Potraty : dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu [1 ed.] 9788099925282

Table of contents :
Úvod 9
Medzi populačným rastom a sexuálnym puritánstvom 12
Kde sa vzali kultúrne vojny? 17
Veľmi krátke všeobecné dejiny interrupcií 22
Kliatba nenarodených 25
Materstvo nanútené policajtmi, moralizátormi a bigotnými kňazmi 27
Spolok československých lekárov v Bratislave proti socialistickým novotám 33
Mladé Židovky a bezzubé frajle 35
Slovensko bez dorastu 40
Katolícky modernizmus a eugenika 44
Kult matky 50
Hľa, palác postavený z krvi našich detí 57
V Stvoriteľových službách 62
Až ku koreňom zla 66
Najvačšiu zásluhu na populácii národa majú nekompromisní kňazi a lekári 69
Kedykoľvek obcoval so ženou svojho brata, zakaždým vylieval semeno na zem 76
Dosiaľ sme naše manželské právo neočistili od špiny, ktorou toto sväté a základné právo zneuctil maďarský židovský liberalizmus 86
Od požiadaviek populačného rastu k agende ľudských práv 89
Iba ľudský život, ľudský bezbranný plod, má sa dostať mimo právnej ochrany a o jeho osude má rozhodovať iba jeho často nezodpovedná alebo nevedomá matka? 98
O (rómskom) tele i duši 103
Dejiny v koši 106
Genocída? 112
Literatúra 120
Poznámky 122

Citation preview

Miloslav Szabó

OT Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu

ZDRAV€ DI€tA V RODIN€ ZDRAV'? OOCAN V D€DIN€ ZDRAV\( N~ROD V KRAJIN€ TAK'ť NJ(ROD N€ZHVN I€ , SLOVENSd ŮSTREDIE STAROSTLIVOSTI O MLÁDEt, BRATISLAVA, GR6SSLlNGOV! 22

Vletky školy, HM a

dobročinné

dAa 19....... 1940 popelu.... o

spolky v Banskej Bystrici 140 hod. na lhrIaku II. dov• .,......a.. porIadalú

Sviatok slovenskej rodiny

l\:lilosbv SZ.1bó

Potraty

KNI~NÁru EDICIA DENNiKA

j j j j j j j j j j j j j j j j j j

j j j j

Obsah

Úvod

9

Medzi popu lačným rastom a sexuálnym puritánstvom

12

Kde sa vzali kultúrne vojny?

17

Ve I'm i krátke všeobecné dejiny interrupcií

22

Kliatba nenarodených

25

Materstvo nanútené policajtmi, moralizátormi a bigotnými kňazmi

27

Spol ok československých lekárov v Bratislave proti socialistickým novotám

33

Mladé Židovky a bezzubé frajle

35

Slovensko bez dorastu

40

Katolícky modernizmus a eugenika

44

Kult matky

50

Hl'a, palác postavený z krvi našich detí

57

V Stvoritel'ových službách

62

Až ku koreňom zla

66

Najvačšiu

zásluhu na populácii

národa majú nekompromisní kňazi a lekári Kedykol'vek obcoval

50

69

ženou svojho

brata, zakaždým vylieval semeno na zem

76

Dosial' sme naše manželské právo neočistili od špiny, ktorou toto svaté a základné právo zneuctil

maďarský

židovský liberalizmus

86

Od požiadaviek popu lačného rastu k agende I'udských práv

89

Iba I'udský život. I'udský bezbranný plod, má sa dostať mimo právnej ochrany a o jeho osude má rozhodovať iba jeho často nezodpovedná alebo nevedomá matka?

98

O (rómskom) tele i duši

103

Dejiny v koši

106

Genocída7

112

Literatúra

120

Poznámky

122

Autor: © Miloslav Szabó, 2020 Odborné recenzentky: Mgr. Denisa Nešťáková, PhD., Mgr. Eva ~korvanková, PhD. Tlač:

Dubra, a. s.

Vydal © N Press, s. r. o., v roku 2020 ako svoju dvadsiatu publikáciu Vydanie prvé ISBN 978-80-99925-28-2

Úvod

D

nešné diskusie o umelom prerušení tehotenstva, interrupciách či rudovo potratoch sú príznačné tým, ako selektívne pristupujú k slovenskej minulosti - pravda, pokiar sa ňou v6bec zaoberajú. Nezasvatený pozorovatef by mohol rahko získať dojem, že dnes sa tu sporíme o samé nové veci, ktoré naši predkovia "neriešili". Tí, čo trochu sledujú polemiky predovšetkým v konzervatívnych médiách, majú "jasno" aspoň v tom, kto nás vystavil etickej dileme: komunistický režim, lebo práve jeho predstavitelia interrupcie uzákonili. Keďže umelé prerušenie tehotenstva sa v značnej časti spoločnosti vníma ako "vražda" nenarodeného života, doplňa toto obvinenie obraz beztak zločinného systému svojv6le a bezprávia. Otázku, či takéto chápanie minulosti nie je čierno-biele, si kladie málokto. Verejná debata o interrupciách sa prekvapujúco vyhýba druhému temnému obdobiu slovenských dejín 20. storočia: vojnovému Slovenskému štátu·, ktorý napriek krátkemu trvaniu slovenskú spoločnosť dodnes traumatizuje a rozdefuje nemenej než komunistická "totalita". Ba dalo by sa povedať, že tento úsek dejín rezonoval v uplynulých rokoch ešte vačšmi, keďže na slovenskej politickej scéne sa objavil a zmohutnel subjekt, ktorého predstavitelia sa k Slovenskému štátu hlásia otvore ne (a menej otvorene aj k jeho patrónovi, nacistickému Nemecku). No okrem profesionálnych historikov takmer nik nevie, že dnešných pohrobkov Slovenského štátu nespája s ich idolom iba obdiv ku kontroverznému kňazovi a prezidentovi Jozefovi Tisovi alebo k čiernym uniformám a symbolom Hlinkovej gardy, ale napríklad aj odmietavý postoj voči interrupciám. A práve na tieto historické súvislosti táto kniha vrhá svetlo.

