Teória poznania : úvod do dialektiky ako logiky poznania [2 ed.]

Table of contents :
Predslov
......Page 3
Prvá časť: POZNANIE
......Page 6
I. kapitola: Predmet teórie poznania
......Page 7
II. kapitola: Teória odrazu......Page 28
III. kapitola: Poznanie ako jednota zmyslového a racionálneho
......Page 50
IV. kapitola: Vedecké poznanie ako jednota empirického a teoretického
......Page 69
V. kapitola: Dialektické určenia poznávacej činnosti
......Page 83
VI. kapitola: Jazyk a myslenie......Page 97
Druhá časť: SPôSOB EMPIRICKO-TEORETICKEJ ČINNOSTI
......Page 112
VII. kapitola: Empirickpoznávacia činnosť
......Page 113
VIII. kapitola: Teoretickopoznávacia činnosť. Hypotéza a model
......Page 136
IX. kapitola: Základné myšlienkové postupy
......Page 162
X. kapitola: Vedecký zákon a teória
......Page 183
XI. kapitola: Vysvetlenie a predvídanie
......Page 209
XII. kapitola: Dialektika ako logická metóda
......Page 224
XIII. kapitola: Dialektika ako historická metóda
......Page 237
Tretia časť: SPôSOB PRAKTICKO-DUCHOVNEJ ČINNOSTI
......Page 253
XIV. kapitola: Dialektika ako metóda prakticko-duchovnej činnosti
......Page 254
XV. kapitola: Dialektika ako metóda revolučne praktickej činnosti
......Page 271
XVI. kapitola: Teória pravdy
......Page 280
XVII. kapitola: Poznanie a hodnotenie
......Page 303
XVIII. kapitola: Dialektika ako metóda esteticko-umeleckej činnosti
......Page 315
XIX. kapitola: Výchova k tvorivému mysleniu
......Page 335
Literatúra
......Page 350
Obsah
......Page 366
Tiráž
......Page 369

Citation preview

TEÓRIA POZNANIA (Ú vod do dialektiky ako logiky poznallia)

Václav Černík Etela Farkašová Jozef Vicellík

Č~(>rník, DrSc., PhDr. Etela Fark8~o\'ú. CSc., PhDr . Jozpf Vic('ník, CSc., 1979, 1986

© Doc. PhDr. Václav o

PREDSLOV

Kniha, ktoní predkladáme čitatelum, vznikla z praktických potrieb pedagogickej práce pri tJýučbe marxi8ticko-leninskej filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Jej prvé vydanie (1980) 10010 viacero nedostatkov, preto!e sa ešte nemohlo oprieJ o systematický výklad princípov, kategórií, zákonov a metód ma.terialistickej dialektiky. Napriek tumu je už niekolko rokov rozobrané. N aliehavá potreba rozpracovat 1narxisticko-leninskú teóriu poznania vystupuje do popredia najmii v 8ÚVÍ8losti s úlohami urýchlovania h08pOdárskeho a sociálneho rozvoja socialistických krajin na báze vedecko-lechnického pokroku, ktoré vytýčil X X V I I. zjazd KSSZ a XVII. zjazd KSČ. Druhé, prepracované vydanie áalej rozvíja Ú8trednú myšlienku prvého, lebo sa pIne potvrdila jej životnost. Základnou myAlienkou noJej koncepcie marNticko-leninskej ,eóne poznania je dó8ledne uplatnil historický materializmus v teórii poznania* a aplikoval marxiBtickú dialektiku na teóNu odrazu. N azdávame 8a, že teóriu poznania ako vedu nemožno rozvinúl inak než na základoch historického materializmu (už preto, lebo pojmy subjektu poznania, objektu poznania a praxe ako základu poznania vyW,dujú historickomateriali8tickú analýzu) a materialistickej dialektiky ako logiky (teória poznania ne8kúma len obsah nášho poznania, "ale aj formu jeho pohybu a vývinu). RozliAujeme dve základné formy objektívneho prOCe8u: prírodnú a pr·írodno-spoločenskú. Preto teóriu • Nedostatočné uplatlll'uie princípov historického materializmu v tOOrii poznania je jedným z hlavných nedosta.t.kov niektorých pokusov o vS"klad marxistickej tcórie poznania (napríklad pozri 232) 8 i. Tento moment dnes zdOrazňujú aj viaceri aovietski autori (363, 8 • • a dalěie).

ó

poznania chápeme ako rozlíšenú jednotu dvoch momentov: teórie poznania pl'írody a teórie sociálneho poznania. Pritom práve teóriu sociálne ho poznania pokladáme za 'lIrčujúci moment danej jednoty. Poznanie chápeme ako aktívnu ludskú duchovnú produkciu. V'§írname si, že človek v procese poznania (podobne ako v procese materiálnej produkcie) vstupuje nielen do vztahu subjektu a objektu poznania, ale aj do vztahu sinými subjektmi poznania. Analýza tohto faktu je podla llá'§ho názoru východiskom pre ridenie otázky vztahu dialektickej a formálnej logiky. Jl naJmn t'!íklade teól'ie poznania sa usilujeme o zjednotenie princtpu odraZil s princtpom čin­ nosti. 6innostné chápanie teórie poznania umožňuje pochopil vývin poznania ako proces prebiehajúci v pulzujúcich (otvárajúcich a zatvárajúcich sa) reprodukčných cykloch, ktoré by mali byť organicky začlenené do reprodukčných cyklov praxe. Teória poznania podla náJho názo'ru skúma predvedecké, mimovedecké i vedecké poznanie. Ako teória vedeckého poznania sa stáva podstatnou súčasťO'u metodológie vied (spolu s formálnologickou analýzou jazyka vedy). Pri spracovaní danej Umy sme sa usilovali poukázat na vazby teórie poznania a formálnej logiky, axiológie, estetiky i pedagogiky. Opierame sa aj o niektoré m)sledky psychológie, systémového prístupu a teórie infonnácie. Jednotlivé otázky sme 1'0zobrali tak, že sme vyčlenili .§pecifický prínos klasikov marxizmu-leninizmu a súéasnej marxistickej filozofie v teórii poznania. Logický výklad jednotlivých problémov sme sa usilovali spájat s ich logickoo retrospektívou (dejinami filozofie). 111arxistická teória poznania sa ako celok, no i v jednotlivostiach konfrontuje so súčasn?ími bu'ťŽoáznymi gnozeologickými (epistemologick:IÍ'IIli, noetickými) koncepciami ..l-lM výklad tejto teórie sme chápali a chápeme aj ako pozitívny pl'íspevok ku kritickému prekonaniu gnozeologických predstáv, názorov a koncepcií tých našich autorov, ktorí v štyridsiatych až šesfdesiatych rokoch buď dte len smerovali k mar.rizmu, a.lebo zotrvávali na· jeho dogmatick01n chápaní, ktod ešte nerozvinuli teóriu poznania na dosledne dialektickom a historickomateria.listickorn základe alebo naopa.k, vedome či nevedome sktzavali na pozície l1ot'Opozitivizmu, existencializmu, fenomenológie či iných, vtedy módnych smerov bu:ržoáznej .filozo.fie. V druhom vydaní sme sa už mohli vačami opriet o viaceré pokusy systematicky vyložil prindpy, zákony a kategórie materialistickej dialektiky (271; 274; 275; 273; 77), ako aj

6

o ~kú8eno8( z nových významných prác z teórie poznania (95; 363; 443; 357; 486). Spre8nili 8me v {wm a zjednodulili celkovů logiku náAho výkladu teórie poznania, cJw,rakteri8tiku jej predmetu, základných princípov, kategóri'í a metód. EAte viiHmi 8me 8a v ňom U8ilovali zvýraznit chara1cterMtiku vývinového cyklu vethckého poznania a po!iadavku výchovy k tvorivému mY8leniu. V proce8e prípravy druhého vydania 8me 8i rozdelili úlohy takto: I., V., XII., XIII., XIV., XV. a XVII. kapitolu, ako aj VII/2., VIII/2., XIX/Jo a XIX/4. vypracoval a prepra.c,()val V. Oerník, II., III., IV., VII., XVIII. kapitoZ.u a XIX/3. E. FarkaAová a VI., VIII., IX., X., XI., XVI. kapitolu a XIX/2. J. Viceník. Konečná redakcia tohto vydania je opa.! vý8ledkom 8poločnej práce. Autor;'

PHvA

(~A~Ť

POZNANIE

I.

