k formovaniu nadkmeňových spoločenstiev. kovovyroby na Slovensku a v Sedmohradsku v mo­ Dochádzalo k tomu pod tlakom doby z příbuzných hylových kultúrach a v kultúrach popelnicových i nepríbuzných kmeňov na spoločnom území na poh, s ktorými súčasne začína lužická kultúra. základe příbuzného jazyka váčšiny kmeňov. Je to Archeológovia toto obdobie nazvali „zlatým vekom proces utvárania „Protoslovenov“, v rámci lužickej doby bronzovej v Karpatoch“. [108, s. 11] V době pi- a púchovskej kultúry. Protosloveni z tohto hladiska Imako kyjatickej a gávskej kultúry (popři čapredstavujú ešte celý rad samostatných kmeňov tauukq, velatickej, Vatya a dalších) Slovensko pod vlastnými názvami, ktoré žial, zváčša nepozná­ bolo ..’brojovkou barbarskej Európy“. [108, s. 130] me, alebo len s velmi neurčitými předpoklad mi. DoUadqú ich archeologické nálezy (šperkárstvo, Boli to kmene, ktoré osídlili hornaté oblastí karpat­ keramika, kostěné a parohovité nástroje, tkáčstvo) ského oblúka a močiare okolo riek Tisa, Bodrog, na takých lokalitách, ako je Spišský Štvrtok - Myšia Latonca a dalších. Jordanes a Prokopius ich mohli h&ka, nazývaný aj slovenskými Mykénami (vznik vydehí a označit už samostatným názvom - Sclavesuvisi s otomanskou kultúrou), alebo Poprad-Matem, ktorý vyjadřuje integrované nadkmeňové spoloJ^Cer w Žkehja-?reveník s okolitými jaskyňami censtv ,°• Jste P°dIa najaktívnejšieho a možno aj najartefakty badenskej kultury, koštianskej a pilinskej vacsieho kmeňa, ktorý najviac prichádzal do kontak­ 231 predmetov z bronzu, jantáru, kameňa i skla tu s římským svetom. Názvom Sclaveni Jordanes * 8 bronzovou sekerou) - hovoří sa o „spišskom ty­ a Prokopius pomenovali všetky kmene na vyššie pe rozsirenom v severnej a strednej časti karpatuvedenom teritoriu hornatých oblastí Karpat. Med z, >kej oblasti (od Budapešti cez Nitriansky Hrádok na Spis a na východ na Ukrajinu - lokalita Bele). Tuje kmenmi neboli také rozdiely, ktoré by antických v 5in!egračnýřh procesov v karpatskeJ °biai a vvčleůe k hladaniu iného pomenovania I y ?' e, n- ’• vyustili do nadkmeňového sno vi-Sc avidV tr°Ch VeIkých CeIkov: Sclalocenstva Slovenov po vi ouavini, Veneti, Anti. kftoch t°ak^0VeíÍeu’ Protoslovanov (popři Proto-

prvého produkf')Ser^lakOCh^ HaviseI s rozvinutím

od9.storočia n ].ZíT17 aemeck°m území z tohto obdobia zachovaného1'3 J°Venska n®máme -•ich predkov, okrem toho ř P Zna / ° myt°lógii napovest kterých ie ťažk kulturách. Ak společenstvo Protodórov predovsetkým nositelia čakanskej a vatyanSkq kultury a spoločenstvo Protoitalikov pozostávaZ lutlu velatickej a pilinsko-kyjatickej kultúry ■ nstvo Protoslovenov sa formovalo zo skupin luzukej kultury (prve poznatky o tejto kultúre na územ! Slovenska su z 1450 rokov před n. 1. v oblasti •na, podobné ako na Moravě v oblas' . ktoré integrovali zvyškv oiling i kultury a °Va a Sa ° ňorn P°vesL že sa straod Skýtov Pajnom’ kt°rí sídlili niekde na sever ePos, ktorv v R8*6 r°koch sa vrátil a napísal Podia obyvatel akoOViehd0be naZýVaH Arimaspea>

ktorí sú DredmaZ ° 1C° v ePose nazval Aristea. °m eposu na území kdesi severne

Viktor Timura - SLOVENSKO -zamlčane dějiny od Čierneho mora. Arimaspeovia podlá eposu vy­ hnali z uzemia Issedonov, ktorí dali do pohybu Skýtov a ti pod ich tlakom zaujali územie Kimérov. Lenze ako Herodot uvádza, nevie, čo je za úze­ mím, o ktorom som začal rozprávať. Nemožem sa dozvediet o nikom, kto tieto končiny videi a móže o nich niečo povedať...“ [130, IV/19] a iba zo spomínaného eposu vie, že tam sídlili Issedoni. Ďalšie jeho informácie o východnej Europe sú konkrétnejšie. „Počínajúc od trhoviska Borysthenských (toto trhovisko je z přímořských miest najdalej vo vnútri skýtskej krajiny), (předpokládá sa niekde na rieke Dneper, ale doteraz nebolo objavené — pozn. V T.) za týmto trhoviskom sídlili najprv Kaliipidi, čo sú pogréčtení Skýti, a dalej za nimi iný ná­ rod, ktorý sa nazýva Alazoni (ide o Alanov — pozn. V. T.). Ti a Kallipidi ziju celkom rovnakým spósobom ako Skýti, sejú obilie a jedla chlieb, cibulu, cesnak, šošovicu a proso. Za Alazónmi sídlili Skýti oráči, ktorí nesejú obilie pre potravu, ale na predaj. Za Skýtmi sídlia Neurovia a územie za nimi na se­ ver je, pokial vieme, ludoprázdne. To sú národy pri rieke Hypanis (Južný Bug - pozn. V. T.) na západ od Borysthénu. (Dneper - pozn. V. T.) Ais přejdeme na druhý břeh Borysthénu, je smerom od mora prvou krajinou Hylaia a za ňou na se­ ver sídlia Skýti oráči, ktorým Gréci sídliaci pri rie­ ke Hypanis hovoria Borysthenskí, sami sa potom nazývajú Olbiopolskými. (Zvýraznil V. T.) Sídla Skýtov oráčov sa tiahnu tri dni cesty na východ až k rie­ ke menom Pantikapis (asi rieka Vorskla vlievajúca sa do Dnepra z východu - pozn. V. T.) a na sever jedenásť dní plavby proti prúdu Borystheny. Uzemia od nich na sever sú váčšinou pusté. Za pustatinou sídlia Androfagovia, čo je zvláštny národ a nepatria ku Skýtom. Ďalej na sever je už po­ tom krajina pustá, a pokial vieme, nežije tam nija­ ký ludský národ.“ [130, kniha IV/16-18] Východně od Skýtov oráčov, ako uvádza ďalej He­ rodot, za riekou Pantikapis (Vorskla) sídlia kočovní Skýti, „ktorí nič nesejú a neorú“ a na východ zaberajú územie štrnásť dni cesty až k rieke Gerros (asi Severný Donee). To je krajina Hylaia, kde nerastú nijaké stromy. Za riekou Gerros, sídlia královskí Skýti až po rieku Tanais (Don) a ďalej sú Sarmati. Druhů část krajiny za nimi, kde rastů husté lesy, zaberajú Budini. Za nimi je pustatina a za ňou mnohopočetný samostatný národ Thyssagetov, ktorý sa ži­ ví lovom. Susedia s Jyrkanmi. [130, kniha IV/20-22] Pri dalšom popise hovoří o holohlavých a jednookých obyvateloch i o takých, ktorí majú kozie nohy. To sú bájné rozprávania, ktorým ani Herodot neverí, ale uvádza ich tak, ako počul. [Příloha 4] Čo z tejto informácie Herodota vyplývá? Kallipidi a Alazóni (Alani) sú Skýti, aj ked přebrali vela zvykov a spósobov života od gréckych kolonistov, čo však móže byť informácia, ktorú Grék podává zo svojho gréckeho patriotizmu. Druhý aspekt z jeho

55 informácie je sporný, lebo ak najednej straně nás in­ formuje, že Skýti „sejú obilie a jedla chlieb, cibulu, cesnak, šošovicu a proso“ a na druhej straně tvrdí, že kočovní Skýti „nič nesejú a neorú“, je v tom protirečenie. Móžeme preto předpokládat, že Skýti, ktorí „sejú obilie a jedia chlieb, cibulu, cesnak, šošovicu a proso“, boli prinajmenšom zmiešaným obyva­ telstvem Skýtov a póvodných usadlíkov - rolníkov, ktorí sa věnovali polnohospodárstvu. Z Herodotovej správy dalej vyplývá, že „Skýti oráči“ sídlili medzi Južným Bugom a oboj stranně Dnepra (východně od Dnepra asi okolo rieky Vorskla, alebo niektorej dalšej rieky vlievajúcej sa do Dnepra z východnej strany - Psel, Orel, alebo Sejm). Dóležitým záverom z tejto správy je to, že Gelóni s velkým trhovým mestom rovnakého měna, ktoré archeológovia doteraz neobjavili, boli skýtskeho póvodu (podlá prvej legen­ dy Gelón, zakladajúci prapredok bol bratom Skýtá a Agathyrsa, ktorých otcom bol Hérakles a matkou mořská panna). Budini však boli póvodné obyva­ telstvo venujúce sa polnohospodárstvu - Slovania. Rovnako dóležitou informáciou je, že „Skýti oráči“ na východnej straně Dnepra žili až po rieku Gerros (asi Severný Donee). Gréci ich nazývali „Borysthen­ skí“, ale sami sa menovali „Olbiopolskými“. Odtial’ pravděpodobně pochádzal a tradoval sa názov kmeňa „Poljani“ (6. storočie n. 1.) v okolí rieky Ros a stá­ dě asi pochádza aj názov dnešného Polska, aj ked proces, ako přešla táto tradícia do uvedených pomenovaní z dob Herodota nepoznáme. (O rekonštrukciu Herodotom menovaných kmeňov vo východnej Euro­ pe sa pokúsili ruskí archeológovia na mapke, k čomu přidali aj dobové kultúry, čo je velmi dóležité, lebo umožňujú konkrétnejšiu identifikáciu osídlenia kmeňov uvádzaných Herodotom s archeologickými kultúrami. (Příloha 4 - mapku sme doplnili o niektoré dalšie známe údaje a spresnenia). V piatej knihe sa Herodot zmieňuje aj o Venetoch pri Jadranskom moři a o Paionoch. Podia P. J. Šafárika Herodot hovořil o Venetoch pri Adriatiku ako o,,‘Enetoch“ (s apostrofom před „E“) podobné ako Homér (v origináli tvar ,, 'Evezoi “ , ktorý sa v gréčtine póvodné vyslovoval ako „Feneti“ -„Osvexot“). [279, s. 118] Z tejto doby sa spomína jantár dovážaný do Grécka z najvzdialenejších končin Európy od ústia rieky Eridanus (nebola identifikovaná s dnešnými názvami, ale javí sa pravděpodobné, že to mohla byť Visla, Neman alebo Západná Dvina). Jantár sa nachádzal na Baltskom pobřeží, kde ho vlny prinášali na pobrežie a kde v tom čase sídlili Veneti (asi od 3. tisícročia před n. 1.). P. J. Šafárik dalej uvádza, že Plinius st. v Historii Naturalis [226, IV, c. 13, § 94 a 95; XXXVI, c. 2, § 31, 32; XXXVII, c. 2, § 35] upo­ zornil na to, že Aischylos (z obdobia okolo r. 490 před n. 1.) umiestnil dej bájky o Faetonovi na Rhodanu v Galii, na Eridanus, ked si splietol rieku Eridanus vlievajúcu sa do Baltského mora s riekou na severe Apeninského polostrova (Pád) ústiacu do Adriatické-