Konkrétne v nej hIadám odpoveď na otázku, akým spasobom argumentovali odporcovia umelých potratov v prvej polovici 20. storočia a hlavne v rokoch druhej svetovej vojny. Šlo im od začiatku výlučne o Iudské práva? A ak nie, na čo sa odvolávali? Vzhfadom na miesto a váhu katolicizmu v ideológii a propagande režimu Hlinkovej slovenskej rudovej strany (HStS) sa nezaoberám len myslením publicistov, politikova ideológov, ale aj expertov katolíckej cirkvi na čele s prominentnými teológmi. Keďže téma interrupcií je nerozluč ne spatá s oblasťou medicíny a práva, všímam si aj názory prominentných predstaviterov týchto vedných odvetví. Ako naznačuje podtitul knihy, moje úvahy sa odvíjajú na pozadí dnes tofko skloňovaného slovného spojenia "kultúrne vojny". Kde sú ich korene? Za čo sa v nich bojovalo? Prečo dnes znovu vzplanuli? Formulácia "od Hlinku po Kuffu" maže vyvolávať dojem istej nadvaznosti či historickej kontinuity. Zámerom však nie je zjednodušovanie či anachronické obviňovanie dnešných aktérov, práve naopak. Odharovanie historických súvislostí má protagonistom dnešných kultúrnych vojen ukázať, že bojujú na troskách dávno vybojovaných bitiek. o ktorých rozporuplnosti a temných stránkach mnohí z nich možno ani netušia. Heslo rudákov totiž neznelo iba "za Boha': ale aj "za národ" a jeho "vodcu". Týkalo sa to v neposlednom rade rodinnej politiky a v jej rámci boj a proti umelým potratom, ale aj antikoncepcii. Toto dnes už nezretefné dedičstvo prekvapujúco prežívalo aj v podmienkach budovania socializmu. Práva žien už sice neboli podriadené právu nenarodeného života v ich Ione, no v konečnom dasledku nad právami jednotlivcov opať prevažovali záujmy kolektívu a jeho údajne ohrozeného "zdravia" či dokonca holého prežitia. Na záver sa preto treba zamyslieť nad tým, prečo a akým právom sa dnešní odporcovia interrupcií - ale aj iných (a inak ideologicky zdavodňovaných) neprirodzených zásahov do reprodukčných funkcií, teda najma sterilizácií - dovolávajú analógií s modernými genocídami a najma s ich reálnym i symbolickým stelesnením: holokaustom.

Medzi pop111ačným raston1 a sexl1álnym pl1ritánstvom

iekedy v lete 1940 predstavitelia Slovensko-nemeckej spoloč­ nosti navštívili v delikátnej záležitosti doktora Straku, referenta pre zdravotIúctvo na ministerstve vnútra Slovenského štátu. Slovensko-nemecká spoločnosť. ktorá si kládla za cier zveraďovať spoluprácu medzi Slovákmi a ich "pánmi ochrancami" z nacistického Nemecka, si po svojom vzniku v roku 1939 paradoxne nevedela nájsť pole pósobnosti. Novú šancu jej predstavitelia vycítili po rozhovoroch Adolfa Hitlera so slovenskými politikmi na čele s prezidentom Jozefom Tisom v lete 1940, v dósledku ktorých sa posilnilo takzvané radikálne krídlo okolo zakladatera Slovensko-nemeckej spoločnosti, ministerského predsedu Vojtecha Tuku, a velitera Hlinkovej gardy Alexandra Macha. Tuka následne vyhlásil etapu budovania "slovenského národného socializmu': ktorý mal v predstavách fudáckych ideológov sklbiť predovšetkým sociálne prvky nacizmu s katolicizmom a slovenským nacionalizmom. Jeden z prejavov tohto úsilia predstavovala spolupráca na poli kultúry a osvety. Na Slovensko sa chystala úspešná výstava drážďanského Múzea hygieny o podstate rudského života, v ktorej centre stála vízia zdravím prekypujúceho "nového človeka': V jej rámci bol prezentovaný slávny exponát "skleneného človeka" (Der gliiserne Mensch), pod špeciálnou fóliou vystavujúceho na obdiv vypreparované rudské orgány. Na požiadavku zástupcov Slovensko-nemeckej spoločnosti, aby návštevu výstavy odporučil slovenským školám. však doktor Straka reagoval odmietavo, pretože "sklenený človek" vraj ukazoval návštevníkom genitálie. Nepomohlo ani uisťovanie, že pohlavné orgány "nebudú osvetlené':

N

ako cirkevným predstaviterom sfuboval prednosta zdravotného oddelenia na ministerstve vnútra. Biskupský zbor vraj nikdy nedovolí. aby výstavu navštevovali školopovinné deti, navyše keď súčasťou výstavy boli okrem genitálií aj obrázky embryí. Po tom. čo zástupcovia Slovensko-nemeckej spoločnosti nad takýmto .. spiatočníckym postojom" vyjadrili počudovanie, doktor Straka ešte doplnil, že tvrdenie oficiálneho sprievodcu po výstave, podla ktorého .. nevieme, odkiar pochádza život': predstavuje .. herézu" a biskupi preto šírenie brožúrky nikdy nedovolia. 1 Štát v tomto prípade vyšiel cirkvi v ústrety. Vydavatelia brožúrky o drážďanskej výstave námietky cirkevných predstaviterov vskutku zohladnili: ..Póvod a cief života nám jasne určuje náš kresťanský svetonázor a jeho zásady:'2 Podobne sa vyjadril fejtonista straIÚckych novín Slovák, podla ktorého na otázky o vzniku života .. nám odpoveď dáva jedine - Boh'? Na druhej strane, .. sklenený človek/: hlavná atrakcia výstavy, trónil na čestnom mieste: na zachovanej čiernobielej fotografii je osvetlený zdola a genitálie zalcryté nie sú. Výstava Človek - zázrak života sa z Bratislavy presunula na Spiš, odtiaf do Žiliny a nakoniec do Zvolena. Navštívili ju desaťtisíce rudí. školy mali zravu na železnici a celkovo sa dá povedať. že výstava mala fenomenálny úspech. V roku 1943 sa výstava Človek - zázrak života dostala aj do ďalších slovenských miest, napríklad do Nitry.4 Úspech výstavy na agrámom a z nemeckého pohladu zaostalom Slovensku mal nečakanú dohru. Podobne ako FUhrerpodla oficiálnej propagandy .. daroval Slovákom štáť: aj riaditer drážďanského Múzea hygieny prejavil nezvyčajnú štedrosť. Z jeho popudu a na nemecké náklady vzniklo v roku 1941 Slovenské múzeum hygieny, zmenšená kópia drážďanského originálu, ktorá sa nasťahovala do barokovej budovy bývalých kasárIÚ na mieste dnešnej Slovenskej národnej galérie na nábreží Dunaja, kde pósobila až do roku 1945. Na vtedajšiu dobu technologicky náročné exponáty a simulácie informovali o stave fudského tela. o fungovaní jednotlivých orgánov, ale aj o telesných poruchách a chorobách, ktorým sa bolo treba vyhýbať. Nechýbala ani ideológia a propaganda: v hlavnej miestnosti sa nachádzali busty Hlinku, Tisa a Hitlera či gardistícké zástavy.5