K API TOL A

PREDllET TEÓRIE POZNANIA

Jedným zo základných zna-kov vedy je, že má svoj vyhranený predmet. Striktne sa však vymedzuje spravidla až na určitom ,~ývinovom stupni. Rozvinutá definicia predmetu je totiž skratkou jeho teórie. Teória poznania nic je v tomto zmysle nijakou výnimkou. Začala sa rozvíjať už v starovekej filozofii, no k hlbšiemu pochopeniu svojho predmetu dospieva až na relatívne vysokom stupni svojho v.ývinu. Dokonca aj sám termín "t-eória poznania", kt{)rý dokazuje rozvíjajúcu sa sebareflexiu danej disciplíny, bol zavedený až v polovici 19. storočia. *

1. Teória pozoaoia a špeeiáloe \'edy o pozoaof Aby sa človek mohol správne orientovať vo s,~ete, musí o iíom získať pravdivé poznanie. Ludské poznávanie sveta, poznanie objektfvnej pravdy sa vyvíja od zmyslového nazerania (pocitov, vnemov, predstáv) k abstraktnému mysleniu (pojmom. súdom, úsudkom, t.eóriám) a od neho • Ako Qutor h'rmí"u .. t'pil:'ltf·l1lológiQ·· tm u\'tldZQ škótsky filozof .J. ..~. FE'rriE'r (1854) Q h'rmínu .. DiE' Erkellntnistllt'oril''' K. L. Reinholrl. Kanonizo\"al ho Ilt'meck~' historik Qntickt'j filozofie N. Zellt:'r (1862). Tenníny .. epi8h'moló~ria" (z ~r. epŮlteme - vNlellie, \"ooa; logOR -- slon). my~lie"kQ) ... not'tikQ" (z g-r. noeais -- pozllutok) Q .. fZnoz('Oló~iQ" (z ~r. y1loaiJf -- pOZIlQllit') SÚ \"}'ZIU111l0\"O vermi hlízkl'. prakticky idl' o s)'llo11ymá. Nil:'kl'dy 88 rnoozi nimi hrRdajú jemné diff'relll'ie: raz 88 ~nozooló~ia chápf' Rko časť. epistemológil', v kt.ol'f'j Ilacluidza s\"ojf' zdůvoom'llit'. illokl'lly ss naopak episte. moló~ia cluiptl ako časť ~Iloz('oló~if' zaobt'rajúcQ 88. \"odeckým po· znaním. Sám termín •. glloS('ologio" použí\"olQ už strooo\"l'ká scholastika \'0 výzllam(' ,,8Cientia cognitionis in gf'n(·re".

II

k praxi. Vývin poznávajúceho myslenia prebieha v urCItých logických formách a podlieha istým zákonom. lch skúmaním sa zaoberá teória poznania. Teória poznania sa vyvíjala v priebehu celých dejín filozofie; svoj skutočne vedecký základ však získava až na úrovni marxistickoleninskej filozofie. Samo poznanie je zložitý, mnohotvárny proces. :Možno ho vymedziť ako v lastnosť vysokoorganizovanej hmoty mozgu človeka, ako subjektívne, v hlave človeka pretvárané odrá.žanie objektívnej reality, ako jeden zo spósobov činnosti subjektu, jeho ciefavedomej tvorivej aktivity, ako spoločensky podmienený spósob orientácie človeka v priestore a čase, ako funkciu jeho predmetno-praktickej činnosti atď. Prirodzene, analýza procesu poznania sa rozpadá do predmetov celého komplexu vied o poznaní. Popri filozofii v ňom majú dóležité miesto viaceré špeciálne vedy: fyziológia vyššej nervovej činnosti, psychológia, sociológia, sociál na psychológia, formálna logika, lingvistika, pedagogika, teól'ia informácie, kybernetika, teória umelej inteligencie, dejiny prfrodných a spoločenských vied, dejiny techniky a i. Vidíme, že teória poznania. v dnešnom chápaní je iba jednou z vied o poznaní. Je to filozofická disciplína, filozofické učenie o poznaní. V centre jej pozornosti sú také kfúčové otázky, ako je otázka vzťahu bytia a poznania, otázka povahy (pravdivého) poznania a otázka jeho vnútorného základu (východiska, ciefa a kritéria). Teóriu poznania teda nemožno bezprostredne stotožňovať s celým komplexom vied o poznaní. Ucelený komplex vied o poznaní však nemožno vybudo\rať bez teórie poznania, lebo práve ona je jeho zjednocujúcim, filozoficko-teoretickým zákJadom. Otázku, čo je poznanie, resp. vedenie - v jazyku vyjadrené poznanie bytia a pravdy -, čím sa pravdivé poznanie líši od mienky, kládla si filozofia už \~ staroveku. Otázkou, čo je ul'enie o poznaní, čím je sama teória poznania a Nm by mala byť, zaČÍna sa seriózne zaoberať až od prvej polovice 19. storočia. Teória poznania sa póvodne vyvíjala spolu s ostatnými vedami o poznaní v rámci filozofie. Otázka, čím je uče nic o poznaní, vystupovala prcdovšetkým ako otázka jeho vztahu k ostatným filozofickým disciplínam, najma k ontológii a logike. V starovekej filozofii sa gnozeológia ešte 12

~

nestačila výrazrie odHšiť od ontológie, logiky a iných rodiacich sa filozofických disciplin. Vo filozofii 17. a 18. storoč·ia už zretefne badať diferenciáciu ontológie, gnozeológic a logiky ako relatfvne samostatných, ale vzájomne Rpiitých disciplín jednotného filozofického celku. Za zakladatefa teórie poznani a sa niekedy označuje R. Descart-es, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém. V nemeckej klasickej filozofii RR. teórin. poznania stáva už predmetom filozofickej sebareflexie. I. Kant diferencuje ontológiu, gnozeológiu a logiku až po moment ich vzájomného odt.rhnutia. G. \V. Ji". Hegel Ra naopak pokúsil Rtotožniť tieto kfúčové filozofické disciplfny na zákln.de idealistickej dialektiky. Proces Rcbauvedomovania gnozeológie prebieha v obdohf. v kt.orom bolo potrebné dokazovat právo filozofie na nxiRtenciu popri špeciálnych vedách, čo sa z nej vyčlenili. Problém predmetu teórie poznania sa stal súčasťou širšej otázky predmetu filozofie vůbec. To, čo bolo predtým len ohízkou vnútorného vztahu filozofických disciplín, prerástlo v tridsiatych rokoch 19. storočia do fundamentálneho problému vztahu filozofie a špeciálnych vied. V polovici 19. storočia sa z filozofie vyčlenili všetky základné špeciálnovedné odbory, ktoré si v ďalšom vývine rozvinuli vlastné teórie a dokonca aj metateórie. Nová povaha vztahu filozofie fL špeciálnych vied nastolila ďalšie závažné otázky týkajúce sa vnútornej štruktúry Ramej filozofie: 1. Existuje nejaká podst.ata bytia odlišná od podstát tých konkrétnych forlem bytia, ktoré skúmajú špeciá.lne vedy (nerozpadol sa predmet ontológie do predmeto\r špeC'iálnych vied)? 2. Je logika filozofickou disciplínou? (Veď formálna logika sa de facto vyčlenila z filozofie a konštituovala sa ako jedna zo špeciá.lnych vied podobných matematike.) 3. Možno rozpracovat teóriu poznania ako vedu, resp. možno vybudovat vedeckú teóriu poznania vnútri filozofie '? Inými slovami, plat( staré chápame ontológie, gnozeológie lL logiky, ktoré sa v klasickej filozofii rozlišovali ako učenie o podstate bytia, učenie o obsahu myslenia (o pravdivom poznaní) a učenie o formách myslenia (usudzovania) ? V hurloáznej filozofii sa toto klbko problémov zamotalo