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčane dějiny

56 0 vome v Galii a Strabón (64 pred n. 1. az 19 n 1.) s dielom Geographia (Zemepis). Spisy vsetkych ho mora. Tento omyl je zaznamenaný v spise . napísaneho roku 390 al uvádzaných antických autorov popři radě dalších, 360 před n. i. Záznam poukazuje na to, ze Venedi z i - mal k dispozícii Plinius st„ ked pisal[Přírodovědu. rajuii jantar pri Baltskom morí bolí Grekom známi Dnes sú tieto spisy okrem Herodotovych a Polybiopodlá měna asi od začiatku 5. storočia před n. 1. weh Dějin zváčša stratené. Jednoznačné z nich však Do tohto procesu vstúpil Pytheas, obchodní vyplývá že prinajmenšom okolo 500 rokov pred n. 1. z Massallie (asi 350-285 před n. 1.), ktorý podlá jeho bol názov Váni, Vanonia a Veneti známy na Balt­ ■. lastných slov preskúmal celu oblast severnej Euro- skom pobřeží a na severe Apeninskeho polostrova, . šak nie je zřejmé, kde sa všade dosta , popři dalších názvoch uvádzaných Herodotom ,i: pieto, lebo názvy ako ostrov Thule, zostal neurci. odborníci sa sporia o to, o ktorý ostrov ide a kde a dalšími antickými autormi. Z polovice 1. storočia pred n. 1. najspolahlivejsie .ý.ide bol. Dostal sa na Britské ostrovy, kde objavil informácie z antických prameňov o osídlení zácín l potřebný na výrobu bronzu) a na pobrežie padnej Európy (Francúzska, Belgická, Holandska mdinávie, ale nevie sa, kde všade zakotvil. Preda Španielska) sú od G. I. Caesara. V Zápiskách pk ,-e na území dnešného Norska a zrejme o vojně v Galii uviedol viacej ako stodvadsat kmeňoMožno došiel aj na Shetlandy, Faerské vých názvov, s ktorými sa dostal do priamych konrovy a azda aj do Grónska, čo je však sporné. Pre taktov, zváčša bojových./17-) Sú aj poměrně dobré lo­ nás je dóležité, že v popise uviedol názov Vannona Vanonia, zem Vanov), odkial tento názov prebral kalizované do oblasti, nie však natolko, aby ich úzeCornelius Nepos (asi 29 rokov před n. 1.) a od ně­ mie osídlenia bolo bez pochybnosti. S kmeňini, které ho anticki historici Mela a Plinius st., aj keď skomo- Caesar uviedol, sa osobné dostal do kontaktu zváčša lene (hovoria o kupcoch „Indoch“, ktorých pri plavbě tam, kde sídlili, alebo - a to častejšie, ako s rukovraj z Indického oceána búrka zahnala k Svévom jemníkmi. Ale nezanechal mapy svoj ich výbojov ani v Sevemom moři, čo P. J. Šafárik vyvracia ako ne- o rozmiestnení keltských kmeňov v Galii. Existuje zmysel a opravuje ho, že išlo o Vindov plávajúcich však římska mapa Galie, aj ked poměrně stručná. Severným morom). [Příloha 5] O náčrt niektorých Caesarových výbojov (lkalo roku 200 před n. 1. sa narodil Polybios v Galii podlá jeho zápiskov sa pokúsil G. Herm. I Pří­ z Arkadie (200-118 před n. L), velitel achajského loha 6] G. Herm vyměňoval keltsko kmene, ktore sa spolku. Od roku 176 před n. 1. žil ako zajatec v Říme přesunuli na Apeninský polostrov a to: Laeri, po podmanění Grécka Rímom) a stal sa jedným Alobrogovia, Cebekovia, Insuburi, Anari, Boiovia, ič.ších antických historikov. Napísal Historiai Senóni, Gaseti, Tauriskovia, Cenomani. Na mapě 12311 o udalostiach od roku 264 do roku 144 před [Příloha 3] súvšetky Hermom uvedeme kelt sko kme­ n. 1. Jeho myšlienky o štáte mali vplyv na N. Ma- ne, okrem kmeňa Gasetov. Zvýraznili sme ich podchiavelliho a Ch. Montesquieuho. Dějiny začal písať čiarknutím zelenou farbou. Namiesto Gasetov sú tam, kde skončil jeho predchodca, grécky historik tam kmene Marici a Lingoni (v niektorých pripaTimaios, (okolo 280 před n. 1.), póvodom zo Sicílie doch sú nepřesnosti v názvoch: Laeri=Laevi, Anaz Tauromenia (či Taoromina). Timaios vo svojej době ri=Anamari, Taurini=Tauriskovia, Libici Lebekodisponoval neobyčajnými znalosťami západných via). V názvoch keltských kmeňov je aj viacero dal­ nn (Galie - Keltov). Podia Plinia st., ktorý mal ších nepřesnosti, osobitne pri kmeňoch Senóni (Sei' b" spisy k dispozícii, Timaios uviedol, že v Senomani- Cenomani), Svesióni (asi Svébi). V Galii vernom moři na jednom ostrove (rozuměj „ostrov“ ;tko ,,hlast osidlenia nazývanom JBanonia“, vzdiale- Caesar kmeň Semnónov neuviedol. (Mapa II a pno u za Caesara v Galii existoval, nenom asi jeden deň cesty od Skýtie, na jar vlny wmohol uniknút jeho pozornosti. jantár. [279, s. 85] Grécke písmeno I' Gaesar uva dza v Galii (polovica 1. storočia I■ sa čita ako „V , to znamená Vanonia - kra­ jina Vanov Lenze vo vydaní Plinia st. z roku 1685 číT n c mea Senónov (a Cenomanovi \mned/irie«to'°ire -eina JudozaPadne od Parísov. Počas keltHrnluin, ako uviedol P. J. Šafárik, z nezná mých priem změnil nazov „Banonia“ na „Raunonia“ ninlto1^01! SP°'U S kmeňmi přešli na Apeům sa -trutili stopy po slovanském osídlení v Po’ žtovtíiO1°QStrovausadili sana východe Padskej ní-ku. Další z antických historikov, Poseidónius Spomína^ enonov S’a^ali až k Jadianskcmu moru. před n. l.j napísal históriu Říma od roku 285 nrpJU V Sav’s^ost' s vojnou Rimanov roku 146 do roku 63 před n. I.. v ktorej spomínal Keltov vktoreip” ’ proG Senónom, Etruském a Bojem, a Germanov tool prvý, kto okolo roku 90 pred n 1 ko čon.AT^ na a vWraždovali všetpouz.1 nazov Germania“ a „Germáni“ a tým dal sno aa ’ ženy, děti as^ locny nazov kmeňom nordickej vetw to 1 ■??' I»hyb 2„ „a juh, Pri plVse XlL Vacali nie vvehadzal aj z Pythea. Na nich no • & Germa' lostrove kelfekéím h P°razk“h na Apenimkom po■Oval G. I. Caesar (100-44 pred n I ?na^° nadva~ »«i 3^ storočia prod n. 1. pred n- k) so Zápiskami ského ostrova i Gojovia- ktori odišli z Apenin"™ neskor, zastali v čechách naPtred.

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

nom Dunaji. Senóni přešli asi Moravou až na polské územie medzi Odru a Labe. Kelti s laténskou kultúrou bolí od konca 3. storočia před n. 1. usadení pri Odře u Opole (na územi Lugiov). Polskí bádateha predpokladajú příchod týchto Keltov z Moravy Strabón pravděpodobně tento keltský kmeň me­ dzi Odrou a Labe namiesto Senónov označil nepresne ako Semnóni a považoval ho za germánsky kmeň. Lokalizácia medzi Labe a Odru je příliš široká a zahřňa aj územie na 1’avej straně Odry pod Opole. Semnóni sa v dalších historických udalostiach medzi germánskými kmeňmi neuvádzajú. O spolehlivosti, či skór nepřesnosti Strabóna svědčí aj dalšia jeho informácia, podlá ktorej „Kimbri, ktorí sú lúpežní a kočovní, podnikali výpravy až do blízkosti Maiótskeho močiara (Azovské more - pozn. V. T). Podlá nich dostala svoje měno úžina Kimerský Bospor, číže Komberický, pretože Gréci hovoria Kombrom Komeri.“ [272, VII, 2, 2; [241, s. 127) Strabón si tu očividné poplietol Kimbrov (keltský kmeň) s Kimérmi (kmeň příbuzný Skýtom), aj ked časový rozdiel objavenia sa Kimérov pri Azovskom moři oproti začiatku aktivity Kimbrov (Cimbrov) v strednej a západnej Europe je viacej ako 600 rokov. Od Strabóna nepřesnost o Semnónoch-Senónoch medzi Odrou a Labe převzal Tacitus [289, s. 64 ods. 39] a po ňom aj Ptolemaios. [272, s. 118 - kniha II, kap. 11, § 11,] Tacitus ani Ptolemaios však Semnónov dalej neuvádzajú v nijakej inej súvislosti. Příslušnost tohto kmeňa ku germánským kmeňom a jeho názov preto vyvolává otázniky. Na mapě Galie z roku 1467 zhotovenej Nicolasom Germanicom sú južne od Parísov a severnejšie od Carnuntov uve­ dení Senóni a severne nad Parísmi Svesióni. [Přílo­ ha 7] Semnóni uvádzaní v Germánii sú podlá toho keltskí Senóni a nie germánsky kmeň. O keltských kmeňoch v Galii existuje viacero máp spracovaných podlá prameňov antických historikov, z ktorých uvádzame aspoň najzaujímavejšie. [Přílo­ ha 7, 8, 9] Antickí autoři v strednej Europe najváčšiu po­ zornost věnovali germánským kmeňom, ale nepresne a bez rozlišovania medzi germánskými, keltský­ mi a póvodnými rolníkmi - Slovanmi, medzi ktorých začali prenikať najprv Kelti (od 450 rokov před n. 1.) a potom asi o 200-300 rokov neskór germánské kmene. Pramene a informácie antických autorov často skreslujú vtedajšie skutočné osídlenie. Pre poznanie stredoeurópskej minulosti sú však základ­ né, ale vyžadujú kritickú analýzu s prihliadnutím k súčasným poznatkom z rozličných vied (archeológia, jazykověda, analýzy DNA). Antickí autoři sami bezradné přiznávali, že nevedia, kto sídlil východně od rieky Labe, že nepoznajú Bastarnov ani Sarmatov, ktorí tam majú podlá správ sídlit, ani iné kme­ ne východně od Labe. Územie nad středným Dunajom pre váčšinu antických historikov ešte aj na pře­ lome letopočtov bolo, podobné ako pre Herodota, ta-