Alexander Mach na výstave Človek - zázrak života v Banskej Bystrici, 1943 FOTO - KOLOMAN dCH, MINISTERSlVO

VNŮTRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY, SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHrV, FOND SLOVENSKÁ TutOVÁ KANCELÁRIA

Kým tajomstvo života v kresťanskom duchu bolo predmetom sporova napokon aj úspešnej intervencie jeho správcov, o vlastnom posolstve brožúrky k drážďanskej výstave zjavne panovala zhoda tak medzi katolíckymi konzervatívcami, ako aj nacionálnyrni socialistami z okruhu Slovensko-nemeckej spoločnosti: .. Povinnosťou každého človeka je starať sa o svoje zdravie. Tam, kde je zdravý jednotlivec, je zdravá i rodina i obec i národ. Chorý národ chradne, hynie, umiera ako nezdravý strom. Zdravý národ je silný, vyvíja sa, mohutnie. Zdravý národ má i zdravého ducha, vie pracovať, tvoriť, závodiť, a preto sa nes tratí pod slncom a nikto ho nevymaže z dejín. Len čo je zdravé, má právo na život, lebo v tom je elán, odvaha, vófa. Je povinnosťou každého človeka, každého člena národa, aby si toto uvedomil a aby sa postavil do bojového šíku proti nezdravote a jej zárodkom:'6 Do akej miery boli tieto názory rozšírené v prostredí slovenského katolicizmu, potvrdzuje postoj slovenských biskupov, ktorý sekčný šéf doktor Straka uviedol na ilustráciu zástupcom Slovensko-nemeckej spoločnosti. ~lo o propagačný plagát Andreja Kováčika pre Slovenské ústredie starostlivosti o mládež zobrazujúci matku, ako dojčí dieťa. Obe postavy sú oblečené v kroj och, matka má odhalenú vačšiu časť prsníka. V pozadí je mapa Slovenska (bez južných území odstúpených po Viedenskej arbitráži Maďarsku) a pod vyobrazením sa na bielom pozadí skvie červeno-modrý nápis: .. Zdravé dieťa v rodine, zdravý občan v dedine, zdravý národ v krajine, taký národ nezhynie'" Nad nacionalistickým motívom dojčiacej matky bdie v pravom hornom rohu Madona s dieťaťom, vznášajúca sa na obláčiku a vysielajúca blahodarné lúče na svoj národ, zatiar čo v ravom hornom rohu tróni dvojkríž na trojvrší. V tomto prípade však snaha o syntézu katolicizmu s nacionalizmom plody nepriniesla. Po proteste biskupského úradu v Bratislave bol leták stiahnutý z obehu. Nie pre principiálny nesúhlas s miešaním náboženstva a politiky, ale pre napoly odhalený prsník dojčiacej matky. Skutočnosť, ktorá podla nemeckého agenta vyvolala na Slovensku všeobecné pobavenie.

Kde sa vzali kultúrne vojny?

áto kniha je pokusom osvetliť rozpory, ktorým sa vystavovali slovenskí kresťanskí konzervativci vo fašizujúcej sa Európe, kde sa základným ideologickým princípom stával radikálny nacionalizmus a z neho odvodený rasizmus, zahfňajúci na jednej strane obavy z národného úpadku alebo dokonca smrti, na strane druhej fantázie o populačnom raste a národnom zdraví. Príslovečnou červenou niťou nasledujúceho rozprávania budú polemiky proti "potratom': Tieto polemiky sa od konca prvej svetovej vojny dostali do popredia takzvaných kultúrnych vojen medzi socialistickou ravicou a konzervatívnou pravicou. No kultúrne vojny sú staršieho dáta. lch korene siahajú do 19. storočia, keď dochádza v európskych štátoch k výrazným centralizačným snahám. Týkalo sa to jednak starých, dávno konštituovaných národných štátov ako Francúzsko, ale predovšetkým nových štátnych útvarov Talianska a Nemecka. Taliansko sa zjednocovalo v priamej konfrontácii s pápežským štátom, ktorý postupne redukovalo na malý okrsok v centre novej talianskej metropoly. ldeológia národného zjednotenia sa odvolávala na heslá o liberalizme, pokroku a oslobodení a mala výrazne antiklerikálny nádych. Pápežská ideológia zas a zd6razňovala tradície, konzervativizmus a náboženskú autonómiu. Tieto ideologické fronty eskalovali na konci 19. storočia do otvorenej konfrontácie, ktorá nadobudla extrémne formy zvlášť v cisárskom Nemecku za vlády Otta von Bismarcka (odtiar pomenovanie Ku/turkampf. teda "kultúrny': presnejšie kultúrno-politický boj). Oba tábory, "progresívny" i "spiatočnícky': vyšperkovali svoju argumentáciu morálnymi nárokmi, ktoré odvodzovali