13

do neriešiterných antinómií. Ont.ológia ako veda strat.Ha podfa nej právo na existenciu a logika v striktnom zmysle sa vyplenila z filozofie. Novopozitivizmus označuje otázky podstaty bytia za "metafyzické" pseudoproblémy a existencializmus tvrdí, že analýza (zmyslu) bytia nie je vecou zákona (~i podstaty, ale "fenomenológie" či "existenciálnej analýzy" prežívaného okamihu. Podra existencializmu predmet filozofie nie je vecou logiky a podra novopozitivizmu predmet logiky zase nie je vecou filozofie. Podra pozitivistického scient.izmu filozofia sa rozplynula v špeciálnych vedách a ak ešte existuje, tak kdesi za hranicami vedy, medzi vedou a náboženstvom, a jediné, čo pre ňu možno urobiť, je spresniť jej jazyk formálnologickou analýzou. Naopak existencialistický antropologizmus či "humanizmus" hradal svoj hlavný zmysel práve v rozvíjaní takejto "filozofie bez vedy" (191, 8. 10), v rozvíjaní filozofie ako "čírej múdrosti", ktorá údajne už ani nie je poznaním, ale iba hodnotením (prežívanej) skutočnosti. Čo však za danej situácie s teóriou poznania '? Ak filo-· zofia nie je vedou (systémom zákonov), ba ani poznaním, ale iba "čírou múdrosťou" (systémom hodnotových noriem), nemóže byť ani poznaním poznania, tobóž vedou o vedeckom poznaní. No ak vyčleníme teóriu poznani a z filozofie, prestane plniť. svoje špecificky gnozeologické funkcie, t. j. skúmať vzťah medzi objekt.ívnym bytím a poznaním. Dostali sme teda dvojaký výsledok: alebo hudeme rozvíjať. teóriu poznania vnútri filozofie, no potom údajne stratí vedecký charakter, alebo ju budeme rozvíjať ako vedu, no potom prestane byť teóriou poznania, filozofickým učením o poznaní (zredukuje sa na psychológiu poznania, logickú sémantiku atď.). * Buržoázna filozofia nepozná východisko z danej situácie. Na jednej strane redukuje celú filozofiu na ontológiu "bez vedy" a na druhej strane zasa na formálnologickú analýzu filozofického jazyka. V prvom prípade upadá do krajnosti antiscientistického "humanizmu" (existencia• Tzv. analytická filozofia skutočne navrhuje budm'ať epistemológiu mimo filozofie ako logickosémantickú analýzu gnozeologických termfnov (159, s. 363-520); v Piagetovej "genetickej epistemológii" sa teória poznania chápe ako interdisciplinárna oblasť (psychológia, formálna logika a dejiny ideí), ktorá sa takisto vyčleňuje z filozofie (335, s. 121-122).

14

Hzmus, frankfurtská škola a i.), v druhom do krajnosti Hcient.istického logicizmu (novopozitivizmus, celá tzv. analytická filozofia). Medzi obidvoma krajnosťami zaujíma "stredné" postavenie l'istý gnozeologizmus (novokant.ovstvo, neoracionalizmus a i.), kritizujúci jedno aj druhé a napádaný z obidvoeh strán. Antinómie buržoáznej filozofie zjavne dokazujll, že klasické chápanie ontológie, gnozeológie a logiky sa vyčerpalo a nezodpovedá potrebá.m súčasnej vedy. Ontológia v klasickom chápaní sa prekonala, formálna logika sa vyčlenila z filozofie ako špeciálna veda~ no gnozeológia nemaže existovať ani bez ontológie, ani bez logiky. To Sll podmienky problému. Jeho riešenie nemožno hrad ať ani na ceste existencialistického ontologizmu, ani pozitivistického logicizmu, ani novokantovského ghozeologizmu. Riešením nie je ani vy(~lenenie teórie poznania z filozofie. Teóriu poznania je potrebné rozpracovať ako vedu. no nie tak, že ju vyčleníme z filozofie, ale tým. že samu filozofiu pozdvihneme na úrove . .l vedy. Skutočné riešenie problému vyžaduje nájať vnút.ri filozofie takú disciplínu, ktorá. by mala charakter vedy a ktorá hy na novom základe zjednocovala moment ontológie, gnozeológie a logiky ako ich vyššia teoretická syntéza. Istý pokus o riešenie tohto problému urobi! Hegel; na základe idealistickej dialektiky však možno zjednotiť dané discip1fny iha za cenu stotožnenia myslenia a bytia, zredukovania objekt.ívneho hytia na objektivny obsah myslenia. Skutočne vedeckým základom teoretickej syntézy ontológie, gnozeológie a (dialektickej) logiky sa maže stať iba materialistická dialektika. Dialektika v Marxovom a Leninovom chá.paní "zahfňa aj to, čo sa teraz nazýva teóriou poznania, gnozeológiou" (J7, 26. zv., s. 92). "Dialektika je práve teória poznania ... marxizmu" (J4, s. 368). Práve dialektika ako teória poznania marxizmu-leninizmu sa st.áva aj filozofickoteoretickým základom formujúceho sa komplexu vied o poznaní.

15

2. Vztah bytia a poznania. Jednota ontológie a gnozeológie Chyba klasickej filozofie nebola v tom, že ontológiu ako učenie o podstate bytia, ale v tom, že samo bytie ponímala abstraktne. Hlbšia analýza bytia vedie totiž ku konkrétnemu pojmu objektívneho bytia, objektívnej reality, hmoty, a hmotu nemožno pochopiť inak ako v jej vzťahu k vedomiu. Ontologická otázka podstaty bytia tak nevyhnutne prerastá do gnozeologickej otázky povodu nášho vedomia, poznania. Dialektická interpretácia ontologického je zásadným prekonaním ontológie v tradičnom zmysle slova. Termín "bytie" sa vo filozofickej literatúre používa vo dvoch zák ladných významoch: 1. v širšom (abstraktne ontologickom) význame bytia ako súcna, t. j. všetkého. loo je, a 2. v užšom (konkrétnom, ontologicko-gnozeologickom) zmysle materiálneho bytia, objektívnej reality, t. j. súcna, ktoré sa odráža v našom vedomí a existuje nezávisle od neho. Tieto dva významy nemožno bezprostredne stotožňovať. Pojem bytia ako súcna zahrnuje nielen prírodu, ale aj spoločnosť a Iudské myslenie. Príroda, spoločnosť i Iudské myslenie totiž jestvujú, existujú ako jednota vnútorného a vonkajšieho, podstaty a formy; dostávajú sa do vzájomného vzťahu a vzájomného posobenia. Pojem bytia ako súcna nie je v marxizme čírou tautológiou (súcno je súcno), ale obsahuje krúčový problém vzťahu človeka a prírody. Základnou formou bytia je príroda. Pred ňou neexistovalo nijaké iné bytie. Príroda sa vyvíja a na každom stupni svojho vývoja nadobúda nové, špecifické formy. Na určitom stupni sa stáva kolískou Iudských dejme 80 vznikom člo­ veka vzniká v samej prírode nový, od prírody ako takej odlišný druh súcna, ktorého podstatu tvorí rozporný vzťah subjektu a objektu, realizujúci sa v praktickej predmetnej rudskej činnosti. Vnútri praktickej činnosti a spolu s ňou sa vyvija aj vzťah subjektu a objektu poznania, poznávacia činnosť človeka. V prakticko-poznávacej čin­ nosti človeka sa súcno diferencuje na objektívne bytie a vedomie bytia, ktoré zahrnuje aj poznanie bytia. Bytie teda nie je dané človeku, praktickému a poznávajúcemu subjektu v podobe abstraktného bytia (bytie ako súcno je (~hápala

16

výsledkom zložitej abstrakcie), ale v podobe konkrétneho, materiálneho bytia, ktoré je predmetom rudskej zmyslovej činnosti. Pritom objektfvne reálnym nie je len prfrodné bytie, ale aj prírodno-spoločenské bytie, praktická rudská činnost, predmetný subjektovo-objektový a subjektovosubjektový vztah, ktorého podstatu tvorl rozporná jednota. výrobných síl a výrobných vztahov. Existujú dve "formy objektívneho procesu: príroda. .. a účel si kladúca rudská činnost" (14, s. 203). V učeDÍ predmarxovského materializmu úplne chýbal pojem materlálneho spoločenského bytia, materializmus a dejiny tu boli "úplne od seba odtrhnuté" (ll, 1. zv., s. 229). Starý materializmus bol materlalizmom zdola, v oblasti prfrody, ale idealizmom zhora, v oblasti spoločenských vied. Nielenže ponechával otvorené dvierka. idealizmu, ale sám sa prostrednfctvom vzorca bytie = hmota dostával na stranu idealizmu (379, s. 382). Pojem objektfvnej, prfrodnej a prírodno-spoločenskej reality vyjadrujeme vo filozofii kategóriou hmoty. Pojem hmoty je "filozofická kategórla na označenie objektivnej reality, ktorá je daná človeku v jeho pocitoch, ktorá je kopírovaná, fotografovaná, zobrazovaná našimi pocitmi a existuje nezávisle od nich" (15, s. 121). Objektívna realita je nám daná v pocitoch, no nie je len tým, čo nám pocity o nej bezprostredne hovorla. Nemožno ju zredukovat na jej zmyslovo-názornú rovinu. Nemá charakter iba zjavného, ale aj vnútorne nevyhnutného bytia. Nie je to len to, čo sa odráža v našich pocitoch, ale aj to, čo sa odráža v našich te6riách. Hmota je objektivna realita, "ktorá je nám daná v pocitoch a je odrážaná našimi teórlami" (15, s. 279-280). Túto myšlienku treba zdoraznit najmi vo vztahu k tým gnozeologickým koncepciám, ktoré redukujú pojem hmoty na zdanlivé, bezpodstatové bytie, aby ju mohli vyhlásit za formu prejavu idey plat6novského, hegelovského a iného typu. Hmota je jedinou a poslednou realitou, "okrem nej neexistuje a nemože existovat iná realita" (15, s. 121). Hmota je teda aj jediným a posledným zdrojom našich po citov, ná.šho poznania. Otázka hmoty ako gnozeologickej kategórie je vlastne "otázka zdroja nMho poznania" (15, s. 122). Z tézy, že hmota je jediným a posledným prameňom nášho poznania, vyplývajú pre teóriu poznania závažné koncepčné dosledky: 1. existuje jediná možná cesta :a Tcórll\