57 bula rassa, kde údajné podlá pověstí sídlia holohla­ ví od narodenia, jednookí lúdkovia a pod. Strabón [273, VII, 2, 4] napísal, že „nám sú známi ti, ktorých sídla sa rozprestierajú od ústia Rýna po ústie Labe... Avšak (kmene) z druhej strany Labe smerom

k oceánu nám ostávajú naskrze neznáme. ...ani Rimania ešte nepostúpili za opačný břeh La­ be;... (zvýraznil V. T.) Čo je však za Germániou a čo iné sa nachádza za tým? Třeba tam hovořit o Bastarnoch, ako sa to spravidla předpokládá? Nie sú ešte před nimi dajaké iné kmene? ...či tam nebý­ vá aj iná ludská rasa, usadená medzi morom a východnými Germánmi...(?) Nepoznáme ani Bastarnov ani Sarmatov...“ [241, s. 141] Územie Bastarnov, Tyregetov a Sauromatov vymedzuje od Rýna až po rieku Tanais (t. j. po Don). [241, s. 125; [249, II, 5, 30] Ale neznalost osídlenia medzi Labe a Donom Strabónovi (ale podobné aj Tacitovi, Ptolemaiovi a dalším) vóbec nebránila, aby spomínané kmene ra­ dil ku Germánom, až na výnimky a vyslovené po­ chybnosti o germánskej příslušnosti pri niektorých kmeňoch (Bastarni, Sidóni, Osi a i.). Teoretici 19. storočia výnimky, v ktorých vyslovil pochybnosti o příslušnosti kmeňov ku Germánom, nevzali do úvahy. Viacerí antickí autoři přitom o osídlení vý­ chodně od Labe preberali údaje od predchodcov aj s omylmi. Antickí autoři nerozoznávali ani medzi kmeňmi Keltov a Germánov. O Sarmatoch a Bastarnoch vě­ děli iba z počutia a o Venedoch skór iba čosi tušili. Zmieňujů sa o nich len okrajovo. Kmene východně od Labe a severne od stredného Dunaja považovali za Bastarnov a Peucinov a nevedeli o koho v sku­ tečnosti ide, preto ich radili k Sarmatom (niekedy aj ku Germánom). Do nadkmeňového společenstva Bastarnov začleňovali aj Sidónov, Búrov, Anartov i Lugiov. Lugiovia podlá Tacita pozostávali zo siedmich kmeňov a obývali najváčšie priestory. [241, s. 144] Pri analýze antických prameňov na rozlišovanie etnického póvodu menovaných kmeňov je třeba volit pomocné kritériá, ku ktorým nám antickí auto­ ři poskytujú informácie, aj ked skromné, ked charakterizujú jednotlivé kmene. Najzložitejšia a najmenej prehladná situácia je z hladiska údajov I. G. Caesara a Strabóna na seve­ rozápade, pri ústi rieky Rýn a Maas. Podia I. G. Caesara západně od Rýna a rieky Maas sídlili ger­ mánské kmene Belgov, popři dalších germánských kmeňoch (Eburoni, Kondruzi, resp. Condrusovia či Conrosovia, Cerozovia resp. Caerosovia, dalej Seduni, resp. Sedusiovia a Pemani, resp. Caemani - všetko nepřesnosti v zaznamenávaní a přenose názvov). Medzi dalšími germánskými kmeňmi Caesar menuje Tribokov, Markomanov - vtedy ešte sídliacich pri Rýne, Vangiónov, Nemetov, ale aj Usipetov či Usipov, Tenkerov (Tenctherov) a Ubiov. Pri Usipetoch, Ubioch a možno aj Tenkeroch vyvstává otáznik nad ich germánským póvodom, lebo boli pod ochranou

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

58 galských Treverov. [52, s. 79] Ďalšími otáznikmi su .roní a Kondrusi. Podlá Caesara ide o kmene, kl ■■ :-rc-idlili za Ryn kutocnosť je ina. Poukazuje na spoločný póvod, aj ■■■• " sa nezachovali poznatky a možnost zostavit jeho hi-innu. Podobné móžeme uvažovat aj o kmeni andalov aj ked v danom pnpade móže ísť už o asi­ milovaný kmen Su to súvislosti viažuce sa k přícho­ du Vanov na polské uzemie okolo 3350 rokov pred n ' |,odobne ako názvy odvodené od Venetov maiú >mi>lost s nugrujucimi skupinami so šňůrovou ke numtam koncom 3. tisícročia pred n. 1. EšteZod nejste sa javia kmene, ktorých nám ° na zaciatku „suo“ a „sua“ (Suavi Suoveni) Nazna“ X“/‘LTř, genetických s XX*remá.nřtr"ie -

obyvatelstva - Slovanů OernC^ť"l™ r°lnickom

kmene ■* ■ ich na jeden rok aj s územímP Tacitus> dělili kolko majú odevzdat obilia d h a predPis°vali im, m o. 59| Celk^°“XtoebGhteta-

a ako sa s tym svojvolné narábaln na neskór vydávaných mapách.

Germanie

Na rozdiel od máp uvedených v přílohách, osídle­ me strednej a západnej Európy na přelome letopočtov po analýze málo přibližné podobu, ako je zná­ zorněné na mapě číslo 14. Nevyjasněnou otázkou zostáva póvod Kimbrov, Teutónov, Ambrónov a Ambisoťanov. Póvod Ambrónov a Ambisoťanov, ktorí sa přidali ku Kimbrom a Teutónom, ked tito prechádzali Norikom na dobro­ družné výpady do západnej Európy vyplývá z informácií dalších autorov. Podia G. Herma „Teutóni a Ambróni takmer naisto neboli Germáni, lež Kelti alebo příbuzní Keltov. Naproti tomu Kimbrovia asi naozajpřišli zo severných oblasti, v ktorých prekvitala vysoko vyspělá kultura bronzovej doby.“ 1128, s. 181] Vysokou bronzovou kultúrou na přelome vekov však disponovali Kelti - laténska kultúra, nic Ger­ máni na Jutskom polostrove a v Skandinávii. Po­ vodně sídla Kimbrov (Cimbrov) niektori antickí autoři (Caesar aj Tacitus) umiestňujú na severomorské pobrežie k ústiu Rýna, teda do blízkosti, kde mal sídlit kmeň Atuatukov, považovaný za potomkov Kimbrov a Teutónov. [52, s. 611 Podia G. I. Caesara „Atuatukovia (sídliaci medzi Rvnom a riekou Maas na severe pri ústi rieky - [mapa 111) boli potomkami Kimbrov a Teutónov." [52, 8. 611 O zázemí keltských kmeňov na nemeckom území na přelome vekov svědčí ajlínia opevněni široká při­ bližné 400 km od severozápadného cípu českých hra­ níc (na západ od českého města Aš - poznámka V. T.) po Rýn, alebo ako ho opisuje G. Herm, .. čo je v Tacitovej lum'ilU- veT’ Vindinates’ Visuentani, Vettio..." ' "'."'li zodpovedajúce dobovej realite a čo nie sam nebol v Germánii a Germániu napísal na zaklade starsich prameňov, ktoré už neodpoveda" 'te, alebo podlá informácií, ktoré sa k němu .... 111 sPr,)Stredkovane od navrátilcov z vojnových [227] textv tret ’n'us> st-, Kapitoly o přírodé, vyprav a stretov s Germánnú • vuJnovycn Strataa, čerpá] p[™a *•"“ ^ov, infonnáciu 1 ? ’du talt,v PrckU naa este z roku a z cestopisu J G. Keyszlera z roku 1776 až do 17.-18. storočia. pneom nemáme tn no h Srbov. ale tvch ktorýchsnn ' .mys11 lba lu‘ tt.) ‘ Pommaju vyššie uve-

Nemozu preto prekvapovať informácie v n' nych prameňoch. podlá ktorýcb i P °m' . n i „. .i . ,rych na přelome 1 a 2 K 1 “**«« KMmm Obodrttov]

Veletov Lužičanov, Dalemincov Srbov a dalšie tádzame okolo Oldenburgu, Lubecku, Erfurtu, Brfrik". v blizk“li .™dy' ,G(,‘hy ’ Erf«»7vlášt početné boli ich sídla medzi Bamberkom na hornom toku Mohanu a Regensburgmn na Dunaji. [84 s 30] Nemožno preto ignorovat ani správy arab­ skýchcestovatelov, aj ked sa historikem zotrvávajúcim na teoretických konštrukciách 19. a 20. storočia nepozdávajů. AI Mascudi v Kmhe poučení z polovice 10. storočia hovoří o „slovanských Nemcocft na Du„n;;“ Al-Qazwiniho z 13. storočia n. I. zase o nemeckých mestách, ktoré sa „nachádzqju v krajině Slovanov“ - ide o mestá Soest (Sušit) a Paderborn (Watarburuna). Tieto města lézali na obchodnej češ­ te z Mohúča na východ. G. Jacob sa nazdával, že pod Slovanmi al-Qazwim myslel Neman 221, s. 73> 83-84] Historici prijímaju s rozpakmi uvedené sprá­ vy, ako aj to, že podlá arabských cestovatelov „vůčSina severských národov hovoří po slovansky, lebo sa pomiešali so Slovanmi. V/ wh patria kmene Nemcov, Madarov, Pečenehov, Rusov a Chazarov." [221, s. 118] Překladatel arabských sprav o Slovanoch J. Pauliny poznamenává, že ../// >. J sáných západoeurópskymi, zvačša německými analistami. Anticki autoři o Slovanech nemalí ešte povědomost. Preto sa deformai idleni strednej Európy, vrátane dnešných uzenu osídlených ně­ mecky hovoriacim obyvatelstvem, len velmi tužko identifikujú a dávajú do reálných súvislosti, a ešte tažšie sa presadzujú do povodníma Europanov, zvlášť západných, zvyknutých diktovat Europe svoju vlastnú představu s mocensko-ideolo: predpojatosťou a nadradenostou. Caesar za germánské kmene vyhlásil Hurtidov, arkomanov, Tribokov. Vangionov, Nemetov. Sedusov, Svébov a Heduov (na čele Heduov 1 ledunov, ked Presh Rýn stal Ariovista). [52, s. 48] Belgovia SÚ germánského původu, ale medzi knimnu. ktoré menuje ako kmene Belgov, sú ty galské (keltské) mene, ako sám uvádza. Ale nespecifikuje, ktoré sú e s e (galské) a ktoré germánské. Medzi tvmito on nu uvádza Belovacov, Nerviov, Airebatov, tanov, Moriňov, Menapov. Kaletov, \eliokasov, jr,m?lan °V’ ^tuatukov. Priamo za germánsko označil nemír/20a Eburónov, Cerózov a Pémanov, ČO však p ' Z° povec^ak eelkom skufot I ’. s. 51] usadenýchVn?en0Val ť*® >k"1’"1" k,neň°V ych na pravom břehu Rýna: Ubiov, Usipetov,