T

z univerzálnych dejín, respektíve z náboženstva. Diskusia sa odohrávala na pozadí modernizačných procesov a obe strany sa usilovali nájsť východisko z problémov, ktoré doba so sebou prinášala. "Pokrokári" i "spiatočníci" chceli hovoriť v mene lepšej časti spoločnosti, takže už v dobových prameňoch sa spomínajú "dve Talianska': "dve Francúzska" - a niektorí historici hovoria dokonca o "dvoch Európach':7 Jedna z nich strašila súčasníkov predstavami "reakcie': ktorá dusí už v zárodku svieži závan slobody a bráni akejkorvek osvete. Druhá Európa odhalovala sprisahania kapitalistov, socialistov, slobodomurárov - a najma Židov, ktorí vraj podkopávajú osvedčené inštitúcie a spósobujú rozvrat. Liberalizmus štátov 19. storočia teda nebol nutne spravodlivý, naopak, bol nezriedka šovinistický. Bismarckovo Nemecko nebojovalo iba proti "reakčnému" katolicizmu, ale aj proti socialistom a Poliakom. Na druhej strane moderný katolicizmus nevyjadroval len opozíciu širokých vrstiev proti postupujúcej byrokratizácii, chudobe a modle štátu, ale skutočne šíril sprisahanecké teórie, "fantázie o zovretých šíkoch nepriaterov, ateistov, socialistov a slobodomurárov': nad ktorým trónil všemocný "Žid".8 Podobné konštatovania platia aj pre Uhorsko. Vzťah štátu a cirkví bol v Uhorsku 19. storočia komplikovanejší. Uhorsko bolo mnohonárodnostným a multikonfesionálnym štátom, v ktorom sa industrializácia a s ňou spojené transformačné procesy začali prejavovať pomerne neskoro. Uhorská spoločnosť si zachovala tradičný stavovský ráz, ktorý sa výraznejšie začal meniť až na prelome 19. a 20. storočia. Podobne ako v Nemecku ani maďarský liberalizmus nebol progresívny, naopak, zachoval si mnohé črty "panskej" mentality svojich nositerov. Kulturkarnpf sa napokon v Uhorsku obmedzil na niekofko špecifických otázok. Šlo v prvom rade o občiansky sobáš, respektíve o problém takzvaných "zmiešaných manželstiev': teda medzikonfesionálnych zvazkov, a o problém konfesionálnej príslušnosti detí, ktoré pochádzali z takýchto rodín. Problematika "zmiešaných manželstiev" v Uhorsku siaha na koniec 18. storočia

Zakladatel' Slovenskej I'udovej strany Andrej Hlinka komentoval v roku 1918 rozhodnutie rozísť sa s Uhorskom a pripojiť sa k vznikajúcej Československej republike prirovnaním k rozvodu, ktorého uzákonenie v skutočnosti striktne odmietal. Andrej Hlinka vo Vel'kej Fatre FOTO - ARCH fil MESTA RUŽOMBEROK

a nemožeme ju na tomto mieste rekonštruovať. Podstatné je, že zákonný článok LIlI z roku 1868 stanovil kompromis podfa pruského vzoru, podfa ktorého sa konfesionálna príslušnosť detí z medzikonfesionálnych manželstiev riadila pohlavím rodič ov: dcéra prijala vierovyznanie matky, syn vierovyznanie otca. Toto nariadenie sa však v praxi nedodržiavalo a najma katolícki kňazi "prekrsťovali" de ti rodičov iných konfesií. Úrady sa prizerali, sem-tam niekto zaprotestoval. ale iniciatívu prevzal až minister kultúry Albin Csáky, ktorý roku 1890 vydal nariadenie o "prekrsťovaní" a vyvolal ním aféru, ktorá skončila v rokoch 1894/95 prijatím štyroch zákonov o obligátnom občianskom sobáši (vrátane legalizovania rozvodu), o slobode vierovyznania, o uzákonení židovského náboženstva a o právomoci rodičov rozhodovať o vierovyznaní svojich detí. 9 Reakcia sa dostavila vzápatí: s požehnaním Vatikánu vznikla Katolícka rudová strana, ktorá najma v prvých rokoch posobenia rozpútala intenzívnu kampaň proti ..liberalizmu". Tento pojem slúžil - podobne ako dnes - ako politická nálepka, presnejšie nadávka, zahtňajúca v sebe všetky negatíva spájané s ekonomickou transformáciou a emancipačným procesom. Britský historik Thomas Lorman, autor novej knihy o počiatkoch Slovenskej fudovej strany (podra Andreja Hlinku sa začala nazývať až neskor), pokladá uhorskú verziu kultúrnych vojen za najdoležitejšie dedičstvo slovenského politického katolicizmu a konzervativizmu. Najma po tom, čo do čela slovenských rudákov nastúpil Andrej Hlinka, ktorý "pokrokárstvo" démonizoval od začiatku svojho cirkevného a verejného posobenia, sa ich polemiky proti liberalizmu začali spájať s protimaďarsky zameraným nacionalizmom. (Hlinkovým predchodcom bol v tomto smere paradoxne evanjelik - Svetozár Hurban Vajanský.) Zodpovednosť za kultúrny boj, ktorý sa povodne rozpútal okolo otázky civilného sobáša, slovenskí rudáci zvafovali súčasne na liberálova Maďarov, ktorí vraj vo svojej šovinistickej zaslepenosti liberálom, stelesňovaným v očiach všetkých uhorských antiliberálov Židmi, ne klád li odpor. Lorman a ešte obšírnejšie

jeho slovenský kolega Roman Holec nedávno poukázali na to, akú doležitú úlohu problematika manželstva zohrávala v Hlinkovej politickej predstavivosti - až do tej miery, že napriek kritike uzákonenia rozvodu použil v roku 1918 na zdovodnenie rozhodnutia odpútať sa od Maďarova spojiť sa s Čechmi práve túto metaforu: ..Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, Musíme sa rozísť,"lO Problém bol v tom, že jedných ..liberálnych" ženíchov nahradili iní. Thomas Lorman tvrdí, že skutočným podnetom pre radikalizáciu slovenských rudákov v predvečer druhej svetovej vojny a napokon aj pre kolaboráciu s nacistickým Nemeckom nebola nejaká slovenská verzia fašizmu, ale obnovené kultúrne vojny - proti .. židoborševikom" a tentoraz aj proti českým .. neznabohom", Ludáci si preto vo vzťahu k fašizmu podfa Lormana mohli dovoliť ostať stáť niekde na .. polceste",ll V rokoch tesne pred prvou svetovou vojnou sa aj v úzkom rámci slovenského národného hnutia začalo štiepenie na .. dve Slovenská": jedno katolícke, národné, druhé masarykovskoprogresívne, potenciálne socialistické a antiklerikálne, V podmienkach prvej Československej republiky toto druhé Slovensko stratilo svoju samostatnosť na úkor strašiaka (favicového) čechoslovakizmu, Spolu s touto transformáciou sa pomaly začal presúvať aj mobilizačný doraz kultúrnych vojen, Problematika uzatvárania a rozluky mallŽelstva čiastočne ustupovala do úzadia na úkor novej agendy: sporom o uzákonenie umelého prerušenia tehotenstva,