po&n&D.i1l

17

skutočného

poznania, cesta zmyslového a rozumového poznania; 2. existuje objektívna pravda, t. j. taký obsah nášho myslenia, ktorý je nezávislý od subjektu; 3. kritérium objektívnej pravdivosti nášho poznania nemožno nájst len vnútri samého poznania; 4. ak chceme zmeniť človeka a jeho poznanie, musíme zmeniť samu objektívnu (prfrodnú a "spoločeuskú) skutočnosť, ktorá ho determinuje. "Ak človek čerpá všetko svoje poznanie, cítenie atd. zo zmyslového sveta a zo skúsenosti nadobudnutej v zmyslovom svete, tak treba zariadiť empirický svet tak, aby v ňom človek zakúšal, navykal si na to naozaj fudské, aby sám seba zakúšal ako človeka" (11, 1. zv., s. 138). Inými slovami, kategória hmoty orientuje marxistickú teóriu poznania na vypraeovanie metód duchovného zmocňovania sa objektívnej reality čt mctód jej revolučno-praktického pretvárania. V tom je gnozeologický, ale aj praktickospoločenský (a teda aj politický) význam filozofického pojmu hmoty. Závažnost tohto momentu, ktorý stálc zdórazňovali klasici marxizmu-leninizmu, výrazne sa prejaví v kontraste s ontologicko-gnozeologickými východiskami subjektívneho a objektfvneho idealizmu. Predpoklada,jme, že hmota nie je jedinou a poslednou realitou. Ak je napríklad len formou prejavu boha, tak existujú dve formy (cesty) poznania - cesta rozumu a cesta viery, pričom cesta viery (priameho spojenia s bohom) bude nadradená ceste rozumu (novotomizmus). Ak je hmota formou prejavu racionálnej idey (Hegel) alebo iracionálnej vále (Schopenhauer, Nietzsche), musí sa poznanie nevyhnutne končiť sebapoznanfm alebo sebaprežívamm idey či vále. Ak neexistuje nijaká objektívna realita ako zdroj našich pocitov, neexistuje ani skutočná objektivna pravda; vtedy však neostáva nič iné ako "vyvodzovať" pojem objektívneho násilnými scholastickými konštrukciami ako niečo "všeobecne platné", "sociálne organizované" atd. (15, s. 121). Ak je naše poznanie konštrukciou sveta z našich (mojich) po citov a myšlienok, budeme v gnozeológii vytvárať prázdne ilúzie o prestavbe sveta zdokonafovanfm vlastného "ja". Z toho potom pramenia utopické predstavy o ceste k "humánnej" spoločnosti " morálnym" sebazdokonafovamm individuí, také časté v buržoáznej filozofii. Lenže keby sme malí čakať, kým sa všet.ci sta.nú rozumnými, uplynulo

by prlliš vela času (F. M. Dostojevskij). Ak je naše poznanie iba sebapoznaIÚm či sebapreživaIÚm boha, idey, ducha, vole, mor'lneho principu, normatívnej štruktúry a pod., maže byt gnozeol6gia iba ná,vodom na "pasívnu rezignáciu", fatálne podriadenie ss "voli božej" alebo návodom na pseudoaktivitu voluntaristického anarchizmu. Ani jedno ani druhé nemá, nič spoločné so skutočnou racionálnou ludskou aktivitou. Pre koncipovani~ te6rie poznani a má velký význam nielen otázka hmoty ako všeobecného zdroja našich poznatkov, ale aj otázka povahy objektfvnej reality, ktorá sa odrá,ža v našich pocitoch a teóriách. Je skutočnosť, ktorú pozná,vame, množinou náhodných udalostf, skladá sa z hotových vecf, alebo je komplexom procesov? Na základe odpovede na túto ontologickú otázku vznikajú rozličné gnozeologické a logicko-metodologické koncepcie. Ak vychádzame z pred.stavy, že skutočnosť je súhrnom náhodných udalostf, dospejeme k názoru, že zákony sú iba formy našej organizá,cie empirického materiálu, jednoduché inštrumenty, konvencie. Ak vyjdeme z predstavy, že 8vet je súhrnQm hotových ved, ocitnú Sll, mimo nášho skúmania met6dy zobrazenia vývinových procesov. Z hradiska dialektickej ontológie svet nemožno chápať ani ako množinu čfrych, bezprlčinných náhodností, ani "ako komplex hotových vecí, ale ako komplex procesO'V, v ktorom veci zdanIivo stabilné, práve tak ako ich myšlienkové obrazy v našej hlave - pojmy - prechádzajú ustavičnou premenou vznikania a zanikania, v ktorej sa popri všetkej zdanlivej náhodnosti a napriek občasnému pohybu spat napokon predsa len prosadí vývoj postupujúci dopredu" (11, 5. zv., s. 265). Dialektická ontol6gia orientuje teóriu poznania na rozpracúvanie takých myšlienkových postupov, ktorými možno myšlienkovo zobraziť a predvidat pohyb a. vývin dialektických totaIít. Marxistická, teória poznania rozpracúva. celú škálu metM potrebných na myšlienkovú reprodukciu zobrazovaných objektov od najjednoduchšfch systémov až po "samovyvijajúce sa" organické systémy. Podla odpoved.e na otázku vzťahu bytia a pozna.nia mažeme v gnozeol6gii rozlišovat dva hlavné smery materialistický a idealistický. Pre materializmus je objekUvna. realita (hmota) jediným a posledným zdrojom n,Mho

19

poznania a poznanie je jej odrazom. Idealizmus naopak popiera teóriu odrazu; skutočnost pokladá za komplex, celok, odtieň, prejav či konštrukciu mojho, nášho alebo transcendentálneho vedomia. Po dIa subjektivneho idealizmu je ekonomické mysliet si, že jediným a posledným zdrojom nášho poznania je sám poznávajúci subjekt. PodIa objektivneho idealizmu zdrojom nášho poznania je duchovná podstata (boh, idea, duch, rozum, vofa, morálny princip, účel atď.), ktorá existuje mimo nášho intelektu. Táto základná gnozeologická (filozofická) otázka má aj svoju druhú stránku, týkajúcu sa možnosti poznania, otázku poznatefnosti sveta. PodIa od povede na ňu rozlišujeme gnozeologické smery uznávajúce principiálnu poznatefnost sveta (medzi formou javu a podstatou nie je zásadný rozdiel) a agnostické koncepcie, podfa ktorých svet je principiálne nepoznatefný (existuje priepast medzi javom a podstatou ved, ak sa podstata vobec uznáva). Marxizmus-leninizmus nadvazuje v teórii poznalůa na tradície materializmu a uznáva principiálnu poznatefnosť sveta. Súčasne však prekonáva starý materializmus, a to najmá tým, že materialistickú dialektiku aplikuje na teóriu odrazu a teóriu poznania buduje na princípoch historického materializmu. Možno povedať, že aplikácia materialistickej dialektiky na teóriu odrazu a historický materializmus sú základnými predpokladmi výstavby teórie poznania ako vedy. Starý materializmus nevedel aplikovat dialektiku na teóriu odrazu a pri vysvetfovaní človeka a jeho dejín prechádzal na pozície idealizmu. Preto nechával zadné dvierka otvorené prenikaniu idealizmu do gnozeológie. Bol nedosledným materializmom nielen v oblasti dejfn, ale aj v oblasti teórie poznania.