Viktor Timura - SLOVENSKO - za m lean é dej i n y

66

Tenkerov, Sicambrov (velkých a malých), ktorí spoali s Caesarom v Galu, lebo cehh zn* , « tlaku Svébov, ktorí ich chceli vyhnat na zapadnu (la vú stranu Rýna. Podlá popisu by to mah byt Kel . Podlá Caesara Ubiovia sú vyspelejsi ako Germa , spóeob života. 52, s. 78] p otuacn su podia něho aj Usipeti a Tenken, ktorých napokon Svébi vyhnali za Rýn. Prešh na mocariste územie Menapov. Na útěku ich na cas pnchyli i Sigambri. [52, s. 135] Z týchto nie celkom jasných informácií je možné usudzovať, že Sicambri, Usipeti, Ubiovia a možno aj Tenkeri neboli germánské kmene na právej (východnej straně Rýna), ako to dalej podporuje aj názor Tacita. Tacitus najprv po Caesarovi považuje kmene Vangiov, Tnbokov a Nemetov na břehu Rýna za„nepochvbne germánské“. Pri kmeni Ubiov je na rozpakoch, či ide o germánsky, alebo keltský kmeň, lebo Ubiovia, ako uvádza, „radšej sa nazývajú Agripínčanmi podlá zakladatelky svojho města a nehanbia sa za svoj původ; kedysi přešli Rýn... [289, s. 60] Podia G. Herma kmeň Ubiov sa objavil v ob­ lasti medzi Teutoburským lesom a Westerwaldom, a ..dodnes nevieme, či ich třeba zařadit medzi vyzná­ vačův Lugových, alebo Odinových“. [128, s. 182] Lug bol keltský kult podobný germánskému Odinovi. Oba kulty stáli na čele vojska, ibaže Lug keltského a Odin germánského. Z Tacitovej charakteristiky Chattov, móžeme s velkou pravdepodobnosťou usudzovať na keltský póvod, aj ked ich Tacitus označuje za germánsky kmeň, lebo sídlili v Germánii. Chatti podlá Tacita ..len čo dospejú, nechávajú si narásť vlasy a iba ked zabijú nepriatela, vzdávají! sa tejto podoby, ktorou sa žasl ubili a zaviazali statočnosti. Až nad krvou a koristou si dajú ostřihal vlasy a bradu a vyhlasujú, že len vtedy zaplatili cenu za svoje narodenie a sú hodni vlasti a rodičov... Najodvážnejší muži nosia nary.se železný prsten (a v tomto kmeni je to zname­ ním potupyi ako puto dovtedy, kým sa nevyslobodia zabitím nepriatela.“ Chattov umiestňuje Tacitus do hornatého pásma v strednom Nemecku slovami II. rcýnsky les svojich Chattov sprevádza a zároveň S nimi konči“. [289, s. 61] Ich susedmi boli Usipi a Tenkeri pri Rýne. Predtým pri nich žili Brukteri a teraz sa tam nasťahovah Chamavi a Angrivarovia za ktorými sů Dagubini a Chasuariovia a potom Frísi pri Oceáne. Tacitova charakteristika Chattov nezodpovedá charakteristike germánských kmeňov. Je typická pre Keltov, ktorí lov na lebky povýšili na kult čo im vyniedo prívlastok „lovci lebiek“. Keltskí bójovníci-jazdci si přivazovali střapce odřezaných hláv nepnatelov na svoje koně a doma si z nich robili zbierky. ktoré podlá zvyku svědčili o statočnosti majitela a rodu. To sa vztahuje aj na Batavcov lebo ako Tactus dalej uvádza, Batavci „volakedy patřili do kmena Chattov a kvůli domácím rozbrojům pre

,li na tieto miesta, kde sa stali súčasťou rímskej rís 60] Batavci sídlili na území medzi neka­ ji Rýn’ a Maas před ich vyústěním do morm Batavcom sa podobali aj Mattiakovci, kton sa před násilným presťahovaním Rimanmi utiahli do hor. Ku kmeňom, u ktorých sa vedu spory o povod patna *pburom Podlá autorov Encyklopedie of Indo-EuLean culture [961 název je keltského povedu a v oblaiti kde mail sídla, archeologicky výskům preukazal silný keltský vplyv. . K Tacitus menuje cely rad kmenov (okrem uz spomínaných Cheruskov, Fosov, Kimbrov, Svébov, Tenkerov, Semnónov a Longobardov, menuje Reudingov Ávionov, Anglov, Varinov, Eudosov, Suardonov, Nuitonov, Hermundurov, Nanstov, Gotov, Rugiov, Lemoviov a i.). Iste, ide zváčša o germánské kmene’ ktoré sme sa usilovali umiestniť do mapy, [Mapa 13] pokial’ informácie aspoň trocha naznačo­ vali územie osídlenia. Za germánské kmene Tacitus vyhlašuje na Rýne Treverov, Nerviov, Vangionov, Tribokov a Nemetov (v 3. a 4. storočí sa integrovali do nadkmeňového spoločenstva Frankov). Medzi ni­ mi sú však aj negermánske kmene, keltské aj slo­ vanské. Na základe súčasných poznatkov sa nedajú jednoznačné identifikovat. V závere Germánie Tacitus hovoří ešte o kmeňoch za Germániou. Menuje kmene Peucinov, Venedov, Fennov, Suinov (mohlo ísť o Suomov - Fínov, ktorých označuje aj názvom „Fenni“), Aestov (Estov, neskorších Estóncov) a Bastarnov, ktorých radí k Peucinom. „Som na pochybách, či mám národy Peucinov, Venedov, Fennov rátat' ku Germánom, či k Sarmatom. Hoci Peucini, niektorí ich nazývajú Baštami, sa ponášajú jazykom, spósobom života, sídlami a príbytkami na Germánov. ... Kedže sa niiesa/ii 80 Sarmatmi, svoj zovňajšok majú tak trocha zohyzděný ako Sarmati. Aj Venedi přijali vela zo Sarmatskyeh mravov...“ [289, s. 68] Peucini či Bastarni a Venedi resp. Veneti mali spoločný etnický póvod a příbuzný jazyk Slovanov. Nepatria ku Germánom ani k Sar­ matem. V Germánii medzi menovanými kmeňmi nie sú Burgundi, Vandali, Duringovia, Alaniani, Sasi, Anglovia ani Frankovia - velké nadkmeňové spoločenstvá formované až v 3. a 4. storočí n. 1. /2:,J Antickí autoři nepoznali, ako uvádzaju, „Bas­ tarnov ani „Sarmatov“. Mali o nich iba sprostredkovane neurčité informácie. Najčastejšie hovoria ° IpCi V. kraJ’ne medzi Labe, Dunajom, Severnym a ts ým morom - v Germánii a Sarmatii, rozprestierajúcej sa po Don. Ide o rozsiahlosť emia, a é nemá nijaké iné zo spomínaných spolocenstiev (Kelti, Germáni).

kmene nepřišli do Tudoprázdneho roTnírt™ seoJ)ecne sa uznává, že išlo o usadené dárskveh Spo ocenstvá s Pěstováním polnohospomestnan'P° cllovom zvierat ako hlavnvm za­ to boli zaT a Sp°s°bom obživy. Spor sa vedie o to. co mene, kam ich zařadit, aký bol ich póvod.

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny Přitom je evidentně, že v prevažnej miere to boli slovanské kmene. Germánské kmene, ktoré na Jutskom polostrove a v Skandinávii nepoznali železo (bronzová výroba na Jutský polostrov prenikla medzi 2000-1700 rokmi před n. 1.), ani pestovanie plodin, potřebovali po svojom přesune na juh niekolko storočí - v podstatě až do 3. storočia n. 1., aby sa oboznámili s kovovýrobou (železom) a pozdvihli na vyššiu úroveň, podobné ako určitú dobu potřebo­ vali Kelti po svojom přechode Rýna okolo roku 450 před n. 1., aby si osvojili halštatskú kultúru a vytvořili laténsku kultúru. Svedectvom změny správania sa germánských kmeňov je utváranie velkých nadkmenovych spolocenstiev v 3. a 4. storočí n. 1. a zánik germánských kmeňov, ktoré menovali Strabón, Plinius st. a Tacitus. Súčasne s tým začal boj proti slovanským kmeňom s ich podriadovaním a předpisováním dávok potravin a iných prostriedkov živobytia germánskými kmeňmi, ktoré sa věnovali vý­ bojem. S výbojmi postupovalo zjednocovanie germán­ ských kmeňov, ktoré směrovalo k utvoreniu štátnej organizácie spolu s utvořením germánského národa. Velký počet Slovanov začal byť germánským kmeňom čoskoro na ťarchu, nehladiac na to, že ohrožoval ich záujmy. Časť slovanských kmeňov sa medzitým stiahla z póvodných sídiel do horských a zalesněných oblastí (Harz, Durínsky les, Vogézy - oblast Fuldy, Westerwaldu, Hunsrúcku a Taunusu - teda aj do okolia Mainzu a Franfurtu nad Mohanom), kde ich nachádzame ešte na přelome 1. a 2. tisícročia n. 1., naj­ ma však v severnej a severovýchodnej časti dnešného Nemecka v priestore Oldenburk-Lubeck-Magdeburg-Paderborn (nadkmeňové spoločenstvá Obodritov, Luticov a Pomorancov s celým radom dalších kmeňov). Podobná situácia bola v okolí Erfurtu, Bamberka, Regensburku a v Bavorsku, ako o tom píšu arabskí cestovatelia, ale aj nemeckí autoři z přelomu 1. a 2. tisícročia n. 1. [Poznámka 22]

c) STŘEDNÁ EURÓPA NA ZAČIATKU NÁŠHO LETOPOČTU Kmene Helvétov sídlili na západnej straně Álp a ich osídlenie sa tiahlo západně okolo Zúrišského, Ženevského a Bodamského jazera na sever až do medziriečia Rýn-Neckar-Mohan. Osídlenie vý­ chodně od Helvétov medzi Bodamským jazerom, prameňom Rýna a medzi Dunajom a Alpami nebolo keltské. Podlá Strabóna „na krátkom úseku sa k jazeru (ide o Bodamské jazero - pozn. V. T.) primykajú Rhaeti, váčšiu časť brehov obsadzujú Helvéti a Vindelikovia. Potom prichádzajú Norikovia a pustatina Bojov. Všetky národy, ktoré žijú v tejto oblasti až po Panóniu - ide zvdčša o Helvétov a Vindelikov - obývajú náhorné roviny. Rhaeti a No­ rikovia vystupujú až k alpským priesmykom, kedže

