Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie [2. ed.] 8010003417

Citation preview

Prof. PhDr. Anton Heretik, PhD. (nar. 19. 7.1950) je absolventom štúdia psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od r. 1973 pracoval ako klinický psychológ na Psychiatrickej klinike FN v Bratislave. V r. 1985 sa vrátil na svoju alma mater. V r. 1993 - 1999 bol vedúcim katedry psychológie a v súčasnosti pôsobí ako profesor klinickej a forenznej psychológie. Je členom výboru Psychiatrickej spoločnosti SLS a pred­ sedom výboru Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Publikoval desiatky vedeckých štúdií z oblasti psychopatológie, psychoterapie a psychodiagnostiky. Ako súdny znalec z odboru psychológia sa venuje najmä posudzovaniu páchateľov závažnej násilnej kriminality. Napísal prvú československú vysokoškolskú učebnicu forenznej psychológie Základy forenznej psychológie (Bratislava: SPN, 1994) a monografiu Extrémna agresia. Forenzná psychológia vraždy (Nové Zámky: Psychoprof, 1999). (Fotografia autora nasvedčuje, že sa nevenuje len násiliu medzi ľuďmi.) Prívlastok forenzná pochádza z latinského slova fórum. Označovalo miesto, kde sa zhromažďovali slobodní občania Ríma a konali súdne procesy. Názov tejto disciplíny sa do slovenčiny často prekladá ako súdna psychológia, jej záber je však podstatne širší. Nezaoberá sa len „psychológiou súdnej siene" či znaleckou činnosťou, ale venuje sa aj psychologickým otázkam príčin kriminality, jej prevencie a prognostiky, väzenstva a i. Forenzná psychológia je teda disciplína, ktorá sa zaoberá psychologickými aspektmi uplatňovania práva v spoločnosti. Zo svojho pohľadu sa snaží zodpovedať otázku, prečo museli vzniknúť normy a zákony regulujúce správanie ľudí a prečo je ľuďom zaťažko ich dodržiavať. ISBN 80-10-00341-7

1111111

9"788010"003419"

ANTON HERETIK

_jM"^mm

FORENZNA PSYCHOLÓGIA

,** • * » « • ' »

• > .

\

'iřa«k%




»-M«.

V

H O V E N fk(4 •

t

:

\

-

- . -

I

" * t

if-í

DOPLNENÁ . /VRRÍPADMI í ' Z O SÚDNEJ SIENE

ŕ í dU'^UQ Gl C K É I N A K L Á D Á f « E S T V O

ANTON HERETIK

FORENZNÁ PSYCHOLÓGIA PRE PSYCHOLÓGOV, PRÁVNIKOV LEKÁRO' A INÉ POMÁHAIÚCE PROFESIE

SLOVENSKÉ PEDAGOGICKÉ NAKLADATEĽSTVO

Autor © prof. PhDr. ANTON HERETIK, CSC. Lektorovali PhDr. ROBERT MÁTHÉ prof. MUDr. VLADIMÍR NOVOTNÝ, CSC.

Druhé, prepracované a doplnené vydanie, 2004 Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadnu jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu majiteľa práv.

_ • mi TO f

prírast. č

I Krajská knižnica

I Karola Kmefka v Nitre 1 NITRA

ÍMj-

J

Zodpovedná redaktorka Dr. EVA HRDLIČKOVÁ Technická redaktorka DANIELA SCHMIDTOVÁ Výtvarná redaktorka Mgr. ĽUBICA SUCHALOVÁ

Návrh grafickej úpravy Mgr. ĽUBICA SUCHALOVÁ Obálku s použitím ilustrácie Honore Daumiera vyhotovil Mgr. IVAN KOSTROŇ Vyšlo vo vydavateľstve Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, s. r. o. Sasinkova 5, 815 19 Bratislava Tlačové podklady vyhotovilo DTP štúdio SPN Vytlačil POLYGRAF PRINT, spol. s r. o., Prešov ISBN 80-10-00341-7