3. Charakter procesu poznania. Jednota gnozeológie a logiky Chyba klasickej filozofie nebola ani v tom, že gnozeológiu pokladala za učenie o pravdivom poznaní, ale v tom, že nevedela dokázat existenciu objektívnej pravdy a nedostatočne preskúmala myslenie z hfadiska jeho obsahových foriem (13, s. 210). Marxisticko-Ieninská gnozeológia nechápe teóriu poznania len ako vedu o obsahu nášho mysle20

nia, ale aj ako vedu o všeobecných formách jeho pohybu a vývinu. Teória poznania ako filozofické učenie o poznaní je nevyhnutne aj učením o objektívnej pravde. Ako taká je zároveií logikou, leb o pravda je špecifickým predmetom logiky. Nemožno ju zredukovat na neurofyziológiu či psychológiu poznania. "Nie psychológia, nie fenomenológia ducha, ale logika = problém pravdy" (14, s. 189). Fyziolólógia vyššej nervovej činnosti skúma, čo sa deje v rudskonl mozgu pri našich vedomých stavoch. Jej význam ťažko docenit. Poznanie je nesporne fllnkciou mozgu. No štruktúru poznania ani logické operácie, ktoré 880 v i'lOm používajú, nemožno vyvodit len z fyziologických zákonov mozgovej činnosti (122, T. IV, s. 422). Psychológiu už vedomie zaujíma nielen vo vztahu k jeho orgánom (receptorom, mozgu), ale aj vo vzfahu k predmetnému bytiu. Ani psychológia však - na rozdiel od teórie poznania - špeciálne "neskúma sám vztah po citov , vnemov alebo myslenia k bytiu (ich pravdivost, adekvátnost)", hoci ich ani "neodtrháva od. tohto vztahu, ktorý je pre ne podstatný". J~j špecifickým predmetom sú zákonitosti vzniku, fungovania a vývinu psychiky ako momentu "uvedomenej činnosti osobnosti" (379, s. 125). Teória poznania je učenie o pravde, a preto nemaže ne byt logikou. Ako filozofické učenie o objektívnej pravde však zároveň nemaže byt len logikou vo formálnologickom zmysle slova. Formálna. logika skúma myslenie z hradiska štruktúry jeho jazykového spredmetnenia. Analyzuje jazykové formy myslenia, ktoré umožňujú odvodiť z jedného súboru pravdivých tvrdenf iné súbory pravdivých tvrdení, no špeciálne sa nezaoberá samým problémom objektívnej, predmetnej pravdy. Rozpracúva také logické formy (080prlklad formu deduktívneho usudzovania), ktoré umožňujú zfskavat nové informácie z daného vedenia, ale neskúma sám proces formovania tohto východiskového vedeni a (186, s. 4). Dostali sme teda dvojaký výsledok: teória poznani a nemaže nebyt logikou a zároveň nemože byť logikou v zvyčaj­ nom (formálnologickom) zmysle. Súčasná buržoázna epistemológia nevie nájst z danej dilemy východisko: tam, kde skúma. poznanie ako činnost, chápe ho len ako predmet psychológie, a tam, kde skúma výsledok poznávacej čin­ nosti, chápe ho len ako predmet formálnej logiky. Psy-

21

chologizmus pripisuje poznaIůn iha psychologický status a nechápe alebo popiera jeho logickú povahu. Pritonl naturalistický psychologizmus redukuje poznanie na funkciu fudského mozgu, usiluje sa odvodiť štruktúru poznania zo št,l'uktúry mozgu, psychické z neurofyziologického. Idealist.ický psychologizmus navyše odtfha poznanie nielen od poznávancj skutočnosti, ale aj od l'udského mozgu ako orgánu poznávania. Poznanie charakterizuje ako psychickú činnosť nejakej duchovnej subst.ancie či štrnkt,úry. BuržoÍt.znej filozofii st\, dotcraz nepouarilo pl'ckonať psychologizmus v teórii poznania. Husserlova "transcendentálna fenomenológia" napríklad iha zdanlivo "prekonáva naturalistický objektivizmus" za cenu odsunutia poznania do oblasti akéhosi svojbytného idealizovaného vedomia nadosobnej subjektivity a "pochopenia sveta ako duchovného produktu" (171, s. 362-363). V Popperovom "objektívnom poznaní" sa od seba oddefuje "druhý svet" individuálnej psychiky subjektu a "tretí svet" objektívneho, v jazyku Bformulovaného a mimo subjektu existujúceho ducha, ktorého "obyvatcrmi" BÚ problémy, hypotetické teórie a argumenty (351, s.74, 108-109). Tzv. analyt.ická epistemológia * pripisuje výsledkom procesu poznania nepsychologický - formálnologický - status, no pri interpretácii samých poznávacích procesov úplne zachováva tradičné psychologistické (naturalistické, idealistické) stanovisko. Neprckonaný psychologizmus tu nachádza svoj proti pól v rovnako jednostrannom formálnom logicizme, v redukcii teórie poznania na logickú analýzu jazyka. Problém prekonania psychologizmu v teórii poznania nerieši ani tzv. genetická epistemológia J. Piageta, ktorá sa usiluje spojiť v jednej disciplíne hradisko psychológie s hfadiskom formálnologickej analýzy. Uzákoňuje iba dilemu psychologizmu a logicizmu. Dokonca aj tam, kde sa dialektika vedenia vedome zdorazľíuje (G. Bachelard, • T. E. Hill rozlišuje ticto formy analytickej epistemol6gie: fellomenalistickú (M. Schlick, A. J. Ayer), fyzíkalistickú (R. Carnap, H. Feigel, F. Frank, H. Roichenbach, C. G. Hempel, ale aj K. Popper, E. Nagel, \V. Sellars), pragmatistickú (W. V. O. Quine, N. Goodman, M. 'Vhite, A. Pap) a analýzu "prirodz€lného jazyka" (neskorý L. Wittgenstein, J. ·Wisdom, O. Ryle, J. L. Austin, P. F. Strawson a i.).

F. Gonseth, J. Piaget, ale aj T. S .Kuhn, P. K. Feyerabend a. i.), chápe 80. neadekvátnc, len ako psychologická genéza, a nie ako logika. Ak sa aj chápe ako logika., tak len ako nejaká paradoxná "logika" dvojzna~ného myslenia (157, R. 27 - 28). Výraz "mnteriálna logika':' ktorým sa niekedy teória poznania označuje kvóli odlfšeniu od formálnej logiky, ostáva v buržoáznej filozofii temný a nejasný. Táto zdanlivo neprekonatefná dichotómia psychologizmu a formálneho lo~icizmu má svoje korene v nesprávnom ponímaní človeka.. Clovek Ra tll ('hápe len ako biologická bytost obdarená vcdomím. Podst.ata človeka sa hfa(hí v jeho psychike a vysveUenic psychiky v biologických zákonoch alebo v nejakej duchovnej substancň či jazykovej štruktúre. Myšlienková činnost sa z tohto pohfadu javi len ako psychický proces prebiehajúci v hlavách individui, ktorý sa až dodato~ne spredmetňuje v jazyku. Lenže podstata ~loveka nie je určená len jeho spolol~enským vedomim, ale celým súhrnom predmetných spoločenských vzťahov, jeho miestom v spOsobe výroby, v prírodno-spoločenskom životnom procese. * Vedomie spoločenského člo­ veka nie je nič iné ako jeho vedomé bytie, subjektfvny obraz, odraz a. projekt jeho životného procesu (11, 1. zv., s. 224). Jeho poznanie má charakter aktiv-nej fudskej čin­ nosti, v ktorej človek nielen odráža svet, alc ho aj ideálne, myšlienkovo pretvám. Spr('dmetňuje sa nielen v reči, ale aj v diele fudských rúk. Rvojím rečovým a praktickým spredmetnenhn poznanie nnuobúoa spoločenský charakter n, stáva sa nielen spolo('cnským poznaním prÍl'ody, alc aj seba,poznaním človeka a spoločnosti. Myslenie človeka sa stAva, funkciou predmetno-praktickej fudskej činnosti. Na,dobúda charakter kooperovanej, kolektfvnej rudskej činnosti, v ktorej človek tvorivo narába s ideálnym objektom, subjektfvnym obrazom materiálneho objektu a vstupuje do určitých ideových spoločenských vzťahov. Takto chápané myslenie už nie je výlučne psychickým procesom; má svoju vnútornú logiku, ktorú nemožno bezprostredne stotoži\ovať s logikou jeho jazykového spredmetnenia. • :K Cassil-er (a vcra ill)'ch autorov) sice správne tvrdí, že "psychologistickú introspekciu" a "biologizmns" možno prekonať iba sprd,vnym ricšením problému človeka, no podsta.tu človeka vidí len v "organickom celku" .. spoločenského "ooomia" (jazyka, mýtu, umenia, nábož(>nstva a vooy) (63, s. 40, 356-357).

23

Teória poznania sa opiera o výsledky psychologického a formálnologického bádania *, sama však nie je ani psychológiou poznania, ani formálnologickou analýzou zmyslu gnozeologických termínov (epistemologickou logikou), ani integráciou týchto špeciálnych vied. Ako filozofické učenie o objektívnej pravde sa musí vyvinúť na dialektickú logiku, vedu o logických (dialektických) určeniach empirickopoznávacej, teoretickopoznávacej a prakticko-duchovnej činnosti. Dialektika ako logika skúma myslenie predovšetkým ako systém operácií s mysleným objektom, analyzuje štruktúru a genézu mysleni a z hradiska jeho praktického spredmetnenia, z hradiska celostnej štruktúry vyvíjajúcich sa predmetných vzťahov. Skúma kognitívne formy myslenia, formy pohybu a vývinu jeho objektívneho obsahu ku konkrétnej pravde a k novým výsledkom (214, s. 211). Dialektika ako logika sa "zhoduje s teóriou poznania"; je to filozofická "náuka o poznaní. Je teóriou poznania" (14, s. 189, 196). Dialektická logika je teória poznávajúceho myslenia a ako taká je vnútorným "jadrom" dialektiky ako teórie poznania. Dialektika ako teória poznania je teda nevyhnutne aj logika, veda o formách vývinu našich pojmov, súdov a úsudkov; "je veda o 8pO8oboch zi8kavania pravdivých všeobecných poznatkov, o formách a zákonoch týchto poznatkov, o ich objektívnych korelátoch a o metódach ich overovania a zužitkovania" (115, s.48).