67 jedni sa dotýkajú Insuburov, (na južnej straně Álp v Taliansku - pozn. V T.) druhí zasa Karnov a kraja okolo Aquileie.“ Polohu Vindelicie vymedzuje me­ dzi prameňmi Rýna, Dunaja a Bodamským jazerom. [241, s. 111; [Příloha 2; [Mapa 12] Aj podlá českého historika J. Chlubného Raeti „neboli keltského póvodu“. [Prameň: www.antika. avonet.cz] Patřili k póvodnejším obyvatelům (asi potomkovia migračných skupin kultúry keramiky zdobenej šňůrou alebo vypichovanej a možno ešte staršieho póvodu). Potvrdzuje to aj poznatok z „Po­ věsti vremennych let“, ktorý uviedol aj O. N. Trubačev k Noriku, kde sú Norici uvedení ako „Narci eže suť Slovene“ („I lapím e>i ách Rimania obrátili pozornost do Nadalpska. i )cta\ ianus .31 před n. 1. až 14 n. 1.) preniesol expanziu do Ilyrika a na územie medzi Alpami i [hinajoin. lúiku l’> před n. 1. si podrobil Panóniu a Dalmáciu, v rokoch 13—11 před n. 1. v nemilosrd­ ných a krutých vojnách si Rimania podrobili Ilýrov. Tiberius C. Nero (14-31) roku 15 n. 1. při Bodamskom jazere porazil Vindelicov a z Vindelicie a Raetie Rimania urobili dve nadalpské provincie: Vindeliciu a Raetiu s hlavným mestom Vindelikum (dnešný Augsburg, kým hlavně město Raetie bolo dnešně město Chur). Pod Římsku nadvládu sa dostalo aj Noricum. Tiberiovi C. Nerovi a D. Klaudiovi pomohol k vítazstvu král Norika Voccio, spomínaný aj v „Zápiskoch“ G. I. Caesara. /24-* Na památníku v alpskom priesmyku La Turbie nadaleko Monaca, postavenom na počest vítazstva cisára Augusta, sa medzi přemoženými alpskými národmi v nadalpských vojnách uvádzajú: Iríinipiliovia, Kamúni, Venoťania, Ambisoťania, Verusania, Velnanovia a dalšie kmene. [128, s. 206; [Příloha 2; (Mapa 141 Podia G. Herma „o Ambisoťanoch vieme iba to. :e :ih v salzburském Pinzgau a bolí susedmi Tauriskor, usadených východně od nich, a Alaunov a Raurakov usadených južne od nich... Ich hlavným mestom bolo oppidum na Bilvergu při Saalfeldene... -'••stah po nich názvy riek, údolí a krajov, například gau, ktorý sa údajné vyvinul z Bisontia (týmto názvom zostala pomenovaná rieka - pozn. V. T.) či Rouru (tak sa volá obec nedaleko Zell am See) “ 1128, s. 207] Spominané kmene patřili medzi tie skupiny, ktoi podia G. Herma „šiky vystahovalcov tiahli po­ zdi: Labe a Odry, část ich ozbrojených sil prenikla a: k Alpám a do Itálie... a z nich sa vyvinul národ

4 a C\^VOdne Sa P°dla Všetkéh° me^vali Ambrom. (128, s. 105] Ide o skupiny, ktoré přišli v druhuj 8 tretej vine velkého stahovania národov doby bronzovej medzi 1000 - 800 rokmi před n 1 a kton do Tahanska a seveme od Álp priniesli znanu talurpe zeleza z rud a jeho spracovania a vytvonh halstatsku i kalenderberskú kultúru doby zeleznej v Europe. uituru

Metalurgie železa z rud a jeho spracovanie boli známe na územ. Slovenska od polovice druhého fa. zn - • nred n 1. Nález z gánovskej travertmovej studné datovaný poměrně presne pomocou uhlíkovej metody anorganických zvyškov zakonzervovaných v travertine spolu s nájdeným zeleznym kosakom je datovaný do roku 1465 před n. . ’ Do tejto kategorie patna aj Veneti na Apemnskom nolostrove spolu s Venetulanmi na západnom pobřeží Apeninského polostrova v Latiu (podlá Venetov do­ stali pomenovanie mestá „Volaterrae“ - predtým „Velathri“, „Vetulonia“ či „Vetluna“ i „Portus Veneris“ na myse v Apulii pod dnešným mestom La Spezia oproti ostrovu Elba). [225, s. 535; [Příloha 3] Rovnaký póvod majú Venoťania v Bretani, Venelovia a Ueneli v Nor­ mandii, ktorí v době Caesarových vojen v Galii už bo­ li asimilovaní a zachovali si iba póvodný názov. Medzi asimilované kmene by mohli patřit aj Lemkovikovia či Lemiovia (kmeň Lemkov sa doteraz uchoval na východnej polsko-slovenskej hranici a archeológovia kmeň Lemikov poznajú aj na baltskom pobřeží), alebo Ambibarovia, popři Ambroch či Umbroch. Ale mohli k nim patřit aj dalšie kmene v tejto oblasti. [Příloha 2, 2/b, 13; [Mapa 14 a 16] Informáciu o osídlení na strednom Dunaji z prelo­ mu letopočtov zachovalo aj Tuskulské elógiuni (pře­ lom letopočtov - posledně desaťročie před n. 1.), pod­ lá ktorého „Marcus Vinicius, Publiov syn, konzul... Augustou legát... v Illyricu, prenikol prvý za rieku Dunaj, porazil a rozprášil v bitke vojsko Dákov a Bastarnov, Kotínov, Osov... a Anartov...“ [241, s. 146] Je to vlastně prvá správa o stretoch Rimanov so slovanskými kmeňmi, ktorý vyvolali narastajúce expanzivně aktivity Rimanov severne od stredného Dunaja a potvrdzuje, že kmene Bastarnov a Osov na území Slovenska sídlili už před naším letopočtom. Kvádi v tom čase ešte na západnom Sloven­ sku neboli. Eutropius v Stručných dějinách Říma [ 100, s. 98 - VII, 23) uviedol, že cisár Domitianus (81-96) „viedol štyn vojenské výpravy, jednu proti Sarmatom, druhů proti Chattom, dve proti Dákom. Nad Dákmi a Chattmi slávil dvojitý triumf... (ale) v týchto voj­ nách utrpěl mnohé neštastia: v Sarmatii bola zniče­ na jedna légia aj s jej velitelom...“ 1241, s. 155; 1100, V Germánské kmene sa tu vóbec nespomínajů. ej o obe územie severne od Dunaja a východně (T 7na?Jebo od Labe (Strabón) a potom od Visly uacitus) bolo označované ako Sarmatia. Vojna t°mto území sa musela dotknúť sloktn kych kmeňov skrytých pod názvom Sarmati, O zni?niC1 J Ce^jednu r™s^u légiu aj s velitelom. lese rn^o r0C^j r™Skycb 1®®“ Pň Teutoburskmn teito rí V Pired n L SÚ plné dejin-v' Ale o zničení nie ser < 6^e S veútelom v Sarmatii a určité ako o 'T™ kmenmi. dějiny mlčia, podobné střetnutí vlT Velkébo V0Jska v Dacii pri inom ’ ktorom Prišiel o život konzul Oppius Sa-

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny binus a prefekt cisárskej gardy Cornelius Fuscus [100, s. 98 - VII, 23,] Události z prvého storočia před n. 1., po víťazstve Dakov nad keltskými Bojmi s účastou Bastarnov, Kotínov (Sidónov), Osov, Anartov a možno aj dalších kmeňov, ku ktorým je třeba přiřadit události, ktoré sa odohrali u Markomanov - vyhnanie Marobuda i Katvalda a vznik Vanniovho královstva na západnom Slovensku spolu s povstáním proti němu a zničenie opevněných hradísk púchovskej kultúry medzi Liptovom a Spišom, sú svedectvom osidlenia strednej Európy obojstranne Dunaja, osobitne územia Slovenska. Rimania Kvádom nepostavili len Vannia do čela, ktorého vystriedali Vangio a Sidó. V dosadzovaní králov Germánom pokračoval cisár Hadrianus (117-138), ktorý počas svojej vlády viedol výpravu proti Kvádom a Sarmatom, a následovali ho další cisári. [241, s. 169] Cisár Antonius Pia (138-161) niekedy v rokoch 140-144 im tiež dosadil krála. [241, s. 170] Eutropius o cisárovi Antoniovi Piovi uviedol, že sa těšil mimoriadnej vážnosti a respektu aj u barbarských kmeňov, „takže aj velmi mnohé barbaské národy zložili zbraně a podriadili sa jeho rohodnutiu“, a to aj v sporoch medzi sebou, ktoré mu předložili na rozhodnutie. [100, s. 102 VIII, 8,] Po ňom vládol Marcus Antonius Aurélius (161-180) a začali markomanské vojny.

d) PTOLEMAIOVA STŘEDNÁ A VÝCHODNÁ EURÓPA - SARMATIA (2. storočie n. 1.) Klaudius Ptolemaios (100-170 rokov n. 1.) časovo nadvázuje na K. Tacita (55-116 rokov n. 1.). Zazna­ menal události do polovice 2. storočia n. 1. Dielo Die Geographia podlá bádatelbv dokončil před rokom 148, pretože syntetické dielo o vesmíre známe pod arabským názvom Almagest začal písať v roku 148 n. 1. K. Ptolemaios čerpal zo všetkých dostup­ ných písomných prameňov uložených v Alexandrij­ ské] knižnici, ktoré doplňal najnovšími informáciami. Mal presnejšie poznatky ako jeho predchodcovia, ale uvádzal aj poznatky ovela staršie, ktoré v jeho době už neboli aktuálně. Aktuálnost i přesnost jeho informácií klesala úměrně so vzdialenosťou od Rímskej říše. Tento alexandrijský geograf představuje vrchol znalostí o osídlení a nielen Európy v 2. storo­ čí nášho letopočtu. Zhotovil mapu vtedajšieho zná­ mého světa, na ktorej sa pokúsil vytvořit súradnicový systém a zahrnúť do nej poznatky o mestách, pohoriach, dominantných vrchoch, o riekach, o směro­ vaní tokov a ohyboch, o prameňoch riek a vyústění do oceánov, o jazerách a dalších geografických skutočnostiach, a samozřejmé, o osídlení kmeňmi, pre