Veľn1i

krátke všeobecné dejiny interrupcií

P

roblematika umelého prerušenia tehotenstva a jeho zákaz ov sprevádza rudstvo od začiatku. Problémom však nebol samotný zákaz, skór to, kto o ňom rozhodoval. respektíve koho mal chrániťY V tradičných kul túra ch a náboženstvách sa kládol dóraz vačšmi na ochranu života tehotnej ženy než plodu v jej tele, ktorý napríklad Starý zákon alebo grécki stoici pokladali za skutočného človeka až po narodení. Umelé prerušenie tehotenstva navyše predstavovalo pred rozvojom modernej medicíny taký nebezpečný úkon, že vera žien radšej porodilo a zbavovalo sa už narodených detí. Vraždy novorodencov boli preto v predmodernej dobe závažnejším problémom než umelé potraty. Ďalšiu charakteristiku západného nazerania na interrupcie tvorí dedičstvo rímskeho práva, v ktorom o rodinných otázkach rozhodoval nezávislý muž, pater familiae. V jeho právomoci bolo aj rozhodnutie o prípadnej potrebe vykonať potrat. Kresťanstvo túto kompetenciu presunulo na Boha Otca, ktorý svoju právo moc prejavoval predovšetkým pripúšťaním spontánnych potratov - umelé nepripadali do úvahy z princípu. Časť cirkevných otcov navyše už v staroveku tvrdila, že za živého človeka musíme pokladať nielen embryo v ktorejkorvek etape vývinu, ale už zárodok rudského života, a preto odmietali ako "zabitie" akékorvek zabraňovanie počatiu. Určovanie začiatku života napriek tomu zostávalo v kresťanskej Európe dlhé storočia predmetom sporov. V stredoveku za vykonávanie potratov hrozili hrdelné trestyll - no vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti za umelé prerušenie tehotenstva

nebolo dosledné, často sa v tichosti tolerovalo (a v dávnej minulosti i vraždy novorodencov, akokofvek brutálne sa nám to dnes javí). Všetko zmenil nástup modernej doby, ked sa na interrupcie začalo hfadieť ako na zásah do právo moci štátu. Bolo to paradoxne osvietenstvo, čo zrodilo populačnú politiku: moderný štát chcel množiť rady svojich občanov a dohliadať na ich zdravý vývin. Odtiar bol už len krok k eugenike, teda systematickému úsiliu o zlepšovanie genetického fondu vefkých skupín obyvaterstva. Sprísnenie a kodifikovanie trestnoprávnych postihov za umelé prerušenie tehotenstva, ktoré v priebehu 19. storočia zaviedli všetky európske štáty, bolo okrem toho dosledkom pokroku medicíny. lnterrupcie prestávali ohrozovať život matky a postupne začali vytláčať iné formy regulácie porodnosti. Celkovo možeme konštatovať. že snaha trestať umelé prerušenie tehotenstva v modernej Európe nebola motivovaná len ochranou nenarodeného života, ako to dnes prezentujú stúpenci hnuti a "za život" (pro life). Rovnaký podiel mali tradície rímskeho práva redukujúce právny subjekt na osoby mužského pohlavia a predovšetkým populačnej politiky nových národných štátov. Na území dnešného Slovenska badať zvýšené snahy o reguláciu porodnosti v polovici 19. storočia. Vpozadí stáli sociálno-ekonomické faktory, keď pomalá transformácia tradičného hospodárstva v epoche industrializácie stavala predovšetkým rorruKov pred dilemu vysťahovalectva alebo zakladania jednodetných rodín. čo ideologicky argumentujúci demografi počas druhej svetovej vojny vykladali ako "samovraždu" celého rofníckeho stavu.14 Na Slovensku prax jednodetných rodín získala navyše konfesionálny rozmer, podra mnohých katolíkov sa totiž spájala s .,luteránstvom': hoci v skutočnosti šlo často o reformovaných kresťanov, najma v južných stoliciach Hont a Novohrad.1s Nástrojom regulácie porodnosti bola jednak magická antikoncepcia (rozne čary, zaklínadlá atd.) a jednak praktiky fudového liečiterstva (rozličné odvary, sedacie kúpele), ale aj racionalizované sposoby zabraňovania počatia ako oddelené spálne manželov či vyšší sobášny vek. lnterrupcie vykonávali 23 1

zvačša

neodborne takzvané anjeličkárky, ktoré napriek zdravotným následkom a často úmrtiam tehotných žien požívali spoločenskú prestiž. 16 V Habsburskej monarchii bol zákaz interrupcií uzákonený v trestnom zákonníku zákonom číslo 117 z roku 1852. Paragraf 144 kriminalizoval ženy už za pokus "vyhnať plod" a ešte prísnejšie postihoval im nápomocných mužovo Po vyrovnaní z roku 1867 pocítili zákonodarcovia z uhorskej časti monarchie potrebu uzákoniť vlastný zákaz interrupcií, chceli totiž dosiahnuť populačný rast "Uhrov" - či Maďarov, maďarčina v tom nerozlišuje -, nie nejakých abstraktných "Rakúšanov" v zmysle obyvaterov Habsburskej monarchie. Je zaujímavé, že za rovnaké delikty stanovili nižšie postihy než v rakúskej časti spoločného štátu. V paragrafe 285 príslušného zákona z roku 1878 sa doslova uvádza: "Tehotná žena, ktorá svoj plod úmyselne vyženie, usmrtí alebo to dá vykonať niekým iným, buď potrestaná, ide-li o tehotenstvo mimo manželstva, žalárom do dvoch rokov, ináč do troch rokov. Rovnaký trest postihne toho, kto spácha tento zločin so svolením tehotnej ženy; dopustil-li sa ho však zo zištnosti, buď potrestaný žalárom do troch rokov:'11