4. Základ poznania. Jednota praxe a poznania llrigináli. Vzťah modelu a modelovaného objektu teda splňa tri základné podmienky: 1. model zastupuje skúmaný objekt v procese materiálnej alebo duchovnej činnosti (podmienka reprezentácie); 2. medzi modelom a originálom je vzťah zhody (podobnosti, izomorfie, homomorfie, izofunkčnosti), ktorej forma je presne vymedzená (podmienka spresnenej analógie); 3. skúmaním modelu získavame informácie o origináli (podmienka extrapolácie) (441, s. 87). Toto vymedzenie modelu je dostatočne presné, aby vylúčilo bezprostredné stotožňovanie modelu s gnozeologickým obrazom alebo so syntaktickým rozmerom jazykových a iných znakových sústav a aby sa modelovanie ako cieravedomá bádaterská činnosť odlišilo od náhodných intuitívnych generalizácií a živelných zobrazení (441, 8. 88). Uvedené vymedzenie modelu je navyše dostatočne široké na to, aby vylúčilo stotožňovanie modelu ako takého s jeho čiastkovým typom, naprfklad mechanickým modelom. 1. Podla spósobu reprodukcie (formy reprezentácie) móžeme hovoriť o dvoch základných typoch modelov: materiálnom a ideálnom. Materiálne modely existujú reálne

ló8

mimo vedomia človeka, človek nimi nará.ba vo svoJeJ predmetnej ~innosti (naprfklad v modelovom experimente) na základe objektfvnych prirodných zákonov. Metóda modelového experimentu sa skladá z troch krokov: a) koniitnlkcie modelu zodpovedajúceho zadanej úlohe; b) experimentálneho výskumu modelu a c) extrapolácie informácif získaných z modelu na modelovaný objekt. Ako vidieť, model tu má. dvojakú úlohu: vystupuje ako objekt bádania II súčasne ako prostriedok poznávania originálu. Tento dvojaký vzťah je jednou zo základných charakteristik modelu vobec (441, s. 92; 4/H, s. 19). Význam modelového experimentu je v tom, že umožňuje experimentovat aj tam, kde je priamy experiment prakticky nemožný, ekonomicky neúnosný alebo pre človeka nebezpe~ný, dalej v tom, že umožňuje imitovať experiment aj s objektom, ktorý je inak dostupný iba pozorovaniu, alebo v tom, že umožňuje vyskúšať vlastnosti zložitých ludských výtvorov, skůr než sa zavedú do praxe. Úspešnost modelového experimentu v mnohom závisí od toho, ako sa podarilo teoreticky zdóvodniť vzťah medzi modelom a originálom. Nedost.ato~né teoretické zdovodnenie daného vzťahu 80, može stať zdrojom chýb a omylo v , čo potom znižuje dókazovú hodnotu modelového experimentu (441, s. 93). ldeálne modely jestvujú vo vedomi ~loveka, konštruujú sa vo forme myslených objektov a operuje sa nimi v nasej myšlienkovej ~in­ uosti (napríklad v myšlienkovom experimente) podla zákonov logiky. Logikou sa tu chápe historicky vzniknutý systém zákonov formálnej logiky a dialektiky ako teórie poznania. Ideálne modely můžu byť názorné (ikonické), nenázorné (znakové, symbolické) alebo zmiešané (ikonickosymbolické). Príkladom názorného (ikonického) modelu bol model ideálnej gule a naklonenej roviny v Galileiho myšlienkových experimentoch alebo model nestla~iternej kvapaliny, ktorým Maxwell reprodukoval Faradayovu predstavu si1o~iar. Prfkladom nenázorného (symbolického) modelu je model atómového objektu v Heisenbergovej maticovej mechanike a v Schrodingerovej vlnovej mechanike, elektrón v Diracovej teórii atd. Zmiešaný, ikonicko-symbolický model je taký symbolický model, ktorý možno izomorfne zobrazit na ikonický model. Ako príklad takéhoto modelu sa uvádzo,jú niektoré tcórie elektrónu (naprlklad Honlova) (141, s. 68) atd.

1&9

2. Podla charakteru zhody či korelácie medzi modelom a originálom možno rozlišit štyri základné typy modelovania. A. V prípade, že model má tú istú fyzickú povahu a geometrický tvar ako originál, t. j. ak podlieha tým istým fyzikálnym zákonom a liši sa od neho iba rozmermi, rýchlostou procesov a inými, v danej súvislosti nepodstatnými vlastnosťami, hovorí sa o fyzickom modelovaní. Základom fyzického modelovania je teória podobnosti, ktorú rozpracoval Galilei, Newton a iní autori. Jej základným pojmom je pojem fyzickej a priestorovej podobnosti, ktorý sa vymedzuje konštantou podobnosti a kritériom podobnosti (307, s. 327). Príklady fyzického modelovania sú všeobecne známe (model auta, lietadla, priehrady). B. V prípade, že model má odlišnú fyzikálnu povahu ako originál, t. j. podlieha iným fyzikálnym zákonom, ale má s nim zhodnú štruktúru (model a originál sa opisujú tými istými matematickými rovnicami), hovorí sa o matematickom modelovaní. Teoretickým základom matematického modelovania je teória izomorfizmu (homomorfizmu) systémov. Rozpracúva sa v matematike ako isté zovšeobecnenie teórie podobnosti. Základom izomorfie systémov je totožnost matematickej formy ich zákonov (441, s. 99). Podkladom matematického modelovania je známy fakt, že ak vyjadríme nejaký proces abstraktne, može nám poukázat na niektoré vlastnosti iného, kvalitatívne odlišného procesu. Príkladom matematického modelovania je modelovanie jedných fyzikálnych procesov inými. Napríklad riešenie určitého tepelného problému (kofko kalórií prechádza tyčou za jednotku času) možno dosiahnut analýzou elektrického obvodu ako modelu (kofko coulombov prechádza elektrickým obvodom za jednotku času). Niektorí autori chápu matematické modelovanie len ako typ materiálneho modelovania. Lenže matematické modelovanie može byť rovnako aj systémom operácH s ideálnymi modelmi (už preto, lebo materiálne matematické modely vymýšfame a pripravujeme v našom myslení). Matematické modelovanie ako operácia s myslenými objektmi sa niekedy vyčleňuje ako zvláštny typ modelovania a nazýva sa matematicko-Iogickým alebo logickým modelovaním (451, 8. ll). Matematicko-Iogické modelovanie úzko SÚvi8í s metódou, ktorú S. I. Vavilov nazval "metódou matematických 160

hypotéz" (466, s. 156 a dalšie). Navyěe ide aj o extrapoláciu matema.tických formúl. Matematický formalizmus teórie zobrazujúcej určitú oblast skutočnosti sa tu používa ako prostriedok na konštruovanie myslených objektov, ktoré 8& týkajú inej oblasti skutočnosti, a tým napomáha aj utváranie novej teórie.· Daný sposob modelovania má významnú úlohu v tých oblastiach teoretickej činnosti, v ktorých už nemožno používat názorné mechanické modely, ako je napríklad teória elementárnych častíc. O. V prípade, že sa modellíši od originálu nielen fyzickou povahou svojich prvkov (substrátom), ale aj svojou štruktúrou, no pritom plni rovnaké funkcie, hovorime o funkcionálnom, resp. kybernetickom modelovaní. V kybemetickom modelovaní teda nejde o podobnosť geometrickú, fyzickú alebo štruktúrnu, ale o podobnosť funkcionálnu. Doležité je, aby model plnil rovnaké funkcie ako originál (napríklad aby kybernetická myš prešla labyrintom podob ne ako živá myš). Pozornosť sa tu koncentruje najma na modelovanie ria.diacich a samoregulujúcich systémov, pričom sa abstrahuje od toho, či ide o technické zariadenie (stroj), živý organizmus, alebo ludskú spoločnosť. Kybernetické modelovanie umožňuje postihnúť niektoré aspekty správani a sa "zložitých systémov, ktoré sú schopné zabezpečiť stabilné, optimálne vzťahy s okolitým prostredím" (441, s. 101), a tak vyjadrit aj niektoré vlastnosti biologických a sociálnyeh systémov.·· D. Kybernetické modely postihujú samoregulá.ciu zlo• Niektorí autori chápu matematický model ako rubovornú matematickú formulu N troriu, ktorá sh"Iži ako prostriedok opisu nejak~ho fragmentu skutočnosti. lni naopak tvrdia, že matematic· k~ modelovanie je zvláštnym pripadom uplatnenia matematick}'ch metód, v ktorom SB "pomocou ideálnych matematických objektov - geometrických objektov, algebraických lItruktúr, matíc, funkcií, operácH atd. - utvára obraz skúmaného fragmentu skutočnosti, naohádzajúci Ba vo vzťahu lItruktúrnej zhody (izomorfie alebo ho· momorfie) 8 týmto fra.grnentom" (441, s. 179) . •• Niekedy 88. rozlišujú modely typu čiemej schránky (tzv. feno· menologick~) a modely, na ktorých Ba skúma "vm."ttorný mechaniz· mus" zodpovedný za. fungovanie systému (tzv. substančn~). Príkladom fenomenologick~ho modelu sú klasifikačné modely teórie elementárnych častíc. Príkladom tzv. substančn~ho modelu je protónovo.neutr6nový model at6mového jadra, modely, ktorými 1& fyzika uailuje postihnt"lť vnútomý mochanizmus mikročastíc, modely kv&ntovan~ho času ti priestoru atd.