PREDHOVOR

/10

VŠEOBECNÁ ČASŤ /13 • 1. HISTÓRIA FORENZNEJ PSYCHOLÓGIE • 1.1. Spoločensko-historické predpoklady vzniku forenznej psychológie 115 B 1.2. Vývoj forenznej psychológie /19 • • • •

2. PREDMET A SYSTEMATIKA FORENZNEJ PSYCHOLÓGIE 2.1. Predmet forenznej psychológie /23 2.2. Systematika forenznej psychológie /24 2.3. Členenie forenznej psychológie podľa právnej náplne expertízy /28

• 3. PRÁVNE ASPEKTY FORENZNOPSYCHOLOGICKEJ PRAXE • 3.1. Štruktúra právnych noriem /30 • 3.2. Trestné právo /34 3.2.1. Trestný čin a trestná zodpovednosť /34 3.2.2. Systematika trestného zákona /37 3.2.3. Tresty a ochranné opatrenia /38 • 3.3. Forenzný psychológ ako znalec /40 3.3.1. Právne ustanovenia pre súdnych znalcov a tlmočníkov /40 3.3.2. Etické princípy znaleckej činnosti /44 3.3.3. Výpoveď znalca pred súdom /46 • 3.4. Štruktúra súdnoznaleckého posudku /47 3.4.1. Úvodná časť /47 3.4.2. Nález znaleckého posudku z odboru psychológia /47 D 3.4.2.1. Výpis zo spisového materiálu /48 3.4.3. Psychologické vyšetrenie 149 3.4.4. Posudok a záver /52 • • • • B

4. TEÓRIE DELIKVENCIE 4.1. Základné pojmy /53 4.2. Biologické teórie /55 4.3. Sociologické a sociálnopsychologické teórie delikvencie 4.4. Psychologické teórie delikvencie /64 4.4.1. Psychodynamické prístupy /64 4.4.2. Behaviorálne koncepcie kriminogenézy /67 B 4.5. Polyetiologický prístup k delikvencii /70

/59

• 5. PSYCHOLÓGIA UPLATŇOVANIA PRÁVA • 5.1. Úvod /72 • 5.2. Vybrané problémy policajnej a kriminalistickej psychológie /73 5.2.1. Policajná personalistika /74 5.2.2. Psychológia výsluchu a výpovede 115 D 5.2.2.1. Psychologické premenné pri výsluchu 115 D 5.2.2.2. Psychológia výpovede /81 5.2.3. Psychologické aspekty ďalších vyšetrovacích postupov /82 5.2.4. Špeciálne psychologické vyšetrovacie metódy /87 D 5.2.4.1. Psychologické profilovanie /87 D 5.2.4.2. Polygraf, „detektor lži" /89 D 5.2.4.3. Vyšetrovacia hypnóza a farmakointerview /90 5.3. Psychológia súdneho konania /91 5.3.1. Psychologické aspekty rôznych justičných systémov /91 5.3.2. Sociálna atmosféra a Komunikácia v súdnej sieni /93 5.3.3. Proces rozhodovania poroty, resp. sudcov /94 • • • • • • •

• • • •

6. PSYCHICKÉ DETERMINANTY SOCIÁLNEHO ZLYHANIA 6.1. Úvod /97 6.2. Globálne funkcie psychiky /97 6.2.1. Vedomie /98 6.2.2. Pozornosť /99 6.2.3. Vnímanie /100 6.3. Kognitivně schopnosti /101 6.3.1. Intelekt /101 6.3.2. Pamäť /102 6.3.3. Myslenie /104 6.4. Osobnosť /105 6.5. Motivácia ľudského správania /l09 6.5.1. Emotivita /109 6.5.2. Pudy, inštinkty, potreby /111 6.6. CieFovosť správania /111 6.6.1. Vôľa /112 6.6.2. Vôľové konanie /112 6.7. Analýza motivácie trestného činu /l 13