Kliatba nenarodených

P

osun dofava po prvej svetovej voj ne a požiadavky demokratizácie v následníckych štátoch Habsburskej monarchie mali za následok okrem iného spochybňovanie prísneho zákazu interrupcií. (V rakúskej časti monarchie došlo k jeho zmierneniu už v roku 1912, odkedy sa umelé prerušenie tehotenstva povofovalo aspoň v prípadoch, keď bol ohrozený život matky. lB) Na tieto tendencie reagovali predovšetkým katolícki činitelia. Mladý Karol Sidor, chránenec Andreja Hlinku a neskar popredný rudácky politik, uverejnil už začiatkom 20. rokov na tému umelých potrat ov literárnu fantáziu Kliatba nenarodených. Jej jadrom je moralizovanie: Sidor viní z týchto praktík nezodpovedné ženy, ktoré podliehajú zvodcom, hoci ve dia, aké následky ich slabosť bude mať. Následne si uzurpujú právomoc rozhodovať nad životom a smrťou, čím na seba privolávajú kliatbu stvorení, ktorým nedovolili vyd ať sa na cestu živo tom. Rozprávač v Sidorovej fantázii opisuje takýto príbeh. Nezodpovedná dcéra - zvodca jej, pochopiterne, nepomaže - reaguje odmietavo na výčitky matky a samu seba vrhá do nešťastia. Jednej letnej noci si privodí potrat a plod odhodí do rieky: "Do teplých vln vložila hriech svojej slabosti a vášne: malé, znetvorené klzké telo nenarodeného dieťaťa:'19 Po návrate domov sa hodí na "hriešnu pohovku" a zaspí. V sne ju prenasledujú vízie embryí plávajúcich v rieke smrti. Na otázky živých tvorov reaguje jej vlastný plod nárekom a obviňovaním: "Mal byť zo mňa kráf, ktorý panuje nad pánmi vzduchu a nad rybami vad. Mala byť zo mňa koruna tvorstva Božieho: Č/ovek, ale _ "20 Ryba a rak sa nad nedonoseným

štvormesačným

plodom

zIutujú a nechajú ho doplávať do mora, kde už naň v .. hlbokej jame" čakajú ďalšie nenarodené deti: .. Privítali ho s plačom. Najstaršie osemmesačné sa sodvihlo a postavilo sa na nohy a hovorilo plačúc: ,Tu je zem nešťastných a ty si z ďalekých sladkých vOd sem prišlo. Vitaj medzi nami a otvor svoje slepené oči, aby si s nami mohlo plakať. plakať. plakať. Túžili sme žiť a musíme slzy roniť... Vyrvali nás so zeme šťastných v jednu hriešne sladkú chvHočku... My sme šli, šli, šli. Žiť sme chceli a vrhli nás do zeme nešťastných, sem, kde plačeme, plačeme, plačeme ... Nech je prekliata rozkoš tela, nech je prekliata rozkoš tela: A znetvorené telá nenarodených detí sa pohýbaly, na nohy povstávaly, ústa pootváraly a zajakajúc sa, s plačom volaly: ,Nech je prekliata rozkoš tel a, nech je prekliata rozkoš tela. Nás žiť volali. Nech je prekliata rozkoš tela: Malé, štyrimesačné klzké telo nenarodeného dieťaťa otvorilo svoje slepené oči, podívalo sa po svojich súsedoch a z očí sa mu začaly valiť vefké potoky slz. A na hriešnej, teplej pohovke dvoje očí, čo v noci nevedelo plakať na pažiti pri rieke, tiež už potokami v sne lialo horúce slzy. Ale tieto neboli také horké a trpké ako tie, ktoré vynášala nad hladinou mora kliatba tisícich nenarodených detí: Nech bude prekliata rozkoš tela. Nás žiť volali. Nech bude prekliata rozkoš tela."21

Materstvo nanútené policajtnli, nloralizátornli a bigotnýlni ki1aznli

K

arol Sidor zúžil

důvody, prečo

sa ženy v medzivojnovom Československu utiekali, prípadne boli donútené k umelým potratom, na úpadok morálky a údajnú neschopnosť odolávať pokušeniu sexuality. Tá sa prekvapujúco mala týkať žien samých - muž zvodca sa v Kliatbe nenarodených iba mihne. Celkom iný prístup k problematike zaujímali priekopníčky požiadaviek legalizácie interrupcií na čele s Betty (Boženou) Karpíškovou, poprednou političkou Československej sociálnodemokratickej strany, jednou z prvých žien zvolených do prvorepublikového parlamentu. Aj Karpíšková mala literárne sklony: písala poviedky z prostredia pražského robotníctva, v ktorých kritizovala jeho materiálny nedostatok i fyzický úpadok, chudobu, nevedomosť, povery a domáce násilie. Napríklad v poviedke s názvom Nevesta Karpíšková približne v rovnakom čase ako Sidor opisovala utrpenie mentálne a fyzicky postihnutého dievčaťa Barušky. Jej otec, obuvník, je alkoholik terorizujúci vlastnú rodinu, matka hradá útechu v kázňach metodistického kazatera. Patnásťročná Baruška je terčom posmechu žižkovských uličníkov, ktorí v nej nemilosrdne prebudia sexualitu. Baruška pred trápením uteká na perifériu, na miesto zvané Židovské pece, obrubované po láske dychtiacimi mladými pármi. ("Děti si představují, že tu za starých dob skutečně pekli Židy. Jak? Prostě. Udělali hranici ze dřeva a na ní pálili tělo nešťastníkovo, jako je to na obrázku v bibli:'22) Tie zasa lákajú voyeurov a jeden z nich si všimne aj postihnuté dieťa,

Betty Karpíšková medzi poslancami a senátormi Čs. sociálnodemokratickej strany robotníckej v Prahe, 1922 FOTO - OK

291

ktoré sa sem chodí hrať. Po krátkom váha ní dievča zvedie, na čo Baruška otehotnie. Keď si to všimne okolie, otec i matka choré dieťa začnú týrať ešte vačšmi než predtým. Baruška nakoniec porodí mrtve dieťa, tým však jej sexuálne zneužívanie nekončí. Napriek brutálnemu režimu opakovane uteká z domu a "ještě několikrát musela navštivit porodnici, aby tam vyčkala těžkou svoji chvilku. Bylať chudinka až do své smrti nevěstou".11 Betty Karpíšková verejne agitovala za návrhy zákonov na zmiernenie postihov za umelé prerušenie tehotenstva. Staré rakúske a uhorské zákazy totiž zostali v platnosti aj za prvej Československej republiky, ktorej politikov a štatistikov prenasledovali predstavy vymierania a "národnej smrti". Po poklese porodnosti a úbytku obyvaterstva v dosledku prvej svetovej vojny totiž vytúžený populačný rast nenastal ani v období stabilizácie v dvadsiatych rokoch. Trend jedno- až dvojdetných rodín v industrializovaných a urbanizovaných českých krajinách nedokázali vyvážiť ani mnohodetné rodiny na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, keďže tieto oblasti spoločného štátu boli ovefa redšie osídlené. Karpíšková odmietala tak zvafovanie zodpovednosti za chabý populačný rast na ženy, ako aj apelovanie na ich údajné reprodukčné povinnosti. V otázke interrupcií rozlišovala medzi zúfalstvom chudobných žien klesajúcich pod bremenom starostlivosti o mnohopočetné potomstvo a rozmarom majetných, ktoré neporušovali len zákony, ale aj vlastné morálne princípy. Zatiaf čo prvá skupina bola nútená uchyrovať sa k nelegálnym prostriedkom, druhá si - hoci načierno - užívala bezpečie a výdobytky lekárskej starostlivosti a vedy. Karpíšková prezentovala problematiku umelých potratov zároveň ako otázku individuálnych slobOd a "boja proti kapitalistickým privilégiám. Potraty bol niečím, k čomu mali mať prístup všetky ženy, a zvlášť závažným problémom robotníckej triedy".24 Napriek prísnej legislatíve boli postihy za interrupcie v období prvej ČSR zriedkavé a mierne. K obvineniu prichádzalo zvačša na základe udaní, vo vysokom štádiu tehotenstva