161

iitýoh systémov, ktorou tieto systémy zabezpečujú svoju rovnováhu, lenže dobre nevyjadrujú štruktúru a genézu vyvíjajúcich sa systémov. "Vnútomú fyziológiu" vyvfjajúcich sa systém ov ťažko vyjadriť klasickou kauzalitou, na ktorej sa zakladá princíp spatnej vazby. Existuje zrejme ešte další stupeň či typ modelovania, v ktorom sa konštruuje model vyvíjajúcich sa organických systémQv, t. j. dialektických totalit, schopných svojou vnútornou aktivitou zabezpečiť rozšfrenú reprodukciu základných podmienok svojho bytia. Tie podmienky, ktoré viedli k vzniku organického systému, reprodukuje tento systém ako svoj vlastný výsledok, pričom práve rozšfrená reprodukcia zodpovedá za vývin organického systému. V modeloch samovyvíjajú~ cich sa systémov prerastá princip spatnej vazby, založený na klasickom vzájomnom posobenf, do principu reprodukcie, založenom na dialekticky rozpornom vzťahu. V modeloch daného typu sa spája analýza "vnútornej fyziológie" systému s analýzou jeho fungovania a vývinu. Na modeloch samovyvijajúcich sa systémov možno študovať problém času trvania a fungovania systému a problém nevratnosti času. Zákony samovyvijajúcich sa systémov sú vývinovými zákonmi a majú historický charakter. Regu:lujú proces vzniku, fungovania a vývinu organických systémov. Na rozdiel od vačšiny fyzikálnych zákonov nie sú .vzhladom na obrátenie smeru času invariantné. To isté platí aj pre spoločenské organizmy a pre organické systémy vobec.* • Uvedieme dva príklady. Prvý príklad 8& týka jedného z modelov rozpínajúceho sa vesmíru, o ktorom 8& vedú široké diskusie .(125). Logika tohto modelu myělienkovo vra.cia náš vesmír do dávnej minulosti a smeruje k bodu, v ktorom zaujímal nekonečne malý priestor s nekonečne velkou hustotou hmoty. Vzniká problém, čo v takomto prípade so známymi fyziká.lnymi zákonmi. Riešenie zrejme treba hladat v tom, že kdesi na tejto myslenej cesta spa~ musíme narazit na. iný proces, v ktorom bude náš vesmír vznikat kvalitatívnou premenou nejakého iného systému. Druhý J?ríklad J."e z oblasti spoločenských orga.nizmov a. je známy z Lemnnvho diela lmperializmua ako najvyAáie §tád~um kapitalizmu. Za kapi.talizmu smeruje koncentrácia a centralizácia výroby k vytváraniu monopolov; formálne predfženie tohto procesu vedie k bodu. v kto.rom sa celosvetový kapitál skoncentruje do jediného supermonopolu. Na tomto .. modeli" sa zakla.dala. Ka.utského te6ria ul traimperializmu. V. 1. Lenin k nej poznamenal, že z čisto formálneho hradiska má Kautsky, samozrejme, pravdu, lenže v reálnom vý-

162

3. Z hradiska charakteru informácie o objekte, ktorú zfskavame prostredníctvom modelu, móžeme rozlišovat modely

heuri8tick~,

explanaéné, predildné, ilU8traéné a iné.

V rozbore typológie modelov by sme mohli pokračovat dalej.· Uvedené však poskytuje základnú predstavu o úlohe modelovania a konštruovania ideálnych objektov v teoretickom poznani. Funkciu modelov mažu plnit nielen materiálne, ale aj ideál ne objekty, pri~om ideálne objekty móžu mat názorný alebo nenázorný charakter. Modelovat možno nielen javy, ale aj ich podstaty, nielen zjavný pohyb, ale aj jeho vnútorne nevyhnutný základ, nielen štruktúry, ale aj funkcie, procesy a vývinové procesy. S vývinom praxe a poznania sa vyvijajú aj samy modely. Známy je naprfklad vývin modelu atómu alebo vývin modelu jeho jadra vo fyzike. Vyvíja sa aj metóda modelovania: od geometrických a fyzických modelov smeruje k matematickým, matematicko-Iogickým, kybernetickým modelom a k modelom samovyvfjajúcich sa systémov. Každý z uvedených typov modelov má svoju špecifickú štruktúru a. je vhodný vždy na riešcnie určitých úloh. Každý z nich má. určité hranice možností. Lenže metóda modelovania a konštruovania ideálnych objektov nie je viazaná na ten či onen typ modelov, a v tomto zmysle je neohraničená.·· vine musí kdesi na ceste k ultraimperializmll nastat illý proces: proletárska revolúcia. kvalitatívna premena kapitalizmu na socializmus. Kautského chyba bola v t.om, že nechcel vidieť alebo nevedel adekvátne vysvetliť dvojaký, vnútorne protirečivý charakter imperializmu. fakt, že monopoly neodstraňujú konkurenciu, že neprekonávajú, ale vyhrocujú konflikt med.zi spoločenským charakterom výrobných síl a súkromnovlastníckym prisvojovaním si. • Zaujímavá by bol a napríklad analýza rozdielov medzi klasicky deterministickým a stochastickým modelom (451, s. 83-86), analýza ěpecifických vlastností modelov používaných vo fyzike, v politickej ekonómii a iných ěpeciálnych vedách. Zaujímavá by bolo porovnat aj dalěie typológie modelov: P. Sztompka napríklad rozliěuje málny (materiálny) model. pojmový (ideálny) model. teóriu ako model inej tcórie ft. formálny systám ako model te6rie. R. 'VawrzylÍczak rozdefuje modely tZ\'. empirických vied na. modely v-škúJy, analogické, kybernetická, ikonická, symbolické a teoretická, te6riu ako model inej tcórie (478, s. 27-28) atd_ •• ProbMm hraníc modelovania Ba svojho času preto stal takým aktuálnym, leho pojem modelu Ba stotožnil s pojmom názorného mechanickáho modelu (N. Bohr v článku KtJ(JnlmJáJyzika afilozofia) (52, s. 146). Z faktu, že pre at6mová objekty nemožno zostrojit

163

Niektorí autori bezprostredne stotožiíujú pojem ideálneho modelu s pojmom ideálneho, mysleného objektu; charakterizujú ideálny model ako gnozeologický "myšlienkový obraz" predmetu (441, s. 171). Iní autori naopak tvrdia, že medzi ideálnym modelom a ideálnym objektom je istý špecifický l'ozdiel, že v prípade ideál ne ho modelu nejde o gnozeologieké, ale o matematické zobrazenie (4.51, s. 13 a ďalšie). Obidve stanoviská majú isté opodstatnenie. ldeálny objekt má skutočne niektoré vlastnosti zhodné s ideálnym modelom: 1. medzi ideálnym objektom a reálnym objektom je takisto vzťah zhody (podobnosti, homomorfie, izomorfie); 2. aj ideálny objekt zastupuje reálny objekt v procese myšlienkovej činnosti, je jeho reprezentantom; 3. ideálny objekt rovnako ako model predstavuje objekt, je pros,triedkom získavania informácií o objekte; 4. obidva spliíajú určitú hypotézu či teóriu, sú interpretáciou jej matematického formalizmu. Ideálny model i ideálny objekt sú teda informatívnymi reprezentantmi reálnych objektov v našej myšlienkovej činnosti. Sama myšlienková činnosť je vlastne systémom operácií s ideálnym objektom a ideálnym modelom objektu. A predsa je medzi ideálnym modelom a ideálnym objektom istý nezanedbatefný rozdiel. Ideálny objekt vystupuje vo funkcii zobrazenia svojej vlastnej príčiny, je mysleným originálom, obrazom predmetu, ktorý je jeho vlastnou príčinou (myslená molekula plynu). Ideálny model naopak zastupuje iný myslený objekt, ktorého reálny predmet ešte dostatočne dobre nepoznáme. Nie je ešte adekvátnym mysleným originálom (myslená biliardová gufa ako model molekuly plynu), nevystupuje vo funkcii zobrazenia vlastnej príčiny, ale čohosi iného. Ideálny objekt je kauzálne geneticky podmieneným informantom reálneho objektu, zatiaf čo pre model kauzálna podmienenosť nie je podstatná. Modelom nejakej teórie može byť ideálny objekt inej teórie, pričom medzi teóriami neexistuje vzájomné kauzálne posobenie. Ideálny objekt može plniť funkcie názorné mechanické modely, začali niektorí autori vyvodzovať záver, že v atómovej fyzike, v teórii elementárnych častíc stratila metóda modelovania svoj význam. V skutočnosti iělo len o to, že v týchto oblastiach vedeckého bádania stratil svoj význam jeden druh modelu a rozhodujúci význam tam nadobudol iný typ modelu (typ matematického, logického modelovania).