69 ktoré viac alebo menej úspěšně hladal póvod. Údaje na mapě udával pomocou zemepisnej šířky a dížky, ale tie nezodpovedajú dnešnej poludníkovej sieti a sú značné nepřesné (vzdialenosti udával dňami po­ chodu, alebo v štadiónoch). /27-) [241, s. 105-106] Vytvořil významný dokument a zachoval cenné informácie a správy o vtedajšom známom svete, zvlášť o Europe, o osídlení, mestách a etnickom roz­ ložení, napriek nepresnostiam a sporným údajom. To, čo zanechal, by si zaslúžilo pozornost a dókladnejšiu analýzu v samostatné] práci. Tu je po­ zornost zameraná iba na krajiny s nemecky hovoriacim obyvatelstvem a krajiny v strednej a východnej Europe obývané rolníkmi - slovanskými kmeňmi. Porovnáním protirečivých správ a ůdajov o osídlení v antických prameňoch z 1. a 2. storočia n. 1. je mož­ né hladať východisko k adekvátnejšiemu obrazu o osídlení strednej a východnej Európy, spolu s póvodom kmeňov, s čím malí antickí historici značné pro­ blémy, osobitne so slovanskými kmeňmi. Váčšina historikov analýzu údajov antických prameňov z 1. a 2. storočia pre ich malú spolahlivosť, či skór komplikovanost, obchádza a dovolává sa relativné spolahlivejších údajov z 3.-5. storočia n. 1. Ptole­ maios (ked Tacitus okolo roku 116 n. 1. zomrel, mal asi 15-20 rokov) zachytil už niektoré počiatočné změny, ktoré sa udiali v krátkom čase pri zjednocovaní kmeňov. Strácajů sa názvy kmeňov spomínané Tacitom v „Germánii“ (napísaná v r. 98-100) a for­ movali sa velké nadkmeňové spoločenstvá. (Pozři poznámku 23.) O váčšine kmeňov, ktoré spomínal Tacitus sa Pto­ lemaios už nezmieňuje. V Úvode k Zeměpisu II uvádza už iné názvy kmeňov ako Tacitus. Podia něho kmeň Butungov (asi to nebol germánsky kmeň) sídlil na území od Labe až k Visle, pod nimi severne od Karpát a Krkonoš Lugiovia s kmeňmi: Lugiovia-Omani, južnejšie od nich Lugiovia-Duni či Longioduni a od nich južne Lugiovia-Búri rozšíření až k prameňom Visly. [241, s. 116] Spochybňuje teda etnickú příslušnost Búrov ku germánským kmeňom, ako ju uviedol Tacitus. Pri oceáne uvádza germán­ ské kmene takto: Frízi, Kauchovia, Saxóni-Sási, Chabli, Timbri, Faredeini, Seidini a Rutikeli (posledně tri zrejme nebudů germánské kmene, po­ dobné ako ani Chaukovia), potom Svébi a Longo­ bardi, vtedy sídliaci na strednom toku Labe, ďalej Semnóni.., pod Semnónmi boli Silingovia (kmeň ger­ mánských Vandalov). Pod Silingami po obidvoch stranách Labe sídlili Kalukóni, pod nimi Chairuskovia a Chamavi, východně nad pohořím (asi Krkono­ še) boli usadení Baimochaimi, nad nimi Bateini, Korkonti a Lugiovia-Búri až k prameňom Visly. Pod nimi uvádza Sidónov, Kóngov a Visburgov. Pod lesom Gabreta Markomanov a Sudénov rozšířených až k Dunaju, pod Orkynským hvozdom uviedol Kvádov, pod nimi až k Dunaju velký kmeň Baimov, pri nich Terakatov a v ohybe Dunaja Rakatov. [Příloha

Viktor Timnra- SLOVENSKO - zamlčané dějiny

70 12. 12b a 13] Z toho vyplývá, že nadkmenove spole­ čenstvo Lugiov zaberalo územie od Visly smerom na západ až k Burgunom, sídliacim medzi Labe

a Nisou. T . Potom vymedzil územie Raetie, Vindehcie a Non­ ka. ktoré nadvázujů na seba od prameňov Rýna juzne od Dunaja a severne od Álp. [Příloha 2 a 2b] N a t\chto územiach sa spomínajú kmene Vindehkov, Venetov, Venotanov a Venonov. [Podlá překladu 289, B. 115-121, [doplněné podlá: 249, s. 113-136 diel I, s. 167-190 - kniha 2, kapitola 11-17;- [kni­ ha 3, kap. 5-11,; [diel II, Lipsko 1845, s. 122-130 kniha 6, kap. 14,; okrem toho Srbi sů spomínaní vil dieli [s. 113 - kniha 5, kap. 9, § 21 a kap., 10, a [ana s. 116 - v kap. 11, § 6] O Europe hovo-

' v TI dieli [s. 201 - kniha 8, od kap. 7; a [na s. 202 - v kap. 8 hovoří o Raetii, Vindelikoch, Noriku, Panonii a Ilýrii - výběr zaujímavých textov z týchto kapitol a paragrafov v origináli pozři v kapitole 4/c] Antickí autoři spomínajú spolu stovky rozličných kmeňových názvov. [Autoři Encyklopedie of IndoEuropean culture - Londýn 1997 uvádzaju, že Taci­ tus vyměňoval vo svojich dielach 40 a Ptolemaios 69 kmeňov.] V názvoch je zložité sa orientovat, lebo čerpali údaje z rozličných zdrojov. Prispievajú k to­ mu aj skomolené, foneticky nepresne zachytené názvy kmeňov a lokalit. Celkovo sa však v informáciách dá orientovat. V niektorých prípadoch antickí autoři poskytujú charakteristiky kmeňov, ktoré sú odlišné a u niektorých kmeňov uvádzajú aj približnú

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny lokalitu. Z lokality osídlenia sa dá přibližné usudzovat na etnický póvod, aj ked nad spolahlivosťou zostavaju otázniky. Pri identifikácii ostatných kmeňovje možné vychádzať z dnes známých skutočnosti a poznatkov aj porovnáváním údajov antických autorov (Strabón, Plinius st., Tacitus a Ptolemaios) a zostavovamm tabuliek z textov a starších máp [Pozři v přílohách 10, 11, 16, 18 a 19], V porovnáva­ cích tabulkách nie sú v plnom rozsahu zahrnuté kmene menované G. I. Caesarom. Jeho práca po­ jednává predovšetkým o keltských kmeňoch v Galii a iba okrajovo sa dotýká prieniku germánských kmeňov cez Rýn do Galie, popři zaujímavých údajoch o germánských kmeňoch a ich charakteristike. Ptolemaios ako posledný z autorov před polovicou 2. storočia n. 1. najspolahlivejšie informuje o kmeňoch před začiatkom utvárania velkých nadkmeňových zoskupení (ale ani tu nie je spolahlivosť bez problémov). [Poznámka 23] Z porovnania kmeňov menovaných Strabónom, Pliniom st. a Ptolemaiom, pokial ide o územie južne od Dunaja (Helvetia, Vindelicia, Raetia, Norikum, Panónia), [Příloha 2 a 13; [Mapa 12, 13, najma 14 a 15, i 16] čiastočne aj územie Česka, Moravy a Slo­ venska s presahom nad severně pohraničně pohoria vyplývá, že najviac společných kmeňov menujú časovo najbližší alebo prelínajúci sa autoři. Strabón má najviac spoločných kmeňov s Pliniom st., Plinius st. s Ptolemaiom. Najviac rovnakých kmeňových názvov uvádzajú Ptolemaios a Tacitus, ku ktorým sa radí Strabón. Umožňujú sledovat kontinuitu vývoja a změny od Strabóna po Ptolemaia. Relativné spolahlivé sa javia Strabónove údaje o sídlach kmeňov Helvétov, Vindelikov, Raetov, Norikov a kmeňov v Panonii, vrátane keltských kmeňov Skordiskov, Araviskov, Tauriskov a Bojov. Vo viacerých prípadoch sa zhoduje s Pliniom st., ktorý údaje o osídlení v týchto oblastiach ďalej spresňuje, čo po­ kračuje u Ptolemaia. Tacitove informácie o osídlení Panonie a Nadalpska sú skromnejšie a menej přes­ né. O etnickom póvode kmeňov sú Tacitove údaje nespolahlivé. Okrem troch keltských kmeňov (Skor­ diskov, Tauriskov a Bojov, ku ktorým třeba připočí­ tat Araviskov a Helvétov), je póvod ostatných kmeňov problematický. Potvrdzujú to poznatky o Venetoch či Vindelikoch, Bastarnoch, Lugioch a ostatných kmeňoch vo Vindelicii, Raetii, Noriku a Panonii (Vindelici, Venelovia, Venoni, Ambisoťania, Velnanovia, Verusania, Raeti, Norikovia a d’.). [Příloha 2] Ide zváčša o povodně kmene Slovanov, ktorí tu žili prinajmenšom od bronzovej doby (po­ dolská a horákovská kultúra, popři skupinách, ktoré sa tu usadili z druhej a tretej vlny velkého sťahovania národov bronzovej doby, t. j. z velatickej, pilinsko-kyjatickej a gávskej kultúry - 2. tisícročie p. n. 1.). Část z nich možno už od příchodu skupin s kultúrou keramiky zdobenej šňůrou (3. tisícročie p. n. 1.). Do ich osídlenia sa po porážkách keltských

kmeňov na Apeninskom ostrove včleňovali keltské kmene (Skordiskovia, Tauriskovia, Araviskovia, Bojovia a pravděpodobně v týchto súvislostiach přešli na polské územie aj Senóni, ktorých antickí autoři počínajúc Strabónom nepresne umiestňujú na širo­ ký priestor medzi Labe a Odru a označujú ako ger­ mánsky kmeň Semnónov). Osi, hovoriaci podlá Tacita „panónskym jazykom“ patria k slovanským kmeňom. Tacitus jazyk Osov takto nazval preto, lebo o slovanskom jazyku a etniku antickí autoři nevedeli a podlá jazyka ich nemohol zařadit ani k jednému známému etniku. Rimania nedali slovanským kmeňom spoločný názov tak ako germánským. Rimania s nimi nepřišli do bojových kontaktov - a pokial', po­ tom hovoria o Sarmatoch. Preto ani nepociťovali potřebu im dávat spoločný názov. Slovania ako etni­ kum zostali zváčša len pod názvami Bastarni, Peucini, Veneti, alebo Sarmati sídliaci v Sarmatii, resp. Germáni pretože sídliaci v Germánii a potom aj ako Kvádi, Kotíni, najma na území Slovenska i pod dalšími názvami. Semnóni-Senóni v markomanských vojnách sa přidali na stranu Rimanov spolu s Lugmi, od kto­ rých preberali mytológiu a obyčaje, ako o tom priniesli poznatky z archeologických výskumov polskí archeológovia [239, s. 216-218 a 240, s. 44 a 250-254], Cast Senónov zostala na Apeninskom polostrove, kde sa asimilovala. Tacitus ich přiradil do nadkmeňového společenstva Svévov, pričom zaznamenal u nich starý zvyk, podlá ktorého sa „v stanovenom čase schádzajú vyslanci všetkých kmeňov tej istej kr­ vi v lese posvatenom věštbami predkov... a ked obetujú člověka, začínajíc príšernú slávnosí barbarskej bo­ hoslužby.“ [289, s. 64 - ods. 39] Aj táto informácia ich radí ku Keltom. Zostáva tiež sporné, či názvy „Arabiskovia“ a „Araviskovia“ sú jeden kmeň s nepresne zaznamenaným názvom toho istého kmeňa alebo ide o dva rozličné kmene, a či kmene pod názvami Andizéti (Strabón a Plinius) a Andiati (Ptolemaios) sú tie isté, alebo dva rózne kmene zhodne lokalizované do Panonie. K sporným patria aj názvy kmeňov Colapiani (Plinius) a Koletiani (Ptolemaios), Varciani (Plinius) a Vrkiani (Pto­ lemaios), Serrati a Serapilli (Plinius) a Oseriati (Ptolemaios). Vo všetkých prípadoch ide o kmene, ktoré antickí autoři lokalizujú do Panonie. Ide asi len o nepresne zachytené názvy tých istých kmeňov. Zložitejšou otázkou je póvod kmeňov menovaných medzi Rýnom, Odrou a Mohanom. Aj tu sú sporné dvojice (aj trojice) názvov uvádzaných antickými autormi. K takým patria názvy kmeňov Alvianov (Ptolemaios) na dolnej Visle pri Rutikeloch a Buguntoch a názov Avioni, ktorých Tacitus menuje me­ dzi siedmimi menej význačnými germánskými kmeňmi bez konkrétnej lokalizácie, ale pod ochra­ nou lesov a riek a s uctievaním bohyně Nerthus Matky Zeme, čo je bohyňa, ktorú na Jutský polostrov priniesli Váni po roku 3350 před n. 1. K dal-