• 7. ONTOGENETICKÉ ASPEKTY VO FORENZNEJ PSYCHOLÓGII • 7.1. Štádiá životnej cesty a ich riziká /118 • 7.2. Detský vek /120 7.2.1. Dieťa v ranom a predškolskom veku ( 0 - 6 rokov) /121 7.2.2. Dieťa v mladšom školskom veku (6 - 10 rokov) /123 7.2.3. Dieťa v staršom školskom veku (10 - 14 rokov) /124 7.2.4. Dieťa ako objekt znaleckej činnosti /126 61

• 7.3. Juvenilný vek /129 7.3.1. Špecifiká juvenilnej delikvencie /129 7.3.2. Trest, nápravná výchova, psychologická intervencia M 7.4. Adolescencia a dospelý vek 7136 • 7.5. Regresný vek /138

/132

ŠPECIÁLNA ČASŤ /145 • 8. FORENZNE VÝZNAMNÉ PSYCHICKÉ PORUCHY • 8.1. Úvod /147 • 8.2. Psychoreaktívne stavy /147 8.2.1. Abnormné reakcie /147 ,, 8.2.2. Reaktívne stavy a vývoje /153 8.2.3. Neurózy /156 • 8.3. Poruchy osobnosti (psychopatie) /157 8.3.1. Paranoidná porucha osobnosti /160 8.3.2. Schizoidná porucha osobnosti /161 8.3.3. Dissociálna porucha osobnosti /163 ' 8.3.4. Emočně nestabilná porucha osobnosti /163 8.3.5. Histriónska porucha osobnosti /164 8.3.6. Iné, forenzne menej významné poruchy osobnosti /166 fk 8.4. Psychózy /167 8.4.1. Afektívne poruchy /168 D 8.4.1.1. Depresívna epizoda /168 D 8.4.1.2. Manická epizoda /171 8.4.2. Schizofrénia, schizofrenně psychózy a poruchy s bludmi /172 • 8.5. Mentálna retardácia /178 8.5.1. Mentálna subnorma /179 8.5.2. Ľahká mentálna retardácia /182 8.5.3. Stredne ťažká a ťažká mentálna retardácia /185 5 8.6. Psychické poruchy podmienené organickým poškodením CNS /186 8.6.1. Epilepsia /186 8.6.2. Demencie /187 6 8.7. Niektoré psychické poruchy detského veku a ich forenzný význam /189 • 9. FORENZNOPSYCHOLOGICKE PROBLÉMY ZÁVISLOSTI OD PSYCHOTROPNÝCH LÁTOK » 9.1. Spotreba alkoholu a kriminalita /192 S 9.2. Alkoholové opojenie /193 B 9.3. Závislosť od alkoholu /197 M 9.4. Drogové závislosti /201 9.4.1. Úvod do problematiky /201 17

í i 9.4.2. Vývoj drogovej scény u nás a vo svete /203 9.4.3. Súdnoznalecká a legislatívna problematika tvrdých drog /210 • 9.5. Nekonzumné závislosti (Patologické hráčstvo) /214 • 10. PSYCHOLOGICKÉ PROBLÉMY VO FORENZNEJ SEXUOLOGU • 10.1. Úvod /219 • 10.2. Sexuálne motivovaná kriminalita /223 • 10.3. Forenzné problémy homosexuality /228 • 10.4. Forenzný význam niektorých sexuálnych porúch a deviácií /231 • 10.5. Znalecké posudzovanie páchateľov sexuálnej kriminality /242 • m • iE Ä • • l9 ft •