alebo (a najčastejšie) po zbabraných neodborných zákrokoch, keď postihnuté museli vyhradať lekársku pomoc. Absolútna vačšina obvinených naozaj pochádzala z robotníckeho prostredia. Možno práve preto ich sudcovia trestali zvačša podmienečnými trestami. VzhTadom na tieto skutočnosti minister spravodlivosti Alfréd Meissner, sociálny demokrat, predložil v lete 1932 ostatným ministerstvám návrh zákona o čiastočnej legalizácii interrupcií - napriek skutočnosti, že osobne bol proti nim. (Tomuto ministerskému návrhu v 20. rokoch predchádzalo niekorko poslaneckých návrhov k jednému z nich sa v roku 1927 kriticky vyjadroval aj vtedajší minister zdravotníctva Jozef Tiso.) Principiálny zákaz mal zostať v platnosti, šlo iba o výnimky v prípadoch ohrozenia života matky či vážneho poškodenia plodu, keď tehotenstvo bolo následkom znásilnenia, tehotná žena ešte nedosiahla šestnásty rok života alebo dokázaterne nebola schopná uživiť narodené dieťa. Náklady na potrat mala hradiť zdravotná poisťovňa. 25 Vačšina ministerstiev a politických strán proti Meissnerovmu návrhu neprotestovala, ale ani ho oduševnene nepodporovala. Otvorene a nahlas proti boli jedine katolícke politické strany a organizácie. Ešte hlasnejšie však vystupovala Betty Karpíšková, ktorá síce nebola z návrhu zákona úplne nadšená, oceňovala však úmysel pomáhať chudobným ženám v núdzi. Naďalej však odmietala "materstvo nanútené policajtmi, moralizátormi a bigotnými kňazmi".26 Podobné výroky, pochopiterne, boli vodou na mlyn bojovníkov na opačnej strane frontu kultúrnych vojen, ktorí si zgustli na propagande proti "bezbožným" socialistom. Noviny vládnej Českej strany lidovej stotožňovali Meissnerov návrh s "borševickým" zákonom z roku 1920, ktorý v Sovietskom zvaze legalizoval potraty v dovtedy nevídanom rozsahu - nič to, že Stalin ho možno práve pre jeho "liberálnosť" zrušil už v roku 1933. Karpíškovej nepomohlo ani to, že sovietsky zákon otvorene odmietala. Práve v súvislosti s ňou sa v českej verejnosti rozprúdila

polemika o hraniciach "slobodnej vóle", Zatiaf čo niektorí katolícki publicisti českú političku paradoxne obviňovali z jej obmedzovania - žena si údajne za každých okolností móže vybrať, či chce byť matkou -, známy filozof Emanuel RádI jej vyčítal anarchiu, keďže žena má voči spoločnosti povinnosť rodiť deti. "Slobodná vóra" ženy sa v jednom i druhom chápaní končila v momente počatia,27

112

Spol ok československých lekárov v Bratislavc proti socialistick ýnl novotánl

v

eskoslovenský štát sa budoval v znamení stra~hu z poklesu obyvatelstva po prvej svetovej voj ne. Urady na čele s ministerstvom zdravotníctva začali už začiatkom 20. rokov monitorovať javy, ktoré mali nepriaznivo pósobiť na populačný rast - na prvom míeste interrupcie. Zo správ vtedajších slovenských lekárov sa pred namí vynára takmer apokalyptický obraz nárastu umelých potratov, a to nielen v mestách, ale aj na vidieku. Lekári sa navyše už v tomto období sťažovali napropagovanie antikoncepcie a navrhovali obmedzenie prístupu k nej.28 Vzhladom na to neprekvapuje, že vtedajšia lekárska obec sa profilovala v prevažnej miere konzervatívne, pričom hodnotové postoje jej predstavitelov sa formovali v kontexte nacionalistických obáv z poklesu populácie. V týchto súvislostiach musíme vnímať reakcie na návrh na liberalizáciu takzvaného potratového zákona z dielne sociálnodemokratického mínistra Alfréda Meissnera, ktorý dostali na posúdenie aj československé lekárske komory, respektive lekárske fakulty univerzít v Prahe, Brne a Bratislave. Nevyjadrovali sa len k lekárskym. ale taktiež k už spomínaným sociálnym a eugenickým indikáciám. Posudzovali celý paragraf 2 vládnej predlohy, ktorý mal odkriminalizovať prevádzanie interrupcií na žiadosť tehotnej ženy odborným lekárom vo verejných zdravotných zariadeniach v štyroch prípadoch: 1. keď bol ohrozený život alebo zdravie tehotnej ženy, 2. "oplodnenie sa stalo násilným smilstvom. alebo trestným zneužitím dievčaťa mladšieho ako 16 rokov': 3. narodené dieťa by bolo ťažko telesne alebo duševne