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

72 Slin takýmto nazvom patria Bruktéri (Strabón aiTa ntn< a Busaktéri (Ptolemaios), Dulgumovia (Ptole­ maios. a Dalgubini (Tacitus), Chamovia (Tacitus), ňa 'Ptolemaios), Vargioni (Ptolemaios) a Vangioni (Caesar a Tacitus), Varisti (Ptolemaios) a Varini (Tacitus), pričom zváčša sů tieto dvojice lo­ kalizované do přibližné rovnakého geografického pňeetoru. Hiesit etnický póvod niektorých kmeňov medzi Rýnom, Odrou a Mohanom je zložité nielen pre nepřesné zachytenie názvu, ale najma pře neilo-t.ituk podkladov a údajov o póvode kmeňov. [289, 11 Podlá Tacita dokonca Semnóni „sa pokladajú ta hlavu Svébov“, čo nemožno akceptovat. [Tamže, Mapa 12. 13. 14, 15 a 16; [Příloha 12 a 12/b] Juzne od Šlezvicka-Holštajnska až do příchodu Keltov žilo od neolitu usadené rolnické společenstvo hovoriace příbuzným slovanským jazykom. Lovci lebiek si z nich urobili ciel svojich útokov, ale aj dodávatelov potravin, v čom pokračovali germánské

kniene V dósledku keltských útokov, ktorých cielom bol podlá keltských zvykov lov na lebky domorodcov, část Póvodného obyvatelstva opúštala uzemie už v 2 storočí před n. 1. a buď sa utiahla na bezpečnejšie miesta do hor alebo odišla až na východnú stra­ nu Karpát, kde archeológovia nachadzah pamiatky, ktoré mali příbuzné znaky s jastorfskou kultúrou, zvlášť u skupin Peucinov. To je dóležitý poznatok, lebo potvrdzuje, že jastorfská kultura nebol a iba germánského póvodu a mali na nej podiel aj povodně rolnické kmene - Slovania. Nemóže byť preto pre historikov překvapením, že sa neskór velké nadkmeňové společenstva Slovanov objavujú v týchto severných přímořských oblastiach. Tacitova charakteristika Chaukov uvedená vyššie nasvědčuje tomu, že bolí jedným z póvodných rolnic­ kých kmeňov - Slovanov. Chaukov menoval už Stra­ bón, po ňom Tacitus a pod skomoleným názvom „Kauchovia“ aj Ptolemaios.

‘ ptM, „kých ZiSZSdS"!. sme přitom niektoré 'Burgund Je upravené v^eo^Phii z nichspo^°mDa k,menc Melanchlenov, Bodinov Herodot Halikarnaský, který žil v době 490-4AaV ^mene B°dinov, Gelonov n ^°^lnov^ Územie osídlenia Osov

•«* ««fa-

•kei.„pm, ,Pam v

í ''ť "■

ruskyCh

7

it X

daUlA, tpombio ”"“'r 1 u bí°vanskych kmeňov po hun-

rr;"" r

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčaně dějiny

Iným prípadom je kmeň Chattov. Okolo týchto dvoch kmeňov - Chaukov a Chattov, je celý rad dal­ ších s příbuzným názvom, ktorých nie je jednoduché etnicky přičlenit k slovanským Chaukom (či tak čas­ to spomínaným Bastarnom, resp. Peucinom) alebo ku keltským Chattom. K etnicky problematickým kmenom patna aj Chaimavi (Ptolemaios) či Chamavi (Tacitus), ale aj Chaituari, Kaukovia, Kaulkovia (všetko Strabón) a podobné u Tacita: Chamavi a Chasuari (sídliaci nad Chamavmi). Kmeň Silingov lokalizovaný Ptolemaiom medzi Labe a Odru pod Semnónov (Senónov) patři do nadkmeňového společenstva Vandalov, ktorý sa tu usa­ dil před vstupom do bojov s Rimanmi (přišli z Jutského polostrova). Po porážkách roku 282 n. 1. im Rimania vymedzili priestor pri rieke Mureš a Tisa. Po konflikte s Gótmi, v ktorom padol vodca Vandalov Visimir, s velkou častou kmeňa, odišli na východně Slovensko (Hasdingovia) a k Moravskej bráně (Silingovia). Vandali po porážke od Gótov ve­ dených Geberichom na novom území (na východnom Slovensku pri Sabinove) zostali podlá Jordana iba 60 rokov [147, s. 62-63] a roku 406 odišli s Kvádmi na západ. Na rozhraní stredného a dolného toku La­ be před začiatkom pohybu na juh sídlili Longobardi. V Ptolemaiovej Geographii je v II. dieli významná 3. kniha, kapitola 5, ktorá pojednává o Sarmatii s celým radom kmeňov severne od Karpát a vo východnej Europe, ktoré sa dovtedy ani potom netěšili významnejšej pozornosti historikov. Na začiatku vymenúva rieky Tanais (Don), Vislu, Borysfenu (Dneper), Hypanis (Južný Bug), Tyras (Dnester) - oddě­ luje Daciu od Sarmatie, rieka Axias pre změnu tečie z Karpát územím Dacie do Sarmatie. Ďalej uvádza Sarmatské hory v Dalmácii, potom Teuca ho­ ry, Bodinus hory, Alanské hory, Karpatské hory a Venedské hory [Příloha 15/b; [Mapa 14, 15 a 16]. Sarmarti obývajú podlá Ptolemaia územie poníže Venedov, nad Daciou sů Bastarni a Peucini. V Sarmatii uvádza kmene: Ombroni (Ambroni?), Burgunti, Arsiati, Saboci, Piangiti, Biesi - všetko v blízkosti Karpát. Východně od Venedov sídlili pod­ lá něho Galioni, Sudini, Alani, nižšie Irgyllioni, Coestoboki a Transmotáni. V blízkosti Venedského zálivu boli Velti (Veleti?!), Osi, viacej k severu Carboni, Careoti a Sáli. Este nižšie Agatyrsi, potom Aorsi, Pagyriti, Savari a Borusci, dalej Acibi a Nasci. Pod nimi mali sídla Vibioni a Idri. Pod Vibionmi pod­ lá Ptolemaia prebiehala hranica, ktorá vyššie uvede­ né kmene oddělovala od Alanov a Sturnov. To však znamená, že medzi vyššie uvedenými kmeňmi a Alanmi bola asi hranica medzi dvoma etnickými skupinami - medzi sarmatskými Alanmi a slovan­ skými kmeňmi. Medzi Alanmi a Anaxobmi sídlili Carioni a Sargati, v ohybe rieky Tanais (Don), spolu s Ophlonmi a Tanaitmi. Pod nimi sa rozšířili Ošili, ktorí susedili s dalším sarmatským kmeňom Roxolanmi. Medzi Anaxobmi a Roxolanmi mali územie

Rheucanali a Exibygiti, medzi Peucinmi a Bastarnami Carpiani, nad nimi obývali územie Gevini a po­ tom Bodini. Medzi Bastarnami a Roxolanmi sídlili Chuni (Huni?), pod horami Amadonci a Navari. Pod Bastarnami nad Daciou boli Tigriti a pod nimi Tyrangati. Pozdíž Venetskej zátoky a na území nad Da­ ciou bolo územie Peucinov a Bastarnov. Pozdíž celé­ ho pobrežia Meotidy—Azovského mora sa usadili sarmatskí Jazygovia a Roxolani. Viacej do vnútrozemia mali sídla Anaxobi a Skýti Alani. Kmene uvádzané Ptolemaiom v texte pře značné skreslenie v mapě z roku 1467 neumožňuje identifikáciu. /28-l Sarmatiu opísal aj Markianos z Hérakly (přelom 4. a 5. storočia n. 1.) v diele Periplús II (Opis pobre­ žia vonkajšieho mora — písaný ako lodný denník) takto: „Sarmatiu, ktorá leží v Europe, charakterizu­ jíc zo severu Sarmatský oceán pri Vindickom jazere... z východu... a z juhu sama rieka Tanais... (Don pozn. V. T.) zo západu rieka Vistula a Velká Germánia za Sarmatskými vrchmi i samotné vrchy... Tento opis je len všeobecný; ...podrobnější opis tohto sevěrného oceána je takmer neznámy, právě tak ako neznámej krajiny omývanej zo severu, ktorá leží za Maiótskym močiarom...“ [241, s. 120-121] O Sarmatii teda ešte ani na přelome 4. a 5. storo­ čia n. 1. antickí historici nevedeli ovela viacej ako na přelome vekov a v prvých dvoch storočiach n. 1. Vypomáhali si rozličným spósobom a nie právě najšťastnejším, ako například Plinius st., keď najprv nepresne uvádza, že „od Svébov a Vanniovho královstva ich (zrejme mal na mysli Dákov alebo Sarmatov - pozn. V. T.) odděluje Morava či Duria, odlahlé územia ovládajíc Basterni a ostatní Germáni... měno Skýtovpřešlo všade k Sarmatom a Germánom. U ostatných národov toto prastaré pomenovanie nepretrvalo, len to, že sú najvzdialenejšie a neznámým národom...“ [226, IV, 80-81; [241 s. 109] Plinius si zjednodušil pohlad na osídleme strednej Európy tým, že Svébov a Vanniovo královstvo od Dákov a Sarmatov odděluje Morava a Duria a na ostatnom území žijú Basterni, ktorých radí ku Germánom a Germánii - tu sa aj Skýti stratili v sarmatskom a germánskom osídlení. Mená ostat­ ných rolnických kmeňov vo východnej Europe sú pre Plinia st. neznámým a najvzdialenejším národom (z pohladu Rimanov). Pokial sa objavili nějaké ďalšie názvy, čo je typické pre Tacita, zostali póvodom neznáme alebo priradené ku germánským kmeňom alebo k Sarmatom. Ptolemaios představuje vrchol geografických zna­ lostí vo svojej době, je syntézou poznatkov o osídlení Európy do polovice 2. storočia n. 1. Významné sú jeho údaje o kmeňoch na strednom Dunaji, zvlášť o území dnešného Slovenska. V Geographii (Zeměpi­ se) [249, s. 119 -1. diel, 2. kniha, 10. kapitola, § 21] hovoří o „Sidónoch“, ale dalej [s. 124 - II, diel, 6. kni­ ha, kapitola 14, § 9] hovoří o „Suovenoch“ (v origináli Zovoftyvoi). Jordanes v 6. storočí n. 1. vyme-