11. FORENZNÁ AGRESOLÓGIA 11.1. Základné pojmy /245 11.2. Teórie agresivity /247 11.2.1. Psychoanalytičke a inšťinktivistické teórie /247 11.2.2. Behaviorálne teórie agresivity /249 11.2.3. Bio-psycho-sociálne a integratívne modely agresivity /251 11.3. Psychodiagnostika agresivity /254 11.4. Násilné trestné činy a ich forenznopsychologické posudzovanie 1257 11.4.1. Vražda /257 11.4.2. Vražda novonarodeného dieťaťa /260 11.4.3. Ublíženia na zdraví /264 11.4.4. Ďalšie násilné trestné činy /265 11.5. Samovražednosť a jej forenzné aspekty /272

• 12. TRANSKULTURÁLNE ASPEKTY FORENZNEJ PSYCHOLÓGIE • 12.1. Rómovia /281 K 12.1.1. Spoločensko-historické súvislosti /281 12.1.2. Forenznopsychologické osobitosti delikvencie Rómov /285 I» 12.1.3. Možnosti prevencie rómskej delikvencie /287 • 12.1.4. Psychiatricko-psychologické problémy v expertíze rómskych delikventov /288 • 12.2. Transkulturálne aspekty v trestnej činnosti cudzincov /295 • • • • k; H H ti 81

13. VIKTIMOLÓGIA 13.1. Úvod /303 13.2. Základné pojmy a úlohy viktimológie /303 13.3. Viktimologické aspekty jednotlivých foriem trestnej činnosti 13.3.1. Násilná trestná činnosť /308 13.3.2. Majetková trestná činnosť /310 13.3.3. Viktimológia pri sexuálnych trestných činoch /312 13.3.4. Viktimológia trestných činov voči maloletým /319

/308

• 14. PSYCHOLÓGIA PENITENCIÁRNEJ A POSTPENITENCIÁRNEJ STAROSTLIVOSTI • 14.1. Úvod do problematiky /323 M 14.2. Krátka história trestu a trestania /324 S 14.3. Sociálnopsychologické aspekty výkonu trestu /328 H 14.4. Psychické poruchy vo výkone trestu /330 E 14.5. Uplatnenie socioterapeutických a psychoterapeutických metód vo väzenstve /334 H 14.6. Psychologické aspekty postpenitenciárnej starostlivosti /337 • 15. PSYCHOLOGICKÉ OTÁZKY PREVENCIE A PROGNOSTIKY DELIKVENCIE • 15.1. Prevencia kriminality a delikvencie /340 • 15.2. Prognostika kriminality /343 15.2.1. Oblasti a typy prognostiky kriminality /343 15.2.2. Predelikventná prognostika /344 15.2.3. Prognostika recidívy /347 15.2.4. Posudzovanie prognózy resocializácie vo forenznopsychologickej expertíze /349 LITERATÚRA