C

počtu

postihnuté, 4. "keď by tehotná žena nemohla plod donosiť, alebo po porode povinnosť výživy voči narodenému dieťaťu dostatočne plniť bez ohrozenia výživy vlastnej, alebo osoby, ktorú má podra zákona povinnosť vyživovať a ktorá je jej rovnako blízka ako dieťa, ktorého zrodenie očakáva"?9 Profesori Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave združení v miestnom Spolku československých lekárov debatovali o týchto bodoch 7. novembra 1932. lch argumenty znejú povedome ešte i dnes. Takzvanú lekársku indikáciu bratislavskí profesori odmieta1i s poukazom na jedinečnosť každého fudského plodu a predlohu pokladali za "pokračovanie agitácie nesvedomitých laikovo ,práve ženy na vlastné telo'" a sociálnu indikáciu za podporu ..laxnosti" - štatistika žien, ktoré podstúpili interrupciu, prípadne boli po nej ošetrené v univerzitnej nemocnici, si však v žiadnom prípade nemohla nárokovať úplnosť. Z dnešného pohladu by sa mohlo zdať odóvodneným aspoň odmietnutie eugenickej indikácie. Tu si však musíme uvedomiť, že eugenika nebola vždy doménou nerudských nacistických lekárov. Naopak. v medzivojnovom období sa k eugenike hlásili najma sociálni demokrati, ktorým boli rasistické pohnútky vzdia1ené. Eugenické požiadavky starostlivosti o genetický fond, o jeho zlepšovanie a selekciu, respektive hlásanie potreby eliminácie škodlivých vplyvov prostriedkami sterilizácie a umelého prerušenia tehotenstva, zodpovedali dobovým víziám sociálneho inžinierstva a s rasizmom ich začali politicky spájať až nacisti. Z uvedeného je zrejmé, že bratislavskí lekári akademici napriek výčitkám na adresu ..laikov" sami neargumentovali výlučne z odborných pozícií. Vtedy ešte odborný asistent Svetozár Štefánik vystúpil s obligátnym príspevkom na tému potraty v sovietskom Rusku, pričom nezabudol zdórazniť ich negativny vplyv na populačný rast. Profesor Zdeněk Frankenberger, podra ktorého bol každý umelý potrat "vraždou': agitoval v prospech konzervativno-nacionalistickej národnodemokratickej strany a práve v tomto období aj proti "neželaným cudzincom': teda židovským študentom na bratislavskej lekárskej fakulte, utečencom pred prenasledovaním v Pofsku.

134

Mladé Židovky a bezzubé frajle

odobne odmietavo ako bratislavský Spolok českosloven­ ských lekárov reagovali koncom roka 1932 všetky stavovské organizácie v Československu. Meissnerov návrh zákona o interrupciách nakoniec neprekročil ani prah ministerskej rady, takže nemohol. pochopiterne, vóbec vstúpiť do legislatívneho procesu. Pokiar ide o jeho propagátorov na Slovensku, Betty Karpíšková, neúnavná bojovníčka za práva pracujúcich žien, sa predovšetkým v rudáckych kruhoch stala nežiaducou osobou už o čosi skór, konkrétne začiatkom roka 1932. 10. januára onoho roku sa v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave konalo podujatie za revíziu takzvaného potratového zákona, na ktorom mala hlavný prejav práve sociálnodemokratická senátorka Betty Karpíšková. Vzhradom na to, ČO o jej názoroch vieme, treba brať reprodukciu jej slov v rudáckych novinách Slovák so značnou rezervou. Karpíšková za zrušenie zákazu interrupcií určite nebojovala a bojovnosť jej Iudácky reportér neupieral - preto, že ..rudí je až príliš mnoho (a preto) nebude škodiť, keď ich bude menej, ale lepších".lo Konštatovanie, že sa na západe krajiny rodí menej detí ako na východe, si sotva móžeme vysvedovať ako protislovenskú zaujatosť. S katolíckou cirkvou senátorka nijako nesympatizovala, no podsúvať jej preto porovnávanie embrya s "kurím okom" si žiadalo značnú dávku zlomyselnosti. Výčitku, že cirkev "požehnáva zbrane, ktoré idú vraždiť': senátorka mohla vysloviť, už menej pravdepodobné je označenie plodu

P

za "mizerný kúsok tela" matky podobne ako vychvarovanie sovietskeho potratového zákona. II Reportér rudáckeho denníka Slovák sa na akcii necítil dobre a svoje nepríjemné pocity projektoval na "neslovenskosť" účastníkova účastníčok tejto "potratovej demonštrácie". Nešlo však iba o českú političku. V duchu rudáckeho antisemitizmu mu do očí bili najma Židia, ktorých takí ako on kolektívne obviňovali z rozvratu tradičnej rodiny, šípili teda ich zhubný vplyv aj za požiadavkou uzákonenia umelých potratov. Celú akciu mal dehonestovať jej údajne výlučný židovský charakter: "Do zrkadlovej siene palác a idú malé húfky. Človek by si myslel. že sa pomýlily. Idú bojazlive, najma niekorko dievčat z rodu Izraela usiluje sa tak prísť do zrkadlovej siene, aby to bolo nenápadné. Staré ženy s krivými červenými nosmi už omnoho smelšie kráčajú a tak sa zdá, že sú výbojné. Patrí sa, veď idú do boja. Najviac je však lekárov, skoro všetko židovo V zrkadlovej sieni to vyzerá ako v synagoge. Niektorý si ešte i klobúk zabudne na hlave. Pri dverách vyberajú po korunke, po desiatich a podra rubovóle. My asi traja-štyria nežidia išli sme ta z reportérskej povinnosti."32 V takomto konšpiračnom duchu anonymný reportér kladie do protikladu so "židovskou" potratovou demonštráciou demonštráciu šťastných slovenských matiek a ich "malých chutných detí': ktoré pozoroval na korze pri Dunaji, keď sa z Primaciálneho palác a konečne dostal na čerstvý vzduch: "Matky staršie i mladšie ihrali sa s nimi. z očú len im tak blkotala nevysloviterná láska, radosť za života a šťastie materské. Tieto sladké deťúrence a blažené mamičky ani nevedely, že i ony demonštrujú na slnečnom brehu Dunaja. A ich demonštrácia a šťastné úsmevy matiek a detí sú rozhodne radostnejším srubom pre rudstvo a pre náš karpíškovcami ovládaný štát ako potratová demonštrácia bezzubých frajlí a za preventívne opatrenia sa oduševňujúcich židovčiat:'33 Predstavy o monštruóznom sprisahaní Židov a Židoviek s ravičiarmi a pokrokármi proti národnému prežitiu Slovákov nevymizli ani po neúspechu Meissnerovej predlohy. Stali sa 136

Antisemitská karikatúra z bratislavských novín Slovenský večerník, orgánu Československej strany národnosocialistickej. Zahraniční študenti Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa v akademickom prostredí štvalo proti Židom, boli na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia do vel1