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dějiny

dzil ůzemie rozšírenia Sclavinov (Sclavov-Slavov) od Visly (horný tok po Krakov) na severe po horný Dnester na východe a po Dunaj na juhu. Rozhranie medzi Sclavinmi a Venedmi na severe (popři hranici s Antmi na východe, na Dnestri), presne zodpovedá tomu, ako je doložená severná hranica sídiel púchovskej kultúry, kde v symbióze s ludom przeworskej kultúry ešte před naším letopočtom spolu ťažili sol’. Ptolemios čerpal z prameňov svojich predchodcov i z najnovších informácií. Potvrdzuje to zistenie, že o „Suovenoch“ hovoří v súvislosti s opisom Skýtie' V 2. storočí n. 1. sa o „Skýtii“ už nehovořilo alebo len výnimočne. Skýtiu nahradila „Sarmatia“. Názov „Skýtia“ Ptolemios prebral od Herodota Halikarnaského aj s opisom kmeňov vo východnej Euro­ pe (Bodini, Geloni, Melanchleni, Androfagovia, Agathyrsi atd.). Herodot Halikarnaský však ešte ni­ jaký názov „Suoveni“ nepoznal, nebol známy kmeň tohto názvu a dostal sa do popredia až začiatkom 2. storočia n. 1., tak ako aj názov kmeňa „Svévov“, ktorý spomína tiež v tejto súvislosti. Kmeň Svévov (Kvádov a Markomanovi sa objavil až začiatkom n. 1. V obidvoch prípadoch musel preto údaje čerpané z Herodota Halikarnaského o Skýtii doplnit novšími údajmi o Suovenoch před polovicou 2. storočia n. 1. a rovnako aj o germánských kmeňoch Svévoch, ktorí sa popři sebe v susedstve objavili na začiatku n. 1. Keby Ptolemaios v 2. storočí n. 1. nebol zazname­ nal názov „Suoveni“ - Svoveni, asi by sme o ňom ani nevedeli, ako nevieme o mnohých dalších, ktoré ne­ přišli do kontaktu s Rimanmi. Boli by sme sa dozvě­ děli až o názvoch „Suavi“, „Sclavi“ (Sclavi-Slavi), „Spori“, „Anti“ od Prokopia a Jordana. Púchovská kultúra, ktorej nositelmi boli Ptole­ maiovi Sidóni mala halštatský charakter s metalurgiou a spracovaním kovu už před príchodom Kotínov. Aj Tacitus potvrdzuje, že „Kotíni tažia aj železo“. [289, s. 66] Neboli to však Kotíni, kto ťažil železo, ale povodní obyvatelia - Sidóni (a ďalšie kmene) sídliaci v severnej Vážskej a Tatranskej kotlině, na Spiši, Oravě a na východe po Prešov (Solivar). V stredoslovenskom horskom pásme sa vý­ roba železa rozšířila na Pohroní s presahom do Ponitria a s osídlením aj na východnej Moravě (Třinec-Nový Jíčin-Hranice-Hostýn-Zlín-Luhačovice-Bojkovice). Pri Krakove je známa púchovskoprzeworská symbióza v ťažbe soli do konca staršej doby rímskej. Za nositelův púchovskej kultúry rakúsky bádáte! E. Beninger považuje Sidónov. Nadkmeňové spoločenstvo púchovskej kultúry (po­ při lužickej) so Sidónmi a Osmi a s dalšími kmeňmi, ktoré menujú Plinius st. (Venani, Veneni, Venienses, Vennonientes), Tacitus (Vandiliovia), Cassius Dion (Vandili), a Cassiodorus s Jordanom aj Suavi má zá­ kladný význam pre etnogenézu Slovenov-Slo-

vákov. Je klučom k minulosti Slovenov-Slovákov a slovenského národa. V době markoman-

75 ských vojen zostali utajení za názvami „Kotíni“, „Kvádi“, „Sarmati“, „Germáni“, „Baštami“, „Peucini“ a i., a objavili sa znova po odchode germánských kmeňov z územia Slovenska na přelome 5. a 6. storočia na tom istom území, kde sídlili Vandili-Vannio, Sidóni, Osi a Suoveni, ale pod názvami „Suavi“ - „Sclavi“. Podia P. J. Safárika, ak urobíme čo len „běžný pohlad na mená a polohu týchto národov... lahko sa přesvědčíme, že značná čiastka oných Ptolemaiom vypočítaných mien patří národom venedského kme­ ňa, už vtedy roztrúsených po priestranných kraji­ nách severnej Európy a sídliacich v nich pod rozlič­ nými miestnymi názvami. O niektorých sa z neskorších prameňov istotne vie, že boli kmeňa venedského, čiže slovanského, ako o Bulanoch, Jevinoch, Bodenoch, Navanoch, Tyrangitoch atd., o iných, ako o Arsietoch, Igyllionoch, Coestoboch, Tranomontanoch, Boruskoch, Akivoch, Naskoch, Ivionoch, Sturnoch, Karyonoch, Amadokoch atd., si možno myslieť to isté.“ [279, s. 93; [Mapa 10—16] Nie všetky Safárikom menované kmene však patřili k slo­ vanským. Ďalšie povodně kmene boli v Panonii, v Rakúsku a Bavorsku, na Nemeckom území, v Nor­ mandii a Bretani. S podobným problémom sa střetáváme u Strabóna pri rozlišovaní keltských (galských) a germán­ ských kmeňov. Pri opise keltských kmeňov, ako Strabón uviedol, sa pridřžal starých zvykov, ktoré sa udržali u Germánov, lebo Kelti, podrobení Rimanom, žijú teraz podlá ich nariadení a preto, lebo „Germá­ ni sa totiž na nich (na Keltov - pozn. V. T.) podoba­ jí! prirodzenými vlohami aj zásadami politického usporiadania, sú s nimi příbuzní pokrvne... odděluje ich iba rieka Rýn... ibaže Germánia leží severnejšie...“ [273, IV, 4/1; [241 s.126] Nemóže byt preto překvapením, že pri tomto postupe nerozlišovali medzi keltskými a germánskými kmeňmi, tým menej medzi germánskými a slovanskými. Pre Rimanov keltské i germánské kmene a v markomanských voj­ nách aj Slovania - to boli nepriatelia. Rozdiel medzi nimi nebol dóležitý, aj ked ho čiastočne poznali a po­ střehli.

e) CASSIUS DION, HERODIANOS A MARKOMANSKÉ VOJNY (2. pol. 2. a 3. storočie n. 1.) Je pomýlená a nesprávná představa o tom, že v markomanských vojnách slovanské kmene nemalí účast. Možno tvořili aj podstatnú část sil proti Rimanom. Potvrdzuje to informácia najobsiahlejšie za­ znamenaná v Životopise filozofa Marca Antonína (Aurélia) (22,1-8) „Proti Římu sa vzbúrili všetky národy od hraníc Illyrika až po Galiu, a to Marko­ man), Varisti, Hermunduri a Kvádi, Svébi, Sarmati,

Viktor Timura - SLOVENSKO - zamlčané dejiny 76

Lakringovia a Búri, všetci tito s Viktualmi, Sosibi, S molani, Bastarni, Alani, Peucini, Kostobokovia.“ |241, s. 177] Akého póvodu boli kmene Lakringov, Búrov, Viktualov, Sosibov, Bastarnov, Peucinov? Germáni to neboli. Kto boli Búri, Baštami a Peucini vieme - boli to slovanské kmene, podobné ako Sidóni, ktorí sú skrytí za Kotínmi, ale este častejšie za Sarmatmi a Sarmatiou. Potvrdzuje to aj P. Orosius (5. storočie n. 1.). [241, s. 223] a Eutropius v Stručných dějinách Říma“. [100, s. 110|. Názov Sarmati je odvodený od Sarmatie seveme od stredného Dunaja, ako Sarmatiu vymedzil EMrabán, Plmius, Tacitus a Ptolemaios v prvých dvoch storočiach n. 1. Antickí autoři používali pre kmene nad středným Dunajom zaužívaný termín (pomenovanie) Sarmati, Germáni, Kvádi a Kotím, podlá Germánie a Sarmatie alebo podlá známých kmeňov, do ktorých zahrno­ vali aj povodně kmene, o ktorých nemalí presnejšie informácie a boli pre nich neznámého póvodu. V rím>kych antických pisomných pamiatkach je celý rad tohných nevysvětlených a sporných informácií, ktore napovedajú o celkom inom osídlení strednej b r ro dne rozlitV skúsenosti pre^ávhať'^ / ' " ' '' kých a dob™ i i * n,’hy l,r < cysuju vsetňa sa do vody a^r^“ P°byt v,,dt‘-- /,ono' netúžiac skúsif h ' Ustach dl,u‘ trstiny... nepriatelov, utekahi’d "',H' S"-PCh ochranu, lebo v f7 c le*ov’ kde '""i" celků bojovat... všetky 8“dkX7"Sl,,,/' "'dÍ 168-169 přesahoval viacm aTo tm^ V dobytka, koňov aXtenTtf mn°Ž‘

Anrehus potřeboval pre armádu a statek“ •anie armady. Ak okrem toho podm enkn^ ZaS°b°‘ lo Prerusenie spojenectva Kvádov 3 Jazygmi’ a zakaz pohybu Markoma M rkonianmi U2em,m Kvádov, pre Marca Aurélia^V Ja2ygov lla a bezpečnost

asimiláe'01^13 \b°b kotíni v pokročilém stádiu 2. storočia P°kr°čilej asimilácii Keltov na konci základe T S*"rane Odry pri ()p]«> hovoria na polskí archC OgÍCkých vyskumov a poznatkov !?»• “ 218 2“l I2«>. •• « bili Osom písal Sdt011 Afaviskov’ ktorí sa prispósoPod označení v 5^US uz na konc> 1. storočia n. 1. obyvatelia a ■ Sa uz skrÝvali zváčša povodní zostalo meno K°tlni’ p G Herm)hovoria, že nevedia, kde sa vzali. Sídla Lugiov, ako ich vymedzili antickí historici vl a 2 । n. 1., boli rozšířené od lužickej Nisj po Vislu. Nová vojna s germánskými kmen mi propukla okolo roku 233 a pokračovala za vlmh \aleriana a Galliena Í253 268'. Kvadi so „Sarmat nu“ vpadli znova do Panonie. Kto sa konkrétné krvva za týmitonázvami nie je až tak zložité identifikovat Nechýbali medzi nimi kmene z dnešneho SI lia, ktoré susedili s Kvádmi a sídlili \ horských oblastiach Karpat. PretOŽe poki útoční Sarmati (Alani alebo Jazygovia zúča tňovali mi di.uu a voj­ nách, antickí autoři ich označovali kmenovým názvom (Alani, Jazygovia). Všeobecným názvom „Sarmati“ nazývali kmene .okrem Kvádov), ktoré sídlili v močaristých alebo hornatých oblastiach karpatského oblúka. Územie severne od Dunaja, ktoré bolo pre antických autorův Sarmatiou, pokial to nebolo územie Germaine tdo tohto pojmu patřilo len juhozápadné Slovensko po lpěl a severne po Trenčín - severne od Trenčína pre nich bolo územie keltských Kotínov, bez ohladu na to, že po Kotínoch koncom 2. storočia zostalo UŽ iba měno, aj ked Tacitus vymedz.il < lermániu po prame­ ne Visly. Za cisára Galia (251-253) „zástupy Finnov, Galindov a Venedov vytiahli