/353

MENNÝ REGISTER

/367

SUMMARY 7373

/9

Od vydania vysokoškolskej učebnice Základy forenznej psychológie (SPN, 1994) uplynulo 10 rokov. Dosť dlhý čas na to, aby sa nahromadilo množstvo nových vedeckých poznatkov v odbornej literatúre i nových zistení a skúseností autora. O vedeckej disciplíne, akou je forenzná psychológia, ktorá tak citlivo reaguje na spoločensko-politické zmeny a ich odraz na dodržiavanie právnych noriem jednotlivcom, to platí dvojnásobne. Forenzná psychológia je disciplína aplikovaná na praktické a teoretické problémy uplatnenia práva v spoločnosti. Zaoberá sa nimi z hľadiska subjektívnej zložky sociálneho zlyha­ nia. Jej objektom je teda človek či skupina ľudí, ktorí vystupujú ako páchate­ lia, obete či svedkovia trestných činov, alebo sa iným spôsobom stávajú účast­ níkmi právnych procesov. V širších spoločenských súvislostiach sa zmeny týkajú dosahu politicko-ekonomického vývoja v Československu po r. 1989. Výrazne stúpla vše­ obecná kriminalita. Radikálne sa zmenilo postavenie organizovaného zločinu (ekonomická kriminalita, vydieranie a výpalníctvo, vraždy na objednávku, prostitúcia). Úplne nanovo sa formovala drogová scéna, objavil sa problém tzv. nekonzumných závislostí (patologické hráčstvo) a s nimi spojená krimina­ lita. Nové trendy sú i v páchaní násilnej trestnej činnosti - trestných činov spá­ chaných zo zištných motívov a s použitím strelných zbraní. Niektoré významné zmeny sa objavili i v legislatíve priamo súvisiacej s praktickou činnosťou forenzných psychológov ako znalcov. Opakovane bol novelizovaný trestný zá­ kon, napr. pre „drogové" trestné činy. Humanizácia právnej praxe sa prejavu­ je vo väčšom dôraze na prevenciu a viktimológiu napr. v oblasti zneužívania a týrania detí, násilia v rodine. V poslednom desaťročí sa v klinickej praxi etablovali medzinárodné klasi­ fikačné systémy psychických porúch (ICD-10, DSM-IV-R). Týkajú sa forenzne významných duševných porúch, ako sú napr. poruchy osobnosti (psy­ chopatie), afektívne a úzkostné poruchy. Kapitoly o duševných poruchách a závislostiach som preto doplnil o diagnostické kritériá klasifikačných systé­ mov. Nové diagnostické prístupy kladú na klinických psychológov osobitné požiadavky pri použití psychodiagnostických metód. V knihe sú preto opako­ vane diskutované možnosti a limity metód, ktorými klinickí a forenzní psycho­ lógovia prispievajú do komplexnej diagnostiky v rámci expertíznej činnosti. Predkladaný text je zároveň odpoveďou na otázky a pripomienky poslu­ cháčov pregraduálneho a postgraduálneho štúdia, ktoré som dostával počas 10/

pedagogickej praxe. Okrem študentov psychológie, práva, liečebnej a špeciál­ nej pedagogiky, policajnej akadémie boli inšpiratívne i diskusie s účastníkmi špecializačných kurzov z forenznej psychológie a psychiatrie. Dúfam, že im v budúcnosti poslúži ako dobrá učebná pomôcka. Zo širokej dedikácie knihy však vyplýva aj jej hlavný limit. Čitateľ iste spozná, ktoré kapitoly sa opierajú o priamu skúsenosť autora, ktoré skôr o sprostredkované pramene (týka sa to napr. právnickej psychológie, penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivos­ ti). Zoznam citovanej literatúry je dosť obsiahly na to, aby pomohol zoriento­ vať sa i čitateľom s hlbším záujmom o vybrané problémy. Do knihy som sa pokúsil zakomponovať i novšie výsledky z vlastnej vý­ skumnej a expertíznej praxe. Okrem čiastkových výsledkov publikovaných ča­ sopisecky sa často odvolávam na monograficky publikované diela Extrémna agresia - Forenzná psychológia vraždy a Epidemiológia depresie na Slovensku (Nové Zámky: Psychoprof, 1999, resp. 2003). Nové kazuistiky sú z vlastného expertízneho archívu. Na ich tvorbe sa podieľali spolupracovníci a bývalí kole­ govia z Psychiatrickej kliniky FN v Bratislave - doc. MUDr. Juraj Fleischer, CSc, doc. MUDr. Eduard Kolibáš, CSc, prof. MUDr. Vladimír Novotný, CSc, MUDr. Ján Pečeňák, CSc, PhDr. Katarína Vajdičková, CSc, a prof. MUDr. Ivan Žucha, CSc. Zo spolupracovníkov z materskej Katedry psycholó­ gie FF UK chcem spomenúť predovšetkým doc. PhDr. Alojza Ritomského, CSc, ktorý tvorivým spôsobom a s obrovským emočným nasadením vykonal štatistické analýzy výskumných dát, a PhDr. Roberta Máthého, ktorý je nielen vynikajúcim súdnym znalcom, ale aj vydavateľom forenznej literatúry. Osobit­ nou inšpiráciou je aj spolupráca s mojím synom a kolegom Mgr. Anton Heretikom, PhD., ktorý prichádza s novými nápadmi a metódami, a tak mi bráni v tom, aby som predčasne „akademicky neskostnatel". Poslednou, avšak nie bezvýznamnou postavou je prof. PhDr. Gézu Dobrôtka, CSc. (1918 - 2002). Profesor Dobrôtka bol zakladateľskou osobnosťou československej klinickej a forenznej psychológie. Osobnosťou veľmi originálnou a tvorivou do posled­ ných dní svojho života. Zároveň, ako sa na personológa jeho formátu patrilo, osobnosťou značne zložitou. Múdrosť a láskavosť učiteľa sa u neho snúbila s ne­ kompromisnosťou a tvrdosťou vo vedeckej diskusii i formulovaní záverov zna­ leckých posudkov. Bol kritický k druhým, ale i extrémne sebakritický, a z tohto dôvodu ostali mnohé jeho práce nepublikované. Sprevádzal ma od študent­ ských čias ako učiteľ, školiteľ diplomovej práce, neskôr ako spolupracovník a kolega z katedry. Bude nám všetkým chýbať!