164

ideálneho modelu, ale nemožno ho na ideálny model zredukovat. Ideálny model je rodiaci sa ideálny objekt; zastupuje myslený objekt vtedy, ked ešte nemáme adekvátnu (teoreticky dostatočne fundovanú) predstavu o reálnom objekte. Je významným heuristickým nástrojom konštruovania adekvátnych ideálnych objektov, a ideálny objekt sa stáva "stavebným kameňom" pre tvorbu nových modelových situácií. Možeme konštruovať ideálne objekty (a teda aj myslené modely objektov) rozličného stupňa abstrakcie. Najjednoduchšie myslené objekty majú charakter fa.ktuálnych objektov, ktoré možno porovnať s bezprostredne pozorovatefnou rovinou skutočnosti. SÚ výsledkom elementárnej abstrakcie od začiatočných podmienok individuálneho javu a tým aj zjednodušením skutočného objektu. Vyvinutejšie myslené objekty majú charakter idealizovaných objektov, ktoré nemožno realizovať v bezprostrednej skutočnosti. Sú to myslené objekty, ktorých niektoré vlastnosti sme minimalizovali alebo maximalizovali (prirovnali k nule, nekonečnu alebo konštante). Získavame ich idealizáciou, t. j. dočasnou abstrakciou od podmienok modifikujúrirh podstatu a zákon. Poznáme ich najma z matematiky, fyziky (matematický bod, hmotný bod, matematické kyvadlo, inerciálna sústava, absolútne čierne teleso atd.), ale aj z iných vied. Hmotný bod je naprfklad myslený objekt, ktorý srne ideaIizáciou zredukovali na jeho hmotnostnú charakteristiku (všetky jeho rozmery sme prirovnali k nule). Inerciálna sústava je myslený objekt pohybujúci sa po trajekwrii s nulovým zakrivením (účinky všetkých vonkajších síl sa prirovnávajú k nule). Najvyvinutejšími myslenými objektmi sú ideálne stredné typy objektov;* ide o myslené dialektické totality, zredukované na ich samopohyb a sarnovývin. Získavame ieh dialektickou abstrakeiou (ktorá zahfňa ako svoje podriadené momenty jednoduchú formálnu abstrakciu a idealizáciu). Pri konštrukcii ideálne strednýeh typov objektov už nielenže abstrahujeme od druhotných okolností, ale sllěasnc myšlienkovo vyčleiíujeme základné podmienky zobrazovaných cel kov a skúmame proces ieh reprodukcie. • Termín "ideálne stredný typ" objektu zaviedol V. I. Lenin (pozri Soěinenija. 4. t. Moskva 1959, s. 80) pri preklade Marxovho termínu objekt "v jeho irleálnom priemerp" (2, 111·2. Z\'., A. 384).

165

KOllŠtrukcia ideálne stredných typov objektov je nevyhnutná na zobrazenie vývinových procesov. Sú známe najma z oblasti spoločenských vied (spoločensko-ekono­ mická formácia) a teoretickej biológie (biologický druh). Faktuálny objekt umožňuje v našom myslení zredukovať individuálne formy javu na všeobecnú javovú formu, idealizovaný objekt umožřlUje zredukovať všeobecnú javovú formu ved na ich abstraktnú podstatu, ideálne stredný typ objektu umožňuje študovať sám proces tvorenia podstaty organických systémov. Faktuálne myslené objekty sú bežné tak v empirickom poznaní, ako aj v predvedeckom myslení. Možno ich nazvať empirickými myslenými objektmi. Idealizované objekty a ideálne stredné typy objektov vystupujú ako idealizované (ideálne) schémy reálnych predmetných vzťahov daných v pozorovanf a majú dóležitú úlohu pri formulovaní teoretických zákonov (125, s. 163). Majú charakter teoretických myslených objektov. Ideálne modely zodpovedajúce úrovni teoretických myslených objektov majú charakter teoretických model ov . Na základe teoretických modelov a teoretických myslených objektov 8a budujú vedecké teórie (systémy teoretických zákonov). (Podrobnejšie pozri 416 a 444.)

*** 1. Teoretické poznanie má charakter dialekticky protianalyticko-syntetického procesu. Vo svojej prvej fáze sa rozvíja na základe empirického poznania, postupuje od zmyslovo konkrétneho (empirického) k vedecky abstraktnému a vytvára nevyhnutné predpoklady na výstavbu explanačných teórif (konštrukcia teoretických modelov a teoretických myslených objektov, formulovanie hypotéz a hfadanie východísk pre teoretickú syntézu). Vo svojej druhej fáze postupuje od n~decky abstraktného k myšlienkovo konkrétnemu, rozvíja sa JUt vlastnom, teoretickom základe. 2. Základnými logickými formami teoretickopoznávacej činnosti sú kategórie podstaty, javu a skutočnosti. Prvým predpokladom teoretického pochopenia pohybu a vývinu predmetu je predbežná redukcia jeho zjavného pohybu na jeho vnútorne nevyhnutný pohyb. V procese teoretickej činnosti spočiatku abstrahujeme od javových foriem vecí rečivého,

166

a Hkúma.me ich podstatu. Až odh&lenie vnútomého protirečenia v podstate predmetov tvorl nevyhnutný základ pre vysvetlenie jej mnohotvárnych foriem preja.vu, ako aj pre pochopenie ieh odrazu v každodennom vedomi. 3. Vedecké zákony a teórie 8& rodia vo forme hypotéz, vedecky zdOvoďnených predpokladov o zákonitom poriadku ved, j&VOV, procesov. Hypotéza sa mení na zákon (teóriu) v procese praktického overenia jej pravdivosti. Stáva 8& zákonom vtedy, ked vyčlení všetky jeho základné podmienky. 4. Teoretické modely a ideálne objekty vystupujú ako ideálne 8chémy a obrazy reá.lnych predmetných vzťahov daných v pozorovaru, meraní, experimente a majú dOležitú úlohu pri formulovaní teoretických zákonov. Na ich základe 8a hudujú vedecké teórie.

IX.

K A PIT O L A

ZÁKLADNÉ MYSLIENKO~ POSTUPY

Medzi najzákladnejšie myšlienkové (logické) postupy patria: analýza a syntéza, abstrakcia, idealizácia a konkretizácia, indukcia, analógia a dedukcia. Uplablujú sa v predvedeckom, v mimovedeckom i vo vedeckom poznaní. Vo vývine vedeckého poznania sa dotváral a kryštalizoval ich obsah i forma a v niektorých oblastiach vedeckého skúmania nadobudli relatívne dokonalý a exaktný charakter. Vo vede sa navyŘe vytvorili aj rozvinutejšie myšlienkové postupy, ktoré sú vyššou syntézou základných myšlienkových postupov. (Pozri XII. a XIII. kapit.olu.) Základné myšlienkové postupy budeme skúmať v dvoch rovinách - preddialektickej a dialektickej (v rovine abstraktnej a konkrétnej celostnosti, abstrakt.nej a konkrétnej podstaty, abstraktného a konkrétneho všeobecna), resp. v procese prechodu z jednej roviny do druhej. 1. Jednota analýzy a syntézy

Ana,lýza a syntéza sú myšlienkové postupy (meMdy) organicky spaté s kategóriami celku a častí, resp. systému, jeho podsystém o v a individuí. Analýza je postup, ktorým rozčleňujeme, delíme skúmaný celok na časti, vzťahy a súvislosti, a syntéza je protikladný postup, ktorým spájame