Bratislava 14. 8. 2003

^ PAutor ŕ^ 111

n

Spoločensko-historické predpoklady vzniku forenznej psychologie

Postoj spoločnosti k právnym normám a ich porušovateľom na jednej strane a k psychologickej podmienenosti správania a jeho porúch na strane druhej sú odrazom kultúrnohistorického vývinu ľudskej spoločnosti. V špirále vývoja poznania sa mnohé názory a spoločenské postoje objavujú znova - vždy ovplyvnené nahromadenými vedeckými poznatkami a zmenami spoloč­ nosti. Prvý vrchol dosiahlo Fudské poznanie v oblasti psychiatricko-psychologických vied (sensu Vondráček) i v oblasti práva v antike. V dielach antických lekárov nachádzame psychopatologické klasifikácie a termíny, z ktorých sa mnohé používajú dodnes, i pozoruhodné názory na etiológiu a terapiu dušev­ ných chorôb. Napríklad HIPPOKRATES (460 - 377 pred n. 1.) klasifikoval du­ ševné ochorenie do 6 skupín: 1. frenetis (akútna duševná choroba sprevádzaná horúčkou), 2. mánia (akútna duševná choroba bez horúčky), 3. melanchólia (všetky druhy chronických duševných ochorení), 4. epilepsia, 5. hystéria (bolesti, záchvaty), 6. skýtska choroba (perverzia, transvestitizmus). Zároveň sa však v antickom myslení, napr. u PLATÓNA (427 - 347 pred n. L), prísne etiologicky odlišujú duševné poruchy nadprirodzeného (božské­ ho) a prirodzeného (telesného) pôvodu. Táto dichotómia poznačila spoločen­ ské postoje k psychopatológii až do novoveku (Černoušek, 1988). Vrcholom právnického myslenia v antike bolo rímske právo. V otázke trestnej zodpoved­ nosti páchateľa už Domitius ULPIANUS (170 - 228) konštatuje, že duševne chorý človek nie je zodpovedný za svoje činy. V Justiniánovom kódexe bol do­ konca uvedený menovitý prehľad šiestich duševných chorôb, ktoré podmieňu­ jú trestnú nezodpovednosť (Alexander a Selesnick, 1966; Dufek, 1975). V období stredoveku prevažovalo chápanie duševnej choroby i sociálnej patológie ako prejavu posadnutosti - „duševne chorý i zločinec mali, v lepšom prípade, spoločný osud - reťaz a celu" (Dobrôtka, 1969, s. 129). V známom diele Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice) boli relatívne presne opí­ sané metódy exorcizmu (vyháňanie diabla), ktoré sa uplatnili u mnohých duševne chorých. Stredoveké nehumánne postoje ešte dlho poznamenávali i právnu prax. Posledná „bosorka" bola na našom území upálená až koncom 17. storočia a tortúra (mučenie pri súdnom vyšetrovaní) bola v Rakúsku zru­ šená až v r. 1776. Pritom ešte Constitutio Criminalis Theresiana z r. 1769 obsa115

Popis tortúry v tereziánskom kódexe

huje technicky dokonalý a dokonale odosobnený opis technických zariadení a postupov pri ich využití v torture. Pre historickú spravodlivosť je dôležité poznamenať, že paralelne s týmto nehumánnym zaobchádzaním aj v stredoveku existovali kláštorné útulky pre duševne chorých. Mnohí neagresívni „boží blázni" (pauperes Dei) žili a boli tolerovaní zdravou societou. ČERNOUŠEK (1990) cituje štúdiu KROLLA a BRANACHA, ktorí na základe štúdií kroník z obdobia krížových výprav zistili, že len 16/

Eugen Bleuler

Philippe Pinel

Emil Kraepelin

v 16 percentách prípadov sa „duševná choroba" pripisovala hriechu, v ostat­ ných skôr šialenstvu, alkoholizmu, epilepsii a pod. Podobne FOUCAULT (1971, 1993) sa domnieva, že častejšie ako exorcizmus bolo exkomunikovanie (vyobcovanie) duševne chorého zo spoločnosti, čo bolo napokon pochopiteFnou re­ akciou na správanie obťažných blížnych. Autor dokonca tvrdí, že novoveké detenčné ústavy, kde boli izolovaní duševne chorí, sú vlastne obdobnou reak­ ciou spoločnosti na neprispôsobivých jedincov. Obdobie renesancie a osvietenstva prinieslo postupný návrat k antickým náhľadom na vznik duševných chorôb a ich liečenia. Spoločensko-historické predpoklady na zasadnú zmenu náhFadu na duševné ochorenie a delikvenciu však vytvorila filozofia osvietenstva a buržoázne revolúcie na prelome 18. a 19. storočia. Základy nového chápania trestného práva v kriminológii položil taliansky kriminológ C. BECCARIA (1738 - 1794). Formuloval zásady trestného práva „nullum crimen sine lege" (žiadny zločin bez zákona) a zároveň „nulla poena sine lege" (žiadny trest bez zákona). Zločinnosť už nepripisoval posadlosti, ale vysvetľoval ho len svetskými príčinami, ako sú chudoba, nevedomosť, egoizmus (podľa Čírtkovej, 1998). V psychiatrii sa historicky najväčšia revolú­ cia spája s menom Ph. PINELA (1745 - 1826), ktorý v r. 1793 duševne chorých „oslobodil z reťazí". Začal tým éru psychiatrického ústavníctva, ktorá zname­ nala budovanie špeciálnych zdravotnícko-detenčných zariadení duševne cho­ rých. Pinel a jeho nasledovníci v rôznych krajinách Európy i zámoria - ESQUIROL, CONNOLLY, SABLER, RUSH - zaviedli do psychiatrických zariadení moderné liečebné a rehabilitačné postupy, ako sú liečba prácou, rôzne formy psychoterapie, napr. psychodrámu, používanie psychofarmák (napr. ópiovej tinktúry na liečenie nepokoja) (Vencovský, 1983). Prírodovedný prístup v psychopatológii vyvrcholil koncom 19. storočia v prácach predstaviteľov klasickej nemeckej školy KRAEPELINA, BLEULERA, KRAFFT-EBINGA, ktorí vypracovali klasifikáciu duševných chorôb, používanú v európskej psychiatrii prakticky Krajská knižnica iíca I Karola Kmefka v Nitre litre I NITRA

I 17

podnes, napriek zavedeniu deskriptívnych klasifikačných systémov (ICD, DSM). Systematicky sa začali zaoberali i forenzným významom jednotlivých duševných ochorení. Zmena náhľadu na duševné ochorenia sa prejavila i v zá­ konodarstve. Vo väčšine vyspelých krajín sa kodifikovali predpoklady na sta­ novenie trestnej nezodpovednosti pre duševné ochorenie (nepríčetnosť). Pre anglosaské krajiny je to tzv. McNaghtenov zákon z r. 1843. Daniel McNaghten zabil pod vplyvom paranoidného bludu E. Drummonda, sekre­ tára britského premiéra R. Peela, s ktorým si ho pomýlil. Podľa tohto prece­ densu obvinený nie je trestne zodpovedný, ak v čase činu nebol schopný si uvedomiť protiprávnosť svojho konania, t. j. rozlišovať medzi dobrom a zlom. Z hľadiska nášho súčasného trestného práva zohľadňuje tento zákon len tzv. rozpoznávaciu schopnosť. Hoci už v r. 1844 sudca Shaw doplnil tento výklad o pojem nekontrolovateľného impulzu (irrestible impulse), ktorý znamená narušenie vôľovej zložky, správania duševnou poruchou či chorobou, nie je tento aspekt trestnej zodpovednosti vo vzťahu k duševnému ochoreniu jedno­ značne akceptovaný. Shaw (1986) uvádza, že zo súčasných 52 jurisdikcií štá­ tov USA sa v 29 používal klasický McNaghtenov precedens a v ostatných sú doplnené o zohľadnenie vôľovej zložky správania v čase činu. Oslobodzujúci rozsudok nad McNaghtenom vzbudil veľké verejné pohoršenie vrátane pro­ testov kráľovnej Viktórie, na ktorú opakovane spáchali pokusy o atentát duševne chorí. Treba povedať, že s takýmito reakciami verejnosti pri konšta­ tovaní trestnej nezodpovednosti duševne chorých vrahov sa stretávame do­ dnes. V r. 1954 prijal najvyšší americký súdny dvor tzv. Durhamov verdikt, podľa ktorého páchateľ trestného činu zostane nepotrestaný, ako sa ho do­ pustil následkom duševnej choroby (mental disease) alebo nejakej mentálnej abnormality (mental defect). Podľa Vaceka (2001) sa táto príliš liberálna in­ terpretácia zákona ukázala ako neudržateľná (mohla by viesť k oslobodzujú­ cim rozsudkom nad páchateľmi s poruchami osobnosti) a viedla k ďalšej re­ vízii McNaghtenovho zákona v r. 1972. Rozporuplná znaleckú prax, keď znalcov prizýva zvlášť obžaloba a osobitne obhajoba, ilustruje Vacek (2001) na prípade Johna Hinckleyho, ktorý sa v r. 1981 pokúsil o atentát na prezi­ denta Reagana, aby zaimponoval herečke Judie Fosterovej. Hinckley bol oslobodený pre nepríčetnosť a bola mu nariadená ústavná psychiatrická liečba. Nejednotnosť diagnostických záverov znalcov však vzbudila veľkú po§ zornosť v médiách. Devätnáste storočie je, samozrejme, aj obdobím vzniku vedeckej, experi­ mentálnej i aplikovanej psychológie. V učebniciach sa jej vznik zvykne datovať od založenia WUNDTOVHO psychologického laboratória na univerzite v Lipsku v r. 1879. Predchádzali však experimenty z tzv. psychofyziky, ktorá sa zaobe­ rala najmä psychológiou pociťovania a vnímania (Weber, Fechner a i.), Galto18/

nove práce o dedičnosti schopností a vlôh a rad ďalších empirických výsku­ mov. Koncom 19. storočia sa psychológovia začínajú uplatňovať i v klinickej praxi, vznikajú nové pokusy o štandardné (testové) meranie duševných schop­ ností a vlastností (J. McKeen Cattel). P Mnohí autori (Hess a Weiner, 1999; Čírtková, 1998) opisujú experiment • J. McKeen Cattela z r. 1893, ktorý vo svojej dobe získal veľkú publicitu. Na